Ukrajinizácia ruského školstva na východnom Slovensku ( ) a Ivan Paňkevyč

Transcription

1 Ukrajinizácia ruského školstva na východnom Slovensku ( ) a Ivan Paňkevyč Mikuláš Mušinka, Prešovská univerzita v Prešove, musinka@unipo.sk MUŠINKA, Mikuláš. Ukrainianization of Russian education in Eastern Slovakia ( ) and Ivan Paňkevyč.Individual and Society, 2000, Vol. 3, No. 1. In this article we present insight to the issue of educational system development of Ruthenians Ukrainians in north-eastern Slovakia. We do not agree with the way this issue is frequently presented in Slovak and Ruthenian press that period of ukranisation is concerned to be dark period. We describe history and another realia which show that shifting from Russian literary language to Ukrainian language enhanced and upraised educational level of people. We also write about considerable contribution of Ivan Paňkevyč. He showed that Ruthenians Ukrainians in eastern Slovak have their historical roots in Ukraine and their language is inseparable part of Ukrainian language and he influenced educational structure of Ruthenian Ukrainian population by his work. Ukrainian literary language. Educational system. Ruthenian Ukrainian population. Je až neuveriteľné, koľko mýtov, poloprávd a vyložených lží sa v poslednom období popísalo o nedávnej minulosti - povojnovom vývoji Rusínov-Ukrajincov severovýchodného Slovenska, najmä o ich školstve. Táto téma sa v slovenskej a rusínskej tlači prezentuje tak, že na území Slovenska do existovala hustá sieť rusínskych škôl s rusínkymi učebnicami, rusínskymi vysvedčeniami atď. Keď sa po r vlády ujali komunisti, všetko rusínske vraj zlikvidovali a do škôl zaviedli ukrajinký jazyk, ktorý spôsobil likvidáciu rusínkeho školstva a rusínkej národnosti. Obdobie tzv. "ukrajinizácie" sa pod týmto vplyvom všeobecne považuje za "obdobie temna", za najväčšiu stagnáciu národného vývoja tohto etnika. Predstavitelia Rusínskej obrody vidia jedinú jeho záchranu v obrodení rusínstva a deukrajinizácii spoločenského života Rusínov. Skutočnosť je celkom iná. Po druhej svetovej vojne na Slovensku neexistovala ani jedna rusínska škola, nebola vydaná žiadna rusínska učebnica, ani žiadne vysvedčenie v rusínskej reči. Všetko bolo ruské (používa sa aj termín veľkoruské). Úradné názvy škôl boli: Ruská ľudová škola, Ruská meštianska škola, Ruské gymnázium, Ruská učiteľská akadémia, Ruská obchodná akadémia atď. A tých škôl nebolo málo. Podľa úradnej štatistiky v rokoch na východnom Slovensku bolo 11 ruských materských škôl (s 12 triedemi), 272 ľudových škôl (s 454 triedami), 25 meštianskych škôl (s 90 triedami) a 5 stredných škôl (s 31 triedami). Spolu 313 škôl s 587 triedami a žiakmi. 1 Vo všetkých uvedených školách bola vyučovacím jazykom spisovná ruština, v ktorej boli vydávané všetky učebnice od šlabikára až po odborné metodické príručky. Inou otázkou bola skutočnosť, že nie všetci učitelia ovládali spisovnú ruštinu a v pedagogickej práci sa uchyľovali k miestnym nárečiam, tzv. "jazyčiu" (kombinácií ruštiny, cirkevnej slovančiny a miestnych nárečí) alebo slovenčine. V povojnových rokoch prídavné meno rusínsky nebolo známe nielen v miestnych nárečiach, ale sa takmer nepoužívalo ani v spisovnej slovenčine. Pri sčítaniach ľudu sa príslušníci východoslovanského kmeňa na východnom Slovensku nehlásili k rusínskej, ale k ruskej národnosti, ktorú mali zapísanú aj v rodných listoch, v občianskych preukazoch a iných úradných dokumentoch

2 Aj obyčajnému úradníkovi československej štátnej správy muselo byť jasné, že východoslovenskí Rusíni nemôžu byť príslušníkmi veľkoruského národa, ale patria k Malorusom, teda Ukrajincom, podobne ako Rusíni Zakarpatskej Ukrajiny (býv. Podkarpatskej Rusi), Haliče, Bukoviny a iných území, ktoré sa po r stali súčaťou Ukrajinskej SSR. Preto už v marci 1945 vznikla v Prešove Ukrajinská národná rada Prjaševščiny, neskôr ( ) pri Povereníctve školstva v Bratislave - Referát ukrajinkých škôl so štyrmi okresnými inšpektorátmi atď. 3 Charakter týchto inštitúcií bol aj naďalej ruský. Politickí pracovníci, kultúrni činitelia, aj učitelia a funkcionári týchto inštitúcií si uvedomovali, že taký stav je abnormálny a nemôže dlho trvať. Prechod škôl z ruského spisovného jazyka na ukrajinský spisovný jazyk bol iba otázkou času. Už v marci r sa Referát ukrajinských škôl pri Povereníctve kultúry v Bratislave obrátil o pomoc (napísanie učebnice ukrajinčiny) na docenta Karlovej univerzity v Prahe Ivana Paňkevyča ( ) - najlepšieho odborníka v otázkach zakarpatskoukrajinských nárečí. 4 Je autorom dodnes neprekonanej 550-stránkovej monografie Ukrajinski hovory Pidkarpatskji Rusi i sumežnych oblastej (Praha 1938), učebnice ukrajinského jazyka pre zakarpatskoukrajinké základné a stredné školy 5 a iných vedeckých a vedecko-populárnych prác. 6 V celom svete uznávaný odborník ochotne prijal pozvanie Referátu ukrajinských škôl a v liste jeho vedúcemu Ivanovi Pješčakovi prehlásil, že je ochotný vypracovať učebnicu ukrajinkého jazyka a zostaviť čítanku, bez ktorej by učebnica nesplnila svoj cieľ. Zároveň navrhol zriadiť pri Univerzite Komenského v Bratislave Katedru ukrajinského jazyka a literatúry, ktorá by vychovávala učiteľov pre ukrajinské školy na Slovensku. 7 Ivan Paňkevyč od začiatku presadzoval zásadu, že prechod škôl z ruského spisovného jazyka na ukrajinský musí byť prirodzený a nenásilný, preto sa základom jeho gramatiky stali miestne nárečia, ktoré dôverne poznal a považoval ich za západne nárečia ukrajinského jazyka. Jeho Hramatyka ukrajinskoji movy dľa nyžčych kľas i škil horožanskyh i serednich na Slovaččynni (75 strán) bola odovzdaná do tlače už v lete Autor v nej nenásilnou formou presviedčal žiakov, že reč, ktorou doma hovoria s rodičmi, je vo svojej podstate ukrajinskou rečou. Práve toto bolo tŕňom v oku miestnych "rusofilov", ktorí vyvíjali veľké úsilie, aby rukopis Paňkevyčovej gramatiky nevyšiel. Vydanie učebnice sa stále odďaľovalo. Kvôli výhradám recenzentov I. Paňkevyč pripravil v r do tlače druhý variant gramatiky, značne rozšírený a doplnený o príklady, praktické cvičenia, domáce úlohy atď. 9 Aj tento 237-stránkový rukopis stihol podobný osud. V r I. Paňkevyč pripravil do tlače tretí variant svojej Gramatiky (192 strán). 10 Jedným z jej recententov bol rusista P. Bunganič, ktorý sa práve vtedy z príkazu komunistickej strany preorientoval na ukajinský jazyk (neskôr sa stal ukrajinistom). Podľa neho Paňkevyčova gramatika nevyhovovala požiadavkám "novej socialistickej školy" a nekorešpondovala s učebnicami ukrajinského jazyka používanými na Sovietskej Ukrajine. 11 Ivan Paňkevyč reagoval na výhrady recenzentov odpoveďou (8 strán), ktorá nemala účinok. Aj tretí variant Paňkevyčovej gramatiky zostal v rukopise. Namiesto nej Školský referát KNV v Prešove v súlade s uznesením Predsedníctva KV KSS v Prešove zo dňa 28. júna 1952 objednal učebnice ukrajinského jazyka (predovšetkým Hramatyku ukrajinskoji movy A. O. Zahrodského) z Kyjeva. Tieto učebnice ani obsahom, ani formou nezodpovedali miestnym požiadavkám. Boli určené pre východnú Ukrajinu a predpokladali dokonalú znalosť ukrajinského spisovného jazyka aspoň v hovorovej forme. V r sa novozriadená organizácia - Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich v Prešove obrátila na I. Paňkevyča so žiadosťou napísať krátke pravidlá ukrajinkého pravopisu, ktoré by vyhovovali školám, redakciám novín, časopisov, rozhlasu a kultúrnoosvetovým pracovníkom. Dopyt po takej príručke bol veľký a sovietske vydavateľstvá (zápasiace s povojnovými ekonomickými ťažkosťami) neboli schopné dodať na československý trh požadované množstvo výtlačkov pravopisnej príručky. Napriek veľkému úväzku na univerzite 12 I. Paňkevyč aj tejto žiadosti vyhovel. V rekordnom čase pripravil Korotki pravyla ukrajinskoho pravopysu dľa vžytku Prjašivščyny a rukopis zaslal vydavateľovi do Prešova. Aj tento rukopis prešiel zložitým recenzným pokračovaním a na začiatku r bol podpísaný do tlače. Keďže v prešovskej tlačiarni nemali potrebné diakritické znaky, objednávka bola zadaná tlačiarni Svoboda v Brne. I. Paňkevyč urobil dve zložité korektúry a 29. júna 1952 kniha bola imprimovaná autorom a zadaná do výroby. Podľa plánu mala byť príručka distribuovaná do škôl začiatkom šk. r. 1952/53, teda do 1. septembra V r bolo kusov príručky vytlačených a odovzdaných do väzby. Lenže práve vtedy stranícke orgány označili I. Paňkevyča za buržoázneho nacionalistu. V tlači, na schôdzach a mítingoch sa meno Paňkevyča skloňovalo v rôznych obmenách ako meno najväčšieho nepriateľa ľudovodemokratického zriadenia, "spolupracovníka amerického imperialistického agenta, gubernátora bývalej podkarpatskej Rusi Žatkoviča", 14 zároveň s menami iných "buržuáznych nacionalistov": Husáka, Slánskeho, Babeja, Kapišovského, Karamana, Grendžu-Donského a i. Pri inej knihe by také obvinenie malo za následok 193

3 , Ukrajinizácia ruského školstva na východnom Slovensku ( ) a Ivan Paňkevyč zošrotovanie celého nákladu, lenže tu šlo o veľmi potrebnú učebnú pomôcku, preto Krajský výbor KSS v Prešove dal súhlas na jej vydanie, avšak bez uvedenia mena autora. Pôvodná titulná a záverečna (tiráž) strany boli z celého nákladu odstranené a zamenené novými - bez mena autora. Kniha Korotki pravyla ukajinskoho pravopysu dľa užytku Prjašyvščyny vyšla r anonymne. V tiráži je ako autor uvedený Kolektyv naukovych spivpracivnykiv KSUT-u. V tej dobe to bola jediná jazykovedná publikácia vychádzajúca z hovorovej reči ľudu. V celej knihe neexistovalo žiadne slovo, ktoré by sa nepoužívalo v miestnych nárečiach (okrem lingvistickej terminológie, ktorá je vo všetkých jazykoch nová). 15 Stručné pravidlá ukrajinského pravopisu zohrali mimoriadnu úlohu pri osvojovaní si spisovnej ukrajinčiny a jej zavádzaní do praxe. Používali ich učitelia a žiaci všetkých typov škôl, redaktori, herci, pracovníci kultúrnych inštitúcií atď. Vysoko bola hodnotená ich stručnosť, jasnosť a dostupnosť výkladu. Na školeniach ukrajinského jazyka a literatúry, ako aj v tom čase rozšírených ľudových kurzoch ukrajinčiny, boli často jedinou učebnicou ukrajinčiny. Zostavenie Stručných pravidiel ukrajinského pravopisu nebolo jediným prínosom I. Paňkevyča do procesu "ukrajinizácie". Využívajúc svoje redaktorské skúsenosti z medzivojnovej Zakarpatskej Ukrajiny, 16 I. Paňkevyč už v r navrhol vydávať detský časopis Dzvinočok. Jeho návrh bol prijatý, avšak vtedajšie vedenie Ukrajinskej národnej rady presadilo, aby novozriadený detský časopis bol dvojjazyčným - rusko-ukrajinským, pričom ruská časť časopisu KolokoľčikDzvinočok predstavovala dve tretiny jeho obsahu a ukrajinská - jednu tretinu. Táto ukrajinská časť časopisu bola takmer jediným ukrajinským prejavom Ukrajinskej národnej rady Prjaševščyny, pretože jej úradným jazykom aj naďalej bola spisovná ruština ba dokonca aj jej noviny - týždenník Prjašivščina - vychádzali v spisovnej ruštine. Pochopiteľne, že Paňkevyč privítal rozhodnutie štátnych a straníckych orgánov Československa o zmene národnostnej orientácie z ruskej na ukrajinskú. Trval na tom, aby zmena nebola administratívnym opatrením, ale dlhším procesom, počas ktorého budú vytvorené nevyhnutné podmienky na takú závažnú zmenu, predovšetkým budú vychovaní učitelia, redaktori a kultúrni pracovníci ovládajúci aspoň základy ukrajinského spisovného jazyka, literatúry, dejín a kultúry Ukrajiny. Aj z jeho iniciatívy boli v Prešove, Ružbachoch a na iných miestach usporiadané krátkodobé 6-týždňové kurzy pre učiteľov ukrajinských škôl, na ktorých sám aj prednášal. Bol iniciátorom založenia časopisu Družno vpered, do ktorého ako člen redakčnej rady prispieval článkami vlastivedného charakteru. Žiaľ, práve tento časopis sa mu stal osudným, pretože práve na jeho stránkach bol uverejnený príspevok, 17 ktorý otvoril kampaň proti "buržoáznemu nacionalistovi" Ivanovi Paňkevyčovi. Na základe nepravdivých politických obvinení zo strany prešovských antiukrajinských síl zakázali najvýznamnejšiemu ukrajinistovi Československa prednášať na Karlovej univerzite, publikovať vedecké práce v tlači a bola pozastavená jeho profesorská habilitácia. Všetky protesty, vysvetľovania a odvolávania sa proti krivým obvineniam, boli hlasom volajúceho na púšti. Východoslovenské štátne a stranícke orgány nereagovali ani na úradné výzvy dekana Filozofickej fakulty Karolovej univerzity predložiť dôkazy o buržoázno-nacionalistickej činnosti I. Paňkevyča. Po dlhej prestávke vedenie FF KU zaradilo I. Paňkevyča do pedagogického procesu, umožnilo mu vedeckú činnosť a obnovilo proces jeho profesorskej habilitácie. Titulu univerzitného profesora sa už nedožil. Zomrel 25. februára 1958 vo veku 70 rokov. Tesne pred smrťou I. Paňkevyč, hodnotiac svoje styky s východným Slovenskom, m. i. napísal: "Po prebudení ukrajinského obyvateľstva východného Slovenska som pocítil povinnosť pomáhať pri jeho národnom obrodení. Posielal som príspevky do detského časopisu Dzvinočok, stal som sa členom redakčnej rady a dopisovateľom časopisu Družno vpered od jeho začiatku v r Nehľadiac na nemoc od preťaženosti, prijal som ponuku prednášať na prvých kurzoch pre učiteľov ukrajinských škôl, na objednávku KZUPu v tom istom roku som napísal Stručné pravidlá ukrajinkého pravopisu, ktoré v r boli vydané bez uvedenia môjho mena... Lenže na východnom Slovensku medzi učiteľmi a mládežou pôsobili ľudia, ktorí húževnato bojovali proti ukrajinskému jazyku a v mojej práci pre ukrajinské obyvateľstvo východného Slovenska videli nebezpečie pre svoje pozície. Obvinili ma z buržoázneho nacionalizmu a snažili sa zničiť morálne i fyzicky, využijúc na to aparát KV KSS v Prešove." 18 Po r sa tzv. "ukrajinizácia Rusínov" uskutočňovala bez prispenia Ivana Paňkevyča. Napriek politickým chybám pri jej realizácii, to bolo najpriaznivejšie obdobie v tisícročných dejinách Rusínov-Ukrajincov Slovenska. V súlade s literou zákona o rovnoprávnosti národov a národnostných menšín, vtedajšia vláda zabezpečila Rusínom-Ukrajincom podmienky pre ich všestanný rozvoj nielen de-jure, ale aj de-facto. Na národnostne zmiešanom území severovýchodného Slovenska (Prešov, Bardejov, Svidník, Stará Ľubovňa, Humenné, Snina, Medzilaborce) boli postavené priemyselné závody a podniky, poskytujúce zamestnanie a dobrý zárobok desiatkam tisícom Rusínov-Ukrajincov, kolektivizácia poľnohospodárstva zvýšila životnú úroveň 194

4 prevažnej väčšiny obyvateľstva aj v najzaostalejších horských dedinách. Nebývalý rozvoj bol zaznamenaný na úseku kultúry. K Ukrajinskému národnému divadlu pribudol Poddukliansky ukrajinský ľudový súbor, vznikla ukrajinská redakcia Československého rozhlasu, Múzeum ukrajinskej kultúry, ukrajinské vydavateľstvo, ukrajinské noviny a časopisy atď. Okrem ústredných festivalov kultúry vo Svidníku a Medzilaborciach vznikli ďalšie regionálne a lokálne slávnosti kultúry, na ktorých tisícky ľudí dostalo možnosti prezentovať svoje umenie. Mimoriadné úspechy dosiahlo ukrajinské školstvo. Už v roku 1953 pri Vyššej pedagogickej škole v Prešove bola zriadená Katedra ukrajinského jazyka a literatúry (v súčasnosti existujúca pri Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity). V ukrajinskej redakcii Slovenského pedagogického vydavateľstva (založenej v r. 1952) bolo do r vydaných viac ako tisíc knižných titulov, vrátane viac ako 600 učebníc v ukrajinskom jazyku. 19 Uvedené učebnice poskytli vzdelanie v rodnej reči tisíckom žiakov. Podľa úradnej štatistiky k 15. septembru 1983 mali školy s ukrajiským vyučovacím jazykom na východnom Slovensku následovné zloženie: 20 Druh školy Počet škôl Počet tried Počet žiakov 1. Materská s ukrajinským výchovným jazykom Základná s ukrajinským vyučovacím jazykom Základná s vyučovaním ukrajininského jazyka Gymnáziá s ukrajinským vyučovacím jazykom Gymnázia s vyučovaním ukrajinského jazyka Stredné priemyselné, pedagogické a zdravotné s vyučovaním ukrajinského jazyka Spolu Z uvedeného vyplýva, že v r sa v šiestich typoch škôl v rodnom jazyku vzdelávalo žiakov, z toho v maturitnom štúdiu 1287 žiakov. 21 Na začiatku "ukrajinizácie" v r kvalifikačná štruktúra učiteľov ukrajinských škôl bola katastrofálna. V ročníkoch 6-9 nekvalifikovanosť učiteľov dosahovala až 90 percent; v ročníkoch percent. 22 Po vzniku Katedry ukajinského jazyka a literatúry sa nepriaznivý stav radikálne menil k lepšiemu. V r v základných a stredných školách ukrajinský jazyk a literatúru vyučovalo 262 pedagógov. 255 (97,3 percenta) z nich už malo potrebnú vysokoškolskú kvalifikáciu. 23 Skutočnosť, že pri desiatich slovenských školách aj v období znižovania počtu ukrajinských škôl bolo 42 "ukrajinských" tried (v ktorých sa všetky predmety vyučovali po slovensky a navyše sa učili ešte 2-4 hodiny ukrajinského jazyka a literatúry), prispel k tomu, že počet maturantov medzi rusínsko-ukrajinským obyvateľstvom vysoko prekračoval celoštátny priemer. Nemáme spoľahlivé údaje o tom, koľkí absolventi ukrajinských škôl získali vysokoškolské vzedlanie, môžme však potvrdiť, že aj ich počet presahuje celoštátny priemer. O pozitívnom vplyve "ukrajinizácie" na vzdelanostnú štruktúru rusínko-ukrajinského obyvateľstva uvediem jeden konkrétny príklad. V obci Chmeľová, okr. Bardejov (151 domov, 308 obyvateľov ) zmena ruského vyučovacieho jazyka na ukrajinský sa uskutočnil v r Dodnes je tam škola s ukrajinským vyučovacím jazykom. Od r do r chmeľovskú základnú školu ukončilo 896 žiakov. Z nich 131 (14,6 %) získalo vysokoškolské vzedelanie, 324(36,2 %) stredoškolské a 341 (38 %) skončilo stredné odborné učilištia (s maturitou i bez nej). Iba 100 žiakov (11,2 %) sa uspokojilo so základným vzdelaním. 24 Podobná situácia je aj v iných rusínsko-ukrajinských lokalitách, ktoré si zachovali školy s ukrajinským vyučovacím jazykom, alebo aspoň školy s vyučovaním ukrajinského jazyka. V lokalitách, kde došlo k zmene národnostného charakteru školy z ukrajinskej na slovenskú, počet ľudí s vysokoškolským a stredoškolským vzdelaním je viac ako o polovicu nižší

5 , Ukrajinizácia ruského školstva na východnom Slovensku ( ) a Ivan Paňkevyč Uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že prechod škôl z ruského spisovného jazyka na ukrajinský nespomalil, ale rapídne urýchlil vzdelanostnú úroveň obyvateľstva. I keď I. Paňkevyč bol na zásah straníckych orgánov izolovaný od procesu ukrajinizácie ruského školstva na východnom Slovensku, jeho prínos v tomto smere je značný. Prejavil sa nielen v novinových článkoch, Korotkych pravylach ukrajinskoho pavopysu, ale aj v iných vedeckých prácach, z ktorých k najvýznamnejším patrili Narysy istoriji ukrajinskych zakarpatskych hovoriv (Praha, 1958) a Materialy do istorijij movy pivdennokarpatskych Ukrajinciv (Prešov 1970) vydané už po jeho smrti. Nimi presvedčivo dokázal, že Rusíni-Ukrajinci východného Slovenska majú historické korene na Ukrajine a ich jazyk je neoddeliteľnou súčasťou ukrajinského jazyka. Paňekvyčov odkaz prevzali jeho žiaci, ku ktorým sa hrdo hlási aj autor tohto príspevku. Poznámky 1 KAPIŠOVSKYJ V.: Škoľnoje delo na Prjaševščine. Zb. Prjaševščina, Praha 1948, s MUŠINKA M.: Rusíni-Ukrajinci - jedna národnosť, Prešov KAPIŠOVSKYJ V.: Cit. práca, s O živote a diele I. Paňkevyča viď: Naukovyj zbirnyk Muzeju ukrajinskoji kuľtury v Svydnyku (venovaný I. Paňkevyčovi). Redaktor M. Mušinka. Zv. 4, kn. 1-2, Prešov ; Materialy naukovoji konferenciji prysvjačenoji pamjati Ivana Paňkevyča. Holova redakcijnoji kolehiji P. Fedaka. Užhorod PAŇKEVYČ, I.: Hramatyka rusjkoho jazyka dľa molodšych kľas škil serednich i horožansjkych, Mukačevo 1922; 6 MUŠINKA, M.: Bibliografija prac doc. dr-ra Ivana Paňkevyča. Naukovyj znirnyk MUK, č. 3, kn. 1. Prešov 1969, s V liste dcére Marte z I. Paňkevyč písal: "Ja uže distav z Bratislavy vid referatu ukrajins'koho škiľnyctva Dr. Ivana Pješčaka zaprosyny napysaty hramatyku. Ja piddav jomu hadku vydaty tež i ukrajinsku čytanku, bez jakoji navčanňa ukrajinskoji movy nemožlyve. Krim toho poklav jomu na serce spravu katedry ukrajinskoji movy i literatury v Bratyslavi "jak kuľturne domahanňa Prjašivčan" (Doľnycka M. - Mušinka M.: Ivan Paňkevyč u lystuvanni z simjeju. In: Materialy naukovoji konferenciji, prysvjačenoji pamjati Ivana Paňkevyča, Užhorod 1992, s Originál dopisu sa nachádza u autora). Prvý návrh na zriadenie Katedry ukrajinského jazyka a literatúry pri Univerzite J. A. Komenského v Bratislave I. Paňkevyč prostredníctvom prof. Jána Stanislava podal už v r J. Stanislav navrhol I. Paňkevyča za vedúceho novozriadenej katedry. Vtedy tento návrh narazil na silný odpor prof. V. Pogorelova a E. Perfeckého, ktorí považovali Ukrajincov za súčasť veľkého ruského národa a ukrajinčinu za južnoruské nárečie ruského jazyka. Návrh bol zamietnutý. (Paňkevyč I.: Mij žytťepys. Naukovyj zbirnyk MUK, zv. 1, Prešov 1969, s. 38. Viď tiež: list Paňkevyčovej dcéry M. Dolnyckej autorovi zo dňa ) 8 Rukopis práce sa od r nachádza v Literárnom oddelení Národného múzea v Prahe (Mušinka, M.: Z rukopysnoho archivu I. Paňkevyča. In: Materialy naukovoji konferencinji... s ) 9 PAŇKEVYČ, I.: Hramatyka ukrajinskoji movy dľa serednich škil Prjašivščyny. Strojopis, 237 strán (ibidem). 10 PAŇKEVYČ, I.: Hramatyka ukrajinskoji movy dľa serednich škil II. i III. stupeniv. 192 strojopisných strán (ibidem). 11 (Ibidem). 12 Po smrti prof. Ivana Zilynského ( ) prednášal I. Paňkevyč na Karolvej univerzite všetky predmety z ukrajinského jazyka a literatúry. 13 V mojom archíve sa nachádzajú druhostránkové korektúry s titulnou stránkou s takým obsahom: Korotki pravyla ukrajinskoho pravopysu uložyv dľa Prjašivščyny Ivan Paňkevyč. Vydavnyctvo Kuľturnoho sojuzu ukrajinskych truďaščych v Prjaševi. V dolnom rohu je pečiatka tlačiarne: Svoboda 5-1 Brno. 26. VI Korektura 2. Hore rukopisný záznam s vlastnoručným dopisom autora: Inprimatur po opravě 29. VI Paňkevyč. 14 GABAĽ, I.: Buržuaznyj nacionalizm - ľutyj voroh ukrajinskoho trudovoho narodu, Družno vpered, Prešov 1952, č. 9 s I. Paňkevyč porovnáva alebo konfrontuje s miestnymi nárečiami takmer všetky paragrafy svojich Pravidiel, dokázujúc, že tieto nárečia sú súčasťou ukrajinského jazyka. Paňkevyčove Pravidlá dovoľujú používať slová a tvary nevyskytujúce sa v spisovnej ukrajinčine, napríklad devjatdesjat namiesto devjanosto, hrabivskyj namiesto hrabovecjkyj, predložku v namiesto u atď. Keďže používateľmi Pravidiel boli takmer výlučne absolventi ruských škôl, autor zaradil do pravidiel "Ukrajinsko-rosijskyj slovnyčok hramatyčnoji terminolohiji" (s ), obsahujúci takmer 250 najčastejšie používanych lingvistických termínov. 16 Už v roku 1920 I. Paňkevyč vydával v Užhorode detský časopis Vinočok a pedagogický časopis Učyteľ, neskôr vlastivedný mesačník Pidkarpatska Rus. 196

6 17 Pozri pozn. č PAŇKEVYČ I.: Mij žyttepys. Naukovyj zbirnyk MUK, zv. 3, kn. 1, Prešov 1969, s (Preklad z ukrajinčiny autora. 19 BEGENI, P. - Jackanin, I.: Vydavnyčyj plan viddilu ukrajinsjkoji literatury v Prijaševi. SPV u Bratyslavi. Prjašiv FEDOR, Z.: Škiľnyctvo nacionaľnostej u Slovacjkij Socialistyčnij Respublici, Prešov, 1988, s. 10, 14, 22, 33. Kniha vyšla aj po slovensky a po maďarky. 21 Tento počet bol omnoho nižší ako v prvých rokoch "ukrajinizácie". V šk. r. 1955/56 navštevovalo 63 materských škôl s ukrajinským výchovným jazykom 1487 detí; v 245 základných školách bolo v 748 triedach žiakov; v 5 stredných všeobecnno-vzdelávacích školách (51 tried) žiakov; v 4 stredných odborných školách (24 tried) žiakov. Zo štatistiky vyplýva, že v r. 1955/56 sa v 317 ukrajinských školách (888 triedach) vzdelávalo žiakov (o žiakov viac ako v r. 1983) (Bajcura, I.: Ukrajinská otázka v ČSSR. Košice 1967, s. 159). 22 (Ibidem). 23 FEDOR, Z.: Škiľnyctvo nacionaľnostej u Slovackij Respublici, Prešov 1988, s ŽELEZNÝ J. a kol.: História obce Chmeľová. Bardejov 1999, s KAPIŠOVSKYJ V: Za vyščyj riveň ukrajinskoji školy. Prjašiv, 1963, s