VÝSKYT MORUŠE ČIERNEJ (Morus nigra) V OKOLÍ PUKANCA

Transcription

1 UNIVERZITA KONŠTANTÍNA FILOZOFA FAKULTA PRÍRODNÝCH VIED KATEDRA EKOLÓGIE A ENVIRONMENTALISTIKY VÝSKYT MORUŠE ČIERNEJ (Morus nigra) V OKOLÍ PUKANCA (Diplomová práca) Konzultant: PaedDr. Stanislav David Nitra 2002 Vypracoval: Branislav Mikuška Bi - Ek 1

2 UNIVERZITA KONŠTANTÍNA FILOZOFA FAKULTA PRÍRODNÝCH VIED KATEDRA EKOLÓGIE A ENVIRONMENTALISTIKY DIPLOMOVÁ PRÁCA Nitra 2002 Branislav Mikuška 2

3 Ille salubres aestates peraget, qui nigris prandia moris finiet, ante gravem quae legerit arbore solem. (Ten prežije v zdraví leto, kto bude jesť po raňajkách čierne moruše trhané zo stromu, kým nepáli slnko.) Horatius 3

4 Čestne prehlasujem, že som diplomovú prácu vypracoval samostatne a že všetku použitú literatúru citujem. Nitra. podpis 4

5 OBSAH 0 Úvod 7 1 Prehľad literatúry 8 2 Metodika práce 8 3 Charakteristika moruše čiernej Názvoslovie Všeobecná charakteristika História a pôvod druhu Množenie Generatívne množenie Vegetatívne množenie Chorológia moruše čiernej 25 4 Charakteristika okolia Pukanca Geomorfológia Geológia Klimatické pomery Pôdy Hydrológia Biotické pomery Vegetačné pomery Faunistické pomery 33 5 Súčasný výskyt moruše čiernej v okolí Pukanca Výskyt v katastri obce Pukanec Výskyt na južných svahoch Štiavnických vrchov Regionálne zaužívané spôsoby množenia 42 6 Choroby a škodcovia 44 7 Využitie druhu Využitie v potravinárstve Využitie v lekárstve 48 8 Perspektíva výskytu 49 9 Ochrana druhu 51 5

6 10 Diskusia Záver Zoznam literatúry Prílohy 57 6

7 0 ÚVOD Ako Pukančan už od malička poznám s ničím nezameniteľný habitus moruše čiernej (Morus nigra L). Tento široko rozložitý strom s tmavozelenými listami už z diaľky všetkých "pozýva" na ochutnanie jej lahodných a osviežujúcich plodov. Naša rodina ich vždy naplno využíva a keďže tento druh sa najhojnejšie vyskytuje práve v okolí Pukanca, od detstva mi prirástol k srdcu a je pre mňa čosi ako symbol mojej rodnej obce. Súplodie moruše čiernej je charakteristické nielen vynikajúcou chuťou a sviežosťou, ale má aj význačné liečebné účinky. Bohužiaľ u nás na Slovensku nie je tento druh veľmi známy aj napriek svojim nesporným kvalitám. Tradične sa pestuje iba na neveľkom území a v južných oblastiach Slovenska. Je zastúpený len niekoľkými stovkami kusov, z toho najvyššia koncentrácia výskytu moruše čiernej je práve v okolí Pukanca. Cieľom diplomovej práce je: upozorniť na výnimočnosť tohto druhu aby sa mohol postupne začať viac pestovať a rozširovať na území Slovenska spracovať súčasný výskyt, faktory ohrozenia a možnosti rozšírenia pestovania v okolí Pukanca spracovať možnosti využitia moruše čiernej upozorniť na výskyt škodcov potencionálnym pestovateľom odporučiť spôsoby množenia druhu navrhnúť spôsoby ochrany moruše čiernej Moruša čierna je zaujímavá aj z ďalších pohľadov. Medzi zvláštnosti patria otázky okolo jej pôvodu, taxonómie, karyonómie, vzhľadu, využitia a výskytu. Touto problematikou sa budem zaoberať ďalej v diplomovej práci. Pri tvorbe práce mi pomáhali niektorí ľudia, ktorým by som sa tu chcel poďakovať. V prvom rade môjmu starému otcovi Zdenkovi Obadalovi a celej mojej rodine. Ďalej môjmu konzultantovi PaedDr. Stanislavovi Davidovi, vďaka ktorému práca dostala konečnú podobu. Nemôžem opomenúť ani ostatných: RNDr. Milana Bolvanského, CSc., Doc. Ing. Gabrielu Juhásovú CSc., Stanislava Strošku, Jána Rosenbergera, Mgr. Ivu Kadlečíkovú, Tomáša Palkoviča, pracovníkov OÚ v Leviciach a pracovníčky OcÚ v Pukanci. 7

8 1 PREHĽAD LITERATÚRY Problematiku moruše čiernej som spracovával z množstva literárnych prameňov. Tie však poväčšine obsahovali len kusé informácie a aj tie boli skôr všeobecné a vo väčšine literatúry sa opakovali. V časopiseckej literatúre som objavil len články, ktoré iba charakterizovali druh - morušu čiernu. Pri všeobecnej charakteristike druhu som použil články od viacerých autorov, napr. BENČAŤ, 1996, 2000; COOMBES, 1996; GRAU, JUNG & MüNKER, 1996; KRÁLIK & ROSENBERGER, 1994; STRELKA & STRELKA, 1998 atď. Morfológiu generatívnych orgánov som spracoval podľa článku v Žive (LINDTNER, 1963). Názvoslovie bolo založené hlavne na práci K. DOMINA (1948). Na jeho zaradenie moruše trnavskej ako samostatného druhu reagovali ešte ďalší botanici a záhradkári (KRÁLIK & ROSENBERGER, 1994; KOVALOVSKÝ, 1960 a ďalší). Pri písaní témy o množení druhu som vychádzal z príspevku D. KOVALOVSKÉHO (1960), podľa ktorého som ju takmer celú spracoval. Pridal som do nej ešte ďalšie výsledky, ktoré však už mali len doplňujúci význam (ČERVENÁ, 1993; HRIČOVSKÝ, 1990; IVANIČKA, 1987; KOVÁČIK, 1987; ŠNÍREROVÁ, 1985; TOMILSON, 1999; TING-YING ET AL., 1988). Históriu a pôvod najlepšie spracoval GRIEVE (1995). No venovali sa im aj ďalší autori (KRESÁNEK, 1977; KAMÍNEK & KAMÍNEK 1968 a KRÁLIK & ROSENBERGER, 1994). Charakteristika okolia Pukanca je založená na publikácii Pukanec (ZAMBOJ, 1975) a doplnená o ďalšie informácie (MAGIC, 1985). Najaktuálnejšie poznatky boli doplnené z veľkého územného plánu od Aurexu (HRDINA & KOSTOVSKÝ, 1998). Pri spracúvaní chorôb a škodcov mi najviac pomohla kniha od ZACHA A KOL (1989). Využitie druhu v potravinárstve som svoje vlastné skúsenosti doplnil ešte o niekoľko receptov od GRIEVEHO (1995). Využitie v lekárstve som spracoval podľa ODYOVEJ (1993) a KRESÁNKA (1977). 2 METODIKA PRÁCE Podstatnú etapu pri spracovaní tejto témy tvorila práca v teréne. Tá pozostávala zo zaznačenia každého stromu na svahoch v okolí obce Pukanec do mapy a približného odhadu počtu jedincov pri obciach na severe okresu Levice: Bohunice, Jabloňovce, Pečenice, Bátov- 8

9 ce, Devičany, Tekovská Nová Ves, Rybník a Čajkov. Terénny prieskum územia som začal mapovaním v katastri obce Pukanec a ešte v marci roku 2002 som dopracovával výskyt v okolitých dedinkách. Mapovanie a terénny prieskum pozostávali z: lokalizácie stromov zhodnotenia zdravotného stavu odhadu veku stromov vzhľadu stromov zvláštností stromov Nakoniec som všetky stromy zaradil do jednej zo štyroch kategórií. Tie som si sám určil podľa odhadovaného veku a vonkajšieho vzhľadu jedinca: I. Typicky vyzerajúce stromy - staré s rozčesnutým kmeňom (obr.1, str. 8). II. Staršie stromy, ktoré majú kompaktný kmeň (obr. 2, str. 9). III. Mladé jedince - výmladky vyrastajúce z pňa starého, vyťatého stromu (obr. 3, str. 9). IV. Mladé stromčeky (obr. 4, str. 9) Do celkového počtu morúš v Pukanci som však nezarátal kusy rastúce v intraviláne obce, teda vo dvoroch a záhradkách. Stalo sa tak na základe nedostupnosti stromov na súkromných pozemkoch a neochoty niektorých občanov. Počet stromov vo dvoroch je však aj relatívne nestabilný, pretože každú jar si niekde morušu vysadia, nie všetky sa prijmú, niektoré odumrú a iné prekážajú (kvôli svojej rozľahlosti), tak sú odstránené. Počet morúš rastúcich v obci preto udávam len odhadom. Pri práci som svoju činnosť konzultoval aj s miestnymi pestovateľmi, ktorí majú s pestovaním moruše viac skúseností ako ja. Z nich spomeniem Stanislava Strošku, ktorý pestuje tento druh a ako jeden z mála ho množí generatívne. Pravdepodobne najviac o morušiach vie Ján Rosenberger, ktorý sa spolu s Jánom Králikom týmto druhom hlbšie zaoberal a tiež mi poskytol cenné informácie. Navštívil som aj niektoré odborné inštitúcie. Na OÚ v Leviciach som získal informácie o ochrane druhu. V arboréte Mlyňany som získal staršiu, dnes už len ťažko dostupnú literatúru, ktorá mi veľmi pomohla. V literatúre sa uvádza, že moruša čierna nemá žiadnych škodcov, ale ja som ich aj napriek tomu niekoľko zaznamenal. Veľké problémy nastali pri ich určovaní. Vzorky mi určili až odborníci na Ústave Ekológie lesa SAV vo Zvolene. Na Ústave Ekológie lesa SAV poboč- 9

10 ke biológie drevín v Nitre som bol v kontakte s RNDr. Milanom Bolvanským, CSc., ktorý mi spoločne s pani Doc. Ing. Gabrielou Juhásovou, CSc. pomáhali s určovaním chorôb na listoch moruše. Pri písaní práce som používal aj vedecké, latinské pomenovania. Použil som pri tom jednotnú nomenklatúru podľa DOSTÁLA & ČERVENKU (1991). Druh Morus nigra po znám už veľmi dlho a tiež už mám určitý čas nejaké skúsenosti s jeho pestovaním a využívaním. V tejto práci som využil aj svoje poznatky z minulosti, ale väčšinu informácií a skúseností som získal až pri prácach na tejto téme. Obr. 1 Stará moruša čierna s typicky rozčesnutým kmeňom (MIKUŠKA, 2001). 10

11 Obr. 2 Starý strom s kompaktným, nerozčesnutým kmeňom (MIKUŠKA, 2001) (MIKUŠKA, 2001) Obr. 3 Výmladky vyrastajúce z pňa vyťatej moruše Obr. 4 Mladý stromček moruše čiernej chránený proti škodcom (MIKUŠKA, 2001) 11

12 3 CHARAKTERISTIKA MORUŠE ČIERNEJ 3.1 NÁZVOSLOVIE Moruša čierna (v našom systéme nazývaná tiež pukanská) sa vyznačuje aj veľmi bohatou históriou z pohľadu taxonómie. Pravdepodobne najstaršie písomné zmienky o výskyte tohoto druhu na našom území sú staré viac než 150 rokov. Molnár ju v maďarskej literatúre popisoval už v roku V roku 1890 sa o nej píše ako o tureckej kyslej moruši a začiatkom 20. storočia sa spomína aj ako španielska moruša. Botanicky bol tento druh určený v roku Prvý, kto na tento druh upozornil, bol Jablonský, v roku 1936 (KRÁLIK, 1994). V polovici júna 1947 František Strelka, riaditeľ ovocinárskej školy v Šali poslal konárik moruše čiernej z Častej pri Trnave českému botanikovi, rektorovi Karlovej univerzity v Prahe, Karlovi Dominovi. Domin porovnával tieto konáriky s položkami herbára katedry Botaniky Prírodovedeckej fakulty Karlovej univerzity kde bola Morus nigra zastúpená len niekoľkými neúplnými položkami. Mal len ako sám uvádza (DOMIN, 1947) pohřichu dosti skrovný " porovnávací materiál a domnieval sa, že vetvičky z Častej sú nový, zatiaľ nepopísaný druh moruše. Podľa znakov usúdil, že sa jedná o kríženca Morus nigra x Morus rubra. Tento druh pomenoval Morus trnaviensis - moruša trnavská DOM. (nie M. tyrnaviensis ako sa často nesprávne uvádza!). Opisuje ju asi takto: "Moruše trnavská je nejbližší moruši černé, ale liší se od této větévkami huňatými, listy sotva drsnými s řapíkem zřetelně delším, než je bazální výřez čepele, plody valcovitě podlouhlými, velkými s prvu růžovými, posléze černofialovými. Od moruše červené se líší oděním větévek, listy zřetelně srdčitými, hrubě zubatými (nikoli jemně pilovitými), na konci více v špičku náboditou vytaženými, bliznami chlupatými, konsistencí listů (podobnou, jako u moruše černé), ale shoduje sa barvou a tvarem plodů, listy na líci hladkými nebo jen sotva drsnými. Spodem listů je moruše trnavská prostřední medzi moruší černou a červenou." (DOMIN, 1947). Začlenenie moruše trnavskej ako nového taxónu vyvolalo búrlivé ohlasy. Odborníci sa rozdelili na dve skupiny. Prvá uznávala morušu trnavskú a považovala ju za nový slovenský druh. Podľa KRÁLIKA & ROSENBERGERA (1994) sa do tejto kategórie zaradili napr. Domin, Strelka, Lindtner... Druhá skupina považovala morušu trnavskú za synonymum moruše čiernej a pri tomto pomenovaní aj zostala. Do tejto kategórie sa zaradili Kovalovský a Pilát. Práve Kovalovský bol prvý, kto na Dominov omyl v roku 1960 upozornil. Podľa Dominovho 12

13 opisu moruše trnavskej zistil, že má znaky zhodné s morušou čiernou. Dnes je oficiálne uznávaný len názov moruša čierna (Morus nigra L.). Pojem moruša trnavská (Morus trnaviensis) DOM. je len synonymom, ktoré sa dosť často vyskytuje najmä v staršej botanickej literatúre, ale častokrát ho môžeme nájsť aj v novších, prevažne záhradkárskych publikáciách (ANONYMUS, 2002). Táto moruša nemôže byť krížencom Morus rubra L. napríklad už aj preto, že vek tunajších najstarších jedincov sa odhaduje na viac ako 500 rokov. Čiže v tom období sa M. rubra ešte v žiadnom prípade nemohla vyskytovať na našom území, keďže jej pôvodným domovom je Amerika. Moruša čierna má však aj veľmi veľa ľudových názvov. Pod jedným z nich sa aj dostala na naše územie a je to vlastne jej najstarší názov u nás: turecká kyslá moruša. O niekoľko rokov neskôr bola známa aj ako španielska moruša. Tento strom bol (aj stále je) viazaný na vinohrady a podľa toho bol aj odvodený jeho ďalší názov: viničná moruša. Podľa chuti svojich plodov sa nazýva aj kyslá moruša. Vďaka tvaru, aký majú jej plody sa mohla popýšiť aj pomenovaniami ako stromová ostružina, čierna malina alebo kyslá jahoda. Ešte spomeniem aj ďalšie názvy, pod ktorými sa ukrýva tento druh. Napr. štepná malina, kyslá jahoda, stromová jahoda, drevená jahoda, viničná jahoda, neskorá moruša. Vo všeobecnosti platí, že pokiaľ sa hovorí o nejakej jahode moruši alebo maline a je nejako spojená s prívlastkami kyslá, viničná, čierna... tak sa určite jedná o morušu čiernu. 3.2 VŠEOBECNÁ CHARAKTERISTIKA Moruša čierna (Morus nigra L.) je rozložitý strom patriaci do čeľade morušovitých (Moraceae). Druh popísal Karl Linné v roku Táto čeľaď zahŕňa asi 53 rodov s 1400 druhmi, ktoré sú zvyčajne rozšírené v trópoch a subtrópoch. Len málo druhov zasahuje až do mierneho pásma. Najznámejšími z tejto čeľaďe sú rody Ficus (Ficus carica - figovník obyčajný), Malcura (Malcura pomifera - malkura pomarančová), ale najmä rod Morus. ktorý zahrňuje svetlomilné opadavé stromy a kry strednej veľkosti s rozložitou, husto olistenou korunou. U nás sa vyskytujú dva druhy: moruša čierna (Morus nigra L.) a moruša biela (Morus alba L). Ďalej sem patria ešte moruša červená (Morus rubra L.), moruša indická (Morus indica), Morus bombycis Koidz. a Morus kagayamae L. (ZELENÝ, 1982). Moruša čierna (Morus nigra L.) je strom dorastajúci do výšky 8-12 metrov. Má veľmi hustú, guľovitú korunu o priemere 10 i viac metrov, ktorá zaberá plochu niekoľko m 2 13

14 (obr. 2, str. 9). Takýto kompaktný tvar majú len mladé jedince do veku približne 150 rokov. S postupným starnutím a naberaním stále väčšej a väčšej hmoty sa konáre stávajú ťažšie, čím veľmi zaťažujú kmeň. Ten takúto neúmernú váhu nemôže vydržať a začne sa rozčesávať, až kým konáre nenarazia na nejakú oporu, ktorou môže byť zem, budova, iný strom alebo podpera zámerne zhotovená človekom. Aj napriek takémuto rozštiepeniu kmeňa strom plodí aj naďalej a prežíva ešte niekoľko storočí. Pretože kmeň starších jedincov býva úplne rozčesnutý, nie je možné presne určiť vek stromu podľa letorastov. Na základe tohoto problému sa vek určuje len odhadom. Konáre, ktoré sa začnú dotýkať zeme tu môžu aj zakoreniť. To je jeden zo základných princípov prirodzeného rozmnožovania tohoto druhu. Moruša čierna je zaujímavá aj z karyonomického hľadiska. V literatúre sa uvádza, že jej počet chromozómov je 2n= 308 (PŘIBILOVÁ, 1988; BENČAŤ, 1999; OTTMAN, 1987; IVANIČKA, 1987) alebo 2n= 304 (STRELKA, 1998). V článku Jána Králika (KRÁLIK & ROSENBERGER, 1994) sa uvádzajú obidve čísla. Pozoruhodné je, že tento druh má oproti ostatným druhom z rodu Morus až 11 násobok diploidného počtu chromozómov ostatných druhov, ktoré majú len 2n= 28. KMEŇ: Nebýva veľmi vysoký. Rozkonáruje sa už vo výške 1-1,5 metra. U starších jedincov býva rozčesnutý alebo môže byť aj úplne ležiaci. Borka je hnedá, hlboko popraskaná. Zvyčajne býva obrastená rôznymi druhmi machov a lišajníkov (obr. 5, str. 14). Kôra mladých stromov má sivú farbu a veľmi rýchlo hrubne. Drevo moruše je pórovité oranžovej farby. Je veľmi tvrdé a pevné. Nevyskytujú sa v ňom žiadni škodcovia ani nepodlieha hnilobe. Letokruhy sú dobre viditeľné. Jarné drevo je tvorené užšou vrstvou svetlejšieho dreva, kým jesenné drevo je tmavšie a vrstva je širšia (KRÁLIK & ROSENBERGER, 1994). Drevo vydrží horieť veľmi dlho a je charakteristické tým, že v ohni strieľa a praská. KORENE: Tvoria bohato rozkonárený systém s celkovým obsahom väčším, než aký vytvára koruna. Je možné ich nájsť ešte do vzdialenosti viac ako 10 m od samotného stromu. Ich rhizoderma je oranžovožltá až červenkastá (obr. 6, str. 14). Nedorastajú do veľkej hĺbky, preto aj pri kyprení pôdy musíme postupovať obozretne. Sú citlivé na vonkajšie podmienky, ako je chlad, vlhkosť. Neznášajú fyzické poškodenie. LISTY: Tento druh sa vyznačuje heterofíliou (príloha 1). Charakteristický tvar je široko vajcovitý, na báze srdcovitý. Priemerne bývajú cm dlhé a cm široké. Čepeľ je vrúbkovito zúbkatá alebo dvojito zúbkatá. V niektorých prípadoch môže byť aj laločnatá, čo je charakteristické najmä pre mladšie listy na mladých stromoch alebo mladých konárikoch. 14

15 Listy sú pomerne tuhé, papierovito - kožovité ( KRÁLIK & ROSENBERGER, 1994), preto nie sú veľmi vhodné ani pre priadky morušové (Bombyx mori). Rastú na stopke dlhej mm. Opadávajú koncom októbra a pučať začínajú až koncom mája. V ľudových názvoch sa moruši čiernej hovorí aj múdry strom, pretože listy začínajú pučať až keď nemôžu byť ohrozené mrazom, na ktorý sú hlavne púčiky veľmi citlivé. KVETY: Sú rôznopohlavné, jednodomé a začínajú sa rozvíjať takmer súčasne s listami. Vyrastajú v jahňadách. Samčie kvety majú 4 tyčinky. Samičie majú semenník s 2 čnelkami a dlhochlpatú bliznu (obr. 7, str. 15). Samčie kvety vyrastajú zväčša samostatne na jednej alebo na viacerých vetvách. Tento úkaz pripomína parciálnu dvojdomosť. V jednej jahňade je 10 až 40 drobných kvietkov, ktoré rozkvitajú a dozrievajú zdola nahor. Jahňada je dlhá 3-4 cm a stopka asi 1-1,5 cm. K tyčinke priliehajú štyri kališné lístky zelenožltej farby. Samčie kvety vyrastajú na vetvách v menšine 1-30 %. Samičie kvety sú natesnané husto vedľa seba a skladajú sa zo štyroch zelených kališných lístkov. Vyskytujú sa však aj také súkvetia, ktoré obsahujú samčie i samičie kvety v jednom súkvetí (LINDTNER, 1963). V jednom článku sa dokonca vyskytla veta: "Morušovník je pravidělně jednodomý, samčí jehnědy zcela převládají. Samičí sa vyvíjejí obvykle jen na některých větvích, ale brzy opadávají" (ZELENÝ, 1982). Je možné, že to bola len tlačová chyba, ale chyba takéhoto kalibru by sa do vedeckého časopisu nemala v žiadnom prípade dostať, pretože úplne mení význam skutočnosti, je úplne nelogická a v prípade nezavinenia tejto chyby autorom ho aj očierňuje. PLODY: Dozrievajú postupne celé leto počas júna až augusta. Vytvárajú bohaté súplodie kôstkovíc dlhé až 40 mm a hrubé 25 mm. Sú veľmi aromatické a keď prezreté opadávajú, cítiť ich v širokom okolí. Zrelé plody sú tmavočervenej farby - takmer čierne (obr.8, str. 15). Pokiaľ nie sú úplne zrelé, sú veľmi kyslé a pre väčšinu ľudí až nejedlé (ja mám najradšej práve také). Pomerne ťažko sa oberajú, pretože sú jemné a už pri slabšom stlačení z nich vyteká veľmi agresívna červená šťava. Tá je potom len veľmi ťažko odstrániteľná. Po "pastve" si ju z rúk zmývam kyslou šťavou z nezrelých plodov. Plody sú tvorené zo 78 % vody, % cukrov, 0,85-1,6 % organických kyselín a do 0,32 % minerálnych látok. Sú veľmi bohaté na vitamíny (tab. 1, str. 14) a preto sú v letnom období veľmi obľúbenou pochúťkou. 15

16 Tabuľka 1 Obsahové látky na 100 g šťavy (podľa STRELKU, 1998) Obsahová látka Re fraktovaná sušina 20,1 22 % Organické kyseliny 0,58 % Minerálne látky 0,32 % Dusíkaté látky 1,4 % Pektínové látky 0,04 % Obsah oleja v jadrách 30,6 % Vitamín C Vitamín E Zastúpenie v 100 g šťavy 3,8 mg 0,079 mg Vitamín B1 24 µg Vitamín B µg Vitamín B µg Kyselina listová 450 µg β karotén 0,025 µg Obr. 5 Kmeň moruše obrastený machmi a lišajníkmi Obr. 6 Korienky moruše čiernej (MIKUŠKA & (MIKUŠKA & PALKOVIČ, 2002) PALKOVIČ, 2002) 16

17 Obr. 7 Samčí a samičí kvet moruše čiernej (PŘIBILOVÁ, 1988) Obr. 8 Zrelé plody moruše čiernej (BAHNA, 1999) 17

18 3.3 HISTÓRIA A PÔVOD DRUHU História moruše čiernej a jej príchod až na územie dnešného Slovenska je stále zahalený rúškom tajomstva. Predpokladá sa, že jej prapôvodným domovom je Blízky východ a to štáty Malej Ázie - Irán, Afganistan... V publikácii Stromy (COOMBES, 1996) autor uvádza, že druh pochádza z ďalekého východu, čo s najväčšou pravdepodobnosťou nie je vôbec pravda. Zo svojej pravlasti sa dostala do Európy ešte v staroveku. Bola známa u Egypťanov, Rimanov a Grékov (STRELKA, 1998). Pravdepodobne prvou krajinou, kde sa začala intenzívne pestovať bolo Grécko. Bola tu obľúbená vďaka chutným plodom a vynikajúcim liečivým vlastnostiam. Zmieňujú sa o nich významní antickí literáti a filozofovia ako Horatius, Vergilius, Plinius a ďalší (GRIEVE, 1995). Neskôr sa o jej šírenie pričinili starí Rimania. V tomto období moruša zažila skutočný rozmach, pretože Rimania ju rozširovali po celej Európe. Cez Alpy sa dostala do Nemecka, kde už v 5. storočí bolo známe morušové víno ako Moretum. Jej hlavnými rozširovateľmi boli mnísi, ktorí ju uvádzali ako liečivú rastlinu. V 8. storočí sa vyskytovala už aj na Britských ostrovoch, kde ju rozširovali tiež mnísi ako liek. Doposiaľ nie je známe, ako sa tento druh dostal až na naše územie. Tradujú sa dve rôzne teórie: Tá prvá je viac pravdepodobná a hovorí o tom, že ju na naše územie priniesli Rimania. Rímska introdukcia bola najvýznamnejšia v oblasti Malých Karpát, kam Rimania priniesli aj vínnu révu (Vitis vinifera). Túto teóriu posilňuje aj skutočnosť, že moruša je viazaná na vinohrady (často ju môžeme nájsť priamo vo vinohrade medzi radmi viniča) a jej ľudový názov je "viničná jahoda" alebo "viničná moruša" (BENČAŤ, 1996). Druhá možnosť hovorí, že sa k nám dostala z Turecka. Jeden z jej ľudových názvov znie "turecká moruša". Podľa tohoto starého názvu by mohla pochádzať z Turecka a na Slovensko sa dostať počas tureckých nájazdov do Európy a na Slovensko v storočí. Keďže vek najstarších stromov sa odhaduje na približne 500 rokov, musíme brať do úvahy aj takúto možnosť. Niektorí vedci vylučujú túto možnosť argumentujúc tým, že turecké nájazdy boli zamerané na plienenie a nie na introdukciu nových ovocných druhov. Tento problém zase vysvetľuje jedna stará povesť, ktorá hovorí, že keď Turci robili nájazdy, mali z domu nabalené morušové koláče a keď im z neho vypadlo semiačko, toto na jar vyklíčilo a vyrástol z neho stromček - malá moruša. 18

19 V súčasnosti nikto nevie, ako to naozaj bolo. Možno v skutočnosti sa k nám moruša dostala úplne inou cestou, ale tú nikto nepozná a nikto nevie, či vôbec nejaká iná možnosť existuje. Oficiálne sa uznáva, že k nám prišla prostredníctvom Rimanov. Pri vykopávkach v Pompejach archeológovia objavili, že na znaku "Kultu býka" bola vyobrazená aj moruša čierna. Jej listy sa tiež našli na mozaike z "Kultu fauny". Schouw, ktorý písal v roku 1854 o rastlinstve Pompejí bol presvedčený, že Pompejania nepoznali morušu bielu. V tom období sa hodváb získaval z listov moruše čiernej, ale priadky morušové tu ešte neboli známe. Po prvý raz ich do Európy dal priniesť Justinián z Konstantinopolu, ktorý vládol v rokoch n. l. V Taliansku sa priadky morušové chovali na moruši čiernej až do roku 1434, kedy bola introdukovaná moruša biela. Tá sa vyznačuje jemnejšími listami a poskytuje priadkam lepšie podmienky (GRIEVE, 1995). Podľa záznamov z rozličných historických prameňov bola moruša v minulosti ľuďmi viac oceňovaná, ako je tomu dnes. V španielskom kalendári Cordova z roku 961 je zmienka o príprave morušového sirupu (GRIEVE, 1995). V Anglicku v Lyonskom dome v Brentforde môžeme nájsť niekoľko historicky cenných stromov introdukovaných v roku 1548 z Perzie. V roku 1608 James I. vydal edikt na povzbudenie kultivácie moruší, ale pokus o chov priadok bol neúspešný. Zrejme preto, že moruše čierne neboli pestované správne, zatiaľ čo na moruši bielej priadky prosperovali. V záhrade Nového paláca v Stratforde nad Avonom, v rodnom meste Williama Shakespeare, sa nachádzal strom, ktorý v roku 1609 presadil William Shakespeare z morušovej záhrady Jamesa I. a bol ospevovaný v mnohých poémach. Tento strom odstránil v roku 1752 majiteľ Nového paláca Gastrell. O 10 rokov neskôr bola mestu udelená samostatnosť a dokumenty boli uzatvorené v skrinke z dreva tohoto stromu. Výhonok z tejto slávnej moruše bol vysadený v Shakespearovej záhrade. Ďalšieho potomka tohoto stromu možno nájsť v záhrade Hampton Courtu (GRIEVE, 1995). 3.4 MNOŽENIE Rozmnožovanie moruše čiernej je vo všeobecnosti považované za najväčší problém pri pestovaní tohoto ovocného druhu. Ak ho chce niekto pestovať a rozmnožovať, musí spĺňať tri kritériá: musí byť trpezlivý, musí mať dostatočné skúsenosti s rozmnožovaním ovocných druhov a musí mať aj kvalitné informácie, týkajúce sa práve tohto druhu. 19

20 Ako všetky ovocné dreviny, aj morušu čiernu môžeme rozmnožovať generatívne aj vegetatívne Generatívne množenie Pod týmto pojmom rozumieme množenie semenom. U nás je pomerne málo zaužívané a to hneď z viacerých príčin. Semenáčiky sú veľmi citlivé na vonkajšie podmienky a pri chladnejších zimách (ako bola napríklad aj tohoročná 2001/2002) by mohli vymrznúť. Strom pestovaný zo semena sa vyznačuje veľmi pomalým rastom a prvý raz začína rodiť až po desiatich rokoch, kdežto jedince vypestované vegetatívne môžu mať plody už aj po štyroch rokoch. Plody získané zo semenáča nie sú až také veľké a kvalitné ako plody získané z vegetatívne vzídeného stromu.. Semeno moruše čiernej môžeme získať vyplavením vodou. Je väčšie ako semeno moruše bielej (Morus alba) a má fialkastú farbu. Jedno semeno váži približne 0,0015 g a do 1 g sa ich vojde asi 656. Voda tvorí približne 11,2 % a sušina 88,8 % z celkovej hmotnosti plodu (TING-ZING et al., 1988). Klíčivosť semena býva približne % a trvá dva roky. Semená väčšinou bývajú stratifikované v primerane vlhkom piesku. Dôležitá je aj jeho teplota, ktorá by v žiadnom prípade nemala klesnúť pod 2 C. Vyklíčené semeno - semenáčik je okrem zimy veľmi citlivý aj na vlhkosť pôdy a choroby. Semienka vysiate do voľnej pôdy len veľmi ťažko prerážajú skôrnatenú pôdu a poväčšine nevzídu. Pokiaľ je pôda posypaná vrstvou maštaľného rozmrveného hnoja, ktorý udržuje rovnomernú vlhkosť, otepľuje pôdu a zabraňuje kôrnateniu jej povrchu, dosahujú sa lepšie, ale stále nie optimálne výsledky. Semenám sa najlepšie darí po vysiatí do parenísk, ale aj tu bývajú často napádané plesňou Olpidium brassicae. Preto by mala byť zem sterilizovaná parou (KOVALOVSKÝ, 1960). Mladé semenáčiky po vzídení neznášajú pikírovanie a ani staršie stromy by sa nemali presádzať. Vďaka týmto problémom je tento spôsob rozmnožovania len ojedinelý Vegetatívne množenie Väčšina stromov pestovaných na Slovensku sú stromy vzídené vegetatívne. V Pukanci by sme medzi najstaršími stromami nenašli ani jeden, ktorý by bol dopestovaný zo semena. Vegetatívne rozmnožovanie je výhodnejšie než generatívne, kvôli vyššej kvalite plodov. 20

21 Obr. 9 Najčastejšie používaný spôsob množenia tzv. potápanie (KOVALOVSKÝ, 1960) Najosvedčenejším spôsobom je tzv. potápanie (obr. 9) alebo hrúženie vetiev do zeme. Tento spôsob sa uplatňuje najmä pri starých stromoch, ktoré sú už rozčesnuté a skláňajú svoje ťažké konáre k zemi. Na takéto konáre sa nahrnie vrstva zeme mocná asi cm. Na tento účel sa používajú konáre staré asi 5 rokov, ktoré zakorenia v priebehu 2-3 rokov. Vetvu však necháme so stromom spojenú ešte ďalšie 2 roky, až potom ju osamostatníme. Ostrým nožíkom odstránime pás kôry na konáriku v mieste, odkiaľ potom strom vyženie korienky. Urobíme dva rezy vzdialené od seba asi jeden a pol násobok priemeru vetvičky a ošúpeme kôru. Potápanie je najrozšírenejším a najúčinnejším spôsobom rozmnožovania moruše čiernej. To, že z vetvičky začnú vyrastať korienky je takmer isté, ale problém môže nastať pri osamostatnení vetvičky. Je to v dôsledku citlivosti korienkov, ktoré sú veľmi citlivé na poškodenie, ako mechanické, tak aj mrazmi, škodcami alebo plesňami. Kvôli tejto príčine nie je ani odporúčané časté presádzanie stromu (KOVALOVSKÝ, 1960). Jeden známy, zhodou okolností riaditeľ pukanskej školy Dušan Bahna má zasadený mladý stromček pred domom v strede dvora a teraz sa bojí ho presadiť, lebo by sa nemusel prijať a tiež ho trápi, že keď strom vyrastie a zostarne, bude na tom mieste veľmi prekážať. Veľmi podobným spôsobom je aj tzv. vzdušné potápanie (obr. 10, str. 20). Je založené na tom istom princípe, len s tým rozdielom, že sa nevykonáva na vetvách, dotýkajúcich zeme, ale priamo v korune. Narezané miesto sa musí obaliť vrstvou zeme a to dosiahneme buď pomocou rozpoltených debničiek či kvetináčov alebo dá sa to urobiť aj tak, že zem obalíme väčším trsom machu a previažeme špagátom. Mach by sa mal použiť aj v prípade bedničiek a to tak, že sa ním 21

22 Obr. 10 Množenie vzdušným potápaním (KOVA- LOVSKÝ, 1960) SKÝ, 1960) Obr. 11 Množenie moruše kopcovaním (KOVALOV- vystelie dno. Je dôležitý z toho hľadiska, že vďaka nemu môžeme dlhodobo udržiavať adekvátnu vlhkosť substrátu. Je to výhodné aj keď strom nemôžeme pravidelne navštevovať a zavlažovať pôdu v kvetináči. Tento spôsob môžeme použiť aj u mladých stromčekov. V tomto prípade narezávame mladšie konáriky 1-2 ročné. Jednoročné vetvičky vyháňajú korienky už v prvom roku, ale nechajú sa ešte ďalšie 2-3 roky spojené s materským stromom. Po odstránení bedničky a odpílení vetvičky sa mladý stromček zasadí aj s balíkom zeminy, čím sa zvyšuje pravdepodobnosť jeho prijatia. Ďalší spôsob je zakoreňovanie mladých konárikov vyrastajúcich z pňa vyťatého stromu (obr. 11). Tento spôsob sa ľudovo nazýva kopcovanie. Po odpílení kmeňa začnú z pňa vyrastať mladé výhonky. K týmto výhonkom sa nahrnie zem, čím vznikne kopček - odtiaľ vzniklo pomenovanie. Takéto výhonky zakoreňujú najlepšie dvojročné. Keď majú už dosť silné korienky (asi 2 až 3 ročné), tak ich odtneme a zasadíme (KOVALOVSKÝ, 1960). Štvrtým spôsobom je rozmnožovanie odrezkami. Pri prvej zmienke by sa mohlo zdať, že ide o jeden z účinnejších spôsobov a pri použití vhodných stimulátorov jeden z najlepších. Opak je však pravda. Tento spôsob je založený na tom, že letorast alebo aj starší výhonok odrežeme (v žiadnom prípade nepoužívame nožnice - poškodili by sme meristém), prípadne sa na jeho bazálnu časť aplikuje nejaký stimulátor a následne sa vloží do substrátu. Tento spôsob je však málo účinný. Problémom rozmnožovania moruše čiernej drevnatými odrezkami sa vo svojej diplomovej práci zaoberala Gabriela Červená (ČERVENÁ, 1993). Na zakoreňovanie po- 22

23 užívala drevnaté odrezky. Dosiahla v priemere 17,56 % úspešnosť, čo je pomerne dobrý výsledok. Najväčšie úspechy dosiahla pri zakoreňovaní starších a hrubších odrezkov. Vo svojej práci spomína aj pokusy, ktoré robil v roku 1988 Ivanička. Používal na to bylinné odrezky - letorasty a stimuloval ich 0,1 % roztokom IMK. U stimulovaných dosiahol 95,8 % a pri nestimulovaných 67,3 % úspešnosť zakoreňovania. Toto sú až ohromujúce čísla. Množením moruše čiernej sa najviac zaoberal Daniel Kovalovský. S odrezkami urobil obrovské množstvo pokusov, ale jeho výsledky boli mizivé. Tieto pokusy prebiehali v rokoch Odrezky rezal na dĺžku cm. Používal jedno až štvorročné drevo. Ako pôdu používal zmes rašeliny a piesku v pomere 1:1. Spolu vysadil až 5150 odrezkov, z ktorých sa ujalo len 37 odrezkov, čiže dosiahol 0,718 % úspešnosť! Najväčší úspech dosiahol pri zakoreňovaní dvojročného dreva s pätkou bez stimulácie: zo 150 kusov sa prijalo 34, teda 22,6 %. Tri kusy sa prijali po vysadení 1500 jedno až trojročných odrezkov bez stimulácie. Pri použití stimulátora - aj napriek tomu, že ich používal niekoľko druhov - sa neujal žiadny odrezok. Posledný používaný a najkomplikovanejší spôsob množenia moruše čiernej je štepenie. Ja osobne s takýmto množením nemám žiadne skúsenosti, ale D. Kovalovský sa mu koncom 50. rokov venoval veľmi obšírne a dosiahol pozoruhodné výsledky. Morušu čiernu naštepoval na podpník moruše bielej, ktorá je z tohoto hľadiska najpríbuznejším druhom, ale napriek tomu je afinita medzi nimi veľmi zlá. Bežnými spôsobmi štepenia dosiahol najlepšie výsledky štepením do boku a zlepšenou kozou nôžkou. Štepenie do boku je založené na tom, že vrúbeľ na oboch stranách zrežeme, pričom jedna má byť podstatne kratšia. Kôru na konári narežeme v tvare L, odtiahneme ju a zasunieme za ňu vrúbeľ, ktorý prichytíme klinčekom a zatrieme voskom, aby sa rezné plochy dobre spojili (obr. 12) (ŠNÍREROVÁ, 1985). Obr. 12 Postup pri štepení do boku (ŠNÍREROVÁ, 1985) 23

24 Kovalovský však svoje pokusy robil buď s použitím vosku alebo ranu previazal Vortexom. Lepšie výsledky však dosiahol pri použití vosku (35 %), kdežto s Vortexom len 16,8 %. Pri štepení zlepšenou kozou nôžkou dosiahol takéto výsledky: s použitím vosku - 3,3 % a bez vosku až 12,85 %! (KOVALOVSKÝ, 1960) Štepením moruše čiernej sa zaoberal aj pán Samuel Kováčik v Pukanci, ktorý dlhoročným skúšaním nadobudol značné skúsenosti. Kritériá pre jeho spôsob množenia moruše čiernej: Vrúble reže v polovici marca jednoročné, môžu byť aj dvojročné Podpník nevykopáva zo zeme Štepí prikájaním, keď z koreňov moruše už prúdi miazga Medený vyžíhaný drôt pri viazaní neodpružuje Miesto štepenia nevoskuje, aby výpary z vosku kumulované v zemi nepoškodili rezné plochy v spoji Afinita je dobrá - štepí morušu čiernu do moruše čiernej Podpník - koreň moruše čiernej má funkciu dočasného živiteľa vrúbľa moruše Škôlka je vo voľnej prírode Týmto spôsobom rozmnožil už množstvo morúš a dosiahol výborné výsledky (KOVÁČIK, 1997). Zo všetkých štepárskych metód však KOVALOVSKÝ (1960) najväčšie úspechy dosiahol očkovaním so zrezanou rúrkou. Tento spôsob sa ľudovo nazýva cievčenie a v minulosti sa ním štepili všetky ovocné stromy. Robí sa na prelome júna a júla na letorasty v polovyzretom stave. Očko s rúrkou sa tiež berie z polodrevnatého letorastu, z ktorého sa odstránia listy a pod očkom sa necháva len stopka. Očko sa z letorastu odníme len s kôrou odlúpnutou v tvare rúrky vykrútením. Pred vyhotovením rúrky sa podpník zreže v mieste, kde je približne taký hrubý ako rúrka, ktorú máme naň nasadiť (obr. 13). Obr. 13 Očkovanie so zrezanou rúrkou 24

25 V snahe o lepšie zlúpnutie rúrky zo zakoreneného vrúbľa, ktoré býva dosť ťažké a končieva sa často roztrhnutím rúrky a zlým priliehaním očka na podpník bol urobený pokus s rúrkou, ktorá mala zadnú časť rozrezanú. Okrem jednoduchšieho zlúpnutia rúrky z dreva toto rúrkovanie umožňovalo nechať nad očkom i časť podpníka s asimilačnou listovou plochou ako pri ostatných spôsoboch očkovania. Týmto spôsobom dosiahol skvelú bilanciu, keď sa mu ujalo 90 % kusov očkovaných koncom júna, 47,5 % v polovici júla a 20 % v polovici augusta (KOVALOVSKÝ, 1960). Z toho vyplýva, že najideálnejšie obdobie pre tento spôsob množenia je na prelome júna a júla. 3.5 CHOROLÓGIA MORUŠE ČIERNEJ Ako som sa už zmienil, moruša čierna pochádza z Blízkeho východu. Za jej domov sa považuje Irán a okolité krajiny. Ing. M. Kamínek, CSc. a Ing. L. Kamínek precestovali tieto krajiny a zamerali sa na zmapovanie výskytu tohoto druhu. Moruše sa vyskytujú po celom území Libanonu a Sýrie. Najviac sa pestujú v okolí Damasku, kde bývajú jej plody často predávané na trhoch. Práve z Damasku sa dostala do Libanonu a Jordánska, kde ju aj nazývajú damašskou morušou. Práve okolie Damasku je miestom jej najväčšieho rozšírenia vo východnom stredomorí. Často sa vyskytuje aj v Izraeli. Je zaujímavé, že v Iraku sa pravdepodobne vôbec nevyskytuje. V Turecku rastie len v južných oblastiach a na pobreží Marmarského mora, najmä v okolí mesta Bursa. V Iráne rastie v severných oblastiach v okolí Tabrízu, ďalej v okolí Kermanšáhu, Isfahánu a Širázu. Najviac sa však vyskytuje v blízkosti Kaspického mora, nie však v teplom pobrežnom páse. Rastie aj na Kaukaze a v Azerbajdžane (obr. 14, str. 24) (KAMÍNEK & KAMÍNEK, 1968). Podľa KAMÍNKA (1982) v európskych krajinách môžeme morušu čiernu nájsť ojedinele v Bulharsku, v Grécku, Juhoslávii, Taliansku. Nie je známa z Poľska. V Čechách rastie v okolí Prahy (Břežany u Zbraslavi), v Ranej u Loun, vo Veľkých Žernosekoch, v Červenom Hrádku a v Chomutove. Na Morave rastie len v najteplejších oblastiach. V obciach Bohutice, Miroslav, Vnorovy, Ořechov, Žeravice, Kounice, Syrovín, Újezd, Hostějov, Dobromilice, Sokolnice a Židlochovice. Najpočetnejšie je druh zastúpený na Slovensku. Je tu pestovaný v oblastiach vinohradov na svahoch Malých Karpát od Nového Mesta nad Váhom až po Bratislavu. Rastie v okolí Skalice. V oblasti od Modrého Kameňa, cez Krupinu, Pukanec, Tekovskú Novú Ves, cez Zla- 25

26 té Moravce a Vráble až k Zoboru pri Nitre a k Hlohovcu. Jednotlivo sa vyskytujú aj v oblasti Štúrova a v niektorých vínorodých oblastiach východného Slovenska (príloha 2). Obr. 14 Výskyt moruše čiernej v Európe a na Blízkom východe (upravené podľa KAMÍNEK & KAMÍNEK, 1968). Oblasti výskytu sú vyznačené červenou farbou. 4 CHRAKTERISTIKA OKOLIA PUKANCA V práci som si všímal výskyt moruše predovšetkým v okrese Levice. V tomto okrese ich môžeme nájsť predovšetkým v jeho severných oblastiach. A to konkrétne v katastroch vinohradníckych obcí: Pukanec, Bátovce, Bohunice, Jabloňovce, Pečenice, Devičany, Tekovská Nová Ves, Rybník nad Hronom a Čajkov. Územie je zo severu ohraničené Štiavnickými vrchmi, na západe riekou Hron a na východe Krupinskou pahorkatinou. Na juhu územie plynule prechádza do Podunajskej nížiny (príloha 3). Najzaujímavejšie sú však práve južné až juhovýchodné svahy Štiavnických vrchov, kde sú vysadené vinice a rastie tu najväčší počet stromov moruše. V týchto oblastiach však boli zistené nadlimitné hodnoty prvkov olova, kadmia a astátu. Okrem toho tu padajú kyslé dažde s ph 4,3, ktoré akcelerujú i vodnú eróziu 26

27 (HRDINA & KOSOVSKÝ, 1998). Ovzdušie patrí medzi najmenej znečistené v rámci Západoslovenského regiónu. Nie je tu žiadny väčší znečisťovateľ. Priamo v území je len jeden zdroj znečistenia a to Exunaco a. s. Pukanec (tab. 2). Ostatné zdroje znečistenia sú niekoľko kilometrov južne a na územie nemajú veľmi veľký vplyv. Tabuľka 2 Najväčší znečisťovatelia ovzdušia v oblasti (HRDINA & KOSTOVSKÝ, 1998) Zdroj znečistenia Tuhé látky v mg SO 2 v mg NO x v mg CO v mg LEVITEX a.s. 48,8 1373,9 131,9 23,1 SES a.s. Tlmače 137, ,7 51,9 SESa.s.Želiezovce 151,8 222,8 41,7 17,5 EXUNACO a.s. Pukanec 14,8 41,2 8,6 33,8 V území prevláda poľnohospodárska produkcia. Pomer poľnohospodárskej a nepoľnohospodárskej pôdy v rámci celého okresu je 72,6 : 27,4 (tab. 3, str. 26). Okresný úrad eviduje v okrese Levice 359 ha viníc, 651 ha ovocných sadov a 2842 ha záhrad (HRDINA & KOSTOVSKÝ, 1998). Tabuľka 3 Druhy pozemkov a ich výmera v okrese Levice (HRDINA & KOSOVSKÝ,1998) Druh pozemku Výmera v Ha % z celkovej výmery okresu Poľnohospodárska pôda ,62 Lesné pozemky ,6 Vodné plochy ,5 Zastavané plochy ,8 Ostatné plochy ,5 Celková výmera ,00 27

28 4.1 GEOMORFOLÓGIA Územie levického okresu patrí do dvoch regionálno-geologických jednotiek 3. rádu: Podunajskej panvy a Stredoslovenských vulkanitov. Do severnej a východnej časti okresu zasahujú stredoslovenské vulkanity svojimi časťami označenými ako Štiavnický stratovulkán a vulkanity Krupinskej planiny. V Štiavnických vrchoch majú výrazné zastúpenie efuzívne horniny, najmä andezity. Sú obklopené pestrým súvrstvím extruzívnych hornín (tufy, tufity, epiklastické vulkanické pieskovce...). V oblasti Krupinskej planiny majú hlavné zastúpenie andezitové pyroklastiká - tufy a tufity. Kvartérne sedimenty tvoria súvislý plošný pokryv celého územia okresu. Najčastejšie zastúpenie majú spraše a sprašové hliny - sú rozšírené v oblasti Hronskej pahorkatiny. V severozápadnej časti sú pomerne časté deluviálne svahové hlinité, hlinito-piesčité a piesčité sedimenty. Do juhozápadných výbežkov Štiavnických vrchov zasahuje Podunajská nížina Bátovskou kotlinou, ktorá predstavuje intravulkanickú brázdu. Z geomorfologického hľadiska sa rozdeľuje na 4 časti: 1. Severná časť je tvorená andezitovými príkrovmi. Je vo výške m. Z juhu je oddelená Bohunickou brázdou. 2. Druhá časť sa rozprestiera od Bohunickej brázdy až po Gondovo. Má charakter náhornej plošiny. Dosahuje výšku m. 3. Ďalšia časť predstavuje rovinu. Západná hranica prebieha obcami Rybník, Hronské Kosihy a Podlužany. Výška asi 200 m. 4. Najjužnejšia časť je rovina v nadmorskej výške m (ZAMBOJ, 1975). Takéto územie moruši čiernej plne vyhovuje, pretože obľubuje plne presvetlené, teplé svahy. Neznáša mrazové kotliny (HRIČOVSKÝ, 1993). 4.2 GEOLÓGIA Z geologického hľadiska bola minulosť vzniku okolia Pukanca pomerne krátka, ale zato veľmi dynamická. Základňa pre dnešné geologické útvary sa pomaly tvorila v druhohorách, kedy sa na tomto území rozprestieralo more, ktoré na dne usadzovalo kremence, bridlice, vápence a dolomity. Tieto sa teraz vyskytujú v hĺbkach m. Začiatkom treťohôr tieto neustále klesajúce sedimenty porušili izostatickú rovnováhu 28

29 tejto časti zemskej kôry, čo malo za následok mohutné horotvorné pochody, vedúce k vzniku alpsko-karpatskej sústavy. Keď sa horotvorná činnosť pomaly utišovala, zemská kôra sa zachvievala predzvesťou mohutnej vulkanickej činnosti. Hlbokými prasklinami začala na povrch prúdiť žeravá láva. Vznikali mohutné prepadliny a depresie ako napr. Bátovská kotlina. Do puklín začali prúdiť horúce roztoky nasýtené kovmi, ktoré sa postupne ochladzovali, zrážali a kryštalizovali v hlbinách a dali vznik rudným žilám. Dnes tieto horniny tvoria okolie pukanských rudných žíl. Pri prieskume sa ukázalo, že každá žila predstavuje nielen jednu hlavnú žilu, ale aj množstvo drobných odžilkov. Tieto žily boli tvorené prevažne kremeňom a kalcitom, ale obsahovali aj zlato a striebro. Vďaka týmto dvom prvkom bola v týchto miestach založená historická osada Pukanec. Podložie tvoria amfibolicko-pyroxenické andezity a ich pyroklastiká a pleistocénne spraše a sprašové hliny, čo predstavuje ideálne podmienky pre vznik vinohradov. Čo sa nerudných surovín týka, v severovýchodnom výbežku Bátovskej kotliny sú náleziská kvalitných ílov, ktoré v minulosti spôsobili rozmach hrnčiarstva v Pukanci. Severovýchodne od Pukanca sa nachádzajú ložiská lignitu (ZAMBOJ, 1975). 4.3 KLIMATICKÉ POMERY Oblasť leží v Podunajskej nížine zo severu chránená Štiavnickými vrchmi. Vzhľadom na svoju zemepisnú polohu sa vyznačuje teplým letom a miernou zimou. Priemerná ročná teplota je približne 9,3 C. Priemerná januárová teplota je približne -1,7 C a priemerná júlová teplota je 19,5 C (obr. 15). Najnižšie teploty len zriedkavo klesnú pod -20 C a najvyššie môžu vystúpiť až nad 35 C. Priemerné množstvo zrá-žok je 680 mm za rok. Vo výške 180 m n.m. (Rybník, Čajkov) táto hodnota klesá na 600 mm a vo výške 350 m n.m (Pukanec) zase stúpa na 700 mm (MAGIC, 1985). Najmenej zrážok padne vo februári - priemerne menej ako 50 mm a najviac v novembri. Zrážky sa vyskytujúprevažne vo forme dažďa. Podľa dlhodobých pozorovaní bol na zrážky najbohatší rok 1937, kedy spadlo mm zrážok. Najsuchší bol rok 1908, vtedy spadlo len mm zrážok. Čo sa týka sneženia, tak tu sú podstatné rozdiely v rámci oblasti. Kým napríklad v Pukanci padá sneh a udržiava sa, v Devičanoch sa roztápa a v Tekovskej Novej Vsi pre zmenu prší. Snehová prikrývka sa sporadicky môže vyskytnúť už v novembri alebo ešte v apríli. 29

30 Najväčšia priemerná ročná oblačnosť býva v novembri. Dĺžka slnečného svitu je najdlhšia v júni hod./deň a najkratšia v decembri 1 45 hod./deň. Priemerné trvanie slnečného svitu je asi 2050 hodín ročne, ale v roku 2000 slnko svietilo 2255 Obr. 15 Priemerné teploty pre jednotlivé mesiace hodín. Samozrejme, do úvahy sa bral len čas, keď slnko nebolo skryté za oblakmi. Ročný priemer rýchlosti vetra nepresahuje 2 m/s. Silné vetry prichádzajú najčastejšie zo severu a severo-západu. Maximum dosahujú vo februári a v marci. Minimum v júni a júli (ZAMBOJ, 1975). 4.4 PÔDY Moruša nie je na pôdy vôbec náročná. Neznáša len studené pôdy s vysokou hladinou podzemnej vody (HRIČOVSKÝ, 1993). Rastie prevažne vo vinohradoch, kde je pôda pomerne chudobná. Najviac jej vyhovuje pôda piesčitá s ph ± 6,5-7 a s obsahom solí menším ako 0,2 % (TING-ZING et al., 1988). Z hľadiska chemického zloženia môžeme pôdy tejto oblasti zaradiť do skupiny hornín silikátových, bez uhličitanu vápenatého. Pôdy sú v prevažnej miere na andezitovom geologickom podklade. Najčastejšie sa vyskytujúcim pôdnym typom sú hnedozeme. Táto pôda je tvorená tromi horizontmi:a, B a C. Vrchný horizont A je tvorený humusovými látkami a má hnedosivú farbu. Pod ním sa nachádza horizont B, ktorý je hrdzavohnedej farby a v hĺbke cm prechádza do horizontu C, ktorý tvorí buď spodná časť zvetralinového plášťa alebo materská hornina. Z ostatných pôdnych typov sa vyskytuje v malej miere podzol (0,78 %) s ostrovčekovitým výskytom na sprašovej hline. Ďalej je tu sivá lesná pôda (0,47 %), ktorá má tiež ostrovčekovitý výskyt. Ostrovčekoitý výskyt má aj hnedosivá pôda (0,33 %). 30

31 Z glejnatých pôd sa tu vyskytuje humózny semiglej (0,03 %) pôda striedavo zavlhčovaná kolísajúcou hladinou vody v potôčikoch. Do pôd typologicky nevyvinutých (0,43 %) patria bralá a sutiny (ZAMBOJ, 1975). Najmä v juhovýchodnej oblasti vykazuje vysoké hodnoty kontaminácia pôd olovom a kadmiom (HRDINA & KOSTOVSKÝ, 1998). 4.5 HYDROLÓGIA Celé záujmové územie patrí do povodia rieky Hron. Hron je najväčšia rieka oblasti a zároveň tvorí aj jej západnú hranicu. Okrem Hrona tu môžeme nájsť už len menšie riečky a potoky. Vo východnej časti sú to Sikenica a Jabloňovka. V strednej časti územia Devičiansky potok, Podlužianka a Rybnický potok. Potom sa tu vyskytujú rôzne malé jarky, ako napr. Starý jarok... vlievajúce sa do potokov alebo rybníčkov. Rybníky, ako už názov hovorí sú určené na chov rýb. Najväčšou vodnou nádržou je Lipovina pri Bátovciach. Územie je dobre zásobované najmä vodou zo zrážok, ktorá stiekla z hôr (zo Štiavnických vrchov) do nížin. Vyskytuje sa tu niekoľko prameňov s pitnou vodou, ale minerálny prameň môžeme nájsť len neďaleko Rybníka nad Hronom. V Pukanci sú 4 zdroje s výdatnosťou minimálne 16,6 l.s -1 a maximálne 34 l.s -1. V Devičanoch vyvierajú 2 zdroje s výdatnosťou 9,2 l.s -1 a 17,5 l.s 1. V Tekovskej Novej Vsi je len jeden zdroj s výdatnosťou 6 l. s -1 (HRDINA & 1998). KOSTOVSKÝ, 4.6 BIOTICKÉ POMERY Vegetačné pomery Pukanec leží takmer na rozhraní panónskej flóry a západoeurópskej kveteny. Vyskytujú sa tu teplomilné druhy, ktoré tu majú severnú hranicu rozšírenia: suchokvietok smradľavý (Xernamthemum cylindracea), zlatovlások obyčajný (Crinitaria linosyris), cesnak žltý (Allium flavum), zúbkokvet žltý (Orthantha lutea), kozia brada kyjaničkovitá (Tragopogon dubius), čerešňa krovitá (Cerasus fruticosa), dub plstnatý (Quercus pubescens), skalník obyčajný (Cotoneaster integerrimus), hloh jednosemenný (Crataegus monogina) a množstvo ďalších. No vyskytujú sa tu aj horské druhy, ktoré nájdeme najmä na chladnejších severných 31

32 svahoch alebo v studených dolinách. Za zmienku stojí brusnica čučoriedková (Vaccinium myrtillus), brusnica obyčajná (V. vitis-idaea), ruža ovisnutá (Rosa pendulina), rebrica horská (Libanotis montana) a iné. V nadmorských výškach od 300 do 500 m sa vytvorila skupina lesných typov Fagetoquercetum (bukové dúbravy) na JV, J, JZ a Z expozíciách. Prevahu má dub nad bukom, no nájdeme tu aj hrab, lipu či javor. Bylinný podrast vytvára lipnica hájna (Poa nemoralis), chlpaňa hájna (Luzula luzuloides), ostrica chlpatá (Carex pilosa), hviezdica veľkokvetá (Stellaria holostea) a lipkavec voňavý (Galium odoratum). V nadmorskej výške m, niekde až do 700 m na SV, JV, V a SZ expozíciách sa nachádza skupina lesných typov Querceto-fagetum (dubové bučiny). Prevláda buk, nájdeme tu aj dub a jedľu. V podraste sa vyskytuje ostrica chlpatá (Carex pilosa), lipkavec voňavý (Galium odoratum), papraď samčia (Dryopteris filix-mas) a pakost smradľavý (Geranium robertianum). Na SV, V a S svahoch v nadmorskej výške m je skupina Fagetum pauper (bučiny). Bylinné poschodie je veľmi chudobné a tvorí ho lipkavec voňavý (Galium odoratum) chlpaňa hájna (Luzula luzuloides). Môžeme tu nájsť aj hrachor letný (Lathyrus vernus) a hniezdovku hlístovitú (Neottia nidus-avis). Z ostatných lesných typov tu môžeme nájsť tieto: Tilieto-aceretum (lipové javoriny). V nadmorskej výške m a to na SV, SZ, S a JV. Z drevín tu rastie buk s hojnou primiešaninou lipy veľkolistej (Tilia plathyphyllos) a malolistej (T. cordata), javora mliečneho (Acer platanoides) a horského (A. pseudoplatanus) i duba zimného (Quercus petraea). Z bylín tu nájdeme medničku jednokvetú (Melica uniflora ), papraď samčiu (Driopterys filix-mas), zádušník brečtanovitý (Glechoma hederacea), lipkavec obyčajný (Galium aparine). Corneto-quercetum (drieňové dúbravy) sú len na malých územiach v nadmorskej výške m na teplých a suchých JV, J a Z expozíciách. Poschodie drevín tu vytvára dub cerový (Quercus cerris), dub zimný (Acer petraea), jarabina mukyňová (Sorbus aria), lipa a javor poľný (Acer campestre). Kroviny drieň, hloh, slivka trnková (Prunus spinosa), lieska obyčajná (Corylus avellana) a zob vtáčí (Ligustrum vulgare). Z tráv kostrava ovčia (Festuca ovina), kostrava padalmatská (F. pseudodalmatica). Fagetum-quercino-abietinum (jedľová bučina s dubom) je charakterizovaná chlpaňou 32

33 hájnou (Lazula luzuloides), brusnicou čučoriedkovou (Vaccinium myrtillus), kysličkou obyčajnou (Oxalis acetosella) a papraďou samčou (Dryopteris filix-mas). Nachádza sa v nadmorskej výške m na S, SV a SZ expozíciách (ZAMBOJ, 1975). Pre výskyt moruše je však najdôležitejšie prostredie vinohradov a ich okolia. Pri pestovaní viniča hroznorodého (Vitis vinifera) vznikajú monokultúry, ktoré sú citlivé na výskyt chorôb a škodcov. Vyskytujú sa tu rudeálne rastlinné spoločenstvá, ktoré sú zastúpené množstvom druhov, napr. reďkev ohnica (Raphanus raphanistrum), láskavec ohnutý (Amaranthus retroflexus), mrlík biely (Chenopodium album), mliečnik kolovratec (Euphorbia helioscopia), pastierska kapsička obyčajná (Capsella bursa-pastoris), veronika včasná (Veronica praceox) a drchnička roľná (Anagallis arvensis). Z kultúrnych plodín, ktoré tu bývajú zastúpené hrajú významnú úlohu ovocné dreviny. Najčastejšie pestované bývajú jabloň domáca (Malus domestica), hruška obyčajná (Pyrus communis), broskyňa obyčajná (Prunus persica), slivka domáca (P. domestica), marhuľa obyčajná (P. armenicola) a orech kráľovský (Juglans regia). Za zmienku stoja aj tzv. tradičné ovocné druhy, ktoré sa tu pestovali hlavne v minulosti. Môžeme ich nájsť aj dnes, ale už nie v takom početnoom zastúpení: gaštan jedlý (Castanea sativa), mišpuľa nemecká (Mespilus germanica), jarabina oskorušová (Sorbus domestica), dula podlhovastá (Cydonia oblonga) a samozrejme moruša čierna (Morus nigra) Faunistické pomery Fauna je veľmi pestrá, lebo sú tu zastúpené teplomilné aj horské druhy. Najbohatšou formáciou je les. Z obrovského množstva živočíchov spomeniem len obaľovač dubový (Aleimma loeflingiana), salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra), užovka stromová (Elaphe logissima), diviak (Sus scrofa), jeleň (Cervus elaphus), no môžeme tu nájsť aj medveďa hnedého (Ursos arctos) a rysa ostrovida (Lynx lynx). Na lúkach žije veľké množstvo motýľov, chrústiky, koníky a kobylky. Z vtákov napr. strnádka lúčna (Emberiza citrinella). Z cicavcov hraboš poľný (Microtus arvalis). Na pasienkoch a holiach žije množstvo koníkov, škovránok poľný (Arauda arvensis), syseľ európsky (Citellus citellus). Na poliach sa okrem škodcov zdržiava aj niekoľko druhov čmeľov, jarabica poľná (Perdix perdix) i zajac poľný (Lepus europaeus). V záhradách a ovocných sadoch sú najmä motýle, občas sa vyskytne modlivka zelená (Mantis religiosa), 33

34 krtonôžka obyčajná (Gryllotalpa gryllotalpa), rosnička zelená (Hyla arborea) a jašterica zelená (Lacerta viridis). Na skalách a múroch nájdeme hlavne plazy. V opustených banských štôlňach hľadajú útočisko netopiere a v starých, opustených budovách sídlia sovy a potkany (ZAMBOJ, 1975). 5 SÚČASNÝ VÝSKYT MORUŠE ČIERNEJ V OKOLÍ PUKANCA V oblasti je moruša čierna viazaná na vinohrady. Môžeme ju nájsť len v miestach kde sa vinič hroznorodý (Vitis vinifera) intenzívne pestuje alebo aspoň v minulosti pestoval. Takéto miesta sa vyskytujú prevažne na južných svahoch Štiavnických vrchov. 5.1 VÝSKYT V KATASTRI OBCE PUKANEC Práve táto oblasť je zo všetkých najbohatšia na výskyt moruše čiernej. Pukanec je malá obec, ktorá je zo severu a zo západu obklopená Štiavnickými vrchmi (obr.16). Práve tu, na ich úpätí môžeme nájsť v lokalte nad Vajrabom (príloha 5) aj najvyššie položenú morušu vôbec. Jej stanovište je v nadmorskej výške 512 m. Obr. 16 Pohľad na časť pukanských viníc s najbohatším výskytom moruše čiernej (MIKUŠKA, 2002) Petože v týchto oblastiach sa vyskytuje moruša čierna v najbohatšom zastúpení na úze- 34

35 mí Slovenska, rastie záujem o ňu aj medzi odborníkmi. V 80-tych rokoch minulého storočia, prebehlo zrátanie počtu stromov moruše v okolí Pukanca, o čo sa pričinili páni J. Králik a J. Rosenberger. V extraviláne obce napočítali 460 jedincov a odhadom sa pokúsili určiť aj ich vek. "Vďaka" rozštiepenému kmeňu nie je možné presne určiť vek starších jedincov, ktorý preto môže byť len odhadnutý. Niektoré odhadovali na staršie, ako 500 rokov (tab. 4. str. 33) Tabuľka 4 Odhadovaný vek stromov podľa J. Králika a J. Rosenbergera z 80-tych rokov min. storočia (zdroj: KRÁLIK & ROSENBERGER, 1986 nepublikované) Vek Počet Ja som v katastri obce Pukanec zaznamenal 421 stromov. Toto číslo platí len pre extravilán obce. V intraviláne mapovanie neprebehlo kvôli už zmieňovaným problémom (str. 7). To, že som zaregistroval stromov o 40 menej, ako páni Králik a Rosenberger bolo spôsobené z prevažnej miery úbytkom týchto stromov. Ten bol spôsobený najmä tým, že za tých 20 rokov došlo k zmene prostredia a pomalého úpadku tradičného vinohradníctva. Kým v minulosti sa vinič viedol na koloch a vinohrady boli situované aj v nepriaznivom, kopcovitom teréne, dnes už prevláda vysoké vedenie viniča. Tento spôsob býva uplatňovaný len v rovinatom teréne alebo na miernom svahu. Ináč by bol vinohrad ťažko obrábateľný a nebol by prístupný pre ťažšie stroje (napr. traktory). Nie všetky pozemky, ktoré sa vtedy intenzívne hospodársky využívali, stále slúžia tomuto Obr. 17 Odumierajúca moruša v nepriaznivom prostredí (MIKUŠKA, 2001) 35

36 účelu. Na niektorých miestach dochádza k sukcesii a zarastaniu týchto lokalít (obr. 17). V konkurencii sukcesnej flóry moruša aj napriek svojej úžasnej húževnatosti uhynie, pretože je citlivá na nedostatok slnečného žiarenia. Takýchto lokalít našťastie nie je veľa, ale aj dnes je ohrozených niekoľko (46) stromov, ktoré rastú obklopené krovinami. Počas mapovania som všetky stromy rozdelil podľa ich vzhľadu a veku do 4 kategórií, ktoré bližšie popisujem v 2. kapitole. Z celkového množstva 421 stromov je 46 mladých stromčekov (teda do rokov). Z týchto 46 kusom je 38 mladých, vysadených stromov a 8 ich vyrastá z pňa starej, už odstránenej moruše. Sú to teda výmladky. Stredne starých (približne do 150 Obr. 18 Zaradenie stromov do kategórií podľa vzhľadu rokov) je 102 kusov. Toto sú stromy, ktoré a veku (MIKUŠKA, 2002). majú kompaktný kmeň. Zvyšných 273 je starších stromov, teda jedincov, ktoré už majú rozčesnutý kmeň (obr. 18). Keď porovnávam množstvo a vekové zloženie dnešných stromov a stromov zaznamenaných pred 20 rokmi, dochádzam k záveru, že v súčasnej dobe je podstatne vyššie zastúpenie mladších stromov. Došlo teda k oživeniu tradícií a znovu sa rozmáha pestovanie morúš. Je to dobrá správa, pretože keď v minulosti bol v oblasti len 1 stromček mladší ako 20 rokov, nevyzeralo to s morušami veľmi dobre. Dnešných 46 stromčekov dáva tušiť, že ľudia si viac a viac uvedomujú kvality tohoto druhu (obr. 19). Mám aj také skúsenosti, že ľudia z okolia ma žiadali, aby som aj pre nich zaobstaral nejaký stromček moruše, že by mali oň záujem. Je to len potešiteľná správa a ja dúfam, že tento trend bude pokračovať a o niekoľko rokov bude mať veková pyramída vzrastajúci tvar. Obr. 19 Pomer vekových kategórií morúš dnes a v minulosti (podľa výsledkov MIKUŠKA, 2002 KRÁLIK & ROSENBERGER, 1986) 36

37 Čo sa ich výskytu týka, tak väčšina (347) rastie na lúkach alebo pri chatách, teda v udržiavanom prostredí na trávnatom povrchu, kde sa zatiaľ neobjavujú ani náznaky sukcesie. Z týchto drvivá väčšina rastie v blízkosti viníc. Či už v tesnej blízkosti (1 2m) alebo aj ďalej, ale sú na vinohrady viazané. Väčšina z týchto jedincov je využívaná a plody sú zbierané. 24 kusov rastie priamo vo viniciach (obr. 20, str. 36). Je to dosť zvláštny pohľad na pekne u- držiavanú, čerstvo zoranú vinicu, v ktorej uprostred rastie strom. Tieto bývajú poväčšine opiľované, takže nie sú nejako veľmi rozložité a nezaberajú toľko miesta vo vinici. Tieto sú všetky ošetrované a plody sa zužitkovávajú. No a 46 ich rastie v pasekách (obr. 17, str. 24) čím je ohrozená ich existencia. Tieto stromy ne-patria nikomu a len niektoré z nich bývajú využívané buď náhodnými okoloidúcimi alebo si ich prídu pooberať ľudia, ktorí takéto stromy nevlastnia. Obr. 20 Moruša čierna rastúca priamo vo vinici (MI- KUŠKA, 20001) 5.2 VÝSKYT NA JUŽNÝCH SVAHOCH ŠTIAVNICKÝCH VRCHOV Väčšina z týchto dedín má malý počet obyvateľov a niektoré z nich sú dokonca vymierajúce. Preto v niektorých značne upadá aj pestovanie nielen tradičných ovocných druhov, ale aj viniča. Jabloňovce - sú malá dedinka na úpätí Štiavnických Vrchov (obr.21, str. 40). Južne a juhovýchodne od dediny sa nachádzajú vinohrady s výskytom moruše čiernej. Môžeme tu nájsť približne 80 stromov, z toho väčšinou staršie jedince, čo z tejto dediny robí druhé najpočetnejšie miesto v celej oblasti. Stromy rastú na južných a juhovýchodných svahoch. Vinohrady sú dobre obhospodárovávané, nebadať tu náznaky sukcesie a výskyt druhu tu nie je ohrozený. Stretol som sa tu aj s jedným starším pánom Líškom, ktorý sa zaoberá pestovaním 37

38 a rozmnožovaním moruše. Používa hlavne potápanie a najmä vďaka nezriedka môžeme nájsť množstvo mladých stromčekov. Na jednom mieste tu rastú tri staršie jedince s ešte nerozčesnutým kmeňom, čo vytvára veľmi pekný pohľad (obr.22, str. 40). Aj tu sú moruše intenzívne využívané a ľudia si ich vážia. O tom, že tradičné druhy sú tu naozaj obľúbené svedčí aj bohatý výskyt jarabiny oskorušovej (Sorbus domestica). Pečenice - maličká, vymierajúca dedinka južne od Jabloňoviec. Keďže majú veľmi málo obyvateľov, aj vinohradníctvo tu upadá. V miestach, kde kedysi boli vinice, teraz dochádza k sukcesii (obr.23, str. 40). Stále tu pribúda krovín, v ktorých konkurencii nemôže moruša dlho prežiť. Môžeme tu nájsť 15 stromov, z ktorých väčšina rastie v nepriaznivých podmienkach. V tejto oblasti je len niekoľko obrábaných vinohradov, ale v takýchto priaznivých podmienkach nerastie ani jedna moruša. Pravdepodobne jediný z dediny, kto sa o tento druh zaujíma je pán starosta Hudík, ktorý mi aj poskytol nejaké informácie. Pokiaľ sa situácia nezmení a nezvýši sa tu záujem o tento kvalitný ovocný druh alebo ak sa tu nezvýši intenzita hospodárskej činnosti, bude tu tento druh vážne ohrozený a z okolia Pečeníc úplne vymizne. Bátovce - Tvoria najvýchodnejšie položenú lokalitu. Oblasť je intenzívne hospodársky využívaná a vinohrady sa tu rozprestierajú na veľmi veľkej ploche. Sú situované v blízkosti vodnej nádrži Lipovina (obr.24, str. 41). Svah tu má len malý sklon, viac je tu územie rovinaté. Je to územie so západnou expozíciou. Keďže oblasť je intenzívne hospodársky využívaná, moruše tu majú vytvorené takmer ideálne podmienky a je pravdepodobné, že budú prosperovať. Teraz tu rastie do 40 stromov. Bohunice Táto dedinka je zo všetkých najbližšie k Pukancu. Moruše sa tu pestujú na kopci zvanom Hrádok (obr.25, str. 41). Tento je umiestnený nad dedinou zo severnej strany. Tiež sú tu vinohrady. Svah kopca má juhozápadnú expozíciu a jeho sklon je veľmi strmý. V tejto oblasti je tiež veľmi badateľná sukcesia a morušových stromov ubúda. Ešte ďalej za kopcom, sú ďalšie vinice, na ktorých je zastúpenie moruše podstatne bohatšie. Dnes by sme tu mohli nájsť asi 40 stromov. Táto lokalita ešte donedávna patrila pod Pukanec, takže aj teraz je tu mentalita ľudí a vzťah k stromom podobný, ako v Pukanci. 38

39 Devičany Sú situované južne od Pukanca. Aj napriek svojej nie veľkej vzdialenosti od Pukanca, devičianske vinice sú vysadené v podstatne nižšej nadmorskej výške. Moruše tu rastú na úplne najjužnejších úbočiach Štiavnických vrchov, na strmších svahoch s východnou expozíciou. Vinohradníctvo je tu naozaj intenzívne a hospodári sú tu snáď ešte aktívnejší ako v Pukanci. Pravdepodobne preto, že vinice sú tu veľmi blízko od obce. Aj keď na niektorých miestach, najmä v južnej oblasti, na vrchole viníc, sa o slovo hlási sukcesia. V ostatných lokalitách, najmä blízko obce sú však parcely udržiavané a rastie tu množstvo stromov. Môžeme tu nájsť aj niekoľko mladších jedincov. Dovedna ich v katastri tejto obce rastie približne 50. Tekovská Nová Ves Tvorí najjužnejšiu oblasť výskytu morúš, považovaných ešte za pukanské. Tento druh tu rastie prevažne severne od dediny, tiež v oblasti viníc. Mierny svah s juhovýchodnou expozíciou, na ktorom rastú už nepatrí pod Štiavnické vrchy. Takže je to jediné miesto v okolí Pukanca, kde moruše nerastú na úbočí tohoto pohoria. Aj napriek tomu tu však majú priaznivé podmienky pretože majú dostatok slnečného žiarenia a aj teploty sú tu o niečo vyššie ako v ostatných lokalitách. Zaujímavá je skutočnosť, že moruše čierne tu rastú spolu s morušou bielou, ktorá je tu však častejšia. Vyskytuje sa aj tmavoplodá odroda moruše bielej, ktorú si niekedy ľudia popletú s morušou čiernou a vlastne rozoznávajú 2 odrody moruše čiernej: sladkú (v skutočnosti tmavoplodú morušu bielu) a kyslú morušu (skutočnú morušu čiernu). Toto však platí aj pre ostatné dediny. Rybník nad Hronom - Tvorí najzápadnejšiu lokalitu, ktorú som v práci spracoval. Severne od obce sa na veľmi veľkej ploche rozkladajú vinohrady. Sú lokalizované na južnom úpätí Štiavnických Vrchov (obr.26, str. 41). Podmienky pre rast a výskyt moruše čiernej sú tu úplne ideálne (teplota, pôdy, svah s južnou expozíciou a intenzívna ľudská činnosť ako aj záujem domácich o tento druh). Aj napriek takýmto podmienkam ich tu rastie len približne 20 (vrátane mladých jedincov). Pozitívny je však fakt, že asi polovica zo všetkých jedincov je mladšia ako 20 rokov. Zvyčajný spôsob množenia sa nazýva putášenie, čo je miestny názov klasické potápanie. Vyskytuje sa tu aj vzdušné potápanie. Na tento účel sa používajú prederavené vedrá, hrnce alebo sa halúzka jednoducho obalí zeminou a igelitom. Rozprával som sa aj s jedným miestnym mladíkom, absolventom SPU v Nitre, ktorí sa tiež zaoberá morušou čiernou. Okrem kla- 39

40 sických spôsobov množenia sa mu podaril "husársky kúsok", keď morušu čiernu naštepil na podpník moruše bielej a zo 6 vrúbľov sa mu 4 ujali. Pokúšal sa o to 5 rokov, vždy na začiatku mája, ale len jeden rok sa mu ujali a hneď 4. Používal štepenie pod kôru a poranené miesto potom zatrel štepárskym voskom. Dosiahol takto 60 % úspešnosť, k čomu mu pomohlo aj šťastie. V katastri tejto obce som našiel aj jediný strom, ktorý bol napadnutý puklicou slivkovou o ktorej sa bližšie zmieňujem v kapitole 7. Čajkov je to dedinka na juhozápad od Pukanca. Je veľmi blízko Rybníka nad Hronom a majú spoločné vinohrady. Prakticky celé prostredie je tu veľmi podobné prostrediu Rybníka nad Hronom a preto je tu aj približne taký istý výskyt moruše cca. 20 stromov. Množením morúš sa tu zaoberá pán Novák. Z uvedených údajov vyplýva, že moruša čierna sa v území vyskytuje naozaj hojne. Najviac stromov môžeme nájsť v Pukanci a relatívne najhoršie podmienky majú v Pečeniciach (tab. 4). Tabuľka 4 Početnosť výskytu moruše čiernej v okolí Pukanca Lokalita Počet stromov Bátovce 40 Bohunice 40 Čajkov 20 Devičany 50 Jabloňovce 80 Pečenice 15 Pukanec 420 Rybník nad Hronom 20 Tekovská Nová Ves 30 Celkom 715 Ako vyplýva už z tabuľky 4, môžeme nájsť v tejto oblasti viac ako 700 stromov. Z toho 420, čiže 60 % rastie v Pukanci. Toto je veľmi vysoké číslo a znamená najhustejšiu koncentráciu týchto stromov. Zvyčajne sa jedná o staršie stromy, ale môžeme nájsť aj mladé jedince. 40

41 Ako vidieť aj z obrázkov, stromy rastú v blízkosti vinohradov. Obr. 21 Pohľad na jabloňovské vinice (MIKUŠKA, 2002) Obr. 22 Dva prekrásne, stredne staré jedince moruše čiernej (MIKUŠKA, 2001) Obr. 23 Celkový pohľad na pečenické vinice (MIKUŠKA, 2002) 41

42 Obr. 24 Bátovské vinice, v popredí vodná nádrž Lipovina (MIKUŠKA, 2002) Obr. 25 Kopec Hrádok nad Bohunicami (MIKUŠKA, 2002) Obr. 26 Rozsiahle vinice v Rybníku nad Hronom (MIKUŠKA, 2002) 42

43 5.3 REGIONÁLNE ZAUŽÍVANÉ SPÔSOBY MNOŽENIA V Pukanci a okolí býva druh rozmnožovaný predovšetkým starými, klasickými spôsobmi. Teda vegetatívne a to najmä potápaním a kopcovaním. Často tu môžeme vidieť strom, ktorý bol omladený, teda boli poopiľované staré konáre, ktoré strom ťažili a boli aj dosť preschnuté. Takýto strom potom začne vyháňať mladé konáriky. Na tomto princípe je vlastne založené aj kopcovanie (obr.8, str. 22). Veľmi zriedkavým je tu generatívne množenie. V Pukanci sa generatívnym rozmnožovaním zaoberá len pán Stroška. Dosahuje v celku dobré výsledky, ale svoje tajomstvo si však bezpečne stráži a mne sa od neho nepodarilo získať žiadne bližšie informácie. Tieto stromy však nemajú také kvalitné plody, ako stromy rozmnožené vegetatívne. Ja mám s vysievaním semienok len málo skúseností. Semienka som skúšal vysadiť do nádobiek s obyčajnou záhradnou zemou alebo do zmesi piesku a rašeliny. Pred vysádzaním som semienka nestratifikoval ani som na ne nepoužil žiadne chemikálie. Snažil som sa stále udržiavať primeranú vlhkosť pôdy, ale ani napriek tomu mi nevzišlo žiadne semienko. To znamená, že tento druh sa prirodzene nemôže rozmnožovať generatívne a mierne to spochybňuje teóriu o tom, že moruša čierna sa k nám dostala počas tureckých nájazdov (kapitola 3.2). Moruša čierna sa môže generatívne rozmnožovať len aktívnou činnosťou záhradkára a použitím špeciálnych postupov. Množením odrezkami som sa zaoberal v roku 2000, na prelome februára a marca. Odrezky dlhé cm som bez použitia stimulátoru nasadil do debničiek so substrátom zloženým z rašeliny a piesku v pomere 1:1. Udržiaval som primeranú vlhkosť pôdy, ale aj napriek tomu sa neprijal ani jeden odrezok. Podobnú bilanciu mal aj pán Stroška, ktorý však použil stimulátor, ale on sa špecializuje na generatívne množenie. Ak by ste sa v Pukanci opýtali na morušu a nie na jahodu, tak väčšina domácich by nemala ani tušenia, o čom to rozprávate. V tejto súvislosti si nemôžem odpustiť jeden príbeh, ktorý sa v Pukanci v 80-tych rokoch minulého storočia naozaj udial. Cez leto sa v Pukanci oberajú plody morúš. Keďže staršie stromy sú rozčesnuté a konáre majú nízko nad zemou, nie je problém na ňu vyliezť ani starším ľuďom. A tak sa stalo, že jedného krásneho letného dňa na strom vyliezla jedna nemenovaná Pukančanka a oberala jahody (moruše). Stačilo len trošku nepozornosti a milá pani zle stúpila, spadla zo stromu a doudierala sa. Išla na vyšetrenie k lekárovi, ktorý ako súčasť vyšetrenia musel zapísať aj to, ako k úrazu došlo. Milá pani mu to 43

44 hneď aj vysvetlila: "Spadla som z jahody". "Prosím?" opýtal sa lekár. A keďže pani si stála za svojím, každý si iste dokáže predstaviť, čo si o nej lekár mohol pomyslieť. Odporučil jej vyšetrenie u psychiatra. 6 CHOROBY A ŠKODCOVIA Pretože je tento druh introdukovaný, nemá na našom území veľa škodcov a nepriateľov. V bežnej literatúre sa píše, že nemá žiadnych škodcov a nie je náchylný na choroby. No ja som aj napriek tomu zaregistroval výskyt určitých anomálií. Nevyskytujú sa bežne, ale len na niekoľkých stromoch. Je tu však riziko, že sa môžu rozšíriť aj na ďalšie, zdravé stromy. V tejto kapitole popisujem len troch dosiaľ sa vyskytujúcich škodcov. Nie o všetkých sa však zmieňuje bežná záhradkárska literatúra, tak tu uvádzam aj nejaké postupy pri boji proti nim. Puklica slivková (Parthenolecanium corni) je to bežne rozšírený škodca sliviek a egrešov. Môžeme ho však nájsť aj na jarabinách, agátoch, hlohoch i javoroch. Na moruši sa zatiaľ vyskytol len na jednom strome v katastri obce Rybník nad Hronom. Škodca prezimuje v štádiu larvy 2. vývinového stupňa na kôre hostiteľských drevín alebo v mačine pri báze stromov. Larvy sú hnedé, elipsovité, ploché, asi 2 mm dlhé. Vedia sa rýchlo pohybovať a na jar si hľadajú na kôre konárikov vhodné miesto, kde sa prichytia a poobr. 28 Parthenolecanium corni na konáriku moruše (MIKUŠKA & PALKOVIČ, 2002) 44

45 kračujú vo vývine. Postupne strácajú nohy a vyvíjajú sa buď ako samičky alebo samčekovia. Samičky bývajú pologuľovité, asi 5 mm veľké, hnedé (obr. 28). Samčeky sa vyvíjajú pod podlhovastým, asi 2,5 mm dlhým štítkom typického tvaru. Pod ním sa dospelá larva zakukľuje a onedlho sa liahnu dospelí samčekovia, ktorí majú podobu malej mušky. Dospelé samičky v priebehu júna kladú pod seba množstvo drobučkých vajíčok, z ktorých sa onedlho liahnu larvy a sťahujú sa na listy. Tu potom až do jesene cicajú. Tieto larvy 1. stupňa sú žltozelené. Koncom leta sa menia na jasnohnedé larvy 2. stupňa. Množstvo sladkého trusu (medovice), ktorý puklice vylučujú, znečisťuje listy, konáre aj plody. Tie potom bývajú nepríjemne lepkavé. Na nich sa potom rozrastajú mikroskopické plesne, ktoré znižujú asimilačnú činnosť listov a znečisťujú plody. Boj proti tomuto škodcovi nie je problémom. Spoľahlivo ho možno zničiť dôsledným postrekom 2 % Arborolom M počas vegetačného pokoja alebo 1 % Oleoekametom ihneď po vypučaní stromov (ZACHA A KOL, 1989). Krasoň šesťbodý (Chrysobothris affinis) imága sú veľké mm a za slnečného počasia naletujú najčastejšie na bukové drevo, v ktorom sa vyvíjajú larvy (KREJČA & KORBEL, 1997). Druh doposiaľ nebol zaznamenaný na moruši čiernej. Ja som ho počas terénneho prieskumu zaregistroval na 2 stromoch v katastri obce Pukanec. Kôra moruše sa odlupovala a pod ňou boli vytvorené chodbičky (obr. 29) od lariev. Takéto konáriky majú hrdzavú farbu, sú oslabené a pomaly odumierajú. Obr. 29 Konárik moruše poškodený Chrysobothris affinis (MIKUŠKA & PALKOVIČ, 2002) 45

46 Mycosphaerella arachnoides v poslednom čase sa začína objavovať na listoch morúš zatiaľ len na južnom Slovensku. V okolí Pukanca sa doposiaľ neobjavila. Prvý raz bola pozorovaná na listoch podzemnice olejnej. S intenzitou jej pestovania sa rozšíril aj výskyt tejto choroby. Na listoch vytvára vytvára tmavožlté škvrny veľké 1 10 mm. Intercelulárne mycéliá v krátkom čase prerazia stenu napadnutej bunky a vyklíčia. Na vonkajšej strane sa objavia tmavosivé povlaky zvlnených výtrusníc, ktoré sú dlhé až x 2,7 5,4 µm. Dozrievajú v auguste alebo v septembri. Výtrusy majú fľaškovitý tvar a sú veľké 0,5 1 µm. Peritéciá sú čierne a vsadené do bunky. Spóry sú dvojbunkové. Mycosphaerella morifolia spôsobuje chorobu zvanú spála morušových listov. Na listoch vytvára žltkasté škvrny veľkosti niekoľkých milimetrov. Na Slovensku sa choroba zatiaľ neobjavila, ale v stredomorských krajinách spôsobuje vážne problémy pri pestovaní moruše. Obr. 30 Mycosphaerella morifolia a) prierez strómou konídiového štádia b) konídie (PEACE, 1962) V okolí Pukanca zatiaľ moruša čierna nie je veľmi ohrozená škodcami a chorobami. Aj napriek tomu, že literárne zdroje uvádzajú, že u nás nemá žiadnych škodcov, predsa len boli na niektorých stromoch zaregistrovaní. Tento stav budem sledovať aj v budúcnosti a porovnávať výskyt chorôb a škodcov. 46

47 7 VYUŽITIE DRUHU Využitie tohoto významného ovocného druhu je pomerne pestré. Využívajú sa všetky časti tohoto stromu. Od plodov, cez listy, vetvičky, kôru a korene. Využíva sa v potravinárstve aj na lekárske účely. 7.1 VYUŽITIE V POTRAVINÁRSTVE V potravinárskom priemysle sa využívajú najmä plody, ale aj listy. Plodom sa pripisujú veľmi dobré tráviace, narkotické a antitoxické vlastnosti. Slúžia na výrobu džemov, štiav, sirupov, vína, na zaváranie a tiež sa vypaľuje. V Strednej Ázii sa oddávna sušili a mleli na sladkú múku. Dobre usušené sú trvanlivé a nahrádzajú cukor. Sú známe najmä z kultúrnej histórie starých Tadžikov (KRESÁNEK, 1977). Už starí Rimania z plodov moruše čiernej vedeli pripraviť morušové víno (vinum moratum). Pôvodný recept sa nezachoval, ale na Britských ostrovoch sa toto víno už dávno pripravuje podľa jedného starého receptu: Každý liter zrelých morúš sa zleje s litrom vriacej vody a nechá sa postáť dva dni. Potom sa to všetko pasíruje cez látku alebo cez jemné sito, aby sa odstránili jadierka. Na jeden liter vzniknutého pretlaku sa pridá 10 dkg cukru, ktorý sa v ňom nechá úplne rozpustiť. Toto všetko sa potom uskladní na niekoľko dní v sude, až kým šťava neprešla kvasom. Potom sa sud uzavrie. Keď sa víno celkom vyčistí, nasleduje jeho stáčanie a čapovanie do fliaš. Na dochutenie sa ešte do každej fľaše pridá jeden klinček a kocka cukru. Naplnené fľaše sa uskladňujú pri miernej teplote a takto uskladnené víno vydrží rok od stáčania (GRIEVE, 1995). Aj Saxóni vyrábali víno z moruše čiernej. Ale ich víno bolo charakteristické tým, že šťavu z plodov zmiešali s medom (GRIEVE, 1995). V Pukanci sa víno pripravuje podľa iného receptu. Plody morúš sa zalejú vodou v pomere 2 : 3, čiže asi 15 litrov vody na 10 litrov plodov a nechá sa to tri dni lúhovať. Na tretí deň sa šťava dosladí cukrom na 21, dôkladne sa premieša, aby sa cukor úplne rozpustil. V pravom slova zmysle to ani nie je víno, pretože sa nenechá prejsť kvasom a nevydrží dlho - po niekoľkých dňoch začína octovatieť. Cez leto je veľmi obľúbená a úžasne osviežujúca šťava. Pripravuje sa tak, že liter čistej šťavy z morúš zalejeme asi štvrť litrom vody, pridáme 80 dkg cukru a šťavu z jedného citró- 47

48 na. Svojou kyslastou chuťou spríjemní horúce letné dni. Veľmi obľúbeným produktom je aj džem. Pri jeho výrobe sa však musia používať veľmi zrelé plody, ináč by bol veľmi kyslý a nelahodný. Pripravuje sa podľa receptu: 0,5 kg maximálne zrelých morúš sa vloží do hrnca, ktorý je vložený vo väčšom hrnci s vriacou vodou. Takto sa to nechá stáť, až kým sa neextrahuje šťava. Tá sa precedí do konzervovacieho hrnca s 1,5 kg cukru. Zmes sa prevarí, odstráni sa vzniknutá pena a pridá sa ešte 1,5 kg veľmi zrelých morúš a nechajú sa prejsť varom, ale len chvíľku. Celý čas miešame, ale pritom dávame pozor, aby sme nepopučili plody. Potom to odstavíme a necháme prečkať celú noc. Na druhý deň ráno zmes znovu jemne povaríme, až kým úplne nestuhne (GRIEVE, 1995). Na Slovensku a hlavne v Pukanci je veľmi populárne pálenie plodov moruše čiernej. Vypálené plody, tzv. morušovica, pokiaľ je dobre vykvasená a vypálená na správny stupeň, tak 55% a nejaký čas odstáta má veľmi jemnú chuť, a ten, kto toto ovocie pozná, ju hneď rozozná. Morušovica má aj výborné liečebné účinky. Neodporúča sa kombinovať s antibiotikami, ale pri bolestiach hrdla alebo pri zažívacích problémoch ju človek dokáže naozaj oceniť. Šťava z plodov moruše čiernej má výraznú tmavobordovú farbu. Vďaka svojej intenzite sa používa aj ako prírodné farbivo a často sa pridáva do červeného vína, na zvýraznenie jeho farby. Na tento istý účel sa zvyknú používať aj plody bazy čiernej (Sambuccus nigra). Samozrejmosťou je využívanie zrelých plodov na priamu konzumáciu. Veď už Horatius povedal, že ten prežije v zdraví leto, kto bude zavčas rána jesť zrelé plody moruše. Navyše, pri konzumácii plodov za surova nedochádza k denaturácii bielkovín a zachovávajú sa aj vitamíny. Obľúbenou pochúťkou sú aj koláče obsahujúce plody moruše čiernej. Najčastejšie sa pripravujú na spôsob bublaniny, ale môžu sa pridávať do rôznych ovocných koláčov a tort. Ako vidieť, plody majú naozaj široké spektrum využitia a to aj vďaka ich zloženiu. Obsahujú totiž 78 % H2O, 18 % cukrov, 0,85 % organických kyselín, 0,32 % popolovín, 1,4 % dusíkatých látok, 0,04 % pektínu, 30,6 % oleja v nažkách. Z vitamínov najviac vitamín C, E a menej vitamíny B1, B5, B6 a β-karotén (ČERVENÁ, 1993). 7.2 VYUŽITIE V LEKÁRSTVE Už v 16. storočí sa liečebne využívali plody, kôra a listy moruši čiernej. Plody pri zápaloch a na zastavenie krvácania, kôra pri bolestiach zubov a listy pri uštipnutí hadom a ako 48

49 protilátka pri otrave prilbicou modrou (Aconitum napellus) (ODYOVÁ, 1993). V súčasnosti sa plody využívajú pri bolení hrdla a pri chudokrvnosti, tiež ako mierne preháňadlo a proti slabosti. Sú hodnotené ako mierne laxatívum a tonikum. Používajú sa vo forme tinktúry a výluhu. STRELKA (1998) tvrdí, že plody sa kedysi používali aj na dezinfekciu ústnej dutiny. Listy majú antibakteriálne účinky, podporujú potenie a uľahčujú vykašliavanie. Obsahujú veľa uhličitanu vápenatého, adenín, glukózu, minerálne soli a triesloviny. Používajú sa pri prechladnutí na tlmenie horúčky, pri bolestiach hlavy a hrdla a na stimuláciu tvorby inzulínu vo forme odvaru a výluhu. Pri regulácii hladiny cukru v krvi sa používa prášok zo suchých listov zbieraných v júli až v auguste (5 % odvar varený 3 minúty, 2-3 šálky denne) (BENČAŤ, 1999). Častejšie použitie listov je v homeopatii - vo forme roztieravého prípravku TEEP, ktorý sa pripravuje z čerstvých listov a ordinuje sa ako alopatické prípravky (KREJČA, 1977). Vetvičky majú antireumatický účinok a používajú sa aj ako analgetikum. Tiež znižujú krvný tlak (ODYOVÁ, 1993). Odvar z kôry sa v ľudovej medicíne používa proti hlístam. 8 PERSPEKTÍVA VÝSKYTU Moruša čierna je považovaná za jeden zo symbolov Pukanca (vrátane remesiel ako kolárstvo a hrnčiarstvo, baníctva a zlata). Každý, kto tu býva alebo sem aspoň chodieva, pozná toto ovocie. Či už ho oberá na svojom pozemku alebo navštevuje opustené stromy, plody moruše sú tu veľmi cenené. Takmer každý Pukančan ich zužitkováva. Rastú najmä v oblasti viníc, spolu s ďalšími ovocnými druhmi. Každý správny záhradkár vie, aké sú cenné. Keďže nie sú veľmi náročné na starostlivosť, stačí poopiľovať staršie konáriky a takýmto spôsobom sa dá strom celkom dobre omladiť. Môžu ho pestovať aj nie veľmi skúsení hospodári. Myslím si, že záujem o ňu v tejto oblasti určite nepoklesne. Strom je tu dostatočne dlho zaužívaný, má dostatočnú základňu čo sa týka záujemcov o pestovanie, ale aj starších stromov a má vysokú úžitkovú hodnotu, ktorú si pestovatelia veľmi dobre uvedomujú. To je dostatočne silný predpoklad, aby sa strom zachoval aj do budúcich období. Pri porovnaní súčasného počtu jedincov a počtu, ktorý tu bol pred rokmi, keď okolie Pukanca zmapovali Ján Králik a Ján Rosenberger zisťujem, že dnes je ich tu menej. Už 49

50 pri zbežnej prehliadke okolitých kopcov vidieť, že niektoré miesta sú už opustené a neobrábané. Dochádza tu k sukcesii a počet morúš sa znižuje. Tento problém sa týka však len niektorých menších častí a parciel, kde zarastajú aj vinice a celé plochy. Myslím si, že v najbližších rokoch (až desaťročí) sa výskyt tohoto druhu ešte zníži, ale určite nejako rapídne nepoklesne a aj napriek všetkému moruša zostane v tomto okolí pestovaná ako kultúrna drevina. Toto sa vzťahuje najmä na niektoré oblasti v tesnej blízkosti Pukanca a na Pečenice. Tu veľmi upadá vinohradníctvo, vinice zarastajú, dochádza k sukcesii a rozmáhajú sa kriačiny. V tejto oblasti je výskyt moruše čiernej viac než ohrozený. Práve zarastanie lokalít je najväčším problémom vo výskyte tohto druhu, pretože spôsobuje väčší úbytok morúš, ako je ich úbytok následkom vysokého veku. Síce tu rastie veľké množstvo starých jedincov, ale v posledných rokoch sa zvyšuje aj počet mladých stromčekov (obr. 19, str. 35). Druh nie je náchylný ani na choroby alebo škodcov. Zatiaľ sa u neho neprejavili ani žiadne negatívne vplyvy znečistenia životného prostredia ako ovzdušia (tab. 2, str. 25), vody alebo pôdy. Je odolný aj voči vysokým výkyvom teploty. Keď v zime v roku 1928/29 poklesla teplota na -30 C, zamrzli len mladučké stromčeky a najmladšie výhonky - letorasty. V lete sa tu teplota vystúpi aj na 35 C, čo stromu tiež viditeľne neškodí. Pri súčasnom trende otepľovania sa očakáva, že do roku 2050 sa priemerná teplota zvýši o 2 C (GÁBRIŠ,1998). Ani táto skutočnosť by nemala nejako výrazne ohroziť výskyt moruše čiernej v okolí Pukanca. V záujmovom území sa neplánujú ani žiadne väčšie pozemné úpravy a výstavby, ktoré by mohli nejakým spôsobom zasiahnuť do jej výskytu. Jedna oblasť v južnej časti pukanských viníc - Strieborné (príloha 4) - mala byť rekultivovaná a mali tu byť vyrúbané všetky stromy a vyklčované vinice. Plánovalo sa vysadiť nové. Našťastie to zostalo len v rovine plánovania a nedošlo k tomu. Takto by Pukanec prišiel o vyše 100 veľmi starých stromov. S perspektívou pestovania moruše čiernej to zatiaľ vyzerá v poriadku. Ak nedôjde k nejakým rapídnym pozemkovým úpravám alebo sa nepremnožia škodcovia, moruša čierna sa tu bude pestovať aj naďalej. Na jej početnosť by ešte mohlo mať vplyv vyhlásenie druhu za chránený. 50

51 9 OCHRANA DRUHU Vzhľadom na svoje nesporné kvality si moruša čierna zaslúži aj náležitú ochranu. Ľudia si tento strom vážia a chránia ho, to platí pre rozumných, dospelých ľudí. No nie všetci majú vzťah k živej prírode a nie každý dokáže oceniť kvality druhu. Pre niekoho je dôležitejšie, aby mal peknú záhradu, v ktorej nebude veľa miesta zaberať jeden starý strom a preto ho odstráni. Aby sa takéto veci nestávali, bol podaný návrh, aby bola moruša čierna chránená. Mal byť vyhlásený Chránený prírodný výtvor "Pukanské moruše čierne" (príloha 5). Veľkou mierou sa o to pričinila Ing. Ostrihoňová. Prečo však píšem, že MALA byť vyhlásená za chránenú? Pretože k nadobudnutiu platnosti tohoto zákona nikdy nedošlo. So zmenou režimu došlo aj k prekategorizovaniu všetkých položiek ochrany prírody. Prestala existovať aj kategória Chránený prírodný výtvor. Teraz neexistuje žiadna podobná kategória, do ktorej by sa dali Pukanské moruše čierne preradiť. Na správe Chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy uvažovali o tom, že by táto CHKO posunula svoje hranice a pod svoju ochranu by zobrala aj spomínané moruše. Vyskytol sa však ďalší problém: tieto stromy rastú na súkromných pozemkoch, tak sa rokovania spomalili, až úplne zastavili. Takže moruša čierna je stále bez zákonnej ochrany, ktorú by si v každom prípade zaslúžila. Myslím si, že by moruša čierna mohla byť vyhlásená za chránený druh podľa zákona 287/1994 Z. z. Je aj relatívne vzácna a viazaná len na určité oblasti Slovenska. Pri rekultiváciách viníc môže bez zákonnej ochrany druhu dôjsť k nesmiernym stratám a jeho výskyt sa môže podstatne zredukovať. Pri vyhlasovaní za chránený druh by však mohlo dôjsť k problému, že je to ovocná drevina, ktorej plody sa využívajú. Ja však nevidím inú možnosť, ako by tento druh mohol byť systematicky a globálne pre územie celého Slovenska chránený. Pokiaľ sa však týmto problémom nezačnú venovať vyššie orgány, môžem len navrhnúť spôsoby ochrany a správneho využívania, ktoré by mohli pomôcť pri výskyte moruše čiernej: systematická ochrana druhu platná pre územie celého Slovenska uskutočniť zmeranie veku najstarších jedincov preveriť a porovnať počty chromozómov zo všetkých lokalít, čím by sa mohla definitívne vyriešiť otázka pôvodu a systematiky druhu odstraňovať kriačiny, ktoré by strom zatienili a pripravili o slnečné žiarenie, bez ktorého by uhynul omladzovať staré stromy, aby ich mohutné, často už neplodné konáre nezaťažovali 51

52 mladé jedince neokopávať veľmi hlboko (do 15 cm), pretože by mohlo dôjsť k poškodeniu korienkov, na čo je druh veľmi citlivý všímať si ich zdravotný stav a v prípade napadnutia stromu nejakými škodcami použiť adekvátne prostriedky na ich odstránenie druh množiť vegetatívne, aby si zachoval kvality materského stromu samozrejme, naplno ho využívať 10 DISKUSIA Pri práci na tejto téme som sa stretol s viacerými pozoruhodnými článkami a názormi, týkajúcimi sa problému moruše čiernej. Z nich považujem za najdôležitejší fakt, že moruša čierna bola vyhlásená za CHPV, ale ten sa v praxi neuplatňuje. Mnoho ľudí ju dnes považuje za chránený strom, aj spomedzi odborníkov. Ján Rosenberger, ktorý patrí medzi najväčších odborníkov na tento druh si tiež stále myslí, že je chránená. Túto jeho predstavu mu nikto nedokáže vyvrátiť, nikto ho nepresvedčí o opaku. Ja však dúfam, že problémom ochrany moruše čiernej sa kompetentné úrady ešte budú ďalej zaoberať a že neostane len pri návrhoch a plánovaniach. V publikácii Stromy (COOMBES, 1996) autor uvádza, že druh pochádza z ďalekého východu. V tých oblastiach moruša čierna však ani nerastie a pravdepodobne sa tu ani nikdy nevyskytovala. Čína je krajinou pôvodného výskytu moruše bielej a ešte niektorých iných druhov, ale s istotou môžem povedať, že nie moruše čiernej. Problematická je aj otázka pôvodu. Väčšina autorov zastáva názor, že morušu čiernu k nám priniesli Rimania. V niektorých publikáciách sa zase uvádza, že ju k nám introdukovali Turci. Tejto otázke sa venujem v kapitole 3.3. Nie je doteraz celkom jasné, ktorou cestou k nám druh prišiel. Možno, pri podrobnejšom karyonomickom výskume a porovnaní výsledkov medzi viacerými lokalitami výskytu (Stredná Európa, Stredomorie, Blízky východ), by sa podarilo nájsť nejakú súvislosť a odhaliť, ako s ak nám naozaj dostala. Jednou z najproblematickejších bola otázka taxonómie druhu (kapitola 3.1). Ešte v 80. rokoch minulého storočia nebolo jasné, o aký druh resp. kultivar ide. Niektorí autori uprednostňovali pojem Morus nigra L., iní zase dali za pravdu prof. Dominovi a klasifikovali ju ako Morus trnaviensis DOM. ČERVENKA (1986) ju dokonca v Slovenskom botanickom náz- 52

53 vosloví uviedol ako Morus tyrnaviensis. Po najnovších výskumoch je však už definitívne potvrdené, že ide o klasickú morušu čiernu (Morus nigra L.). Aj tak ešte aj v niektorých novších publikáciách môžeme nájsť pomenovanie moruša trnavská, napríklad v Záhradkári 1/2002 (ANONYMUS, 2002). V literatúre sa tiež uvádza, že druh nemá žiadnych škodcov. Ja som pri svojich výskumoch predsa len nejakých škodcov zaregistroval a bližšie sa im venujem v kapitole 6. Je pravda, že som ich zaznamenal len na niekoľkých stromoch, ale je až zarážajúce, že v žiadnej literatúre zaoberajúcej sa morušou čiernou nie je o nich ani zmienka. Jediné rozumné vysvetlenie spočíva v tom, že sa začínajú rozširovať len v posledných 10 rokoch. Ak je to naozaj tak, záhradkári by si mali tento problém začať všímať, pretože ak sa začnú naozaj rozširovať, mohli by vážne ohroziť ak nie samotný výskyt, tak aspoň kvalitu plodov tohoto výborného ovocného druhu. Už v kapitole 3.2 som citoval vetu ZELENÉHO, 1982, ktorá sa objavila v jednom zborníku. Myslím si, že sa nešlo len o tlačovú chybu, ktorá vznikla pri prepise článku. Vtedy by tam bolo dva krát napísané buď samčie alebo samičie kvety. Takto sú vlasne prehodené pojmy samčie a samičie, čím je táto veta celkom nelogická. Pravdepodobne vznikla autorovou nepozornosťou, čím sa trochu aj zosmiešnil. Na jeho chybu ho verejne upozornil aj STRELKA (1984), ale Zelený sa voči tejto knihe neohradil. Ako z mojich výskumov vyplýva, v Pukanci a na okolí je moruša čierna zastúpená viac ako 700 exemplármi. Je to jej najbohatší výskyt v Európe. Aj keď jej početnosť sa znižuje, nie je veľmi ohrozovaná. Je to spôsobené úpadkom tradičného vinohradníctva a zarastaním niektorých lokalít jej výskytu. Pozitívny je však fakt, že rastie záujem o jej pestovanie a môžeme tu nájsť viac mladých stromčekov ako pred 20 rokmi. 11 ZÁVER Pri písaní tejto práce som sa dozvedel veľmi veľa nových vecí nielen priamo o moruši čiernej, ale nadobudol som aj nové záhradkárske vedomosti a zručnosti. Aj keď zo začiatku sa mi hlavne práca v teréne zdala namáhavá, časom som objavil jej krásu. Počas mapovania mi do záznamov stále pribúdali ďalšie a ďalšie stromy a bol som hrdý na to, že som Pukančan. Na to, koľko týchto nádherných stromov tu rastie. Počas tohoto mapovania som navštívil mnohé lokality, ktoré som nikdy predtým nepoznal. Takže až teraz môžem povedať, že viem, 53

54 kde a v akých podmienkach moruše naozaj rastú. Dúfam, že táto moja námaha nebola zbytočná a že sa nájdu ľudia, ktorým nie je osud týchto stromov ľahostajný. Že ľudia sa dozvedia, aké podmienky moruša vyžaduje, ako postupovať pri jej množení či pestovaní. Verím, že sa dostane do povedomia aj ľuďom, ktorí ju nepoznajú alebo ktorí o nej ani nepočuli. Takto by sa druh mohol rozšíriť aj na ostatné oblasti na Slovensku a mohlo by sa začať s intenzívnejším pestovaním. Bol by som rád, keby sa niečo podniklo aj s právnou ochranou druhu, pretože u nás nie je zastúpený veľmi bohato. Rastie u nás len niekoľko stoviek jedincov a aj ich počet sa z roka na rok znižuje. Vyzývam týmto aj správu CHKO, ktorá by mohla niečo v tomto smere podniknúť. Problematikou morúš čiernych by som sa chcel aj ďalej zaoberať. V budúcnosti plánujem systematické sledovanie početnosti a vekového zloženia stromov v okolí Pukanca. Budem všímať aj výskyt a pôsobenie chorôb a škodcov na morušiach. 12 ZOZNAM LITERATÚRY 1. ANONYMUS, 2002: Moruša čierna. In: Záhradkár 1/2002, Bratislava p BENČAŤ, F., 1996: Moruša ako niekdajšia významná kultúrna drevina v poľnohospodár skej krajine južného Slovenska. In: 3. Dendrologické dni - zborník z vedeckej konferencie v Nitre, BENČAŤ, F., 1999: Moruša čierna a jej význam v CHKO Štiavnické vrchy. In: Zborník referátov zo seminára k 20. výročiu vyhlásenia CHKO Štiavnické vrchy. Správa CHKO Štiavnické vrchy Banská Štiavnica p BENČAŤ, F., LINDTNER, P., 1968: Príspevok k ochrane starých ovocných drevín v malokarpatskej oblasti. In: Pre prírodu a človeka, ZsKMV Bratislava p COOMBES, A., J., 1996: Stromy. Osveta Martin p ČERVENÁ, G., 1993: Rozmnožování morušovníku černého dřevitými řízky (diplomová práce). VŠP v Nitre 38 p. 7. ČERVENKA M. A KOL.,1986:Slovenské botanické názvoslovie. Príroda Bratislava 520 p 8. DOMIN, K., 1948: Nový slovenský druh moruše z příbuzenství moruše černé. Slovenská ovocinárska spoločnosť Bratislava 30 p. 9. DOSTÁL, J., ČERVENKA, M., 19991: Veľký kľúč na určovanie vyšších rastlín I. Slovenské 54

55 pedagogické nakladateľstvo Bratislava p GÁBRIŠ, Ľ. a kol., 1998: Ochrana a tvorba životného prostredia v poľnohospodárstve. SPU v Nitre p GRAU, J., JUNG, R., MüNKER, B., 1996: Dužinaté plody, bylinky. Ikar Bratislava. p GRIEVE, M., 1995: A modern herbal. Electric newt, [ vis p. 13. HOUDA, J., 1964: Stoletá moruše černá v Rané u Loun. Živa 3 p HORNIAK, J., 1988: Návrh nariadenia Okresného národného výboru v Leviciach o vyhlásení chráneného prírodného výtvoru "Pukanské moruše čierne". Okresný národný výbor v Leviciach 15. HRDINA, V., KOSTOVSKÝ, D., 1998: Územný plán veľkého územného celku nitrianskeho kraja. Aurex Bratislava. 16. HRIČOVSKÝ, I. a kol., 1990: Praktické ovocinárstvo. Príroda Bratislava 636 p. 17. HRIČOVSKÝ, I.., SMATANA, L., JURČÁK, S., 1993: Menej známe ovocné a tonizujúce rastliny. Záhradka Bratislava p IVANIČKA, J., 1987: In Vitro Micropropagation of Mulberry, Morus nigra. In: Scientia Horticulturae 32. Elsevier Science Publishers B.V. Amsterdam p KAMÍNEK, M., KAMÍNEK, L., 1968: Moruša černá v zemích Blízkého východu. Živa 2 p KOVALOVSKÝ, D., 1960: Moruša trnavská a jej množenie. In: STEINHüBEL, G., KO- VALOVSKÝ, D., Holubčík, M.: Problémy introdukovaných drevín. Biologické práce VI/7 Bratislava p KOVÁČIK, S., 1997: List pre pána RNDr. I. Ivaničku, CSc. Bratislava. 22. KRÁLIK, J., ROSENBERGER, J., 1994: Chránený prírodný výtvor "Pukanské moruše čierne". In: Genetické zdroje rastlín. University of Agriculture in Nitra p KREJČA, J., KORBEL, L., 1997: Veľká kniha živočíchov. Príroda Bratislava 347 p 24. KRESÁNEK, J., KREJČA, J., 1977: Atlas liečivých rastlín a lesných plodov. Osveta Martin p. 386, LINDTNER, P., 1963: Biológia kvitnutia tzv. moruše trtnavskej. Živa 3 p. 77, MAGIC, D., 1985: Problematika krajiny na východ od Slovenskej brány. In: Prehľad odborných výsledkov z XX. tábora ochrancov prírody II., Počúvadlo p ODYOVÁ, P., 1993: Veľký atlas liečivých rastlín. Osveta Martin. 55

56 28. OTTMAN, Y., 1987: Rediscovering the Realm of Fruiting Mulberry Varietes. In: Fruit Varietes Journal 4. American Pomological Society p PEACE, T., R., 1962: Patology of trees and shrubs. Clarendon press Oxford p PŘIBILOVÁ, E., 1988: Květena České socialistické republiky. Academia Praha p STRELKA, F., STRELKA, V., 1998: Moruša trnavská. In: Pútnik Svätováclavský. Kalendár na rok 1998, ročník 126. Spolok svätého Vojtecha, Trnava p STRELKA, F., 1984: Niekoľko poznámok k článku Dr. Zeleného "Dřeviny z čeledě morušovitých pěstované v Československu" (Folia Dendrologica, 9: , 1982). Dendrologická sdělení 30/1984 p ŠNÍREROVÁ, T., 1985: Leto v záhrade. Príroda Bratislava p TING-YING, Y., YUN-FAN, T., GUANG-XIAN, H., HUAI-ZHONG, F., MA BEN, 1988: Mulberry cultivation. FAO Agricultural services bulletin 73/1 Rome 127 p. 35. TOMILSON, H., 1999: Bonsaje - Veľká kniha o pestovaní bonsajov. Ottovo nakladatelství Praha 226 p. 36. ZACHA, V., VANEK, G., NOVÁKOVÁ, J., 1989: Atlas chorôb a škodcov ovocných drevín a viniča. Príroda Bratislava p ZAMBOJ, J., 1975: Pukanec. Osveta Martin 366 p. 38. ZELENÝ, V., 19984: Odpověď Ing. F. Strelkovi na jeho poznámky k článku V. Zeleného a M. Grünerovej: "Dřeviny z čeledě morušovitých pestovaných v Československu" Dendrologická sdělení 30/1984 p ZELENÝ, V., GRÜNEROVÁ, M., 1982: Dřeviny z čeledě morušovitých pěstované v Československu. In: Folia Dendrologica 9. Veda Bratislava p

57 13 ZOZNAM PRÍLOH Príloha 1 Obr. 1 Príklad heterofílie moruše čiernej v Pukanci Príloha 2 Obr. 2 Mapka výskytu moruše čiernej na území Slovenska Príloha 3 Obr. 3 Mapka výskytu moruše čiernej na južných svahoch Štiavnických vrchov Príloha 4 Obr. 4 Mapka výskytu moruše čiernej v katastri obce Pukanec Príloha 5 Kópia návrhu na vyhlásenie CHPV Pukanské moruše čierne Príloha 6 - Fotodokumentácia Obr. 5 Pohľad na kvety moruše Obr. 6 Stará, veľmi rozľahlá moruša Obr. 7 Bizarne tvarovaný strom, rozčesnutý na dve časti Obr. 8 Veľmi pekný stromček, ešte nie veľmi starý Obr. 9 Detailný pohľad na rozčesnutý kmeň moruše Obr. 10 Strom moruše rastúci priamo vo vinici Obr. 11 Porovnanie kôry na kmeni a na mladom konáriku Obr. 12 Záber na púčiky, z ktorých sa približne o mesiac začnú vyvíjať listy Obr. 13 Tradičný spôsob množenia kopcovanie Obr. 14 Moruše niekedy poskytujú zaujímavý pohľad 57

58 PRÍLOHA 1 Obr. 1 Príklad heterofílie moruše čiernej V Pukanci

59 PRÍLOHA 2 Obr. 2 Mapka výskytu moruše čiernej na území Slovenska (upravené podľa PŘIBILOVÁ, 1988)

60 PRÍLOHA 3 Obr. 3 Mapka výskytu moruše čiernej na južných svahoch Štiavnických vrchov v mierke 1 : Výskyt moruše čiernej je zvýraznený červenou farbou (MIKUŠKA, 2002).

61 PRÍLOHA 4 Obr. 4 Mapka výskytu moruše čiernej v katastri obce Pukanec. Jedince sú vyznačené červenými bodkami (MIKUŠKA, 2002)

62 PRÍLOHA 5 Kópia návrhu na vyhlásenie CHPV Pukanské moruše čirene

63 PRÍLOHA 6 Obr. 5 Pohľad na plody moruše čiernej (MIKUŠKA, 2001) Obr. 6 Stará, veľmi rozľahlá moruša (MIKUŠKA, 2001) Obr. 7 Bizarne tvarovaný strom, rozčesnutý na dve časti (MIKUŠKA, 2001)

64 Obr. 8 Veľmi pekný stromček, ešte nie veľmi starý Obr. 9 Detail na rozčesnutý kmeň moruše (MIKUŠKA, 2001) (MIKUŠKA, 2001) Obr. 10 Strom moruše rastúci priamo vo vinici Obr. 11 Porovnanie kôry na kmeni a na mladom (MIKUŠKA, 2001) konáriku (MIKUŠKA & PALKOVIČ, 2002)

65 Obr. 12 Záber na púčiky, z ktorých sa približne o mesiac začnú vyvíjať listy (MIKUŠKA & PALKOVIČ, 2002) Obr. 13 Tradičný spôsob množenia kopcovanie uprostred) (MIKUŠKA, 2001) (ten malý výhonok Obr. 14 Moruše niekedy poskytujú zaujímavý pohľad (MIKUŠKA, 2001)