Listy. Ročník 24 Cena 30 Kč / 1,20

Transcription

1 Listy SLOVÁKOV A ČECHOV, Ročník 24 Cena 30 Kč / 1, ktorí chcú o sebe vedieť viac Helena Nosková XIV. pražská konferencia slovenských stredoškolákov v ČR a ich hostí Jarmila Wankeová V zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska sú nové prvky Anna Sláviková Varga nám už nezahrá Magdalena Pajanková Dušan Jamrich Diana Kantorová Keď má deň 25 hodín Miroslava Jančulová Vianoce tkané niťou slovenských tradícií Jiří Jindra Slovenská akademie věd a umění, roky Marek Masarik Prvý nádych zimy Miro Pogran Na skok v Pobaltsku Anna Sláviková Come back skupiny ABBA muzikál Mamma Mia! Vladimír Dubeň Filmový festival 48 Hour Film Project Eva Zajíčková Kysuce dnes Igor Válek Knihy pod stromček aj na dlhé zimné večery Ľuboslav Moza Aktuálne zo slovenského výtvarného umenia Zuzana Štancelová Mário Radačovský (rozhovor) Príloha Študentské listy

2 100. výročie vzniku Československa oslávime spoločným plesom dvoch národov Česko-Slovenský ples odtajnil mená hlavných hviezd a spustil predaj vstupeniek Nadchádzajúci 5. ročník prestížneho vrcholu domácej plesovej sezóny sa uskutoční v sobotu 24. februára 2018 v Prahe. Najvýznamnejší spoločný ples oboch krajín bude tentoraz výnimočnejší než kedykoľvek v minulosti jeho program je totiž venovaný 100. výročiu založenia Československej republiky. Česko-Slovenský ples sa z roka na rok stáva stále rešpektovanejším a prestížnejším spoločenským podujatím a vrcholom spoločenskej a plesovej sezóny oboch krajín. Do pražského Obecného domu každoročne kvôli obľúbenému plesu pricestujú stovky vzácnych hostí zo Slovenskej republiky, Českej republiky a zo zahraničia. Vo februári 2018 však bude mať Česko-Slovenský ples ešte slávnostnejšiu atmosféru ako po minulé roky. Celý jeho program a dramaturgia sa totiž ponesú v duchu osláv storočnice vzniku Československa. Hlavnou hviezdou večera bude legenda česko-slovenskej hudobnej scény Karel Gott. Spolu s ním sa na pódiu objavia ďalšie tri hviezdy galavečera: Bára Basiková, Dara Rolins a Vašo Patejdl. Návštevníci sa môžu tešiť tiež na folklórne vystúpenie SĽUK-u či na predtancovanie Baletu Národního divadla, alebo na operné vystúpenie, ktoré slávnostný večer už tradične otvorí. Ako je už na Česko-Slovenskom plese dobrým zvykom, do tanca bude hosťom spievať tiež celá plejáda slovenských i českých sólistov, hudobných skupín a folklórnych súborov. Na hlavnom pódiu bude umelcov sprevádzať Rozhlasový Big Band Gustava Broma pod taktovkou Vladimíra Valoviča. Hostí bude večerom sprevádzať šarmantná slovensko-česká dvojica v zložení Matej Sajfa Cifra a Zorka Hejdová. Kulinársky zážitok pre najnáročnejších V súlade so sloganom To najlepšie z Česka a Slovenska sa v plesových sieňach a sálach Obecného domu bude opäť servírovať galavečera z dielne Francouzské restaurace Art Nouveau. Šéfkuchár Patrik Bečvář sa nechá pri príprave exkluzívneho plesového menu inšpirovať zadaním organizátorov gastronómiou prvej Československej republiky. Pod záštitou hláv oboch štátov Česko-Slovenský ples sa každoročne koná pod záštitou prezidentov oboch krajín, Slovenskej republiky i Českej republiky a inak tomu nebude ani vo februári Sme poctení, že 5. ročník Česko-Slovenského plesu sa opäť uskutoční pod záštitou prezidentov prezidenta Slovenskej republiky J.E. pána Andreja Kisku a prezidenta Českej republiky J.E. pána Miloša Zemana. Spoločné záštity umocňujú nielen prestíž samotného galavečera, ale i skutočnosť, že ples prispieva k ďalšiemu porozumeniu medzi slovenským a českým národom a otvára možnosti nových formálnych a neformálnych stretnutí., hovorí riaditeľ plesu Radovan Čaplovič. Informácie o vstupenkách, novinkách, programovej skladbe, partneroch a kulinárii sú postupne uverejňované na stránkach Česko-Slovenského plesu:

3 Slovo redaktora Vážení a milí čitatelia, rok sa opäť nachýlil a pomaly sa končí. Zdá sa, že skončili zamračené dni neskorej jesene. Prichádzajú strieborné mrazíky a poletujúce snehové vločky. Vianočnú náladu vyvoláva aj vianočná výzdoba výkladov, ako aj reklama vyzývajúca k veľkému konzumu, ktorý v posledných rokoch nahradzuje čaro Vianoc, dní pokoja. Listy sa ako obvykle dostanú do vašich schránok ešte pred Štedrým dňom, v pokojnom prežívaní hlavných vianočných sviatkov. Možno privítate chvíľku rozptýlenia a prečítate si niektoré články. Pre niektorých ľudí, vrátane členov našej redakcie, patria aj adventné dni k dňom sviatočným. Sú radosťou očakávania a túžob. Očakáva nás narkóza vianočných programov, vrátane rozprávok, ktoré nám štedro ponúkala televízia. Čaká nás veselý Silvester a slávnostný vstup do nového roku. Príjemné dni, v ktorých ešte aj často svieti skromné slniečko. Šedivé dni, často i daždivé, ustúpia do pozadia a my začneme veriť v príchod novej jari. Tak ako kedysi dávno naši predkovia, ktorí verili v slnovrat a vítali ho práve v týchto dňoch. Tieto dni v nás vyvolávajú spomienky, ponúkajú k zamysleniu i rozjímaniu, ktoré kedysi bolo vlastné adventu, Štedrému večeru a dňu Božieho narodenia. Zdá sa, že tento čas poskytuje tiež možnosť takpovediac nového nadýchnutia a vyzýva nás k novým, alebo opätovným rozhodnutiam byť dokonalejšími, lepšími, pokiaľ možno i úspešnejšími. Iste týmito rozhodnutiami nemyslíme len na seba. Naopak, chceme vylepšením seba samých spríjemniť život tým, ktorí s nami žijú, stretávajú sa s nami. Dovoľte, aby sme vám zaželali do nového roku veľa zdravia, šťastia, radosti z práce a mnohých ďalších činností; aby ste sa stretávali s príjemnými ľuďmi, aby ste žili v prajnej spoločnosti a cítili sa dobre v celom roku Vaša redakcia OBSAH XIV. pražská konferencia slovenských stredoškolákov v ČR a ich hostí...2 Helena Nosková V zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska sú nové prvky...3 Jarmila Wankeová Varga nám už nezahrá...5 Anna Sláviková Dušan Jamrich...6 Magdalena Pajanková Keď má deň 25 hodín...9 Diana Kantorová Vianoce tkané niťou slovenských tradícií...10 Miroslava Jančulová Slovenská akademie věd a umění, roky Jiří Jindra Prvý nádych zimy...16 Marek Masarik Na skok v Pobaltsku...18 Miro Pogran Come back skupiny ABBA muzikál Mamma Mia!...20 Anna Sláviková Filmový festival 48 Hour Film Project...22 Vladimír Dubeň Kysuce dnes...24 Eva Zajíčková Knihy pod stromček aj na dlhé zimné večery...26 Igor Válek Aktuálne zo slovenského výtvarného umenia...28 Ľuboslav Moza Mário Radačovský (rozhovor)...30 Zuzana Štancelová Príloha Študentské listy Listy Slovákov a Čechov, ktorí chcú o sebe vedieť viac Vydáva: Dokumentační a muzejní středisko slovenské menšiny v ČR v spolupráci s Klubom slovenskej kultúry a Slovensko-českou spoločnosťou Sídlo redakcie: Vocelova 602/3, Praha 2 Číslo 12/2017 pripravili: šéfredaktorka PhDr. Helena Nosková, CSc., tel.: , zodpovedný redaktor a grafická úprava Milan Šmíd, tel , redakcia Ing. Eva Zajíčková, CSc., tel.: , Mgr. Zuzana Štancelová, tel.: , Mgr. Eva Belzová Redakčný kruh: Miroslav Brocko, Mgr. Martin Guzi, PhDr. Slavomír Michálek, DrSc., PhDr. Radovan Čaplovič, Toňa Revajová y: noskova@usd. cas. cz, listy@franklin.cz, anazuz.s@volny.cz Rozširuje DOMUS SM v ČR, Slovensko-česká spoločnosť, Klub slovenskej kultúry a Česká pošta, s.p. Internetovú verziu nájdete: www. klubsk.net LISTY vychádzajú vďaka podpore MK ČR DTP: studio Franklin Tlač: tiskárna Triangl Do tlače odovzdané Registrácia vydavateľa časopisu LISTY - Dokumentační a muzejní středisko slovenské menšiny v ČR: MK ČR E 6584 ISSN Cena jedného výtlačku je 30 Kč/1,20 Ročné predplatné 120 Kč prijíma Dokumentačné a múzejné stredisko slovenskej menšiny v ČR a KSK na adrese redakcie a čísle účtu /0100 Nevyžiadané rukopisy sa nevracajú Akékoľvek rozširovanie celku aj častí textov v elektronickej alebo v papierovej verzii podlieha schváleniu vedenia DOMUS SM v ČR, SČS a KSK Obálka: PhDr. Aloiz Kontrik: Jasličková pobožnosť v Kostole Sedembolestnej Panny Márie v Čadci - Milošovej Listy 1

4 XIV. pražská konferencia slovenských stredoškolákov v ČR a ich hostí pod záštitou veľvyslanca SR v ČR J. E. Petra Weissa v dňoch decembra Slovenská ľudová kultúra a tradície v česko-slovenských vzťahoch v 20. storočí a v súčasnosti. Na príklade regiónov Kysúc a Bruntálska. Odborná záštita: Ústav pro soudobé dějiny AV ČR Štvrtok hod. Príjazd účastníkov konferencie do Prahy, ubytovanie, vychádzka po vianočnej Prahe hod. Inštalácia výstavy Kysuce očami detí v DNM. Obrázky detí z Čadce, Turzovky a okolia. Pripravilo Kysucké múzeum v Čadci. Dům národnostních menšin, spoločenská sála a kaviareň Piatok hod. Prezentácia účastníkov konferencie v DNM hod. Zahájenie konferencie a predstavenie hostí: I. blok Filip Varga: Ľudové výšivkárstvo v Bratislave začiatkom 20. storočia ZŠ Senec Ondřej Schwarz: Slováci v Česku: Co si k nám dovezli z domova? Gymnázium Bruntál Tereza Hudcová: Slováci v Miloticích Gymnázium Bruntál Polívka je grunt Střední škola gastronomie a služeb, Liberec Nina Mališová a Erika Valentová: Čičmany GVARZA Žilina Diskusia II. blok Tomáš Moravčík: Kostol sv. Štefana kráľa GVARZA Žilina Monika Kavalková, Anna Kolesárová: Vybrané sakrálne stavby na území Kysúc Gymnázium Turzovka Aneta Pavlicová: Život v Miloticích z pohledu východoslovenských starousedlíků Gymnázium Bruntál Simona Böhmová: Reálne gymnázium v Žiline GVARZA Žilina Karolina Čvančarová: Štědrej večer nastal, aneb Pojizerské Vánoce Střední škola gastronomie a služeb, Liberec Diskusia Prestávka na obed Natália Šlesárová: Rosenfeldov palác GVARZA Žilina Lea Horecká: Drevený kostolík v Trnovom GVARZA Žilina Miroslav Pěčonka: Slovenská lidová architektura Gymnázium Bruntál Terézia Sklenárová: Kostol Obrátenia sv. Pavla a kláštor kapucínov v Žiline GVARZA Žilina Barbora Vargová, Adriana Vargová: Oduševnený Slovák spod Malokarpatských sadov ZŠ Senec Vladimír Lukačko: Športová hala v Žiline GVARZA Žilina Diskusia hod. Vyhlásenie najlepších prác XIV. konferencie a príprava budúceho ročníka v roku 2018 na tému 100. výročie vzniku Československa hod. Kaviareň DNM Vernisáž výstavy Kysuce očami detí. Pripravilo Kysucké múzeum v Čadci. Úvodné slovo Mgr. Helena Kotvasová. Sobota hod. Exkurzia po stopách slovenských literárnych osobností v Prahe (J. Kollár, P. J. Šafárik, Ľ. Štúr, M. R. Štefánik, M. Kukučín, J. G. Tajovský, H. Volanská, D. Tatarka). Konferenciu pripravilo Dokumentační a muzejní středisko slovenské menšiny v ČR vďaka finančnej podpore MŠMT, Magistrátu hl. m. Prahy a Kysuckého múzea v Čadci. Študentská konferencia, 2016, foto: Eva Zajíčková 2 Listy

5 Trombitáš FS Javorník V zozname nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska sú nové prvky 6. novembra 2017 sa na slávnostnom podujatí v Divadle SĽUK v Bratislave uskutočnil zápis nových prvkov a aktivít do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska a do Zoznamu najlepších spôsobov ochrany NKD na Slovensku. Do Reprezentatívneho zoznamu pribudlo 5 nových prvkov. Drotárstvo, ktorého predkladateľom je ÚĽUV; Fujara trombita, ktorú predložili členovia Folklórnej skupiny Javorník z obce Lúky; Modranská majolika, ktorej predkladateľom je občianske združenie Slovenská ľudová majolika; Drevené vyrezávané kríže na Podpoľaní, tento prvok predložili mestá Detva a Hriňová v spolupráci s Národopisnou spoločnosťou Slovenska; Chov plemena koní lipican v Topoľčiankach, ktorého predkladateľom je Národný žrebčín Topoľčianky, š.p. Do Zoznamu najlepších spôsobov ochrany nehmotného kultúrneho dedičstva na Slovensku pribudla jedna nová aktivita, a tou je Dokumentácia a ochrana drotárstva v Považskom múzeu v Žiline. Túto nomináciu predložilo Považské múzeum v Žilin e. Jednotlivé prvky a aktivity mali hostia možnosť vidieť nielen počas slávnostného aktu odovzdania certifikátov v krátkej video prezentácii, ale i naživo po skončení programu. Zblízka si mohli prezrieť drotárske techniky a výrobky od majstrov Jána Zollera z Leopoldova a pani Oľgy Obertovej z Bratislavy. Výrobu keramiky prišla prezentovať pani Mária Pavlovičová, ktorá v spolupráci so Slovenskou ľudovou majolikou pripravila ukážku celého výrobného procesu od prvého výpalu až po hotový produkt. Tradíciu výroby drevených vyrezávaných krížov reprezentovali výrobcovia z Detvy Jozef Krnáč, ktorý so sebou doniesol jeden zo svojich rozpracovaných krížov a Milan Malček, výrobca miniatúr drevených vyrezávaných krížov. Jozef Ďurica z Hriňovej priniesol na ukážku hotový náhrobný drevený kríž, vyrobený ešte Listy 3

6 Slovenská ľudová majolika Kone z Národného žrebčína Topoľčianky Práca drotára L. Smržíka Kríže na Kalvárii v Detve jeho otcom Martinom Ďuricom. Chov plemena koní lipican priblížil v krátkom filme Národný žrebčín z Topoľčianok. Trombitáši z folklórnej skupiny Javorník pripravili ukážku výroby pastierskej trúby. Ako na slávnostnom podujatí povedal minister kultúry Marek Maďarič: Je veľmi dôležité tieto prvky zapisovať, pretože to znamená aj ich zvýšenú ochranu, a hlavne to znamená, že existujú ľudia a spoločenstvá, ktoré sa týmto tradíciám venujú a tvoria tak živú súčasť nášho kultúrneho dedičstva. Do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska je doposiaľ zapísaných 13 prvkov. Fujara hudobný nástroj a jeho hudba Zapísaná roku 2010, no už v roku 2005 bola fujara vyhlásená za Majstrovské dielo ústneho a nehmotného kultúrneho dedičstva. Radvanský jarmok Zapísaný v roku Zrod Radvanského jarmoku spadá do 17. storočia. V dobe svojej najväčšej slávy dosahoval jarmok návštevnosť počas troch jarmočných dní ľudí. Aušusnícke služby baníkov zo Španej doliny Zapísané v roku Ide o rituálne praktiky pretrvávajúce od 15. storočia, ako sú banícka hostina, banícka omša, banícka svadba a banícky pohreb. Baníci ako slobodní ľudia predstavovali v stredovekej Európe špecifickú skupinu obyvateľstva. Tradičné ručné zvonenie na zvony a tradícia zvonárov na Slovensku V Zozname NKD Slovenska od roku Zvony ako hudobné a súčasne aj kultové nástroje slúžia odpradávna vo viacerých kultúrach sveta na zvolávanie ľudí na bohoslužby, oznamujú čas, úmrtie, ohlasujú nebezpečenstvo, požiar, povodeň a iné. Tradičné ručné zvonenie na Slovensku možno označiť za tradičnú a najlepšiu techniku rozoznievania zvonov. Terchovská muzika Zapísaná v roku Je to ústne tradovaná hudobná kultúra pochádzajúca z obce Terchová a jej okolia. Charakteristické je 3- až 4-členné sláčikové obsadenie s malou dvojstrunovou basou. Typický je pre ňu aj viachlasný spev všetkých muzikantov. Čičmianske ornamenty Zapísané v roku Pojem čičmianske ornamenty označuje ornamentálnu výzdobu dreveníc v obci Čičmany, ale aj celú miestnu dekoratívnu tradíciu spolu so vzormi na výšivkách. Banskoštiavnický Salamander Zapísaný v roku Tradícia salamandrových sprievodov je špecifickým a ojedinelým prejavom, ktorý sa formoval počas 150-ročnej histórie Baníckej akadémie v Banskej Štiavnici prvej vysokej baníckej školy na svete, založenej v r Tradičné bábkarstvo na Slovensku Zapísané v roku Pôvodní nositelia boli rodiny kočovných bábkarov, ktorí sa živili divadelnou produkciou. Tento druh divadla združuje dramatické, inscenačné, interpretačné, scénografické, výtvarné i hudobné zručnosti a spája sa s ním aj ľudová tvorba ako rezba, maľovanie a obliekanie bábok. Gajdy a gajdošská kultúra na Slovensku Zapísané v roku Gajdošská kultúra predstavuje súhrn všetkých kultúrnych prejavov viazaných na hudobný nástroj gajdy a jeho použitie. Modrotlač V slovenskej textilnej tradícii zohrala modrotlač významnú úlohu v spôsobe dekorovania látok. Na Slovensko sa táto technika dostala z Holandska a Nemecka v priebehu 18. storočia. Najskôr sa udomácnila v meštianskom prostredí, neskôr prenikla aj do ľudového odevu. Horehronský viachlasný spev Zapísaný v roku Obce regiónu Horehronia sa vyznačujú mimoriadne bohatými prejavmi tradičnej ľudovej kultúry. K najvýraznejším patrí ľudový viachlasný spev. Charakterizujú ho intenzívne hrdelné zvuky s veľkou nosnosťou do diaľky a dobre počuteľnými viachlasnými súzvukmi. Vajnorský ornament Zapísaný v roku Patrí k najvýraznejším ornamentálnym štýlom na území Slovenska. Vo Vajnoroch a dedinách v blízkom okolí Bratislavy poznačil dekór výšiviek, kraslíc, zviditeľnil sa v interiérovej nástennej maľbe. Tylová paličkovaná čipka Myjavskej pahorkatiny Zapísaná v roku Spomedzi mnohých druhov paličkovanej čipky na území Slovenska patrí k unikátom. Jej krehkosť a vzdušnosť sa dosahuje pletením z jemnej bielej priadze na tylovej sieti pomocou množstva paličiek. Zápis prvkov a aktivít do národných zoznamov je základnou podmienkou na uchádzanie sa o zápis do svetového zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva (UNES- CO). V ňom má Slovensko zatiaľ štyri zápisy. Podľa tlačovej správy SĽUK-u spracovala Jarmila Wankeová Foto: archív SĽUK-u 4 Listy

7 Varga nám už nezahrá Odišiel génius slovenskej tvorby Vianoce, ale skôr koniec roka, vyvoláva v každom z nás určitý pocit nostalgie. Sme možno trochu viac ochotní načúvať svojim blízkym a bilancovať svoje životné výhry a prehry. V niektorých regiónoch Slovenska sa uchoval zvyk prestierať u štedrovečerného stola o jeden tanier a príbor navyše a vzdávať tak úctu zosnulému členovi rodiny, ktorý toho roku zomrel. Ani rok 2017 sa bohužiaľ neobišiel bez bolestivého odchodu mnohých vzácnych osobností. Jednou z nich bol aj Marián Varga. Ak u niekoho mimoriadny talent od prírody prerastie v genialitu, možno predpokladať, že takýto človek sa časom stane legendou. O hudobníkovi, klavírnom virtuózovi, organistovi a skladateľovi Mariánovi Vargovi to platilo už za jeho života. Od klasickej hudby prešiel k artrockovej, presnejšie k bigbítu, až sa časom znova prepracoval k vážnej hudbe. Záujem vzbudil už od prvých koncertov či gramofónových nahrávok, ku ktorým patrí album Zvoňte, zvonky s kapelou Prúdy, ešte výraznejšie bodovalo desať albumov nahraných so skupinou Collegium Musicum, v ktorých ako hráč na klávesové nástroje prejavil svoj nezameniteľný rukopis. Od roku 1984 bol sólovým umelcom, účinkoval s Karlom Krylom, Vladimírom Mertom či Moyzesovým kvartetom i ďalšími významnými hudobníkmi. Nezabudnuteľný zostane ako autor hudby prvého pôvodného slovenskému muzikálu Cyrano z predmestia či skladby Hommage à J. S. Bach. Odmalička mal v sebe kus rebélie. Niekedy si prejavy jeho vzdoru odniesol aj klavír, ktorý mali doma v Skalici. Svoje umenie predvádzal najmä strýkovi Winklerovi pri jeho občasných návštevách. Zo Skalice sa časom presťahoval s rodičmi aj so sestrou do Bratislavy. Ujal sa ho významný hudobný skladateľ Ján Cikker. Začal študovať hru na klavíri a tiež kompozíciu na bratislavskom konzervatóriu, no po troch rokoch zdupkal. Celkom mu padlo vhod, keď ho oslovili zakladajúci členovia hudobnej skupiny Prúdy, ponuku prijal. V tejto skupine odštartoval éru bigbítu na Slovensku. Hneď prvý album Zvoňte, zvonky, ktorý nahrala kapela Prúdy v roku 1969, sa tešil obrovskému záujmu poslucháčov, napriek tomu túto formáciu opustil. V kapele Prúdy vystupoval len ako interpret, no v novej hudobnej skupine Collegium Musicum, ktorú založil krátko nato, ako z predošlej odišiel, ešte v roku 1969, okrem interpretácie diel klasickej hudby skladateľov, akými boli Bach, Haydn, Bartók, Stravinskij, už uplatnil aj svoje skladateľské danosti. Collegium Musicum, kolektív štyroch muzikantov, pozostával okrem neho, ako hráča na klávesové nástroje, z basgitaristu Fedora Freša, bubeníka Dušana Hájeka a speváka Ľudovíta Nosku. Prvé LP s rovnomenným názvom kapely vyšlo zakrátko, už v roku 1970, potom vydávali jeden album za druhým. Nahrávka Hommage à J. S. Bach / Ulica plná plášťov do dažďa sa stala zvučkou ich kapely a časť z tejto nahrávky využíval aj Slovenský rozhlas pri uvádzaní relácie o knihách. Konvergencia znamená zbližovanie a takýto titul niesol dvojalbum. Konvergencie napokon prerástli v tradičný festival. Ďalší dvojalbum Divergencie, čiže odklon, vznikol tri roky po rozpade Collegia Musica (1981). Album Zelená pošta, ktorý nahral s Paľom Hammelom (1972), zaznamenal obrovský úspech. Je na ňom aj text básne vtedajšieho ministra kultúry, básnika Mirosla- va Válka, ktorý ochotne súhlasil s jej použitím do rockovej nahrávky. Zelenú poštu dodnes označujú hudobní kritici za najlepší album československého rocku. Muzikál Cyrano z predmestia, pre ktorý Marián Varga skomponoval hudbu, je svojou kvalitou stále neprekonaný aj počas štyroch desaťročí. Viacero divákov jeho živých koncertov tvrdí, že hudbu, ktorú práve počuli, komponoval priamo pred ich zrakmi či ušami. No on sám vedel, že nejde o jednoduchú improvizáciu. V jeho hudbe bolo vždy oveľa viac. Nielenže vytvoril vlastný, nezameniteľný štýl, ale prešiel od pesničiek k experimentálnym, náročným skladbám. Keď si sadol za klavír či organ, rinuli sa tóny, akoby skrotil priam diabla. Diabolská hudba v rukách kongeniálneho muzikanta. Uchvátil publikum, ktoré dlho po skončení koncertu prežívalo silnú katarziu. Jeho výkony ocenila neraz i odborná porota, jedným z ocenení je Cena za prínos hudbe na Radio Head Awards, udelená v roku 2014, i ďalšie ocenenia. Žiaľ, tento vynikajúci hudobník nám už viackrát naživo nezahrá. Marián Varga, jedna z najväčších osobností slovenskej kultúry, ktorý sa narodil 29. januára 1947 a nedávno oslávil 70-tku, dňa 9. augusta podľahol dlhotrvajúcim zdravotným ťažkostiam. Pridal sa k trojici velikánov a spolupútnikov, akými boli Dežo Ursíny a Jaro Filip. Pre ďalšie generácie však vďaka vydareným gramoplatniam i rozhlasovým a televíznym záznamom zostane naďalej dôkazom skladateľskej aj interpretačnej jedinečnosti. Anna Sláviková Foto: archív redakcie Listy 5

8 Zlatá generácia Dušan Jamrich Pred desiatimi rokmi nám na VŠMU Doc. Ján Jaborník na prednáške z Dejín slovenského divadla povedal: Keď Pán Boh rozdával herecké talenty, na Slovensku veru nešetril. (úsmev) Dlhé desaťročia sa môžeme ako diváci o tejto pravde presviedčať. Ďalší umelec z našej zlatej generácie, herec Dušan Jamrich, predstavuje vzácnu kombináciu talentu, schopností umeleckých, pedagogických a manažérskych. Vyniká mravnou integritou a pevnosťou svojich občianskych postojov. Jeho krédom je čisté svedomie, obľúbenými miestami na Zemi domov a divadlo: Čo ma na tom nikdy neprestane vzrušovať, je pre mňa bytostný pocit nabíjania sa, hľadania, nachádzania plnosti života. A predovšetkým ničím nenahraditeľný živý kontakt herca s divákom. Dušan Jamrich sa narodil 25. októbra 1946 v Bratislave. Popri kladnom vzťahu ku knihám získal pod vplyvom matky jazykovú citlivosť a pokoru k slovenčine. No bavili ho aj technické vedy, fyzika a astronómia. Oba tieto záujmy možno vysvetliť faktom, že D. Jamrich pochádza zo slávnej rodiny Stodolovcov: prastrýko Aurel bol vynálezcom parnej turbíny a učil vo Švajčiarsku napr. Alberta Einsteina. Aurelov brat Kornel Stodola pôsobil ako politik a publicista. Strýko Ivan, brat Jamrichovej matky, bol známym slovenským dramatikom. Strednú všeobecnovzdelávaciu školu ukončil Dušan Jamrich v r Po ročnej praxi v Polygrafických závodoch v Bratislave, ktorá súvisela s jeho záujmom o žurnalistiku, ho prijali na štúdium Vysokej školy múzických umení ( ). 6 Listy Ročník D. Jamricha možno nazvať naozaj silným; stretli sa tu také významné osobnosti ako J. Bednárik, Z. Cigánová, J. Ďurdiaková či D. Kaprálik. Dobu strávenú na VŠMU Dušan Jamrich komentuje takto: Pri nástupe do školy som zrejme mal určitý talent, ale inak som bol drevo. To vám nakoniec potvrdí každý herec dlháň, že mu trvá nejaký čas, kým sa na javisku,zabýva. Kedy sa to zlomilo? Keď mi dali prácu, to mi stačilo. Na svoj typický bratislavský prízvuk musel herec zabudnúť. V škole zdokonalil techniku svojho hlasového prejavu natoľko, že je dodnes preňho základnou istotou, o ktorú sa opiera. Prvé roky nás mal pán profesor Zachar. Nevedeli sme, čo je sobota, nedeľa... Potom pán profesor Mikuláš Huba. A zasa tvrdá práca, vysoké nároky. Zachar ich naučil uvoľniť sa, rozohrať všetky schopnosti. Huba potom už obrusoval hrany do vyspelého hereckého výrazu. Jedným z významných kolegov, ktorí ho ovplyvnili herecky a zvlášť pri vývoji prednesu, bol popri L. Chudíkovi, M. Hubovi či I. Mistríkovi pedagóg Viliam Záborský. Laco Chudík mi ukázal schopnosť obnažiť význam slova, pokoru, s akou sa pristupuje k textu. Ivan Mistrík niesol vždy so sebou nesmiernu lásku k životu, k pravdivému výrazu. Počas hereckých začiatkov sme spolu nemávali žiadne pravidelné debaty. Stačilo ale, aby mi raz-dvakrát za týždeň povedal: toto sa ti podarilo, a toto zasa nie... a ja som vždy vedel, že má pravdu. Pokiaľ ide o I. Mistríka, pokladá ho D. Jamrich spolu s hereckým majstrovstvom C. Filčíka za veľký vzor. Naše Slovenské národné divadlo malo veľmi

9 Coriolanus Richard II., 1980 silnú generáciu zrelých hercov a tí dokázali ohromne veľa. Dívať sa na nich, to bola škola. A hrať vedľa nich bola česť. Už od nástupu do činohry SND v r bol D. Jamrich svojím zjavom, temperamentom a zafarbením hlasu predurčený na postavy, ktoré smerujú k psychologickému vyhraňovaniu a pravdivosti. Pôsobivý zjav ho predurčil na stvárnenie ľahtikárov, ale predovšetkým veľkých historických a mytologických postáv (Haimon v Sofoklovej Antigone, Orestes v Goetheho Ifigénii v Tauride či v Shakespearovi Richard II. a Henrich IV.). V polovici 80. rokov vytvoril portréty mužov upriamených na dosiahnutie svojich cieľov za každú cenu. S veľkou vnútornou sugestivitou výrazu odkrýval ich dravosť maskovanú príjemným zovňajškom: Shakespeare: Richard III., Jang v Brechtovom Dobrom človeku zo Sečuanu...). V rámci neustáleho hľadania hereckej výpovede stojí rozhodne za úvahu Mešťanosta v Barčovom Neznámom, Thomas More v Boltovom Človeku pre všetky časy či otec v Bernhardovom Ignorantovi a šialencovi. V r ponúkol profesor Záborský D. Jamrichovi priučiť sa učením. Odvtedy pôsobil na VŠMU a externe vyučoval javiskovú reč. V tomto období spoznal, že uchádzači o štúdium na vysokých školách (umelecké nevynímajúc) majú veľké nedostatky vo vzťahu k jazyku a literatúre. Dnes študenti nie sú ochotní venovať sa domácej príprave. Keď nemáme Geľo Sebechlebský (1979), Dušan Jamrich (Geľo), Zdena Gruberová (Karolína) Napoleon, 1985 Dušan Jamrich a Alexander Dubček, foto: Katarína Marenčinová Človek pre všetky časy, 2001 Listy 7

10 Bratia Karamazovovci Tomáš Maštalír (Ivan Karamazov), Dušan Jamrich (Karamazov), Milan Ondrík (Miťa Karamazov), foto: Andrej Čanecký vzťah k správnemu vyjadrovaniu, nemáme ho ani k odkazom klasikov, či svojej krajine. Dušan Jamrich pôsobil ako pedagóg a docent na VŠMU 18 rokov. Vychoval tu celú generáciu hercov, ktorí dnes účinkujú prakticky vo všetkých divadlách na Slovensku. Za posledné desaťročia si D. Jamrich vybudoval pozitívne renomé ako recitátor. Kde však pramení tento permanentný záujem o interpretáciu poézie? Napríklad pred dvoma rokmi, 16. decembra 2015, sa konala prezentácia básnickej zbierky Jozefa Leikerta Pavučina bytia v katedrále sv. Šebastiána v Bratislave-Rači, kde recitoval spolu s kolegami Š. Bučkom a J. Šimonovičom. Nikdy som nemal záujem recitovať. Bol som hanblivý, nesmelý. Istá zvedavosť vo mne vznikla na strednej škole, kde sme sa síce učili o význame Hviezdoslavovej tvorby, ale pedagógovia nám všeličo z jeho diela nevysvetlili. Začal som sa teda oňho zaujímať. Ostáva pravdou, čo nás učil profesor Záborský: kto technicky zvládne Hviezdoslava, zvládne technicky aj antickú klasiku či Shakespeara. V recitácii mi odkryl tajomstvo nadväzovania kontaktu s divákom. Naučil ma drobnej mravčej práci pri príprave. Svojím osobným príkladom a prístupom tým, ako na sebe pracoval, zostal pre mňa dodnes príkladom. Hviezdoslav spolu s Rúfusom či Válkom patria k najobľúbenejším básnikom D. Jamricha. Na jednej Hviezdoslavovej básni sa narobím toľko, ako na veľkej javiskovej postave. Teší ma, keď sa mi podarí objaviť 8 Listy básnikov zámer. Overil som si na vlastnej koži, že vhodná poézia pomáha žiť, odreagovať problémy, prevetrať mozgové závity. Pre mňa je poézia ako beh a beh je pre mňa kyslík. Túto veľmi náročnú disciplínu robím dodnes ako hobby. Motivuje ma proces od prvého prečítania textu až po samotný prednes. Prečítate si báseň a urobíte si prvý názor. O týždeň dva sa tento dojem znásobí, rozšíri o nové metafory, zapájajú sa emotívne vnemy. A aký by mal byť podľa Dušana Jamricha herec? Zreteľný, rafinovaný, agresívny aj zraniteľný, bez zábran aj cudný. Netvrdím, že neexistuje aj spätný vplyv postáv na môj život. Môže dôjsť k stotožneniu a nemusí. Prvoradou povinnosťou herca je svojím výkonom presvedčiť diváka, aby uveril divadelnej, televíznej, rozhlasovej pravde. Divadelné herectvo výrazne ovplyvňuje televízia. Od romantického pátosu (zväčša falošného) sa herectvo inšpirované televíziou uberá k väčšej pravde hereckého prejavu. V divadle sa začína pracovať s detailom. Rozhodne si však myslím, že sústredenosť na výkon je v divadle na psychiku človeka náročnejšia. Križovatka osudu postavy s mojimi zážitkami je križovatkou dvoch hlavných ciest. Prednosť majú väčšinou vozidlá prichádzajúce od autora a režiséra. Pracoval s mnohými: P. Hasprom, T. Rakovským, P. Mikulíkom, V. Strniskom, Ľ. Vajdičkom či J. A. Pitínským. Za vrchol porozumenia herca a režiséra považuje D. Jamrich Miloša Pietora. Tento názor nevznikol iba v súvislosti s hlavnými postavami shakespearovského cyklu, do ktorých Pietor Jamricha obsadzoval. Herec obdivoval v Pietorovi predovšetkým vzdelaného muža a vynikajúco rozhľadeného pedagóga aristokratických rozmerov. Slovenské divadelníctvo nemalo do osemdesiatych rokov príliš veľa inscenačných tradícií romantickej drámy. Tento handicap sa pokúsil vyrovnať práve Miloš Pietor inscenáciami, ktoré potrebovali dôkladné psychologické motivovanie postáv a situácií. Diváci vtedy vďaka našej zlatej hereckej generácii dostávali dôkaz o spôsobilosti a pripravenosti činohry SND vyrovnať sa na umeleckej úrovni s tými najnáročnejšími témami. Po smrti Miloša Pietora v r prevzal D. Jamrich funkciu riaditeľa, neskôr generálneho riaditeľa SND (do r. 2005). S prestávkou skoro dvojročného obdobia ( ), kedy bol odvolaný vtedajším ministrom kultúry I. Hudecom pre nepodložené útoky médií a protesty divadelníkov, ktorí po čase vstúpili do štrajku. V r bol D. Jamrich zvolený za viceprezidenta Európskej divadelnej konvencie, ktorá združuje vyše 30 divadiel z 22 krajín Európy. Hoci D. Jamrichovi ponúkali účinkovať v martinskom Divadle SNP či na Novej scéne, ostal až dodnes verný činohre SND. Za 47 rokov tu účinkoval v takmer 100 postavách. Významné postavenie nadobudol aj v rozhlase, v dabingu, vo filme či televízii (napr. Schillerov Don Carlos, Švantnerov János Álpár v Živote bez konca, alebo Bobov Ľudovít Štúr). Z materiálov Divadelného ústavu spracovala Magdalena Pajanková Fotografie poskytol archív SND v Bratislave

11 Keď má deň 25 hodín Nestáva sa vám náhodou, že nestíhate všetko, čo ste si na jeden deň naplánovali? Nehovoríte si v kolotoči všedných dní, čo by ste dali za to, keby deň mal o jednu hodinu viac? Ja sa musím priznať, že áno. O to viac sa každý rok teším na posledný októbrový víkend, keď deň má skutočne (a konečne) 25 hodín. Pristupujem k tomu veľmi profesionálne. Deň dva pred týmto dňom rozmýšľam, ako využijem darovanú hodinu. Popremýšľam, čo je pre mňa naozaj prvoradé, niečím dôležité, aby som tomu venovala získaný čas. Samozrejme, že nemám na mysli dobu medzi druhou a treťou hodinou rannou, keď sa ručičky na hodinách oficiálne posúvajú o hodinu späť. Dostávame jednu hodinu gratis, aby sme ju zase v marci vrátili. Ja si túto získanú hodinu nechávam až na aktívnu čas dňa, vstanem normálne, obedujeme ako zvyčajne a po obede a malej sieste príde na rad moja vytúžená hodina. V októbri, keď sa posúva čas z letného na klasický stredoeurópsky, a tak dostávame jednu hodinu k dobru, zasvätím túto bonusovú hodinu činnosti, ktorá je pre mňa veľmi dôležitá. A naopak, v marci zasa premýšľam nad tým, čo zo svojho denného programu vyškrtnem. Čomu sa nebudem venovať, lebo skrátka niečo iné je pre mňa prednostnejšie. Je to taká prospešná psychologická regenerácia. Z historického hľadiska sa prvý návrh na úpravu času a jeho posun o jednu hodinu objavil v návrhu istého londýnskeho staviteľa Williama Willetta v roku Tento návrh sa nestretol s patričným pochopením. Letný čas bol po prvýkrát zavedený až za prvej svetovej vojny v roku Účelom letného času mala byť úspora elektrickej energie a efektívnejšie nakladanie so svetelným jasom. Tvrdilo sa, že väčšina ľudí je aktívnejších večer, preto by bolo efektívnejšie, keby letné večery boli dlhšie. Každú poslednú marcovú nedeľu sa tak ručička na hodinkách posúva o hodinu dopredu a v októbri zase o hodinu nazad. Prvé štáty, ktoré zaviedli letný čas, boli Nemecko, Rakúsko-Uhorsko, ďalej nasledovala Veľká Británia a Švédsko. Na našom území sa teda letný čas uplatňoval od roku 1916 a platil do roku marca 1918 boli v USA zákonom zavedené časové pásma, ktoré sa dovtedy už používali na železnici. S týmto zákonom bolo zavedené i používanie letného času. Letný čas platil v rokoch 1918 a 1919, bol však natoľko nepopulárny, že to viedlo k zrušeniu prijatého zákona. Ľudia si sťažovali na to, že chodili skorej spať a aj skôr vstávali. Nespokojnosť a argumenty hovoriace proti letnému času sú prítomné i dnes, o čom si povieme neskôr. Letný čas bol znovu v Československu zavedený v dôsledku úsporných opatrení v priebehu druhej svetovej vojny. Každoročný letný čas, tak ako ho poznáme dnes, bol v Československu definitívne zavedený v roku Postupne sa ustálilo pravidlo, podľa ktorého sa letný čas zavádzal posledný marcový víkend v noci zo soboty na nedeľu a končil posledný septembrový víkend. Od roku 1996 je letný čas o jeden mesiac dlhší, teda končí posledný októbrový víkend. Táto zmena bola uskutočnená v celej Európskej únii s výnimkou Islandu, Ruska, Bieloruska, časti Grónska, nórskych ostrovov Jan Mayer a Špicbergy. Letný čas nemá len svojich priaznivcov, ale aj svojich odporcov. Pravidelne sa proti posunu času spisujú petície. Ich signatári považujú letný čas za umelý produkt ľudskej činnosti, ktorý narúša zažitý biorytmus ľudského organizmu, čo je najviac viditeľné u detí, starších ľudí a zvierat. Rovnako silnejú argumenty proti energetickej úspore, keď je naša moderná doba založená na vibrovaní mobilov, počítačov a inej bielej elektroniky. Je vlastne jedno, či človek svieti ráno, alebo večer. Za zrušenie letného času vznikla v Európskej únii iniciatíva nazvaná Len jeden čas (Only One Time). Pre predloženie návrhu vo forme európskej občianskej iniciatívy by ale potrebovala nazhromaždiť milión podpisov od občanov EÚ, z toho aspoň v Českej republike. Prezentovaný bol však i návrh opačný, podľa ktorého by letný čas mal platiť po celý rok. Táto myšlienka sa objavuje hlavne vo Veľkej Británii. A tak sa okľukou vrátime na začiatok nášho článku a k posunu času v posledný októbrový víkend: Ako ste využili bonuso- vú hodinu vy? Ja som bola o hodinu dlhšie mamou, hrala sa s dcérkou a venovala sa jej dlhšie ako včera. Už i preto sa teším na ďalšiu takú príležitosť. Diana Kantorová Foto: archív autorky Listy 9

12 Vianoce tkané niťou slovenských tradícií Tisíce jagajúcich svetielok, rozžiarené oči detí, vôňa ihličia a čerstvých perníkov, zvuk spiežovcov a zvončekov, biele vločky padajúce v tlmenom svetle pouličných lámp, vrzgot snehu pod nohami pri speve kolied so zvláštnym pocitom vo vnútri. Jedným slovom Vianoce! Štedrý deň Vianoce v súčasnosti slávime ako cirkevné sviatky na počesť narodenia Krista, pôvodne však boli slávené ako sviatky zimného slnovratu a znovuzrodenia slnka. V 4. storočí ho cirkev ustanovila za deň narodenia Krista, aby vykorenila z povedomia obyvateľov pohanské kulty a rituály, ktoré nahradil kult kresťanského božstva. Na Štedrý deň, teda na Viliju vstávali naši predkovia skoro ráno, už o druhej hodine v noci, najmä ženy. Úlohou mužov bolo nanosiť vodu na celé sviatky a narúbať a uložiť drevo. Počas sviatočných dní sa nemalo nič fyzicky ťažké robiť. Keď sa rozbrieždilo, muselo byť navarené, aby sa ešte pozametalo a urobili sa posledné úpravy. V ten deň nesmelo nič visieť na klincoch, verilo sa, že koho odev zostane zavesený, ten sa do roka obesí. Mnohí dávali pozor, aby tento deň prežili čo najlepšie. Od toho záviselo ich konanie v nasledujúci rok. Zvlášť sa to týkalo detí, hovorilo sa: Na Viliju deti bijú a do chlievcov zavierajú. V skutočnosti rodičia deti do chlievcov nezatvárali, hovorili a aj hovoria im to iba na výstrahu, aby boli poslušné. Vianočný stromček mal magickú, symbolickú, v neposlednom rade i ozdobnú funkciu. Prvopočiatky dnešnej tradície stavania vianočného stromčeka môžeme hľadať u starých Slovanov. Zelené ratolesti boli symbolom rodiaceho sa nového života, sily, ktorá mala zahnať zlo, pretože pichali, a preto ochraňovali od zlých síl. Tradícia vianočného stromčeka sa na Slovensko šírila od konca 18. storočia z nemeckých a rakúskych miest. Na Slovensko stromček prenikal postupne. Najprv to však boli len vrcholce ihličnatých stromov, ktoré sa zavesili na povalu. Bolo to praktické, lebo v tom čase mali v dome málo priestoru. Ani vianočný stromček nemá len jedno pomenovanie. Kedysi sa mu hovorilo aj polaznička. Podľa obyčají v minulosti na vianočné stromčeky chodievali gazdovia už v novembri, tesne po sviatku Všetkých svätých. Vraj keď sa stromček v tomto období zotne, tak vydrží dlhšie a neopadáva. Gazda doniesol domov vždy tri stromčeky. Do domácnosti sa nosila jedlička, do maštale a na hnoj smrek. Stromček do maštale k zvieratám mal obyčajne dva vrchovce. Tieto dva nové výhonky symbolizovali v budúcom roku prírastok v maštali. Polaznička sa obyčajne zdobila na Viliju poobede. Visela nad stolom, pri ktorom sa večeralo, alebo bola za stolom na lavici v polohe, v ktorej korene smerovali k zemi. Stromček bol ozdobený domácky robenými ozdobami, orechmi obalenými v staniole, jablkami, papierovými reťazami, ale aj zemiakmi, ktoré boli tiež obalené v staniole. V 30. až 40. rokoch minulého storočia pribudli slamené a šúpoľové ozdoby. Neskôr sa ozdobovali aj medovníkmi, najstarším pečivom, ktoré sa začalo piecť už začiatkom adventu. Spolu so zázvorníkmi sú symbolom Vianoc. Súčasťou Vianoc je krásne prestretý štedrovečerný stôl. Štedrovečerný stôl mal v slovanskej tradícii symbolizovať hojnosť. Prikrýval sa ľanovou plachtou, pod ktorou v každom rohu bol peniaz ako symbol hojnosti v budúcom roku. Na lavici za stolom bolo seno. Seno bolo aj pod nohami symbolizovalo narodenie Krista na slame. Okrem nej sa pod nohy sediacim dávala sekera, aby deťom pri pasení kráv nepichol tŕň do nohy. Ku nohám stola sa dala reťaz, aby rodina držala pokope, aby nikto neodišiel či nezomrel. Stará gazdiná dávala k nohám stola zbenku maselničku zhovárajúc sa s mladou gazdinou: Čo neseš? Velikánsku penu, hustú smetanu, teľje kusi masla jak na peci rohi. Týmto úkonom sa snažili zabezpečiť si hojnú produkciu masla v budúcom období. Pre každého člena rodiny bola na stole zapálená sviečka a podľa toho, do ktorej strany sa vychýlil plameň, sa poznávalo, či niekto zomrie, alebo nie. Ak sa plameň vychýlil smerom k cintorínu, predpovedalo to smrť. Čo na stole nesmelo chýbať, bol med, vraj preto, aby boli sladkí, dobrí a zdraví. Gazda robil medom krížik na čelo každému členovi rodiny. 10 Listy

13 Podobne ako v minulosti naši predkovia kládli na stôl o jeden tanier viac, aj v súčasnosti na štedrovečernej tabuli býva o jeden tanier viac, buď pre prípadného pocestného, ktorý zablúdi, alebo ak bol niekto z rodiny vo svete, verilo sa, že i jemu poskytnú cudzí ľudia na Štedrý večer prístrešie a pohostenie. Položenie prázdneho taniera na štedrovečerný stôl je zároveň prejavom úcty k mŕtvym. Na stôl sa prinášajú tri najkrajšie zemiaky a tieto sa na jar zasadili do prvej brázdy. Do trojrohej šatky sa do každého rohu uviazalo trochu obilia (jačmeň, ovos a pšenica). Len čo sa objavila prvá hviezda, zasadla rodina k štedrovečernej večeri. Na stole nesmela chýbať sviečka a Biblia. V protestantských rodinách bol na stoloch aj kríž. Rozdiel bol v štedrovečerných jedlách. Protestanti nedržali počas Štedrého dňa pôst, ich večera v tento deň bola mäsitá. U katolíkov bol Štedrý deň pôstny a ich večera mala veľa bezmäsitých chodov. Tých bolo sedem alebo dvanásť, čo bola symbolika dní v týždni či počtu mesiacov v roku. Bolo ich preto tak veľa, aby mali ľudia bohatý rok a počas neho dostatok jedla. Štedrá večera sa začínala čítaním z Písma svätého. Potom sa jedli oblátky, med a cesnak. Gazdiná každému členovi rodiny na čelo urobila medom krížik, aby bol celý rok dobrý ako ten med. Na stôl sa položila vianočná polievka. Slovenská kuchyňa nebola príliš náročná, napr. na Kysuciach sa podávala hrachová polievka so slivkami Vilijová poliefka, alebo zatrepaná kapustnica s hríbami, ale varila sa aj slivková, hrušková či rybacia polievka. Ďalej nasledovali opekance, bobáľky, lámance, melence a po nich prišli na stôl pirohy, zemiakové alebo sladké, plnené lekvárom. Taktiež šúľance s makom, rezance s tvarohom. Obľúbený bol aj kravský chlieb, ktorý sa robil z cesta, do ktorého sa pridávalo kravské mlieko, čierne korenie, nové korenie, bobkový list, majorán, zázvor, muškátový oriešok. Keď cesto vykyslo, dala doň gazdiná cesnak a hrudku soli. Vdolky boli veľké buchty, určené zvyčajne pre návštevu. Na jeden pekáč sa ich dalo šesť a pred upečením sa naplnili lekvárom. Hneď po večeri bývalo zvykom rozkrojiť jablko a podľa tvaru jadrovníka predpovedať prítomným ich osud. Ak mal jadrovník rozkrojeného jablka tvar hviezdy, očakávalo sa v rodine šťastie a majetok, ak mal tvar kríža, dala sa očakávať choroba, ba aj smrť. Nepekný jadrovník, červík, znamenali chorobu, nešťastie, zármutok. 12 jadierok ako 12 mesiacov sa vložilo do misky s vodou koľko ich vyplávalo, toľko bude suchých mesiacov. Aby sme v budúcom roku nezablúdili jabĺčko sa rozdelilo na toľko kusov, koľko je osôb pri stole. Každý zjedol jednu časť. Jedlá podávajúce sa na Štedrý večer sa takmer úplne zmenili. V súčasnosti sa tradične podáva ako hlavné jedlo zemiakový šalát s vyprážaným kaprom. Stretnúť sa však môžeme aj s rôznymi polievkami, ako napr. hŕstková, šošovicová, rybacia a na rôzny spôsob upravenými rybami a oblohami. Tak ako v minulosti i dnes sa dodržiava zvyk, symbolizujúci celistvosť rodiny. Tento zvyk súdržnosti rodiny spočíva v tom, že počas štedrovečernej večere od stola nesmie nikto odchádzať. V minulosti existovala jedna výnimka, a to pri jedení hrachovej polievky. Vtedy mladšia žena z rodiny šla posypať kury hrachom a pri tom hovorila: Gazdiná, ja vám tie kuri pozabíjam a gazdiná odpovedala: Nezabíjaj ich, oni budú vajca niesť. Toto sa opakovalo trikrát, nakoniec sa sliepky v maštali posypali hrachom, aby niesli veľa vajíčok. Darčeky v akejkoľvek podobe pôvodne nepatrili k vianočným zvykom. Ustálili sa až neskôr, až v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Tento zvyk prinášali z miest mladí ľudia. Ujímal sa veľmi pomaly. V minulosti početné rodiny nemali dostatok financií na mimoriadne obdarúvanie. Obyčajne sa záležitosť darčekov riešila prostredníctvom nového oblečenia, ktoré bolo nutné kúpiť. Po večeri sa rodina pomodlila a spievala sväté piesne. Po ukončení večere dievčatá pozametali kuchyňu a išli vysypať smeti na hnojisko. Na hnojisku sa dievčina postavila na vysypané smeti, nad hlavu si dala riečicu a počúvala, z ktorej strany zašteká pes, odtiaľ by mal byť jej budúci ženích. Odkiaľ bolo počuť buchot, tam mal niekto zomrieť, odkiaľ bolo počuť hudbu, tam mala byť svadba. Dievčatá na vydaj hádzali krpce cez hlavu. Keď dopadla špičkou ku dverám, do roka dievčina odišla z domu. Po večeri ožíval ruch nielen v domácnostiach, ale aj na ulici pred domami. Medzi zvyky trado- Listy 11

14 rodiny šli umývať vodou, v ktorej boli peniaze, aby boli zdraví a krásni, dávali pozor, koľko mincí je obrátených hore číslom. Ak bola väčšina peňazí otočená číslom hore, malo to byť dobré znamenie, ak nie, tak úpadok. Pri umývaní bolo dôležité, aby sa voda do rúk načierala smerom k sebe; táto mágia založená na základe podobnosti mala zabezpečiť, aby všetko dobré išlo k človeku a nie opačne. Veľmi rozšíreným sprostredkovateľom veštieb bolo počasie a nočná obloha. Gazdovia najmä o polnoci predpovedali úrodnosť, či neúrodnosť. Ak bola obloha tmavá, znamenalo to vraj plné tmavé stodoly. Veľa hviezd zasa predpovedalo bohatú úrodu zemiakov, strukovín a vajec. vané na Štedrý večer v minulosti patrilo chodenie po spievaní. V sprievodoch chodili celé rodiny s harmonikou po susedoch, spievali koledy a vinšovali veselé Vianoce. Dôležité bolo, aby si každý zobral z domu kúsok chleba alebo koláča, ktorý v ďalšom dome nechal, a odtiaľ zobral iný, ktorý doniesol z posledného domu domov. Keby boli prišli bez chleba, nebola by dobrá úroda. Na Štedrý deň sa nesmelo z domu nič požičiavať, pretože by v budúcom roku mohlo dôjsť k strate, úbytku. Z uvedeného zákazu existovala aj výnimka, a to v prípade, ak požičiavať prišlo dieťa, ktoré ešte rastie, v tomto prípade symbolika straty ustupovala symbolike prosperity spájanej so symbolikou rastu: rast dieťaťa mohol pozitívne ovplyvniť aj rast hospodárstva. Podľa snehu na koloch v plote sa veštilo, či v nasledujúcom roku bude dostatok sena na poliach. Veľa snehu na plotoch malo byť predzvesťou množstva usušenej trávy. Takéto predstavy podobnosti sa uplatňovali aj pri veštení úrody ľanu. Ak bol odmäk a zo striech viseli dlhé cimbole, teda cencúle, tak to signalizovalo dobrú úrodu a dlhé steblá. Bývalo zvykom, že keď sa členovia Na Božie narodenie Prvý vianočný sviatok (25. december) na Kysuciach poznajú pod zaužívaným pomenovaním Božje naródeňje. V tento deň sa ľudia museli zaobísť bez obvyklých sviatočných návštev, pretože každý sa mal podľa príkazu cirkvi zdržiavať doma. Okrem zákazu návštev v tento deň platil aj zákaz akejkoľvek činnosti, to znamená, že sa nesmelo upratovať, ani zametať, ba ani variť. V súvislosti so zákazom návštev sú aj výnimky. Tie sa vzťahujú na vinšovanie mladých zdravých chlapcov hneď zrána. Dodáva sa, že v Kysuciach gazda priviedol do domu ako polazníka buď mladé teľa, alebo ovcu. So zvieraťom prešiel okolo stola, zavinšoval a z jedál na stole dal ochutnať aj zvieraťu. Strava bola zvyčajne totožná s jedlami pripravovanými na Štedrý večer. Keďže sa počas Štedrého dňa dodržiaval pôst, na Božie narodenie na stôl pribudlo bravčové mäso. Po obede šla celá rodina do dvora a tam sa pýtali jeden druhého: Čo si tam videl? Odpovedali, že videli to, po čom najviac túžili. Aby bola hojnosť ovocia a dobrá úroda v budúcom roku, vykonávali sa úkony ako trasenie stromov v záhrade. Magické úkony, zákazy i príkazy mali privodiť prosperitu rodiny i hospodárstva. Na Štefana Druhý sviatok vianočný (26. december) je dňom svätého Štefana. Veriaci kresťania si v tento deň pripomínajú spomienku na diakona a prvého mučeníka, svätého Štefana, ktorého pre kresťanskú vieru ukameňovali. Sviatok sv. Štefana môžeme označiť aj dňom spoločenských kontaktov a návštev. Po vinšovaní chodili mladí chlapci označovaní za koledníkov, vinšovníkov. Dôležité bolo, aby sa v jednom dome nestretli dvaja koledníci, pretože by to mohlo spôsobiť škodu na úrode. Koledník mal 12 Listy

15 palicu, na ktorej bol nastoknutý batôžtek z bieleho obrúska alebo vreckovky, v ktorom nosil chlieb alebo koláče. Tieto mu pri odchode z domu vždy vymenili, tzn. tie, ktoré mal vnútri batôžka, vyložili a vložili mu tam druhé. V ruke mal meštek, ktorý pri odchode položil na stôl a štrngal peniazmi, čo bolo symbolické prianie bohatého budúceho roka. Pri vinšovaní triasol vianočným stromčekom, čo malo zabezpečiť bohatú prosperitu v nasledujúcom období. K druhému sviatku vianočnému sa viažu aj tzv. štefanské zábavy, predstavujúce prvú zábavu, ktorá sa konala od adventného zákazu. Zábavy v tento deň mali iný charakter ako cez bežné dni v roku. Po dedine chodil sprievod mládencov, preoblečených za maškary. Prvý z mládencov mal kožuch so srsťou obrátenou smerom von a predstavoval medveďa. Na hlave mal zo slamy upletený klobúk, čo malo opäť symbolicky zabezpečiť dobrú úrodu hospodárom. Druhý mládenec mal na tvári čiernu pančuchu, oblečenú starú sukňu a na rukách nosil dieťa urobené z handier. Okrem toho boli v sprievode aj iné maškary. Medveď chytal ženy a váľal ich v snehu na znak zabezpečenia plodnosti. Okrem plodnosti, ktorú ľudia pripisovali uvedenej činnosti, mala mať aj pozitívny vplyv na zdravie človeka. Koledy, spievania a vinšovania sa diali popod okná. Spievali sa piesne ako: Narodelo sa nám dieťa, Panno Mária alebo Kolibačky s jasličkami sú polámané, čo nám dáte, hospodáru, my to zrobíme... Silvester a Nový rok Zvyky viažuce sa k Silvestru a Novému roku sa väčšinou zameriavali na prosperitu v nadchádzajúcom období. Na Silvestra, posledný deň v roku, sa vo veľkom počte chodievalo do farského kostola na záverečnú pobožnosť. Na poďakovanie, kde nám pánko kričeli aj kelo bolo prespánek a kelo chlapov a báb umrelo. Tento deň bol a dodnes je chápaný ako začiatok novej etapy a ako na taký sa naň vzťahovala mágia počiatku bol to prvý deň nového roka. Ľudia verili, že tak, ako si počas tohto dňa počínajú, tak sa im bude dariť po celý rok. Dodnes je známe porekadlo: Ako na Nový rok, tak po celý rok. Dôležité bolo, aby v tento deň nikto v dome nebol hladný, čo malo symbolizovať dostatok jedla v budúcom roku. Platila však nepísaná zásada, že na Nový rok sa nemalo jesť mäso z hydiny. Pretože v prípade neuposlúchnutia zákazu by sa neudržali peniaze v rodine a šťastie s majetkom by sa rozleteli do sveta. Ak by sa uvarilo na Nový rok niečo z hydiny, mohol by rodinu opustiť buď syn súci na ženbu, alebo dcéra súca na vydaj. Uvedené môžeme chápať tak, že sa oženia/vydajú a tieto okolnosti ich prinútia opustiť domov. V súvislosti so stravou sa v tento deň pripravovala šošovica, ktorá mala zabezpečiť hojnosť v začínajúcom roku. S Novým rokom sa spája aj pranostika zachytávajúca zmenu v čase. Naši predkovia si na základe rôznych prírodných javov vytvorili pranostiky, ktoré zmenu v čase (predĺženie dňa) symbolicky zachytávajú. Tak ako sa deň krátil na počiatku zimy, tak sa počas nej aj predlžuje. Prvým takým dňom, pri ktorom zaznamenávame takúto pranostiku, je Nový rok: Na Nový rok o kurací krok. Text a foto: Miroslava Jančulová Listy 13

16 Slovenská akademie věd a umění, roky Slovenská akadémia vied Několik doplnění k článku SAVU se týká knižních titulů či pracovníků SAVU, na kterých v období slovenského státu museli pracovat a dále některých zajímavostí kolem SAVU. František Bokes vydal v roce 1945 monografii Vývin predstáv o slovenskom území v 19. storočí a v roce 1946 Dejiny Slovákov a Slovenska. Od najstarších čias až po prítomnosť. Generální tajemník a zakladatel SAVU Ľudovít Novák studoval na Filosofické fakultě Univerzity Karlovy v Praze, tam získal roku 1932 doktorát PhDr. Jeho disertace vypracovaná pod dohledem profesora Miloše Weingarta ( ), českého jazykovědce, měla výstižný titul Příspěvky k otázce dialektického rozvrstvení pozdní slovenštiny a k nejstarším dějinám střední slovenštiny. Čech Jan Hromádka ( ), zakladatel moderní geografie na Slovensku, vydal roku 1943 Všeobecný zemepis Slovenska a o tři roky později Zemepis Zväzu sovietskych socialistických republík. SAVU byla poměrně aktivní v ediční činnosti. Do roku 1944 se kolektivu autorů podařilo připravit dva svazky Slovenskej vlastivedy. V nich byly publikovány obsáhlé stati D. Andrusova Geológia a výskyty nerastných surovín Slovenska, Hromádkův Všeobecný zemepis Slovenska, Nováckého Flóra Slovenskej republiky, Baborova Slovenská fauna, Bednárikův spis O materiálnej a duchovnej kultúre slovenského ľudu, Melicharčíkův Slovenský folklór, Jurovského Slovenská národná povaha, Franekova Antropológia a Štefánkovy Základy sociografie Slovenska. Třetí svazek Slovenskej vlastivedy (vyšel až po válce) připravoval ředitel Zeměpisného ústavu F. Bokes ( Dejiny Slovákov a Slovenska...) Akademie vydávala i časopisy, jedním z nich měl být Acta Academiae Scientarum et Artium Slovaca. Do konce války vyšly 3 ročníky Linquistica Slovaca, dvouročník Historia Slovaca, jeden ročník Theologica Catholica Slovaca a Physiographica Slovaca (zeměpisný časopis). Roku 1944 vyšel též vlastivědný dvouročník Carpatica Slovaca. Autory článků napsaných ve světových jazycích byli vědečtí pracovníci SAVU (např. František Zagiba ( ), ředitel Hudebněvědného ústavu SAVU a autor knihy Dejiny hudby od najstarších čias do reformácie, vydané roku 1943, a F. Bokes), ale většinu tvořili slovenští univerzitní profesoři a další odborníci. Příspěvky měly za cíl představit Slováky jako národní společenství s vlastním historickým vývojem směřujícím k samostatnosti. Texty určené pro zahraničí poskytovaly argumenty ve prospěch existence slovenského státu. Třeba zdůraznit, že SAVU nebyla ideologicky příliš spojena s ľudáckým režimem jako např. Matica slovenská. To nepochybně napomohlo jejímu přežití po válce. Politické špičky poválečného Slovenska byly rozhodnuté akademii nadále podporovat a neměly zájem zbytečně decimovat poměrně malou skupinu slovenských vědců. Velmi pragmaticky se k existenci SAVU vyjádřil na zasedání Slovenské národní rady komunista Fraňo Kráľ ( ) v listopadu Bylo však rozhodnuto vytvořit novou SAVU, a to zákonem. První zprávu o SAVU podal v květnu 1945 za generálního tajemníka F. Bokes. Zpráva putovala na Povereníctvo SNR pre školstvo a osvetu. Bokes v ní uvedl, že na svých místech zůstalo 11 zaměstnanců SAVU, 20 zaměstnanců že je porůznu někde na Slovensku nebo evakuováno. Mezi zaměstnanci že jsou dva Maďaři, z nichž jeden (F. Zagiba) spolupracoval s Němci, když se habilitoval na vídeňské univerzitě. Bokes konstatoval, že žádný ze zaměstnanců se osobně neúčastnil arizace židovského majetku. (Přitom však SAVU sídlila v arizovaném domě ve Štúrově ulici č. 7. SAVU si též doplňovala svoji knihovnu o knihy zabavené židovskému obyvatelstvu.) Dále Bokes napsal, že za války byl protěžován F. Zagiba (byl brzy ze SAVU propuštěn). V závěru zprávy Bokes uvedl, že žádný ze zaměstnanců nebyl šikanován. V srpnu 1945 probíhaly v SAVU prověrky. Pro všechny zaměstnance dopadly dobře (až na Zagibu). SAVU byla totiž jen slabě svázána s ľudáckým režimem, takže tehdejší politici rozhodli SAVU zachovat. Počátkem roku 1946 SNR vydala zákon o nové SAVU. Zatím ji měl vést a také vedl úřední správce jmenovaný Povereníctvom pre školstvo a osvetu, jímž se stal M. Bakoš ( ), literární vědec a estetik, autor v roce 1949 vydané knihy Vývin slovenského verša od školy Štúrovej. Do nové SAVU automaticky přešel majetek staré SAVU, ústavy a pracovníci staré SAVU. Nová SAVU V nové SAVU existovaly 3 třídy věd: a) kulturně vědná, rozdělená na filosofickou, historicko-jazykovědnou, sociografickou a právnickou sekci, b) přírodovědecká a technická se sekcemi matematicko- -fyzikální, přírodovědeckou, lékařskou a technickou a c) umělecká se sekcemi literární, hudební a divadelní a filmová. Prezident republiky měl právo jmenovat první akademiky, kteří měli volit předsednictvo akademie. Od března 1946 fungoval Filosofický ústav ředitel I. Hrušovský ( ), Historický ústav B. Varsík ( ), Zeměpisný ústav J. Hromádka ( ), Sociografický ústav J. Stanislav ( ), Národopisný ústav A. Melicharčík ( ), Pedagogický ústav O. Pavlík ( ), Literárněvědný ústav M. Pišút ( ) a Jazykovědný ústav E. Pauliny ( ). Výzkum probíhal výlučně v oblasti společenských věd. S technickými, přírodovědeckými a lékařskými ústavy 14 Listy

17 se počítalo v budoucnu. Povereník školstva a osvety L. Novomeský ( ) požádal vedení SAVU o profesní charakteristiky osob přicházejících v úvahu na členství ve SAVU. Charakteristiky mělo povereníctvo předložit prezidentu E. Benešovi, který jediný měl právo jmenovat akademiky. Šlo o tyto kandidáty: I. Hrušovský (filosof), J. Bakoš (orientalista), J. Stanislav (slavista), A. Štefánek (sociolog), K. Kizlink (právník), A. Záturecký (právník), J. Hronec (matematik), D. Andrusov (geograf), L. Dérer (lékař), Š. Bella (hydrolog), I. Krasko (básník), B. Slančíková-Timrava (spisovatelka), A. Moyzes (hudební skladatel), E. Suchoň (hudební skladatel), A. Bagár (herec a režisér) a K. Sokol (malíř). Jmenování prezident Beneš stále oddaloval, protože SAVU pokládal za projev zbytečného slovenského separatismu. Jmenování akademiků se nikdy neuskutečnilo, což mělo pro fungování SAVU nepříjemné následky. Akademie fungovala až do svého zániku v roce 1953 jen v provizorním režimu a byla organizací plně závislou na státní moci. Po Únoru 1948 Historická událost převzetí politické moci komunistickou stranou v únoru 1948 se pochopitelně odrazila i v SAVU. KSČ dala nepokrytě najevo, že nemá zájem o svobodu a nezávislost vědeckého bádání. Věda měla naopak napomáhat propagandistickým a ideologickým cílům nového režimu. Upnutí na autonomii a vědeckou svobodu se považovalo za nepřátelský a reakční postoj. Podle režimu měli ve vědeckém výzkumu zůstat jen pracovníci ochotní plně se podřídit ideologickým požadavkům nového režimu, což znamenalo osvojit si ideologii marxismu-leninismu. Akademická pracoviště byla zasypávána nařízeními a ideologové řečnili o nové socialistické vědě, ale reálné změny byly minimální. SAVU stále neměla přírodovědné a technické ústavy, které by mohly pracovat na řešení aktuálních hospodářských problémů. A pokud jde o existující humanitní ústavy, ty byly daleky toho vychovávat socialistické vědce na bázi marxismu-leninismu. Únor 1948 přinesl posun v problému jmenování členů SAVU. Prezident Beneš nakonec v květnu podepsal jmenování akademiků a dekret o tom poslal na Úřad vlády. Jmenovaní akademici patřili k vědecké a umělecké elitě Slovenska, ale žádný z nich nebyl členem ani sympatizantem komunistické strany. Akademici tedy nebyli uvedeni do funkcí. Vedení SAVU bylo vyzváno, aby urychleně navrhlo nové kandidáty komunisty či prokomunisty. V červnu 1948 podpis Beneše na dokumentech už nic neznamenal. Úřední správce SAVU M. Bakoš se vzdal své funkce a současně navrhl, aby vznikl pětičlenný správní sbor, který by vedl SAVU až do jmenování nových členů a předsednictva. Povereníctvo tento návrh přijalo a povereník Novomeský jmenoval sbor, jehož předsedou se stal marxistický sociolog A. Sirácky ( ). Členy sboru dále byli M. Bakoš, I. Hrušovský, Š. Luby a M. Chorváth ( ). Sbor se v únoru 1950 rozšířil o historika a člena ÚV KSS M. Gosiorovského ( ), rektora bratislavské techniky J. Gondu ( ) a neurologa J. Červenáčka. Správní sbor rekonstruoval akademii. Ustanovil tři samostatné složky: prezidium, vědecké ústavy a podniky (knihkupectví, vydavatelství a čítárna knih). V lednu 1949 byli znovu jmenováni ředitelé (předsedové) ústavů: Filosofického I. Hrušovský, Historického A. Huščava ( ), Jazykovědného E. Pauliny, Literárně vědného M. Bakoš, Slovanského A. Isačenko ( ), Sociografického, event. Ústavu sociálního výzkumu A. Sirácky a Zeměpisného J. Hromádka. Kromě Siráckého a Hrušovského nebyli tito ředitelé přesvědčení marxisté. Vznikly i nové ústavy: Psychologický s ředitelem A. Juráským a Biologický (biologická stanice v Šamoríně) s ředitelem O. Feriancem. Š. Luby prosadil vznik Ústavu pro právní vědy a ekonomii s předsedou K. Rebrom ( ). Ovšem žádný z nových ústavů dlouho nefungoval, nejvýš do roku Založením nových ústavů se SAVU snažila vymanit z vlastivědného charakteru. Je známo, že většina slovenské vědecké obce a zejména starší generace nepovažovala marxismus-leninismus za užitečnou vědeckou teorii. Skutečně přesvědčených marxistů, resp. stalinistů, bylo mezi vědci velmi málo. Od 2. poloviny roku 1949 (po sjezdu KSČ) zesílil tlak na vědce v oblasti ideologie. Správní sbor SAVU vědce omlouval, že nedokážou tak rychle přejít na pozice marxismu-leninismu a historického materialismu. I. Hrušovský zaslal všem ústavům koncem května 1950 oběžník s referátem generálního tajemníka ÚV KSS Š. Baštovanského ( ), který měl na IX. sjezdu KSS referát obsahující hlavní zásady kulturní a vědecké politiky na Slovensku. Už 6. června vzešla z plenární schůze vědeckých pracovníků SAVU resoluce (jí předcházela kritika a sebekritika dosavadní činnosti). V resoluci se účastníci ztotožnili s usnesením sjezdu KSS, v němž se konstatovalo, že probíhá boj s buržoasním nacionalismem a že jde o účinné spojení dělnické třídy s inteligencí. V resoluci se mj. adoruje sovětská věda, kterou SAVU nahlíží jako svůj vzor a považuje ji za nejlepšího spojence. Dále se v resoluci praví, že SAVU se musí zbavit vědeckého isolacionalismu a že chce spolupracovat s českými a sovětskými pracovišti a jejich pracovníky. Aby SAVU zvládla úlohy plynoucí pro ni ze sjezdů KSČ a KSS, jmenovalo povereníctvo v říjnu 1950 dalších 11 vědců ze Správního sboru SAVU. Úlohou nového vedení SAVU bylo zaměřit se na rozvoj přírodních, technických a lékařských věd. V rámci tohoto záměru vznikl v Košicích Ústav veterinárního lékařství a v Bratislavě Ústav pro přírodní vědy a Ústav lékařských věd. Za boj proti buržoasnímu nacionalismu ve SAVU měl být zodpovědný L. Novomeský, který však od roku 1951 byl v politické nemilosti. Postupně přišel o všechny politické funkce pro obvinění z nacionalismu a ze sympatií k ľudáctví. Stal se spolu s G. Husákem, V. Clementisem a dalšími obětí politických procesů. Od dubna 1951 byl novým správcem SAVU Lev Hanzel, a to už byl Novomeský zatčený. Obvinění Novomeského vrhlo stín na celou SAVU, v níž byl Novomeský angažován. Nastala doba kádrování. Prověrky měly probíhat souběžně s kampaní na reorientaci vědeckých pracovníků na marxisticko-leninské metody práce. Členové vedení SAVU se distancovali od Novomeského. Boj proti buržoasnímu nacionalismu ovládl celou akademii. V SAVU pracovala kádrová komise Povereníctva školstva, vedy a umenia. Ta rozdělila pracovníky akademie do tří skupin: na ideologické nepřátele, vědecky bezcenné pracovníky a pracovníky snažící se přeorientovat. Koncem července bylo propuštěno 14 vědeckých pracovníků, tedy skoro čtvrtina všech vědců ve SAVU. Při prověrkách se nehledělo na odbornost, spíše na minulost prověřovaných, a tak ze SAVU museli odejít její zasloužilí pracovníci jako Ľ. Novák a E Pauliny. Další byli přeřazeni na podřadnější místa nebo museli absolvovat ideologické školení. I přes tyto okolnosti byl začátek 50. let pro SAVU úspěšný, neboť si upevnila pozici vedoucí vědecké instituce na Slovensku. Od věčného rivala Matice slovenské získala různá cenná zařízení. Postavení SAVU nahrál nový zákon o vysokých školách, podle něhož se profesoři měli plně věnovat výuce, takže jim nezbude čas na vědu. V plánech na reorganizaci vědy v ČSR byla idea Slovenské akademie věd jako součásti centrální ČSAV. Idea naprosto suverénní SAVU se ukázala jako nereálná, mj. pro slabé vědecké výsledky. Od roku 1951, zejména v roce 1952, se v Praze jednalo o výše zmíněné reorganizaci vědy v republice. Tématem pro speciální komisi bylo zřízení akademie podle sovětského typu. Československá akademie věd byla zřízena zákonem č. 52 v listopadu Její součástí se stala Slovenská akademie věd zřízená zákonem SNR č. 1 z ledna 1953 jako nejvyšší národní a regionální slovenská instituce. SAV byla budována podle vzoru republikových akademií SSSR. Ze SAVU přešly do SAV ústavy v průběhu roku 1953, nejpozději Filosofický, Astronomický a Archeologický ústav. Roku 1953 začala nová éra slovenské vědy a techniky. Jiří Jindra, emeritus ÚSD AV ČR, v.v.i., foto: archiv redakce Listy 15

18 Pred Horským hotelom Popradské pleso Prvý nádych zimy Pre generácie staršie odo mňa je to pravdepodobne jasné, pre tie mladšie to až také jasné byť nemusí. Nie som asi sám, keď poviem, že záujem o históriu upadá. Proste to tak je, je to fakt. Nie veľmi potešujúci. Teda pre tých, ktorí ešte netušia, 28. október je jeden z najvýznamnejších sviatkov v novodobej histórii Slovenska a Česka. Parafrázujúc slová Andreja Hlinku je po tisícročnom nevydarenom manželstve s Maďarmi čas na spoločný štát Slovákov a Čechov. V noci z 27. na 28. októbra 1918 spísal Dr. Alois Rašín stručný zákon, ktorý mal zabezpečiť kontinuitu právneho poriadku v novovzniknutom štáte a diskontinuitu ideovú. Tomuto predpisu sa bežne hovorí aj recepčná norma. V ten deň vznikla prvá Československá republika. Nie všade sa táto informácia dostala a Slováci sa k novovzniknutému štátu oficiálne prihlásili až tzv. Martinskou deklaráciou. Slováci a Česi vyjadrili svoje kolektívne právo, ktoré plynie z medzinárodného práva, a to právo národa na sebaurčenie. Oba tieto bratské národy sa ocitli v demokratickom ústavnom zriadení priveľká zmena po predchádzajúcich obdobiach. Význam tomuto 16 Listy Je posledný októbrový víkend, posledná sobota v mesiaci. Budík zvoní presne o piatej ráno. Dosť skoro. Ale možno už aj neskoro. To záleží na situácii. Skoro by som opomenul dôležitý fakt. Veď dnes je 28. október. Čo to znamená? dňu nech si priradí každý sám, v mojich očiach je tento deň bránou k samostatnosti Slovenska. Podľa môjho názoru je poľutovaniahodné, že na Slovensku sa tento sviatok oficiálne neeviduje ako sviatok štátny, tak ako v Českej republike. Pripomenúť si tento významný deň je dôležité a keby som tak neurobil aj v tomto článku, bolo by to z mojej strany nedôstojné. Ale prvotný obsah článku mal byť iný... Vrátim sa k môjmu rannému budíku. Prečo som tak skoro vstával? Batoh zbalený, výstroj nachystaný, raňajky v bruchu a zrazu sedím vo vlaku. Vonku ešte tma. Po takmer hodine jazdy sa pomaly rozvidnieva, ale slnko nikde. Všade len hmla. Je osem hodín a dvadsať minút. Vystupujem. Stanica Štrba. Takmer o pol hodiny prichádzam zubačkou na Štrbské pleso. To je môj dnešný východiskový bod. Ráno na Štrbskom plese je chladné, hmlisté. Je to už zimné brieždenie, ale slnko sa schováva za bielosivou vatou, ktorá ho nechce pustiť k moci. Málo ľudí, len kde-tu nejakí bežci, avšak veľa policajtov. Dnes sa totiž koná v Tatrách summit Globsec, ale to som sa dozvedel až neskôr. Prichádzam k rázcestiu pri Heliose, opúšťam asfalt a moje kroky už vedú lesnou cestou. Po asi 20 minútach stúpania vidím pri Trigane veľký sud s horúcou medovinou. Celkom milé prekvapenie, ktoré v zime určite zahreje. Príspevok je v podstate dobrovoľný, ale slogan ma pobavil aj tak: nepoctivý pije zdarma, dobehne ho vlastná karma. Ja sa však nezastavujem a pokračujem ďalej. Pred desiatou hodinou prekračujem lávku ponad tatranský potok s priezračne

19 čistou vodou. To znamená len jedno, som tu. Kde? Pri Popradskom plese predsa. Dnes je tu celkom rušno, hovorím si. Pred Horským hotelom Popradské pleso je pristavené terénne auto dobrovoľných horských záchranárov, sú tu prví návštevníci, ale aj samotní záchranári so svojím predsedom Jarom Švorcom. Po schodoch vyjdem na terasu hotela, kde sa stretávam s legendárnym tatranským reportérom Jožom Kubánim. Popritom, ako sa preobliekam a on si nastavuje kameru, sme sa dali do reči. Priateľsky mi podáva ruku, zhovárame sa o počasí, o sezónnej uzávere, ale aj o dnešnej akcii na Popradskom plese. Dnes sa tu totiž uzatvára letná turistická sezóna a zamykajú sa doliny. Doslova. Onedlho sa okolie plesa zaplní ľuďmi a pri brehu vchádzajú do vody potápači. Veľmi im nezávidím tú ľadovú vodu na tele. Kompetentní im už podávajú veľký kovový kľúč od tatranských dolín, ktoré pomyselne uzamknú tým, že kľúč položia na dno plesa. A je tam. Potápači sa stratili pod vodou spolu s ním. Už si len pamätať, kam ho položili. A v polovici júna ho opäť vylovia a Tatry ním odomknú. Okrem iného sa tu koná aj sprievodný program pre deti aj dospelých. Ale ako ja často hovorím: nie je čas strácať čas! Lúčim sa s Jožom, ktorý ide strihať videá na reportáž, v ktorej sa okrem iných objavím aj ja. Pokračujem lesným, avšak úplne zasneženým chodníkom vyššie. To, či to bol dobrý nápad, ešte neviem. Pri traverze smerom na Žabie plesá začínam svoje rozhodnutie prvýkrát ľutovať a uvažujem o návrate späť. Ľudí tu je oproti dňom s ideálnym letným počasím žalostne málo, teda skôr nikto. Míňam len partiu Maďarov a oproti mne idú dvaja muži. Chodník, ktorý mi pred chvíľou v snehu vyšliapali, už neexistuje. Vietor ho zavial snehom. Miestami sa do bielej periny prepadávam po kolená. Vietor je taký silný, že v nárazoch dosahuje vyše 100 kilometrov za hodinu. Som pri Žabích plesách, ktoré vidím prvýkrát zamrznuté. Oproti svojej zvyčajnej modrej farbe sú dnes biele. Onedlho ide oproti mne partia ľudí, ktorí to podľa vlastných slov vzdali. Stretávam muža s nosidlami na chrbte. Presne takými, aké nosia vysokohorskí nosiči a chatári. Tento muž má naložených približne 35 kilogramov. Púšťa ma pred seba, lebo on ide pomalým krokom. Nečudujem sa mu. Zdá sa, že prichádza kritický úsek. Miesto, kde minulé leto vybudovali železné schody a zabezpečili ho viacerými reťazami než dovtedy. Dnes je tu však len skala, ľad a prašan. K tomu vietor taký silný, že je miestami ťažké sa udržať na nohách. V duchu si nadávam, načo som sem šiel. Ale nakoniec prekonávam aj túto náročnú prekážku. Viem, že cieľ je už len kúsok odo mňa, som tu tento rok už tretíkrát. V lete tento kúsok prejdem za 15 minút, dnes mi to trvá skoro hodinu. Finiš je nielen na dosah, ale aj na obzore. Chata pod Rysmi. Vchádzam dnu. Človeka hneď prekvapí príjemné teplo a len málo ľudí. Všetci oddychujú. Kúpim si čaj s rumom a sadnem si k dvom chalanom o trochu starším odo mňa. Postupne sa začneme zhovárať a zoznamovať, avšak oni už pomaly odchádzajú. Neviem, čo ma v tej chvíli hreje viac. Či je to teplo sálajúce z veľkých keramických kachieľ, alebo to je ten čaj s rumom. Ale atmosféra je tu skutočne jedinečná. Vonku je doslova besné počasie, keď človeka facká vietor so snehom, a vnútri čarokrásne. Chatári sa ma pýtajú, či som stretol nosiča. Ten zmorený onedlho vchádza do chaty. Hneď idem za ním, zoznámime sa a spoločne si pochutnávame na tom výbornom čaji. Zamýšľam sa. Toto je presne to, čo som plánoval takmer vždy, keď som bol v Tatrách počas leta. Rozlúčiť sa s letnou sezónou na Chate pod Rysmi, nech je počasie akékoľvek. A vôbec to neľutujem. Je aj chuť ostať tu dlhšie a prespať do ďalšieho dňa, avšak povinnosti volajú. A aj čas už pokročil. So všetkými sa pozdravím a vchádzam opäť do zasneženého kráľovstva. Hneď pred chatou stretávam ďalších štyroch nosičov. Keď ma obídu, začínam schádzať dolu. Trochu som sa obával cesty späť, ale nakoniec je to úžasné. Dolu zasneženým svahom v podstate bežím. Je tu prašan, škoda, chýbajú už len lyže. Onedlho som opäť pri Popradskom plese a na ceste k Štrbskému. Pomaly sa začína stmievať, medovinka už tiež odišla. Poslední turisti schádzajú spolu so mnou a kým prídem na Štrbské pleso, Tatry sa ponoria do tmy. A tým končí aj dnešná správa o poslednom letnom turistickom víkende. Zimná sezóna sa môže začať! Text a foto: Marek Masarik Zimná idylka na ceste k Popradskému plesu Smerom k Žabím plesám A ide pod vodu... Chata pod Rysmi Listy 17

20 1. časť Na skok v Pobaltsku Estónci, Lotyši a Litovci 23. augusta 1989, v deň 50. výročia paktu Molotov Ribbentrop, hromadne demonštrovali za slobodu a ukončenie okupácie Sovietskym zväzom. Milión ľudí spojilo svoje ruky a vytvorilo 675 kilometrov dlhú živú reťaz z Tallinu cez Rigu až do Vilniusu. To bol prvý krok Pobaltska do Európy. Napriek nevôli voči Rusom zostáva ruština stále dorozumievacím jazykom (vedľa pomaly nastupujúcej angličtiny), Litovci, Lotyši a Estónci si totižto navzájom nerozumejú. Spoločným a citlivým problémom zostáva aj vzťah k ruskej menšine, ktorá tvorí napríklad len v Rige viac ako 50 percent obyvateľstva mesta. Táto zvláštna atmosféra a kultúrna zmes s prvkami postsovietskych dozvukov a zároveň turbulentného rozvoja na pozadí tisícročnej histórie priťahuje množstvo zvedavých turistov a neustále prekvapuje svojím bohatstvom. A tak sa pozvanie k hoci krátkej návšteve Vilniusu a Rigy jednoducho nedalo odmietnuť 18 Listy Pobaltsko územie medzi Ruskom a Západom, Baltickým morom a borovicovými lesmi, medzi gotikou z pálených tehál a secesiou, medzi stredovekou krásou a novodobým hektickým rozvojom s digitálnymi technológiami. Územie ťažko skúšané vo svojej nepokojnej histórii plnej zvratov. Územie, na ktorom po stáročia vznikal autentický, originálny folklór, ktorý vás chytí za srdce. Stáročná hudobná tradícia ľudových zborových telies a spevu folklórnych a vlasteneckých piesní ako výrazu hrdosti, nezlomnosti a nenásilného odporu spievajúcich revolúcii voči útlaku, spoločná pre všetky tri pobaltské národy. Vilnius Vilniuské Katedrálne námestie je zaliate slnečnými lúčmi neskorej jesene a je plné korzujúcich, sviatočne vyobliekaných ľudí, ktorých pre toto ročné obdobie nezvyčajne pekné počasie zlákalo k nedeľnej prechádzke starým mestom. Domáci sa v uliciach svojho hlavného mesta miesia s hosťami a hŕstkami turistov. Kaviarničky a reštaurácie v krivolakých uličkách starého mesta praskajú vo švíkoch. Na nárožiach postávajú osamelí muzikanti s klobúkom či pokladničkou položenou pri nohách. Dvojica dôchodcov na lavičke muzicíruje déduška preluduje na klarinete, bábuška otáča stránky zošitku s notami. Na blšom trhu môžete nakúpiť všetko možné aj nemožné. Od pletených čapíc, svetrov, rukavíc a jantárových šperkov až po matriošky a staré vojenské vyznamenania z časov Veľkej vlasteneckej vojny. Slnečný svit pôsobí ako zjavenie po nekonečných dažďoch tohtoročnej jesene. Výdatných dažďoch, ktoré vyvolali procesy erózie a narušili tak statiku hradného vrchu s Gediminasovou vežou. Vežou

21 nazvanou podľa veľkokniežaťa Gediminasa, za ktorého vlády sa v 14. storočí stala z Litvy európska veľmoc. Táto červená osemboká veža postavená z tehál, na ktorej streche vlaje litovská trikolóra, sa stala symbolom Vilniusu. Týči sa na hradnom vrchu vysokom 48 metrov, vypínajúcom sa nad sútokom riek Neris a Vilnia. Farby trikolóry symbolizujú bohatstvo a históriu Litvy. Žltá lány obilia a lesk jantáru, zelená nekonečné husté lesy, ktoré tvoria takmer tretinu územia Litvy. Červená zase krvavé obete Litovcov, ktorí položili svoj život za slobodu a nezávislosť svojej vlasti počas tisícročnej histórie krajiny. Naposledy v roku 1991, keď desaťtisíce demonštrantov bránili Televíznu vežu, z ktorej boli vysielané požiadavky na nezávislosť Litvy. Sovieti odpovedali vyslaním tankov do Vilniusu a z rúk sovietskej armády tu našlo smrť 14 Litovcov. Dnes je viac ako polmiliónový Vilnius hlavným mestom prevažne katolíckej Litvy, nazývaný niekedy litovským Rímom či najsevernejším barokovým mestom Európy. Vždy bol považovaný za taviaci kotlík kultúr. Napoleonom titulovaný na Jeruzalem severu. V čase jeho vojenského ťaženia z Pobaltska na Moskvu tu žila ohromná židovská náboženská obec spravujúca 105 synagóg. Celé stáročia bol Vilnius kozmopolitickým a tolerantným mestom, v ktorom nachádzalo azyl a bezpečie veľké množstvo perzekuovaných židov z najrôznejších kútov Európy. Zlatý vek prinieslo židovskému spoločenstvu 16. a 17. storočie, kedy židia tvorili tretinu obyvateľov mesta, ktoré sa v tom čase nazývalo Wilne. Ešte na počiatku prvej svetovej vojny bol židovský Vilnius pulzujúcim a prosperujúcim mestom. Spolu s druhou svetovou vojnou a nemeckými vojskami vtrhla do Vilniusu hrôza. Z pôvodných vilniuských židov prežilo peklo holokaustu 6000 osôb. Z veľkého množstva synagóg sa zachovala jedna jediná!!! V súčasnosti žije v meste asi 4000 židov, ktorí tu v roku 1991 opäť založili židovskú náboženskú obec. 23. september je dnes v Litovskej republike oficiálnym štátnym sviatkom pamiatkou na zničenie vilniuského geta. Spomienka na židovskú históriu Vilniusu je skúšobným kameňom na litovskej ceste do Európy. Staré mesto, ktoré bolo v roku 1994 vyhlásené za svetové kultúrne dedičstvo UNESCO, je jedinečné a patrí k najväčším pamiatkovo chráneným mestským územiam v strednej a východnej Európe. Vládne mu architektúra južných krajín. Renesančné nádvoria a zvlnené barokové siluety 40 kostolov vám pripomenú atmosféru a ducha ďalekého Talianska. Filigránsky kostol sv. Anny postavený z 33 typov rôzne tvarovaných pálených tehál spolu so samostatne stojacou zvonicou a chrámom sv. Bernarda tvorí významný a pozoruhodne zachovaný súbor gotických stavieb. Traduje sa, že keby to bolo možné, bol by si ho Napoleon preniesol vo svojich dlaniach do Paríža, tak sa mu páčil. Prepletáme sa kľukatými uličkami starého mesta. Zapadajúce slnko zláti pastelové fasády domov a žlto-biele veže chrámov. Cesta nás dovedie až k hradbám k Bráne Aušros Bráne úsvitu, poslednej zachovanej bráne mestského opevnenia. Klasicistická kaplnka nad oblúkom brány v sebe ukrýva údajne zázračný obraz Milosrdnej Matky Božej, zasadený do rámu z pozláteného striebra. Je to obľúbené pútnické miesto mnohých veriacich katolíkov z celej východnej Európy. Pod oblúkom brány sedí na studenej kamennej dlažbe žobrák, vystiera ruky a očami prosí o pomoc. Aj keď je momentálne Vilnius najrýchlejšie sa rozvíjajúcim regiónom Pobaltska (svedčí o tom rozrastajúca sa štvrť mrakodrapov, tzv. vilniuský Manhattan na horizonte na druhom brehu rieky Neris), je jasné, že Litovská republika zápasí aj s celým radom politických, ekonomických a sociálnych problémov. Za mestskými hradbami akoby začínal iný svet. Otlčené chátrajúce fasády domov bez pastelových farieb a ozdôb. V malom parčíku s verejnými toaletami znie rušt ina a potuluje sa hlúčik podozrivých indivíduí s červenými nosmi. Korpulentná pani obsluhujúca toalety nijak nereaguje na naše hello!. Po zaplatení vstupného nám zamračene pomocou bzučiaka otvára prístup k záchodom. Nereaguje ani na naše dasvidánia!, keď opúšťame jej kráľovstvo. Nestojíme jej ani za mrknutie okom. Myslím si, že minimálne jeden aspekt litovskej nátury bude nie nepodobný a veľmi blízky českej schopnosti pozerať sa aj na vážne veci s určitým nadhľadom a humorom. Svedčí o tom veľká záľuba vo vtipoch a premenovávaní miestnych názvov rôznymi prezývkami, ako aj vznik Nezávislej republiky Užupis, nachádzajúcej sa na území jednej z najstarších predmestských štvrtí Vilniusu na polostrove, ktorý vytvára ohyb rieky Vilnia. Po vyhlásení litovskej nezávislosti sa táto časť mesta stala domovom umelcov, hudobníkov, hercov a intelektuálov, skrátka najrôznejších silných individualít. Táto vybraná spoločnosť vyhlásila 1. apríla 1997 Nezávislú republiku Užupis s voleným prezidentom a vlastnou ústavou (ktorá obsahuje napríklad paragraf o tom, že každý má právo byť nešťastným a nepochopeným ) a sídlom vlády ako aj štyrmi vlajkami pre každé ročné obdobie inou. Užupis republika, v ktorej žije asi 7000 ľudí, láka turistov k návštevám svojich kaviarní a galérií zmesou anarchie a idyly. Pravidelne sa tu konajú radostné karnevaly, umelecké happeningy a najrôznejšie festivaly. 21. marca sa tu každoročne slávi samozvaný Nový rok so symbolickým pálením všetkých predsudkov. Mnohí pôvodní obyvatelia Republiky sa obávajú, že s prílivom stále väčšieho množstva novodobých zbohatlíkov, pre ktorých je atmosféra slobody a výnimočnosti veľmi lákavá, stratí Užupis časom svoje čaro. Ale i na to je v ústave nezávislej republiky paragraf, podľa ktorého: Človek nemá právo usilovať o večnosť Text a foto: Miro Pogran Listy 19

22 Come back skupiny ABBA - muzikál Mamma Mia! Katarína Hasprová v hlavnej úlohe Donny Keď dvaja šikovní švédski muzikanti Björn Ulvaeus a Benny Anderson začali komponovať hudbu pre svoju kapelu, isto netušili, že sa ich nahrávky vyšplhajú na vrchol hudobných rebríčkov celého sveta. Pribrali do svojej skupiny výborné speváčky Agnethu Fältskogovú a Anni-Frid Lyngstedovú a z iniciálok ich krstných mien vznikol názov ABBA. Za desať rokov pôsobenia, od roku , predali obrovské množstvo platní a vysielali ich všetky rozhlasové i televízne stanice. Svet ich zaregistroval po víťazstve v súťaži Eurovision Song Contest so skladbou Waterloo. Žiaľ po 10 rokoch sa rozišli nielen obidve manželstvá, ale aj ukončili svoju umeleckú činnosť. Uplynulo 25 rokov od ich víťazného triumfu so skladbou Waterloo, keď britská producentka Judy Craymerová prišla na nápad ako prinavrátiť do povedomia zašlú slávu tejto kapely. Veď na jej pesničkách, z ktorých sa rokmi stali hity Honey, Honey, Money, Money, Money, Mamma Mia, Chiquitita, Under Attack, S.O.S. či I Have A Dream vyrastala staršia i stredná generácia aj u nás, v bývalom Československu. A tak nádherná rytmická abbácka muzika dostala nový spôsob umeleckého spracovania formou muzikálu. Nesie názov Mamma Mia! jednej skladby z ich repertoáru. Toto príznačné zvolanie Mamička moja! alebo Prepánajána! sa vyderie z hrdla prekvapenej matky Donny, ktorá deň pred sobášom svojej dcéry Sofie vidí pred sebou troch bývalých milencov. Sofia ich pozvala na svadbu v nádeji, že sa konečne dozvie, kto je jej otcom, keďže to pred ňou matka celých dvadsať rokov tajila. Ak by Sofia neobjavila matkin denník, isto by ich nedokázala nájsť. Pozvanie prijali všetci traja potenciálni otcovia netušiac, čo ich na gréckom ostrove, kde pred rokmi strávili milostné dobrodružstvo s jej matkou, čaká. Či je Sam jej skutočným otcom, sa s istotou nedozvie, no zistí, že má jej matku úprimne rád a ona jeho lásku opätuje. Vlastne tento humorný príbeh je nielen o láske muža k žene, ale aj dcéry k matke a naopak. Sledovanie citlivého deja podporeného nádhernou hudbou, v perfektnom hereckom, speváckom i tanečnom obsadení takými muzikálovými hviezdami, ako je Katarína Hasprová či Soňa Norisová v úlohe Donny, Romana Dang Van alebo Miroslava Drínová ako Sofia, Jana Hubinská či Sisa Sklovská ako Donnina kamarátka Tanja, Jeanette Švoňavská či Zuzana Vačková ako druhá Donnina kamoška Rosie sa stáva zážitkom. Za ich výkonmi nezaostávajú ani mužskí protagonisti, v úlohe bývalého milenca Sama vidíme Róberta Haláka alebo Marcela Ochráneka, Harryho stvárňuje Martin Kaprálik, Billa si zahrá Peter Kočiš v alternácii s Pavlom Plevčíkom a Dárius Koči, ktorý sa vystrieda s Patrikom Vyskočilom, spievajú Sofiinho snúbenca Skya. Textárovi Martinovi Sarvašovi sa podarilo pretlmočiť texty 25 piesní tak majstrovsky, že sa pomocou nich dej nielen posúva dopredu, ale sa v nich objavujú vtipné, humorné momenty zo súčasnosti. Tento dojímavý, moderný príbeh o láske, už na prvých dvoch premiérach naznačil, že bratislavská Nová scéna s pričinením invenčného režiséra Svetozára Sprušanského obohatila svoj repertoár o ďalšie obľúbené dielo, ktoré bude ťahákom pre divákov po viacero sezón. Anna Sláviková, foto: archív autorky 20 Listy

23 Sisa Sklovská, Katarína Hasprová, Zuzana Vačková Katarína Hasprová, Zuzana Vačková, Sisa Sklovská Zuzana Vačková, Katarína Hasprová, Miroslava Drínová, Dárius Kočí, Sisa Sklovská Jana Hubinská, Soňa Norisová, Jeanetta Švoňavská Katarína Hasprová, Miroslava Drísová Listy 21

24 Filmový festival 48 Hour Film Project V šetky 48 Hour Film Project, najväčšia časovaná svetová filmová súťaž svojho druhu, oslavuje tento rok 16. výročie svojho založenia. Súťaž sa po prvýkrát uskutočnila v roku 2001 v americkom hlavnom meste Washingtone s jediným súťažiacim tímom. Postupne sa ale tento projekt stal kultúrnym fenoménom a rozšíril sa až na 3000 filmov ročne do 125 miest po celom svete. A medzi tieto mestá už patria aj Praha, Brno a Bratislava. Pražský festival, ktorý si tento rok pripísal už svoj siedmy ročník, sa konal cez víkend októbra 2017 v priestoroch známeho hudobného klubu Chapeau Rouge. A aby sme zistili, ako taký 48-hodinový festival vlastne prebieha, rozhodli sme sa ho stráviť s jedným zo 40 prihlásených účastníkov, so slovenským filmovým tímom KEKS Production. súťažiace tímy sa zídu v piatok večer na oficiálnom otvorení festivalu, kde si vylosujú svoj žáner. Obvykle sú na výber dva rôzne žánre. My sme si tento rok vylosovali žánre Ryba na suchu a Rodinný film, ale vybrali sme si radšej Rybu na suchu, lebo nám to je bližšie, hovorí Valentín Kozaňák, režisér tímu. Po výbere žánrov sa prečítajú povinné kritériá, ktoré sú pre všetky tímy jednotné a musia sa objaviť v každom zo súťažných filmov. Tentoraz bola povinná postava Martin Roop športovec, povinná rekvizita maslo a povinná veta: Chcem byť sám. Film nemôže byť dlhší ako 7 minút, približuje pravidlá skúsený režisér. Skúsený preto, lebo sa už so svojím tímom zúčastnil troch festivalov v Bratislave a dvoch v Prahe. Z tých bratislavských si KEKS dokonca odniesol aj niekoľko cien. Napríklad za najlepší scenár, najlepšiu kameru, najlepší strih alebo najlepšie použitú hlavnú postavu. No a na budúci rok uvažujú dokonca o účasti na festivale v Brne, kvôli zmene prostredia, ktoré je vždy novou inšpiráciou, ak o prezradil kameraman a strihač Jakub Chochuľa. Po vylosovaní tém sa všetky tímy presunú väčšinou do prostredia, kde potom tvoria, alebo do rôznych reštaurácií a kaviarní v meste, kde vzniká základný príbehový scenár. Scenár je obvykle spoločným dielom. V tomto ohľade vládne v našom tíme demokracia. Každý môže prísť s nápadom, každý člen tímu sa k nemu môže vyjadrovať. Z rôznych nápadov sa potom vyberie ten najlepší, ktorý sa spracuje ďalej do podoby dialógov. Isté je len to, že kompletný scenár musí byť hotový najneskôr do soboty do rána, ako nám objasnila spoluautorka dialógov Mariana Neumanová. No a v sobotu sa už začína natáčať. Exteriéry robíme obvykle ako prvé, aby sme stihli denné svetlo a interiéry si nechávame až na večer. Tento rok sme pre film potrebovali viacero záberov z centra Prvé zábery na námestí Republiky Zvukár v akcii 22 Listy

25 Akcia v podzemných katakombách Strihanie filmu v štúdiu Verejné premietanie v kine Royal mesta ako metro, námestie, železničnú stanicu alebo plaváreň. Interiéry sme natáčali hlavne v podzemných katakombách priamo v areáli nášho prenajatého štúdia, dodáva osvetľovač Noro Mikláš. V nedeľu už sa film hlavne strihá, robia sa postsynchróny, nahráva sa hudba tak, aby boli všetky zložky filmu v rovnováhe a ladili dokopy. To už je hlavne práca nášho strihača a režiséra. My herci máme po dvoch nedospatých nociach v tomto čase obvykle pokoj. Ďalšie napätie a adrenalín sa dostaví zase až vo fáze, keď sa už hotový film renderuje, aby sme ho mohli odovzdať včas organizátorom festivalu. Tento proces je vždy pomerne zdĺhavý a nikdy nedokážeme presne odhadnúť, kedy skončí. Takže sa nám stáva, že bežíme s filmom opreteky centrom Prahy, aby sme to stihli. Aj tento rok sme ho odovzdávali iba päť minúť pred záverečným limitom, teda o päť minút pol ôsmej. Pravidlá sú v tomto dosť prísne. Filmy, ktoré sú odovzdané po termíne, sú síce v rámci slávnostného vyhlasovania víťazov premietnuté, ale porota ich už nehodnotí. A to je určite pre každý tím smutná záležitosť, keďže sa na výrobe filmu tri dni doslova nadreli, povedal nám predstaviteľ hlavnej postavy Peter Pónya. Slovenskému tímu KEKS Production sa film našťastie podarilo odovzdať pred limitom, takže sme mali možnosť ho vidieť na vlastné oči v rámci verejného premietania v sobotu v pražskom kine Royal. A aj napriek tomu, že tentoraz jeho tvorcovia žiadnu cenu nezískali, môžeme aj podľa ohlasu divákov potvrdiť, že ich film s názvom 1499, zaoberajúci sa veľmi aktuálnou témou prílivu imigrantov do Európy, patril rozhodne k tomu lepšiemu, čo sa na tohtoročnom festivale vytvorilo. Hlavnú cenu si odniesol český tím One Shot Jakuba Janatku s filmom Chleba s máslem. Zo slovenských tímov si jedinú cenu za detskú hereckú predstaviteľku vo filme Honey odniesol tím NK Production režiséra Sama Spišáka, ktorý sa s iným filmom v roku 2016 umiestnil na 2. mieste v celosvetovej súťaži v americkej Atlante. Víťaz pražského festivalu postupuje do celosvetového kola, ktoré sa uskutoční na budúci rok v Paríži a môže okrem hlavnej ceny zabojovať aj o účasť na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes. Text a foto: Vladimír Dubeň Film odovzdaný 5 minút pred limitom Oficiálne otvorenie festivalu v klubu Chapeau Rouge Listy 23

26 Stará Bystrica, orloj Zborov nad Bystricou Kysuce dnes Na svoje prvé učiteľské miesto nastupovala sestra na umiestenku na Kysuce. Krásna nová škola, vedľa bytovka pre učiteľov. Pre mňa to bol kraj nových vecí čučoriedky, podlisniaky (zemiakové babky pečené na platni), drevené domy to boli tie najzaujímavejšie. Sestra sa stala zástupkyňou riaditeľa, školskú knižnicu vybavila knihami z našej rodinnej knižnice. Kysuce si zamilovala, ale po svadbe sa odsťahovala. A potom som už Kysuce veľa rokov nevidela. Návšteva po dlhom čase bola pre mňa rovnako veľkým prekvapením, aj keď na čučoriedky som už tentoraz nešla. Kysuce sú stále krásne, drevené domy Kysučania presťahovali do skanzenu a postavili si murované, ale je mnoho miest, ktoré stoja za návštevu. Čadca je miestom dvoch tvárí. Prvá je daná jej polohou na križovatke ciest na všetky svetové strany a tým neúmernou preplnenosťou všetkými druhmi dopravy. Mimoúrovňové križovatky sa stavajú a vyzerajú impozantne, ale zatiaľ je z časového hľadiska najistejšia železničná doprava. Tú druhú tvár mesta, kľudnú a pohodovú, nájdeme na pešej zóne a nad ňou. Vďaka našim hostiteľom sme navštívili aj okresný archív a bol to veľmi zvláštny pocit dotýkať sa kroniky, ktorá mala viac ako päťsto rokov. Patrím k ľuďom, ktorí na cestách navštevujú aj cintoríny. Prinášajú výpoveď nielen o živote minulom, ale i súčasnom. V Čadci sme nevideli jediný hrob, ktorý by bol zanedbaný, temer všetky boli zakryté mramorovou doskou. Cesty za prácou a dlhý pobyt v zahraničí sú tu bežné, ale hroby zostávajú stále upravené. Najznámejším turistickým miestom v okrese Čadca je určite Múzeum kysuckej 24 Listy dediny vo Vychylovke Novej Bystrici. Do skanzenu boli prenesené pôvodné drevené stavby z regiónu Kysúc, v nich sú vystavené predmety každodenného života. Vnútorné vybavenie domov je tematicky zamerané, je tu dom drotára, dom kováča, dom výrobcu šindľov, mlyn, dom nevesty, dom, kde sa narodilo dieťa. Všimnite si veľkú drevenú lopatu v dome drotára. Ak novonarodené dieťa bol chlapček, položili ho na lopatu a trikrát vystrčili z okna svetom, svetom, svetom... A chlapček hneď od narodenia vedel, čo ho v živote čaká. Niektoré časti skanzenu účinkovali vo filmoch, najznámejším sú určite Želary, ktoré sa nakrúcali v okolí vychylovského mlyna. Pri prehliadke skanzenu skúste spočítať komíny. Obvykle by ich malo byť najmenej toľko ako domov. Ale tu sú aj domy bez komína, a nevyzerá to na to, že by spadli. Ony na starších domoch ani neboli, vývod dymu končil na povale. Domy sú drevené, pokryté dreveným šindľom, bolo skutočne šťastie, že nezhoreli. Komíny sa začali na domoch stavať až na prelome 19. a 20. storočia. Do skanzenu bola prenesená aj krčma z Korne, ktorá stále slúži svojmu účelu. Dnes je to viac reštaurácia ako krčma, varia sa tu ľudové jedlá z Kysúc, interiér aj vďaka otvorenému ohnisku pôsobí ako príjemné miesto k odpočinku nielen pre chlapov, ktorí si prišli vypiť. Symbolom skanzenu je Kaplnka Panny Márie, ktorá bola prenesená zo Zborova nad Bystricou. Spolu s ňou boli prenesené aj hroby a železné kríže, ktoré boli vedľa kaplnky. Po rozhodnutí o výbere kaplnky do skanzenu bol v Zborove nad Bystricou na začiatku 70. rokov postavený nový Kostol Nepoškvrneného Počatia Panny Márie. Je škoda, že kostol nie je bežne verejne prístupný. Zvonku je pekný, ale interiér je ohromujúci. 40 vitráží od Vincenta Hložníka vytvára atmosféru, ktorá mi pripomenula kostol, postavený pri príležitosti návštevy pápeža

27 v Brazílii. Kostol v Rio de Janeiru je veľkosťou s tým zborovským neporovnateľný, ale vitráže a vnútorná atmosféra sú v oboch kostoloch rovnako veľkolepé. V areáli skanzenu je doma historická lesná úzkokoľajná úvraťová železnica. Tá tu zvážala drevo z okolitých vrchov, ktoré sú také prudké, že výstavba železnice tradičnou formou bola nerealizovateľná. Vlak náklad striedavo tlačí a ťahá, výhybky sú v tvare V, tu vlak mení smer jazdy. Napadlo mi, že rušňovodič si musí vykrútiť hlavu, keď vlak ide dozadu. Ale nie je to tak, rušňovodič sedí celý čas bokom k smeru jazdy, a tak strieda pohľad cez jedno a druhé plece. Dnes už vláčik preváža len turistov a je atrakciou nielen pre deti. Bokom od cesty na Vychylovku je nad Novou Bystricou priehrada, vybudovaná na sútoku potokov Harveľka a Riečnica, ktorá slúži ako zdroj pitnej vody pre Žilinu. Nádrž bola dokončená v roku 1989, na jej dne sa nachádzajú obce rovnakého mena Harveľka a Riečnica. Jediným pamätníkom je kostol zaniknutej obce Riečnica zo začiatku 20. storočia. Aj keď stojí nad zatopeným územím, z nepochopiteľných dôvodov mal byť zbúraný. V stave, keď už boli navŕtané otvory pre umiestenie trhaviny, sa osvietenému funkcionárovi podarilo rozhodnutie o jeho zničení zvrátiť. Dnes sa kostol postupne rekonštruuje, v lete sa v ňom konajú stretnutia rodákov zo zaniknutých obcí. Kostol dnes stojí uprostred lesov a je prístupný len peši po turistickej ceste. V jeho okolí ešte stále žijú ovocné stromy a sú rozpoznateľné bývalé políčka. Celoslovenskú pozornosť a vášnivé diskusie vzbudil orloj v Starej Bystrici, dokončený v roku Stavba býva označovaná ako najväčšia drevená socha, predstavuje sediacu Madonu. Diskusie vzbudil výber bronzových plastík, ktoré sú umiestnené vo výklenkoch orloja. Je tu Svätopluk, Pribina, A. Bernolák, Ľ. Štúr, M. R. Štefánik a A. Hlinka. Každú celú hodinu vidíme defilovať 7 slovenských apoštolov, sú tu svätí Cyril, Metod, Andrej Svorad, Beňadik, Gorazd, Bystrík a Vojtech. Živčáková, bočný pohľad na kostol Po skončení odbíjania prišla pracovníčka informačného centra a podala krátky výklad k astrolábu. Orloj ako jediný ukazuje tzv. pravý slnečný čas miesta, kde stojíme. A samozrejme existuje preň len jeden čas, žiadne striedanie letného a zimného sa nekoná. V strede námestia, na ktorom sa orloj nachádza, je socha Michala Archanjela od autora V. Lovišku. Hneď nad námestím je malá príjemná cukráreň, kde predávajú aj pravé slovenské krémeše. (K úplnému šťastiu mi už chýbala len treska v majonéze, ale tú v cukrárni nepredávajú.) Ďalšia zaujímavá zastávka pri putovaní týmto údolím je vo Vlastivednom múzeu v Krásne nad Kysucou, kde sa nachádza expozícia Kysucká odysea, predstavujúca dejiny Kusúc od pravekých ľudí a mamutov až po let na Mesiac. Je to tak, Kysuce sa dotkli Mesiaca. Starí rodičia jedného z amerických kozmonautov, ktorí vystúpili na Mesiac E. A. Cernana, veliteľa kozmickej lode Apollo 17, pochádzali z obce Vysoká nad Kysucou. Výstava zaujme nielen dospelých, ale je vhodná i pre deti. Okrem mamuta a pračloveka môžeme vidieť napr. bitku pri Budatíne, valašskú kolonizáciu, vysťahovalectvo, budovanie Košicko - bohumínskej železnice. Zaujímavá expozícia Kysuckého múzea je aj v kaštieli v Radoli, miestnej časti Kysuckého Nového Mesta. Kaštieľ má renesančný charakter a nachádza sa tu expoz ícia Meštianske bývanie na Kysuciach s obývacou izbou z konca 19. storočia. Expozícia Alchymistická dielňa s laboratórnym sklom, niekoľkými destilačnými súpravami a ďalším zariadením slúžila k výrobe čoho? To nevieme, recepty nepoznáme, elixíry nemôžeme vyskúšať. Snáď boli k úžitku. V roku 1958 sa na hore Živčáková nad Turzovkou zjavila hájnikovi Matúšovi Lašútovi Panna Mária. Miesto sa postupne stalo cieľom pútnikov, v okolí sa nachádzajú pramene, ktorým je pripisovaný liečivý účinok. V roku 1993 bola na tomto mieste vybudovaná Kaplnka Panny Márie Kráľovnej pokoja. Asi 700 m od tohto miesta bol v roku 2015 postavený veľkolepý Kostol Panny Márie Matky Cirkvi. Kostol je postavený na vrchole kopca, musíme k nemu ešte vystúpiť dlhými schodmi, na jednej strane so sochou sv. Cyrila, na druhej so sochou sv. Metoda. Súčasťou kostola je exercično-pastoračné zariadenie, o to je stavba väčšia. Po vstupe do kostola sme Ropný prameň v Korni Vychylovka, Kaplnka zo Zborova nad Bystricou Vychylovka, Krčma z Korne znovu ohromení oltárnou mozaikou, ktorá stvárňuje dva príbehy zo Starého zákona stvorenie Evy z boku Adamovho a Noemovu archu. Veľkosť mozaiky je 14 x 10,5 m a jej autorom je jezuitský páter Marko Rupnik. Narodil sa v roku 1954 v Slovinsku, vyštudoval filozofiu, výtvarné umenie a teológiu, žije a pracuje v Ríme. Svojimi nástennými mozaikami sa stal celosvetovo známym. Cestou z Turzovky bude našou poslednou zastávkou ropný prameň v Turni. Slovenský ropný prameň to znie hrdo! Realita ma hneď uzemnila. Nad bahnom, v ktorom sa občas objaví bublina, je postavená drevená štvornožka v tvare ihlana s označením prírodná pamiatka. Prieskumné vrty v roku 1999 potvrdili, že prameň nie je využiteľný pre priemyselnú ťažbu. Ale je nepochybne veľmi atraktívny pre návštevníkov Kysúc, prírodné pramene ropy sú údajne na svete len dva. Tomuto sa vraj hovorí aj Čertova studnička, tak kto vie? Na Kysuciach môžeme navštíviť ďalšie zaujímavosti, napr. Klokočovské skálie, kamenné gule v Čadci Megoňkách, rodný dom Jozefa Krónera v Staškove. Na Kysuciach som bola prekvapená (úvraťová železnica), udivená (ropný prameň), užasnutá (kostoly na Živčákovej a v Zborove nad Bystricou), milo potešená (krémeše). To isté želám aj vám. Šťastnú cestu na Kysuce! Text a foto: Eva Zajíčková Listy 25

28 Knihy pod stromček aj na dlhé zimné večery Začneme azda priam najvianočnejšie. Teda po stránke takpovediac zvukovej. To preto, že naslovovzatý odborník, zberateľ autentického folklóru Ondrej Demo sa postaral o to, že opäť vyšli Vianočné ľudové koledy, vinše a hry. Nemusíme azda nikoho presviedčať (veď Slováci sme, vraj ešte stále, národ spevavý), že ide o skutočne trblietavý klenot tradičnej kultúry o zbierku viac ako 200 pôvodných kolied, vinšov a vianočných hier z rôznych častí Slovenska! Notové a textové prepisy záznamov z hudobného archívu Slovenského rozhlasu sú verným obrazom doslova večitého vianočného repertoáru spätého s koledovaním, spevmi, vinšmi a hrami. V jednotlivých lokalitách Slovenska aj v slovenskej enkláve v Bihore. Kvôli lepšej prehľadnosti sú koledy rozdelené podľa regiónov a obcí, ba nechýbajú cenné dokumentačné fotografie, ktoré ešte umocnia atmosféru. Keďže knihy patria aj do detských rúk a tieto strany sú plné otázok, tu je ďalšia. Nie tak dávno na Slovensku v ankete o najznámejšieho spisovateľa zvíťazil muž, ktorému sa hovorí slovenský Homér. Viete, kto sa skrýva za týmto pekným označením? No predsa najväčší zberateľ pokladov zase ľudovej slovesnosti, známy rozprávkar Pavol Dobšinský. Aj vďaka nemu tu máme pár kníh, ktoré ako pomyselné mostíky umožňujú múdrostiam predkov prejsť ponad rieku času až k nám. Nielen deťom sú určené Rozprávky 26 Listy Otázka viac ako rečnícka Čo by to boli za sviatky, keby pod každým pekným stromčekom (a potom v rukách a pred očami pri čítaní, dajme tomu v kresle práve pri rozžiarenom stromčeku a či pod príjemne hrejúcou perinou s pariacim sa čajom hneď vedľa na nočnom stolíku) chýbala dobrá kniha? Odpoveď viac ako nediplomatická Takéto vianočné sviatky, hoci najkrajšie v roku, by nemali všetko potrebné! Aby sa tak nestalo, tu je pár tipov z matičného vydavateľského domu. Ešte pred nimi pozvanie. Milí priatelia dobrých kníh, keď sa vyberiete do Martina, oveľa viac ich nájdete v novom kníhkupectve na ulici M. R. Štefánika. Nie každému sa to však podarí (čas predvianočný cestovaniu príliš nepraje), nuž stačí však cestovať aj prostredníctvom internetu a nakupovať na z pokladu Pavla Dobšinského, ktoré ponúka Peter Mišák. Samozrejme, otázka Kto by nechcel objaviť takýto poklad? Takého človeka azda niet, veď klenoty ľudovej fantázie, ktoré Dobšinský zozbieral s kamarátmi a zanechal s vydavateľmi, sú pokladom nevyčísliteľnej hodnoty, z ktorého múdrosť, krásu a dobro plným priehrštím naberali mnohé generácie slovenských detí. Štrnásť známejších i menej známych príbehov obrúsených tak, aby sa dobre čítali, rozprávali i pamätali, ale ab y si uchovali svoju čarovnosť, je tu. Do páru Dobšinský a jeho Starý Bodrík a vlk upravený Stanislavom Muntágom. Poučný príbeh o hrdinskom psíkovi a ľudskom nevďaku. Ale aj o tom, že múdrosťou možno premôcť násilie a že poctivosť s vernosťou napokon zvíťazia. Zaujímavosť súvisiaca s Českom v Prostonárodných slovenských povestiach Pavla Dobšinského sa ocitol vďaka českej spisovateľke a zberateľke Božene Němcovej, ktorá ho začula a zapísala kdesi v Trenčianskej stolici. Všetko oživené v novom spracovaní, s nádhernými ilustráciami Mariána Čapku a s kolekciou zaujímavých hier. Rozvíjajú zručnosti, pamäť a fantáziu najmenších. Skrátka zahrajte sa s Bodríkom! Náš malý kvíz pokračuje Čo by to boli za knihy pre deti, keby im chýbala vôňa dobrodružstva, radosť z poznania a prekvapenie z hádaniek? Zuzana Šinkovicová v knihe Myšiak Samuel a jeho cesta okolo Slovenska onú vôňu začína

29 napĺňať hneď z ostra. Jej myšací hrdina sa po náročnej príprave vydáva spoločne so svojimi malými kamarátmi na cyklistické preteky okolo Slovenska. Na dlhočiznej ceste z Bratislavy až do Košíc navštívi mnoho krásnych a zaujímavých miest. A stretne aj veľa významných osobností dávnej minulosti. Zažije aj dobrodružstvá, pri ktorých tuhne krv v žilách vysoko nad oblakmi let v stíhačke, mokrú plavbu na plti, ale aj útok ryšavého kocúra na cyklistický pelotón. Cyklisticky povedané užijete si jazdu z kopca zábavy a ešte sa aj dozviete veľa zaujímavého o Slovensku. Nielen o jeho podzemí zvestujú zas Záhorácki permoníci od Štefana Nižňanského. Aj preto, že v chalupe pod obrovskou lipou býva dedko Slaninka s babkou Dankou. Ale hlavne preto, že v čarovnej záhrade sídli rozprávkové kráľovstvo capka Gregora Veľkého, kde žije aj 12 trpaslíkov permoníkov, ktorí s vnúčatami Paťkom a Viktorkom zažívajú rôzne kadečo. Vyberú sa hľadať stratené slnko a nájdu aj zimnú babku Snežanu. Objavia nové jaskyne, v podzemnej krajine Dutánia stretnú františkánskeho mnícha z Čierneho kláštora i krásnu kňažnú Skalicu, v rozprávke sa dostanú do trdelníkovej chalúpky postavenej z tejto slávnej skalickej dobroty, ba pocestujú až do vesmíru... Komu sa máli, nájde ešte bonus ku knihe patrí aj CD s pesničkami. Neverím, že by niekto pri takomto čítaní/ počúvaní zaspal, no zimná noc má svoju moc... Budíček! Teda presnejšie Slnečný budíček čiže Literárne hádanky od Jaroslava Rezníka. Majster verša vie, ako treba budiť spachtošov (sám má pár vnúčeniec) a pripravil pre zvedavcov nevšedné hádanky, básnické. Uhádnete meno spisovateľa? Báseň o ňom napovie mnoho... Veď každá z dvoch desiatok veršovaných hádaniek obsahuje názvy všetkých kníh, ktoré spisovateľ pre menšie i väčšie deti, pre mladších i starších žiakov napísal. Že to musia byť ľahké hádanky? Vyskúšajte si! Že ste pri hádaní vyhladli? Nevadí, ide naozaj o kolekciu básnických lahôdok, mňam! Z bohatej edície Povesťová mapa Slovenska aspoň dvojica aktuálnych kníh spojených s menom Ondreja Sliackeho, fachmana na žáner. Na vydaní knihy Slovenské povesti Márie Ďuríčkovej sa podieľal ako editor. Ide o výnimočné dielo spisovateľky patriacej k najväčším tvorcom povesťovej literatúry, výberovú kolekciu viac ako štyroch desiatok príbehov. Dozviete sa, ako Bratislavu zachránil dunajský orol; spoznáte čertov obraz na radnici; odhalíte tajomstvo Hradovej nad mestečkom Tisovec; zistíte, ako Turzo ukradol Benátčanom tajomstvo dobývania zlata; ako kráľ Matej predával koleso na zvolenskom jarmoku a cisár Jozef II. ukladal drevo v dechtickom kláštore... A ďalej Ondrej Sliacky ako autor a Povesti a príbehy z medenej Bystrice. Rušnú minulosť mesta a okolia sprítomňuje súbor originálnych povestí a príbehov. Čitatelia sa dozvedia o zakliatom levovi v bystrickej fontáne; o chudobnom baníkovi, ktorý premohol strašný mor a zachránil svoje deti, ale nie sám seba; zistia, prečo z bystrického neba pršali drevené kríže; rozlúsknu tajomstvo bystrického oltára vyrezaného slávnym Majstrom Pavlom a stretnú sa s tajovským černokňažníkom. A aby ani dospelí neprišli skrátka. Peter Huba prináša dvojicu kníh pre čitateľov, ktorí radi spoznávajú tvorcov historických hodnôt. Tak hmatateľných, ako aj duchovných. Tvorcom prvých je Architekt svitajúcich časov Blažej Félix Bulla, s menom ktorého je spojený zápas o národné prežitie v posledných desaťročiach 19. a prvých desaťročiach 20. storočia. Projektoval, staval, spieval v Slovenskom spevokole, hral, zbieral piesne a nadchýnal sa ľudovou architektúrou. V bohato ilustrovanej monografii vidíme celkový obraz o živote a diele osobnosti a zoznámime sa so vznikom slovenského slohu, ako aj so všetkým, čo súvisí s výstavbou Národného domu... Tak sme sa začítali do všetkého dobrého, že sme si ani nevšimli, ako sa pominuli vianočné sviatky a je tu Silvester. Ba končí sa aj posledný deň v roku... A keď začne plynúť nový, zaspievajme si slovenskú hymnu. Lepšie sa azda bude spievať tým, ktorí vedia viac a poznajú Príbeh slovenskej hymny a jej autora. Osud piesne Nad Tatrou sa blýska je podobný osudom Slovenska od čias štúrovcov. Kto je jej autorom a ako sa stala hymnou? Historik v bohato ilustrovanej monografii o štúrovskom básnikovi Jankovi Matúškovi podrobne vykresľuje príbeh tvorcu, ku ktorému bol osud menej prívetivý než k jeho piesni. Zachytáva chvíle zrodu a premien hymnickej piesne, desaťročia diskusií a pochybností o jej autorovi, správnom znení druhej strofy i jej cestu na piedestál štátnej hymny. Igor Válek Foto: autor a vydavateľstvo MS Listy 27

30 O skutočných úspechoch originalita je dnes vzácna a hľadaná Odkedy prednášam na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty UK, s veľkou pozornosťou sledujem vedomostnú a umeleckú úroveň študentov jednotlivých ročníkov. Poznal som, že rodina i rozhárané školské systémy a ich pedagógovia dávajú deťom žiakom veľmi málo. Úlohou vysokoškolského štúdia je učiť študentov rozmýšľať na základe získaných vedomostí. Na tejto katedre aj vďaka silnému pedagogickému potenciálu ide aj o to. Tvorivo vzdelávať a následne aj myslieť. Tvorivosť je cnosťou každého z nás. Jedno, v akej oblasti pracuje. Človek by mal mať prácu, ktorá ho nielen živí, ale je mu aj koníčkom. Zdá sa to ako sen. Výnimky potvrdzujú pravidlo. V každom ročníku vyrastá okrem študentov s dobrými pedagogickými predpokladmi aj niekoľko vzácnych umeleckých talentov. Už niekoľkokrát som písal o význame didaktického vzdelávania podporeného kreativitou. Niektorí absolventi sa strácajú v kolesách života, ale mnohí sa nielen výborne uplatnia, ale dokážu prebehnúť do oblasti jedinečnosti a originality. Marta Kissová bola nedávnou absolventkou našej katedry. Dnes je v poradí druhou najlepšou umelkyňou v Maľbe roka 2017 /cena Nadácie VÚB/. Nedávno sa konala mimoriadne úspešná prehliadka umenia a dizajnu v Košiciach. Následne ten najlepší výber z nej v bratislavských Klariskách. Najväčšie úspechy zaznamenali Zuzana Zliechovcová a Dajana Rodriguez. Obe naše absolventky. Zuzka špičková šperkárka a Dajana dizajnérka kože a jej artefaktov. Fantastické na ich tvorbe je, že sú prvé. Tak ako Marta Kissová dala v súčasnej tvorbe nový výraz tej maľbe, o ktorej mnohí dnes vravia, že v nej už nie je čo objavovať, a táto umelkyňa to dokázala. Cítim rozsah jej diela v miere vzniku nového tvorivého nielen potenciálu, ale výrazu, ktorý krásne prepája klasickú disciplínu s dneškom. Tak isto objavila Dajana Rodriguez novú silu výrazu slovenskej tradície a jej uplatnenie v dnešnom dizajne. Krásu ľudovej farby, tvaru, úspešnosti trvajúcej stáročia aplikuje do kabelky, opaska, vlastne do nášho života. Zuzka Zliechovcová je originálna tvarom a výrazom ručne formovaného šperku. Jej meno sa stalo pojmom. V minimalizme výrazu, ale i v kráse dekoratívnosti kriviek a drahých kameňov vznikajú v jej rukách jedinečné diela, ktoré rozdávajú radosť. Jaroslava Wurll Kočanová doslova fascinuje kolekciou farby, tvorivosti, originality a objavov. Objaviť slovenský ľudový ornament nikdy nebolo ťažké. Zložité bolo ho aplikovať v súčasnosti a uviesť do života. A táto umelkyňa to dokazuje všestranne a objavne. Taktiež patrí k tým prvým a viem, že úspech je jej budúcnosť. Okrem hodnoty ich pedagogického pôsobenia sú majsterky umenia. Na ceste k profesionalite, ktorá je jedinečná a reprezentačná pre školu a spoločnosť. Zuzana Zliechovcová a Ľuboslav Moza Záber do expozície Dajana Rodriguez 28 Listy

31 Martin Činovský a úspech o 500. výročí reformácie a aktivitách pedagógov katedry osláv 500. výročia reformácie, 31. októbra 2017, generálny Vdeň biskup Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku doc. PhDr. Miloš Klátik, PhD. odovzdal doc. Martinovi Činovskému, akad. mal. ArtD. pedagógovi Katedry výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty UK pamätnú medailu. Ocenenie mu bolo udelené za obetavú a zanietenú prácu, za významný prínos pre Evanjelickú cirkev a. v. a za šírenie dobrého mena cirkvi a kresťanských hodnôt v spoločnosti. Slávnostné podujatie spojené s inauguráciou poštovej známky sa konalo v budove Slovenského národného divadla. Textová správa či informácia, ktorej predchádza to, čo sa nazýva náročná tvorivá práca. Vyšla nová výročná poštová známka k mimoriadnej udalosti, ktorá sa odohrala pred pol tisícročím. Vyšla poštová cenina, ktorá okrem tejto pokrokovej aktivity predstavuje celému svetu osobnosť slovenského umenia, Martina Činovského. Poštová známka vyšla v hárčekovej úprave 500. výročie reformácie. Spoluautormi na nej sú dve pedagogické veličiny dneška. Profesor Dušan Kállay a docent Martin Činovský. Ten príbeh pozná snáď väčšina Európy, že 31. októbra 1517 pribil Dr. Martin Luther na dvere zámockého kostola vo Wittenbergu 95 názorov proti odpustkom ako predmetom obchodu. A tak vzniklo reformačné hnutie. Na známke je vyobrazený jeden z hudobných skvostov Slovenska barokový dvojmanuálový organ s pôvodným píšťalovým fondom, ktorý sa nachádza v Drevenom artikulárnom kostole v Kežmarku (1717) a pochádza od levočského organára Vavrinca Čajkovského, ktorý jeho výstavbu dokončil v roku Ornamentálna výzdoba s iluzívnou maľbou a plastikou anjela, realizovaná Jánom Lerchom, robí z tohto organa jednu z najcennejších barokových pamiatok. (V mesiacoch október až december 2017 realizoval aj výtvarný teoretik a historik PhDr. Ľuboslav Moza putovnú výstavu Rebel a reformátor cirkvi. Jej diela vznikli z tvorivého sympózia, ktoré pripravil. Putovná výstava v priestoroch evanjelických kostolov s podtitulom Cesta od konfliktu k spoločenstvu ako oceán právd má obrovský úspech.) Rok po sedemdesiatke a Stanislav Harangozó Nielen básnicky sa dá povedať, že každý z nás je umelcom. Umelcom života, lásky, svojej práce, ale aj umenia. To umenie, ktoré je profesiou, záľubou a radosťou pre človeka, také umenie predstavuje pravidelne na samostatných výstavách jeden z najlepších profesionálnych výtvarníkov súčasnosti, docent Katedry výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty UK, Stanislav Harangozó, akademický maliar (nar , Komjatice). Je dlhoročným a jedným z najlepších pedagógov na katedre. Pretože vie, dáva študentom vedomosti, ktoré sa dnes v kultúre strácajú. Na základe klasických umeleckých postupov a techník im v ďalšom dáva priestor na kreatívne vyjadrenie vlastnej osobnosti a sily. Som presvedčený, že pre dnešok i budúcnosť pedagóg výtvarného majstrovstva na každom stupni štúdia nemôže učiť iba konceptuálne nápady a vyjadrenie. Tak ako si neviem predstaviť operného speváka, ktorý nevie spievať, tak u výtvarného umelca nielen vidno, ale i cítiť, že nevie maľovať. A toto Stano Harangozó vie. Nedávno vystavoval v novootvorenej Staromestskej galérii Zichy. Bol som kurátorom výstavy a môžem potvrdiť obrovský záujem ľudí nielen na vernisáži. V októbri a novembri mal ďalšiu samostatnú výstavu Kráčajte, pokiaľ je svetlo v bratislavskej nemocnici Milosrdní bratia. Nielen úspešné, ale predovšetkým potrebné sú také umelecké i pedagogické výsledky, akým sa tento stále mladý umelec prezentuje už desiatky rokov. Dvojstranu spracoval Ľuboslav Moza, november 2017 Foto: archív autora Listy 29

32 Odkud pocházíte a co vás inspirovalo ke studiu tance na konzervatoři? Pochádzam z mesta Partizánske, ktoré leží na Hornej Nitre asi tridsať kilometrov od Trenčína. Pred vojnou sa volalo Baťovany, bola to slovenská obdoba Zlína. Baťa tam postavil fabriku na topánky. Dokonca brat môjho starého otca bol osobným pilotom Baťu. Ako sedem-osemročný som začal chodiť na balet do Ľudovej školy umenia v Partizánskom, jediný chlapec medzi dvadsiatimi dievčatami. Talent vo mne spozorovala sestra mojej mamy Gabriela. A bola to tiež ona, ktorá našla v časopise Slovenka zmienku o konkurze na Hudobnú a tanečnú školu Evy Jaczovej v Bratislave. Možno ani moja teta nepredpokladala, že ma zoberú, ani ja som veľmi netušil, do čoho idem. Od piatej triedy som prestúpil na školu v Bratislave, spočiatku som mal normálne všeobecné predmety a k tomu tanečné lekcie. Prvé dva roky to bolo ťažké. Celý týždeň som býval na internáte a domov, kde som mal rodičov a malého brata, som sa dostal iba na víkend. Vždy po vianočných sviatkoch alebo po letných prázdninách sa mi nechcelo ísť do školy. V druhom alebo v treťom ročníku si zavolali mojich rodičov a dokonca hrozilo, že ma zo školy vyhodia. Mal som totiž nadváhu a moji profesori hovorili, že síce mám muzikálne cítenie, ale nevideli vo mne veľký tanečný talent. Na začiatku som bol veľmi nízkeho vzrastu. V puberte som rýchlo vyrástol a problém s mojou nadváhou sa stratil. Mojou túžbou bol ľudový tanec. V piatom ročníku sa odbory rozdelili. Skoro všetci moji spolužiaci si mohli vybrať, len ja nie. Profesori zo mňa 30 Listy chceli mať baletného umelca. Spočiatku ma to mrzelo, ale potom som sa v tom našiel a dodnes neľutujem. Končil som po ôsmich rokoch maturitou. Po absolutoriu jste tančil v Národním divadle v Bratislavě jako sólista baletu SND, ale mě zaujalo, že jste v roce 1992 nastoupil do Nederlands Dans Theater v Haagu. Tehdejší umělecký šéf a choreograf českého původu Jiří Kylián je známý svým perfekcionalismem. Jak jste ho přesvědčil, aby vás přijal do souboru? Začalo to tým, že som zmeškal hlavný konkurz. Reprezentoval som Československo s kolegyňou sólistkou baletu Národného divadla v Prahe Dariou Klimentovou v tanečnej súťaži v Japonsku. Všetci predpokladali, že nás po prvom týždni pošlú domov, ale my sme postúpili do finále medzi šesť najlepších svetových tanečných párov. Medaila nám ušla o pár bodov. Vďaka záverečným gala predstaveniam sa náš pobyt predĺžil na šesť týždňov. Po návrate som do Haagu napísal, veľmi som stál o to ísť tam. Roku 1989 som prvýkrát videl prácu Jiřího Kyliána na kazetách VHS a okamžite som sa zamiloval to tohto štýlu, ktorý vychádza zo zvládnutia klasickej techniky, ale je obohatený o úžasný pohybový slovník. Jiří Kylián je dodnes neprekonateľný svojou muzikálnosťou a predstavivosťou. Jeho choreografia je skôr filozofia. On je taká veľká osobnosť, inovátor, že aj keď raz nebude, jeho odkaz bude pokračovať. Vtedy som dostal ponuku hosťovať v Národnom divadle v Prahe a práve v tom čase tam mal pán Kylián svoju asistentku Roslyn Andersonovú. Videla ma skúšať a prišla mi povedať, že sa na budúci týždeň letím ukázať do Holandska. Platili mi letenku aj celý pobyt. Skoro som nerozumel, čo sa deje, lebo som vtedy ešte nevedel poriadne po anglicky. Na záver mi povedali, že sa to musím naučiť, lebo tam u nich nastupujem ako prvý tanečník z východnej Európy. Neskôr sa mi Kylián zveril, že pred rokom 1989 sa ako emigrant bál brať tanečníkov z východu, aby mu do súboru nenasadili špióna. Pamätám si, ako ma predstavoval pred ostatnými. Vysvetlil, že sme obaja z Československa a on že vždy dúfal, že ten prvý u neho v divadle bude Čech, ale nakoniec je to Slovák. Pracoval som tam deväť rokov a bol by som zostal aj dlhšie, ale Jiří Kylián odchádzal roku 1999 do dôchodku. Zrazu som si nedokázal predstaviť pracovať pod niekým iným. Co obdivujete na stylu jeho práce? Podľa mňa je to najpripravenejší choreograf na svete. Pred súbor predstupuje, až keď má tú domácu prácu perfektne zvládnutú. Nedá sa prichytiť, že by na niečo nevedel odpovedať. Záleží mu veľmi na tom, čo ide ponúknuť divákovi. Nám tanečníkom sa snažil vysvetliť, čo tým dielom chce povedať. Za sedem rokov som nezažil žiadny spôsob ponižovania, na nikoho nekričal, čo je v našich podmienkach bežné. Jiří Kylián má naopak prirodzenú autoritu, pretože z neho vyžaruje jeho osobnosť. Napísal som na túto tému svoju diplomovú prácu v Prahe na HAMU, kde ešte stále pokračujem v štúdiu. Hovoril nám, že sme pre neho všetci sólisti a dohromady tvoríme orchester. Každý jeden článok je preňho dôležitý. Rešpekt, ktorý on dával nám tanečníkom, sa mu vracal v tom, ako sme my pracovali. Spomínam si, že stačilo, aby vošiel do

33 sály a už sme boli pripravení začať, nebolo už ani treba nič hovoriť. Je to dar, ktorý sa nemožno naučiť. Máte trebárs tisíc ľudí a zrazu vstúpi takáto veľká osobnosť, okamžite si ju všimnete. Mnohokrát som ho v rozhovoroch počul povedať: honesty. To by som preložil ako čistotu, bezprostrednosť a pravdivosť prejavu. V neuveriteľne krátkom čase vie vycítiť, či mu klamete. On od vás chce pravdu. Pri ňom sú tanečníci schopní zrazu tancovať na inej úrovni. Keď vedia, že sedí v sále, chcú ísť na doraz. Zrazu to, čo robíte, už nie je zamestnanie, ale poslanie. Stávate sa totiž spolutvorcom nejakej filozofie, ste účastní na historickej chvíli, ktorá je dôležitá pre dejiny tanca. Kyliána by som priradil k takým osobnostiam baletu, ako bol napríklad George Balanchine alebo Roland Petit. Vedel delegovať prácu na rôznych ľudí, nesnažil sa všetko robiť sám. Inteligentne si vedel vybrať svojich spolupracovníkov. Cestovali sme po svete a on si vždy šiel pozrieť múzeá a galérie. Má rozhľad nielen o tanci, ale aj o výtvarnom umení, o architektúre. Spätne je to pre neho zdroj inšpirácie. Jeho choreografie sú taká architektúra. On si vytvoril svoj vlastný tanečný štýl, ale ten sa naďalej vyvíja. Tento rok mal sedemdesiat, ale stále je otvorený novému, hľadá, učí sa. Je obrovská pocta byť pri ňom. Zvete si Jiřího Kyliána na nastudování jarní premiéry 4 elements? Pevne dúfam, že osobne príde s nami urobiť Sarabandu a Falling angels. Teším sa, že sme súbor, ktorý robí pravidelne jeho choreografie. Je to najslávnejší Čech v tomto odbore umenia. Bola by večná škoda ho nevyužiť. Všetkým nám táto práca dáva neuveriteľne veľa. Ako súbor sa dostanete na inú úroveň, už sa na vás v Európe pozerajú inak. Kylián nespolupracuje s každým. Musíte predložiť videá, dokázať určitú kvalitu. On nestojí o zlú repliku. Tanečníkom hovorím: My sa nejdeme snažiť urobiť Kyliána, ale my ideme tancovať Kyliána. Vaší další zahraniční zkušeností bylo angažmá v Les Grands Ballets Canadiens v Montrealu. Čím byla tato životní etapa zajímavá? V roku 1998 som ochorel na rakovinu. Keď som sa vyliečil, vrátil som sa dokončiť sezónu 1998/1999 a vtedy sa Jiří Kylián s divadlom lúčil. Odísť som chcel tým pádom aj ja. Z NDT som poznal vynikajúceho tanečníka Lawrence Rhodesa, ktorý bol takým americkým Baryšnikovom. Ponúkol mi zmluvu na rok do Kanady, kde som nakoniec zostal päť rokov. V divadle Les Grands Ballets Canadiens sa robí moderný aj klasický balet, napríklad Giselle, Labutie jazero, a ja som sa chcel vrátiť ku klasike. Za tých sedem rokov v Holandsku mi začala chýbať. V mojom veku bol najvyšší čas to urobiť, aby som zvládol tancovať na vysokej úrovni. Setkal jste se v Kanadě s choreografem Petrem Zuskou? Tancovali sme spolu minimálne jednu sezónu. Zišli sme sa jeden Slovák a jeden Čech a takto sme reprezentovali už neexistujúce Československo, ale to v Kanade nikto nevedel. Všetci si mysleli, že ďalej existuje. Nemohli sme im to vysvetliť. Slovensko si plietli so Slovinskom a koľkokrát poznamenávali, že tá vojna musela byť hrozná. Pochopili, až keď sme hovorili o Prahe, tá je celosvetovo preslávená, a menovali bratov Šťastných, ktorí emigrovali práve do Québecku. Bylo vám třicet pět let, když jste nastoupil jako umělecký šéf baletu Národního divadla v Bratislavě. Jaké byly vaše tehdejší ambice a představy o vedení přední baletní scény? Žil som už štrnásť rokov v zahraničí a moji rodičia boli pripravení na to, že sa nikdy nevrátim domov. Vtedy prišla ponuka zo Slovenska. Zavolala mi Silvia Hroncová, ktorá sa v tom čase zúčastnila konkurzu na riaditeľku Národného divadla. Mala podľa mňa skvelú víziu. Pochopil som, že ona miluje tanec, neberie ho ako takú Popolušku a chce ho zrovnoprávniť. Silvia v konkurze uspela. Rodičia mi to volali do Kanady. Z jej strany to ale bola veľká odvaha dať do ruky kormidlo niekomu, kto v živote nič neriadil. Zobral som si tri mesiace na to, aby som spoznal všetky zložky súboru. Do Bratislavy som pozval pána Kyliána, ktorý prišiel na týždeň a veľmi mi pomohol svojím úsudkom. Pozreli sme sa na skúšku, na nejaké predstavenie, aj na ekonomiku. Umelecký šéf sa musí orientovať v mnohých aspektoch. Jeho rady si pamätám dodnes: Vieš, Mário, ty si otec, matka, psychológ, ekonóm, vizionár. Zrazu predo mnou odkrýval svoje znalosti a skúsenosti. Pretože som ho zažil, vedel som, že to všetko je pravda. Bolo skvelé mať ho pri sebe. Povedal mi jednu veľmi dôležitú vec: Neboj sa obklopiť šikovnejšími ľuďmi, než si sám. Mnohí šéfovia sa takých naopak zbavujú. Pokračoval: Deleguj na nich prácu, daj im šancu, netvár sa, že vieš všetko. Spomenul som si na jeho asistentov. Uvedomil som si, že skutočne mal tím skvelých spolupracovníkov, ktorých on zastrešoval. Jedna z najdôležitejších poznámok, ktorú som si urobil, bola: Radšej zle rozhodni, ako keď sa nevieš rozhodnúť. Keď sa zistí, že to bolo zle, príď a povedz, že si urobil chybu. Všetci ťa budú skôr rešpektovať, než ako keď sa nebudeš vedieť rozhodnúť. Od roku 2013 působíte v Brně v pozici uměleckého šéfa. Jaká je vaše současná vize, kam směřujete? Odcitujem ďalšiu z téz prevzatých od Jirky Kyliána: Súbor je taká záhrada. Prvých päť rokov sadíte, druhých päť rokov to rastie a zbierate medzi desiatym a pätnástym rokom. Počas tých rokov musíte všetko polievať, hnojiť, obstrihávať. Môžem povedať, že už máme nejaké prvé výhonky. Balet NdB Black and White, foto: Ctibor Bachratý Listy 31

34 Balet NdB Black and White, foto: Ctibor Bachratý Balet NdB West Side Story, foto: Barbora Hniličková Vidíme rast popularity, prichádza viacej divákov, aj keď cena, ktorú zaplatí rodina, je vysoká. Za to musí dostať primeranú hodnotu, aby si povedali, bolo to úžasné. Kvalita súboru sa zlepšuje. Sme stále v procese stabilizácie. Niektorí sólisti končia zo zdravotných dôvodov, hľadáme nových. Zdedil som repertoár, ktorý bol síce dobrý, klasický, ale vizuálne starý. Pätnásť rokov sa neinvestovalo do Labutieho jazera, ani do Bajadéry, snáď desať rokov sa hrá Luskáčik v jednej dekorácii a kostýmoch. Lenže divadlo je od slova dívať sa a nie diviť sa. Keď som tancoval v Luskáčikovi v Montreale, ľudia tlieskali, len čo sa zdvihla opona, aké to bolo nádherné. Potom už si sami medzi sebou povedia, že to bolo pekné. To je tá najlepšia reklama. S riaditeľom divadla pánom Glaserom sme pripravili projekt, mesto nám pomohlo a po tridsiatich rokoch sme kompletne vymenili výpravu na Snehulienku a sedem trpaslíkov. Predstavte si, že oni tancovali v kostýmoch zo sedemdesiatych rokov! To už bola hanba. Na budúci rok sa bude otvárať Janáčkovo divadlo po rekonštrukcii a pre to pripravujeme obnovenú premiéru Labutieho jazera v kompletne novom scénografickom šate, ako by to malo vyzerať. Úplne nová je aj Spiaca krásavica. Teraz už sa pomaly nachádzame v druhom období, kedy sa objavuje viacej nových výhonkov a to je vlastná tvorba. Představení Black and White na motivy Labutího jezera s hudbou Čajkovského jste tvořil původně v USA a nyní je na repertoáru ND v Brně. Je to stejné představení? Na osemdesiat percent. Prispôsobil som ho tunajším tanečníkom na mieru. Dostáváme se k dalšímu zajímavému oboru, ve kterém působíte, a to je choreografie. Jak jste se k tomu dostal? V Montreale bol choreografický ateliér a ja som si mohol urobiť projekt na desať minút. S mojou prácou som sa zúčastnil benefičného večera. Dopadlo to skvele, a tak som sa pre to nadchol. Prišli ďalšie ponuky a zrazu som si uvedomil, že ma baví tvoriť s ľuďmi na sále. Pripadám si ako umelec s hlinou v ruke, ktorú modelujem a ona sa pretvára. Čas ukázal, že ma baví stále viac byť tým koučom, viesť tréningy klasického tanca a choreografie, ale i alternatívy. Tanečníci sú pre mňa interpreti, spolutvorcovia, hovorím im svoje predstavy, ale nechávam ich tvoriť. V procese práce sa ovplyvňujeme navzájom. Zistil som, že si pri tejto práci ďaleko viac oddýchnem ako u počítača. Niekedy prichádzam aj rozčúlený z nejakého mítingu a pri tanečníkoch sa perfektne upokojím. Bavíme se nyní převážně o formální stránce, ale jak pracujete s obsahem? Vnímam, že je veľmi veľa tvorcov, ktorí používajú bohatý pohybový slovník, ale už o pár minút vás tým unavia. Zdá sa mi, že niektorí talentovaní choreografi uvažujú len o krokoch. Ak sa ako divák v jednej chvíli pristihnete, že rozmýšľate, čo pôjdete na druhý deň nakupovať, tak je niekde chyba. Teraz sa zasa musím vrátiť k svojmu mentorovi Kyliánovi a k jeho pravdivosti, úprimnosti a bezprostrednosti výpovede. Musí ísť ruku v ruke s technikou prejavu. Nestačí len fyzický element, musí ho sprevádzať aj ten duševný. Je na nás na choreografoch viesť interpretov tak, aby vás divákov chytili za srdce alebo rozosmiali či prinútili sa zamyslieť. Ja ich inšpirujem, ale záleží na nich, aby si vytvorili svoje vlastné predstavy, aby poznali motivácie chovania postáv. Potom sa telo správa inak, ak viete, čo predstavujete. V době našeho setkání máte před premiérou baletní verze West Side Story. Už ten titul vzbuzuje mnoho otázek. Jak vás tohle téma napadlo? Z dôvodov rekonštrukcie Janáčkovho divadla sme mali priniesť nápady na projekty, ktoré by sa tejto situácii prispôsobili. V súvislosti s možnosťou vystupovať na brnianskom výstavisku, čo je taká industriálna zóna, mi prišlo na um uviesť West Side Story. Na budúci rok slávime v Brne osemdesiate výročie svetovej premiéry baletu Rómeo a Júlia Sergeja Prokofieva. S baletným predstavením, ktorého libreto vychádza z rovnakého sužetu, toto výročie predznamenáme. Používame najlepšiu zachovanú nahrávku majstra Bernsteina so sopranistkou Kiri Te Kanawou a José Carrerasom. O užití diela sme museli zažiadať firmu MTI z New Yorku, ktorá sa stará o práva autorov. Získali sme povolenie len na šestnásť repríz a sme v súčasnosti jediní na svete, ktorí môžu uviesť dielo iným spôsobom, ako je muzikál. Teším sa na to veľmi, pretože je to zasa iný štýl. Predstavenie sa odohráva v aréne ako nejaký zápas. Hudba sa púšťa z kompaktu i so spevom. Vlastne ide o tanečné divadlo, o novú formu spracovania témy. Diváci majú záujem, lístky sa úspešne predávajú. Určite to bol dobrý komerčný nápad, ale cítim to aj ako veľkú drzosť. Až po nejakom čase som si uvedomil, čo som to vlastne spustil. Našťastie doposiaľ všetko ide dobre a pre mňa to bude aj moja absolventská práca magisterského štúdia na pražskej HAMU. Srdečne pozývam do nášho divadla. Přeji hodně úspěchů a děkuji za rozhovor. Zuzana Štancelová Titulní foto Ivan Pinkava 32 Listy

35 Študentské Listy 12/2017 Príloha časopisu Listy Slovákov a Čechov Charakteristika adventu Advent predstavuje začiatok kresťanského liturgického roka, obdobie štyroch týždňov pred Vianocami a otvára cestu k vianočným sviatkom. Pochádza z latinského slova adventus, čo znamená príchod. Začína sa 1. adventnou nedeľou a končí o tretej hodine popoludní na Štedrý deň. Môže trvať 22 až 28 dní. Symbolizuje mýtický čas štyroch tisícročí od biblického stvorenia sveta do narodenia Krista. Pre kresťanov by mal znamenať nielen čas radosti, ale aj pokánia a tichého rozjímania. Zaviedol ho pápež Gregor I. ( ) a bol pôvodne spojený s pôstom v pondelky, stredy a piatky, dnes len stredy a piatky. V r. 922 Synoda v Aachene zakázala počas adventu tanečné zábavy aj svadby, aby odstránila predslnovratové zábavy a hry obľúbené v stredovekej Európe. Preto posledná tanečná zábava pred Vianocami bývala (a dodnes aj býva) na Katarínu. Advent je duchovnou prípravou na príchod Ježiša Krista v ľudskej podobe a na jeho druhý slávny príchod na konci sveta. Každá adventná nedeľa má svoj špecifický liturgický význam. Prvá má prívlastok železná a nabáda na bedlivosť (pozornosť). Druhá (bronzová) je v znamení pokánia a tretia (strieborná) sa nesie v znamení radosti. Je to pôstne obdobie, počas ktorého je typická fialová farba, iba v tretiu adventnú nedeľu ju nahrádza ružová. Aj kňazi pri omšiach si obliekajú ružové rúcho na dôkaz radosti z blížiacej sa slávnosti Narodenia Pána. Štvrtá adventná nedeľa (zlatá) hovorí o udalostiach bezprostredne pred narodením Ježiša. Účastníci liturgie sa dozvedajú o anjelovom zvestovaní Márii, o Jozefovom sne, stretnutí Márie s Alžbetou a o kľúčových starozákonných proroctvách. Dnes sa advent vo svete spája s rôznymi symbolmi. Azda najznámejšie Adventný kalendár Do tohto vianočného čísla zaraďujeme výňatky z práce Predvianočný čas na Kysuciach Dominiky Kubošíkovej a Kataríny Törökovej z Gymnázia v Turzovke. Prináša krásnu predvianočnú atmosféru minulosti i súčasné postrehy autoriek. sú kalendár, veniec, imelo, ale aj vianočné trhy a stromček. Prvý adventný kalendár vznikol v roku 1908 v Mníchove. Bol to vystrihovací kalendár s názvom V Ježiškovej krajine a tvorili ho malé farebné obrázky. Deti každý deň vystrihli jeden obrázok a nalepili ho k príslušnému textu. Na Štedrý deň mali darček v podobe vianočnej krajinky. U nás doma na Kysuciach je zvykom dávať deťom čokoládové adventné kalendáre. Prvý adventný veniec v roku 1838 v Hamburgu zhotovil teológ Johann Heinrich Wichern. Povesil ho nad dvere tamojšieho sirotinca a každý deň naň upevnil sviečku. Pod vencom stála pokladnička na milodary pre opustené deti. Tento veniec v minulosti na území Kysúc nebol typický. Sviečky na ňom predstavujú štyri adventné nedele. Prvú adventnú nedeľu sa zapáli prvá sviečka, každú nasledujúcu nedeľu sa zapáli ďalšia. Svetlo sviece je symbolom príchodu Ježiša ako svetla veriacich. Imelu (jmelí) sa pripisovala čarovná moc. Ide vlastne o poloparazitickú rastlinu, ktorá má aj liečivé účinky. Naši predkovia na Kysuciach prebrali legendu o Persefone, bohyni rastlinstva, ktorá mohla zobrať vetvičku imela do podsvetia, aby jej cez zimu pripomínala krásu a silu jej ríše. V minulosti sa verilo, že imelo z hlohu a jablone namočené do vína zaháňa zlých duchov, a keď sa dala dieťaťu vetvička pod vankúš, snívali sa mu krásne sny. Dievčatá sa bozkávali so svojím milým pod vetvičkou imela, aby láska vydržala po celý rok. Vianočné trhy sú pouličné trhy spojené s oslavou Vianoc počas adventu, hlavne štyri týždne pred Štedrým dňom. Pôvod majú v Nemecku a Rakúsku, odkiaľ sa Adventný veniec Príloha LISTY 12/2017 1

36 druhov a farieb. Od tradičných jednoduchých ozdôb, ktoré kedysi používali naši predkovia, sa prechádza k farebnejším a ligotajúcejším. násilne vnikali do maštalí, aby mohli kravám odobrať mlieko, ale aby to mohli urobiť, premenili sa na rôzne zvieratá, spravidla na mačku, o ktorej bolo známe, že bola schopná dostať sa do každého kúta v dome. Keďže sa strigy dokázali prešmyknúť každou štrbinou, ľudia si rámy okien a dverí natierali cesnakom alebo trojkráľovou kriedou, čo boli výborné prostriedky proti pôsobeniu stríg. Ak by sa predsa len do chlieva ku kravám dostali, kravy mali okolo hláv rozvešané hlávky cibule a cesnaku. Ľudia verili, že strigy včas ráno odcudzujú ľubovoľné predmety z toho gazdovstva, ktorému chceli škodiť, a preto vznikla predstava, že každá žena, ktorá sa ráno objaví na dvore, je striga, čo chce vziať nejaký predmet. Z tohto dôvodu bolo zvykom odprevadiť každú ženu až na koniec dvora. Žena Vianočné imelo rozšírili do celého sveta. Pôvodne slúžili k tomu, aby sa ľudia zásobili pred zimným obdobím potravinami, teplým oblečením a ďalšími potrebami nutnými pre prežitie zimy. V Turzovke sa každoročne usporadúvajú vianočné trhy, ktoré lákajú mnoho návštevníkov. Ľudia sa môžu zohriať vianočným punčom, prípadne sa kultúrne vyžiť na vystúpeniach domácich súborov a skupín. Nachádzajú sa tu aj rôzne stánky s oblečením alebo s medovníkmi (perníkmi). Vianočný stromček má pôvod čisto v kresťanských zvykoch a predstavuje dva náboženské symboly svetlo a život. V 11. storočí sa na mnohých miestach uvádzali chrámové divadelné hry s náboženskou tematikou. Veľký úspech mala jedna hra, ktorá sa aj rýchlo rozšírila a hrávala sa hlavne v predvianočnom období. Predstavovala pozemský raj, stvorenie prvých ľudí, hriech Evy a Adama a ich následné vyhnanie z raja. Hra sa končila prísľubom Vykupiteľa, ktorý mal raz prísť na zem. Rajský strom predstavoval v strede javiska postavený stromček ovešaný ovocím. Bol znázornením kozmu a života a zostal symbolom Vianoc. Svetielka na vianočnom strome majú taktiež kresťanský pôvod a znamenajú svetlo sveta Spasiteľa, ktoré prišlo na svet, aby zahnalo tmu zla, hriechu a pohanstva. Na Kysuciach vianočné stromčeky pripravujeme ku koncu adventného obdobia tesne pred Štedrým dňom. Tradícia živých zelených stromčekov je však už často nahrádzaná umelými stromčekmi rôznych Posedenie pri vianočnom punči na turzovských vianočných trhoch ním dní a nedostatkom svetla. Ľudia verili v ľúbostnú mágiu, strigy a bosorky, čarovanie a povery a zaujímavé rituálne úkony. Napríklad po západe slnka, ktoré bolo symbolom dobra, života a radosti, bolo zákazov viacero. Keďže sa uvoľňovali negatívne elementy, ktorých sa človek bál, nič z domu sa nepožičiavalo, nevynášalo, dokonca ani smeti. S požičanými predmetmi by mohli bosorky čarovať a uškodiť domácim. Stridžie dni sa začínajú na Katarínu ( ), pokračujú Ondrejom ( ), Barborou (4. 12.), Mikulášom (6. 12.), Luciou ( ) a končia na deň sv. Tomáša, teda 21. decembra. Podľa predstáv ľudu to boli práve strigy, ktoré im škodili. Vo Vysokej nad Kysucou sa domnievali, že strigy Novembrové stridžie dni Predkovia v našom regióne sa snažili v predvianočnom období chrániť pred temnými silami pomocou rituálov, ktoré sa dedili a odovzdávali z generácie na generáciu. Mali premôcť negatívnosť. Tieto adventné rituály majú v sebe staroslovanské, keltské i staršie vrstvy predstáv. V našej práci vám predstavíme zvyky, ktoré vykonávali ľudia v minulosti v oblasti Kysúc na tzv. stridžie dni. Zimný slnovrat, ktorý pripadá na 22. decembra, mal na svedomí zmeny v správaní ľudí. Súviselo to so skracovanesmela byť prvým ranným návštevníkom na gazdovstve, mohli to byť len muži alebo mládenci. Zvyky a tradície v minulosti počas stridžích dní Svätá Katarína, vlastným menom Katarína Alexandrijská, sa narodila okolo roku 289 n. l. v bohatej pohanskej rodine v Alexandrii. Už v mladosti vynikala neobyčajnou vzdelanosťou, mravnými cnosťami a pracovitosťou. Konvertovala na kresťanstvo a čoskoro sa jej prisnilo, že je nevesta Krista. Prebudila sa s jeho prsteňom na ruke. Prehovorila aj pohanských filozofov pohanského cisára Maximina, aby boli kresťania. Rozzúrený cisár ich dal zabiť a Katarínu požiadal o ruku. Ona ho 2 Príloha LISTY 12/2017

37 Barborky odmietla s tým, že sa už zasľúbila Bohu. Maximinus ju dal zbiť, mučiť a uväzniť. Vo väzení ju navštevovali aj pohania a Katarína všetkých obrátila na novú vieru. Cisár prikázal, aby ju dali na oklincované koleso, ktoré ju malo roztrhať. Keď sa jej však koleso dotklo, rozpadlo sa na kusy. Legenda ďalej hovorí, že Katarína bola sťatá v roku 307 a anjeli odniesli jej pozostatky na horu Sinaj v Egypte, kde bol neskôr postavený chrám a kláštor. Deň sv. Kataríny, , sa považuje za začiatok stridžích dní. To, že sa noci predlžovali a dni sa krátili, v ľuďoch vyvolávalo dojmy, že zlo víťazí nad dobrom, a preto sa snažili odohnať zo svojho okolia zlé sily. Konali sa a dodnes sa konajú posledné tanečné zábavy pred Vianocami. V Rudine sa hovorilo, že Katarína zaväzuje, Ondrej potužuje, čo znamenalo koniec spoločenským zábavám. Vo Vysokej nad Kysucou bolo obdobie okolo Kataríny zamerané na pracovnú aktivitu, najmä žien a dievčat. Drápanie peria či preberanie žita, jačmeňa a fazule bolo možnosťou večerných stretávok žien a dievčat. Dnes väčšina ľudí, najmä mladých, chápe deň sv. Kataríny ako poslednú možnosť zatancovať si a zabaviť sa pred Vianocami. Sú organizované tzv. katarínske zábavy. Svätý Ondrej, jeden z apoštolov a brat sv. Petra bol učeníkom Ježiša Krista. Pri zázračnom nasýtení ľudí upozornil Ježiša na chlapca, ktorý niesol bochníky a ryby. V roku 70 n. l. bol odsúdený na smrť a zomrel mučeníckou smrťou. Bol totiž priviazaný ku krížu v tvare X, ktorý sa nazýva ondrejský a kázal z neho evanjelium, až kým nezomrel. Čo sa týka zvyklostí, po informovaní sa u staršej generácie v Klokočove sme zistili, že na Ondreja ( ) sa činili dievčatá, ktoré sa chceli vydať, tak, že tavili olovo, ktoré potom dali do studenej vody, a to vytváralo rôzne obrazce, ktoré dievčatám predpovedali o ich milostnej budúcnosti. Vianočné trhy v Turzovke Tieto zvyky sa dochovali dodnes. Dievčatá však na lístoček nepíšu meno chlapca, ale len čakajú, či im čerešňa do Božieho narodenia rozkvitne a či sa teda do roka vydajú. Tri decembrové stridžie dni Svätá Barbora (4. 12.) sa narodila v rodine bohatého kupca, ktorý bol veľkým odporcom kresťanstva. Barbora sa stretla so skupinkou kresťanov, ktorí však žili v utajení a títo zmenili Barborin život. Keď si to jej otec všimol, dal ju zatvoriť do veže, ktorú vystaval v dome. Jeden zo slúžiacich ju obrátil na kresťanskú vieru a Barbora dala vo veži vybúrať ešte jedno okno a vysvetlila to tak, že tri okná symbolizujú sv. Trojicu. Otec ju za to chcel dať zabiť, ale jej sa podarilo utiecť. Našli ju, mučili a nakoniec dali sťať. Katom bol jej otec, ktorého údajne po vražde zabil blesk. U nás v Klokočove chodili niekedy Barborky, dievčiny oblečené v bielych šatách obdarúvajúce deti. V Klokočove sa vetvičky čerešní zbierali na Barboru. Mali čarovnú moc, a ak do Vianoc rozkvitli, dievča verilo, že sa do roka vydá. V súčasnosti je to tak, že Barborky už po domoch nechodia, ale zvyk s rozkvitaním vetvičiek ešte celkom nevymrel. Svätý Mikuláš sa narodil okolo roku 250 n. l. v rodine bohatých kresťanov a po smrti rodičov rozdával ich majetok chudobným. Stal sa biskupom a istý čas bol aj väznený pre svoju veľkú lásku k Bohu a blížnemu. Zomrel medzi rokmi n. l. Pre svoju obrovskú štedrosť a dobrotu sa stal svätým. Na 6. december sa odjakživa tešili asi všetky deti. Po domoch chodili Mikuláš, Príloha LISTY 12/2017 3

38 Lucki anjel a čert, ktorí poslušným deťom dávali dobroty. Neposlušné deti zase boli obdarované uhlím alebo surovými zemiakmi. Deti si v predvečer Mikuláša dávali do okien vyčistené topánky a čakali, čo im Mikuláš do rána prinesie. 13. december patrí medzi najznámejší zo stridžích dní. Bol považovaný za vrchol pôsobenia stríg, pretože je to najkratší deň v roku. Vo Vysokej nad Kysucou si ženy v neskorý večer pobrali svoje kolovrátky a o polnoci, kedy mala prísť Lucia, už boli doma v bezpečí. Niektoré ženy sa obliekli do plachiet, múkou si zabielili tvár a do rúk zobrali husacie krídla a lampáše. Jedna niesla vedro s tekutým vápnom a štetku. Chodili po dedine a natierali sklá na oblokoch, čo malo byť pre šťastie po celý rok. Lucie vyháňali z príbytkov choroby a nečistoty. Dievča, ktoré sa chcelo vydať, si v tento deň napísalo 13 lístočkov s menami mužov a každý deň jeden spálilo, až do Štedrého večera. Ten, ktorý ostal posledný, za toho sa mala dievčina vydať. Deň pred Luciou sa musel vyniesť popol a vyzametať pec. Od Lucie do Vianoc sa nazbieraný popol ukladal na jedno miesto a na Štedrý večer sa rozhrnul. Veci, ktoré v ňom ostali, predznamenávali bohatstvo na gazdovstve v nasledujúcom roku. Nesmelo sa chodiť v tento deň na návštevy, a ak náhodou niekto prišiel, pomedili ho na čelo. Ak sa rodine nasledujúci rok dobre vodilo, bol to dobrý hosť a naopak. Chlapi si zhotovovali celý drevený trojnohý stolček, ktorý musel byť hotový do Vianoc. Na polnočnej omši si na neho sadli a pozerali sa navôkol. Medzi ženami videli všetky strigy. V Rudine tiež chodili po domoch lucki, ktoré vymetali z príbytkov choroby a hmyz. Gazdiná im musela prichystať chlieb alebo osúch, soľ a vodu. Pokiaľ toto nenašli, rozhádzali celú izbu a posypali ju múkou, aby mala čo upratovať. Keď prišli do domu, nezrozumiteľne mrmlali. Ak niekoho vonku stretli, vyváľali ho v snehu. Zaujímavé je, že v Rudine lucki bývali často muži. Dievčatá z Rudiny dávali vetvičky z čerešne do vody až na Luciu. Ktorej do Vianoc rozkvitla, tá sa do roka vydala. Deň svätého Tomáša pripadá na 21. december. Sv. Tomáš patril medzi Ježišových učeníkov. Po svojom zmŕtvychvstaní sa Ježiš zjavil všetkým učeníkom. Tomáš s nimi nebol. Keď sa s nimi stretol a oni mu povedali, že Ježiš žije, Tomáš nechcel uveriť, dokiaľ sa sám nepresvedčí: Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím. (Ján 20, 25) Kvôli tejto výpovedi dostal prezývku Neveriaci Tomáš. Tento deň je posledný zo stridžích dní. Z literatúry sme sa nedozvedeli o žiadnych tomášovských zvykoch. Po informovaní sa sme zistili, že ľudia v Klokočove chodili okolo sviatku Tomáša hľadať vianočný stromček, tzv. polažničku. Mesiac však musel byť v splne, vraj aby mali na gazdovstve všetkého hojne. V dnešných časoch už málokto chodí po lese hľadať vianočný stromček, pretože väčšina ľudí aj na Kysuciach kupuje umelý. Záver Generácia dedov a pradedov nám prenechala úžasné kultúrne dedičstvo v podobe zvykov. Zaujímavé je, že tradície jednotlivých dediniek sa od seba dosť odlišovali. Mnoho z nich už zaniklo, čo sme dokázali aj v našej práci. Čím to ale je? Jednoducho, spoločnosť sa stále vyvíja, vytvára si a osvojuje nové zvyky, ktoré táto súčasná mládež zase odovzdá svojim potomkom. Aj Živý vianočný stromček keď doba ide stále dopredu, nemali by sme zabúdať na ľudové zvyklosti a tradície, ktoré nám tu zanechali naši starí rodičia a mali by sme ich pripomínať aj nasledujúcim generáciám. Naše myšlienky ukončíme slovami Ricardy Huch: Tradícia neznamená uchovávať popol, ale odovzdávať plameň. Foto: archív autoriek Umelý vianočný stromček 4 Príloha LISTY 12/2017