KRASOVÉ FORMY A ICH VÄZBA NA VLASTNOSTI RELIÉFU A KLÍMY V ZÁPADNÝCH KARPATOCH

Transcription

1 KRASOVÉ FORMY A ICH VÄZBA NA VLASTNOSTI RELIÉFU A KLÍMY V ZÁPADNÝCH KARPATOCH Jozef Jakál Výskyt krasových foriem reliéfu, ktoré sú nositeľmi základných rysov krasu, je v priestore Západných Karpát veľmi nerovnomerný. Tento moment je odrazom veľmi disperzného vertikálneho, ako i horizontálneho rozloženia krasových regiónov. Vlastnosti súčasnej klímy ovplyvňujú predovšetkým priebeh recentných reliéfotvorných procesov. Krasové územia jv. Slovenska ležia v polohách 200 m n.m., v severnej časti Slovenska až vo výškach m.n.m., čo je výrazné výškové rozpätie, ktoré sa prejavuje v rozdielnom množstve ročných zrážok i sume teplôt. To nachádza odraz v intenzite rozpúšťania vápenca, ktorá narastá s pribúdajúcou nadmorskou výškou. Tento faktor sa uplatňuje predovšetkým pri tvorbe drobných foriem krasu, najmä škráp. V postglaciálnom období vznikli napr. v Alpách hlboké a typologicky rozmanité škrapy na morénových balvanoch a ľadovcami vyhladených plochách. Tento proces tvorby škráp prebiehal a prebieha i v slovenských vysokých pohoriach. Rozsiahlejšie formy, počnúc krasovými jamami, najmä v oblasti horského rozčleneného a planinového krasu, majú dlhodobý vývoj od obdobia panónu. Pestrá geologická stavba a poloha krasovatejúcich karbonátových hornín v krajine, disekcia a sklonitosť reliéfu potlačili vplyv klímy na vývoj niektorých foriem reliéfu. Sklonitosť reliéfu je významným faktorom, ktorý predurčuje povrchový odtok a stupeň infiltrácie zrážkových vôd do podzemia. Sklon svahu nad 15 0 spôsobuje, že prevláda povrchový odtok zrážkových vôd (Tintilozov, 1976). Tým je určené, že nad tieto sklony už nevznikajú uzavreté duté formy krasu, pokiaľ ich vznik nie je štruktúrne podmienený. V Západných Karpatoch so stúpajúcou výškou narastá energia reliéfu, a tým i sklonitosť svahov, ktorá vo vysokých pohoriach presahuje Vysoká odolnosť vápencovodolomitických komplexov spôsobuje, že vysoká sklonitosť svahov v krasových územiach sa vyskytuje i v nižších polohách stredohorí. Sklonitosť svahov a vlastnosti klímy vo všeobecnosti ovplyvňujú vznik pôdnej pokrývky, ktorá sa stenčuje so stúpajúcou nadmorskou výškou. Opäť je tu určitá anomália, keď na krasových plošinách stredohôr v dôsledku vysokej čistoty vápenca, ale i odnosu zvetralín puklinovým systémom do podzemia je v takýchto územiach pomerne plytká pôdna pokrývka. Uvedené faktory vplývajú na intenzitu rozpúšťania vápenca. Z priloženej tabuľky vyplýva koncentrácia foriem do oblasti planinového krasu, ktorého paleoreliéf nie je výraznejšie pozmenený súčasnými procesmi. Vertikálna zonálnosť sa prejavuje len pri tvorbe škráp. Pre vyjadrenie frekvencie zastúpenia jednotlivých foriem v určitých klimatických a reliéfových podmienkach v Západných Karpatoch sme si ako etalon zvolili klasický Dinársky kras. Za klasický kras v rámci európskeho krasu sa pokladá i planinový Slovenský kras. Nahustenie foriem sa sústreďuje do oblasti krasu náhorných plošín. Tvorba škráp je silne ovplyvnená vlastnosťami klímy a mocnosťou zvetralinovej a pôdnej pokrývky. Recentne sa prejavuje vertikálna zonálnosť v intenzite rozpušťania vápencov v závislosti od pribúdania množstva zrážok a poklesu teploty so stúpaním nadmorskej výšky. Zvyšuje sa agresívnosť chladnej zrážkovej vody a vody z topiaceho sa snehu, ktorá je zosilnená činnosťou biogénneho CO 2. Najintenzívnejšia tvorba škráp v postglaciálnom období prebehla vo vysokohorských krasových územiach Západných Karpát. Ide o zónu ležiacu medzi prirodzenou hornou hranicou lesa a trvalou snežnou čiarou. Najvyššie položený kras Západných Karpát leží v oblasti Červených vrchov (Západné Tatry) vo výške m.n.m. Horná hranica lesa v Tatrách je ohraničená výškou m.n.m., v Nízkych Tatrách 1450 m n.m., trvalá snežná čiara Tatier leží vo výške m.n.m. (Lukniš, 1973). Táto oblasť patrí k studenej až veľmi

2 studenej horskej klíme s teplotami v januári -6 až C, v júli 13, 5 až 4 0 C s ročnými zrážkami až 2000 mm ročne (Tarábek, 1980). Vo vysokohorskom krase sa stretávame s veľmi širokou typologickou škálou škráp, zaberajúcich rozsiahle škrapové polia, s prevažne hladkým povrchom foriem, čo poukazuje na prevahu chemického účinku vody nad rušivou činnosťou mrazového zvetrávania. Najväčšie zastúpenie majú typy svahových škráp s formami dažďových, jarčekových, žliabkových a za spolupôsobenia humusovej pokrývky formovaných valcovitých škráp. Značný podiel majú puklinové škrapy. Ich klasifikáciu urobil v oblasti Červených vrchov E. Mazúr (1962). Menej dokonale sú vytvorené škrapy v oblasti Sivého vrchu, ďalej vo vrcholových častiach Belianskych Tatier a vo Vysokých Tatrách v Širokej doline. V Nízkych Tatrách v krase Kozích chrbtov sú škrapmi pokryté rázsochy južne od Ďumbiera, v Malej Fatre v oblasti Veľkého Fatranského Kriváňa. V stredohorskej časti rozčleneného krasu, ktorý je prevažne zalesnený, nevystupujú k povrchu súvislé škrapové polia na svahoch pohorí, ale sa sústreďujú na štruktúrne podmienené terénne hrany. Tu prevláda proces mrazového zvetrávania nad rozpúšťacím procesom, a preto v súčasnosti nevznikajú vo väčšom rozsahu klasické formy škráp. Lesná a pôdna pokrývka zvyšuje evapotranspiráciu a zabraňuje styk časti zrážkovej vody s materskou horninou. Takéto krasové územia siahajú až do výšky m.n.m. V stredohorskej oblasti planinového krasu vznikali a v súčasnosti vznikajú formy škráp v dôsledku priaznivých sklonitostných pomerov s nízkou deniveláciou reliéfu. Klimaticky patrí planinový kras Západných Karpát do mierne teplej až mierne chladnej horskej klímy s januárovými teplotami -3,5 až -6 0 C, júlovými teplotami 16 až 17 0 C a priemernými ročnými zrážkami 700 mm (Slovenský kras) až 900 mm ročne (Muránsky kras). Recentné formovanie škráp tu prebieha predovšetkým pod plytkou pôdnou pokrývkou, kde sú vody obohatené o pôdny CO 2 a organické kyseliny. Nepriaznivým činiteľom pre recentnú tvorbu škráp je vyššia teplota a nižší ročný úhrn zrážok oproti vysokohorskému krasu. Škrapy, ktoré vystupujú spod pôdnej pokrývky, sú vystavené mrazovému zvetrávaniu a dochádza k ich rozpadu. Tento proces na škrapových poliach urýchlilo odlesnenie, pasienkárstvo a s tým súvisiaca erózia pôdy a odokrytie škrapových polí. Prevládajú všeobecné, puklinové a studňovité škrapy. Klasifikáciu foriem urobil pre Slovenský kras Jakál (1975). Škrapové polia sú sprievodným znakom všetkých planín Slovenského krasu, najmä na svahoch exponovaných k juhu. Menej častý je výskyt škráp na Muránskej planine a v Slovenskom raji. Pri úvahách o vertikálnej zonálnosti výskytu jednotlivých krasových foriem bola krasovým jamám v Alpách prisúdená zóna pod hornou hranicou lesa, kde sa tvorí pôdna pokrývka a škrapy ustupujú. Hlavná zóna výskytu škráp sa kládla medzi hornú hranicu lesa a snežnú čiaru m.n.m (Rathjens, 1954). Takáto zonálnosť nie je všeobecným pravidlom ani v Alpách a vylúčiť ju môžeme i v Západných Karpatoch. Vo vysokohorskej oblasti sú krasové jamy korózneho a korózno-rútivého charakteru menšej dimenzie ako klasické krasové jamy planinového krasu. Sú oddelené ostrejšími hranami od okolitého územia, napr. v oblasti Červených vrchov. V Sivom vrchu sa viažu na hrebeňovú časť pohoria, kde sledujú priebeh výstupu vrstiev vápencov k povrchu terénu. V stredohorskej oblasti v rozčlenenom krase sa vznik krasových jám viaže na lokálne plošiny, zvyšky stredohorského zarovnaného povrchu a krasové okrajové roviny (podstredohorskú roveň) napr. v Strážovských vrchoch, Malých Karpatoch a inde. Veľmi častý výskyt menších krasových jám je v horských sedlách. Planinový kras v stredohoriach Slovenska má porovnateľné zastúpenie krasových jám tak podľa rozlohy, dimenzie, ako i morfologickej škály s Dinárskym planinovým krasom. Vysoká hustota týchto foriem je na plošinách Slovenského krasu vo výškovom rozpätí m n.m. Je pozoruhodné, že zriedkavý výskyt krasových jám pozorujeme v Slovenskom raji a na

3 Muránskej planine, ktorých plošiny ležia vo výškach m n.m. V kotlinovom krase sú občas zastúpené aluviálne krasové jamy ako prejav subkutánneho krasu. Klasické korózne formy vzniknuté spojením susedných krasových jám sa vyskytujú v oblasti planinového krasu, najčastejšie v miestach, kde svojim dnom siahajú na nepriepustné podložie werfenských hornín, napr. v Slovenskom krase okolie obce Silica, kde dosahujú najväčších rozmerov. Častý je i výskyt v Slovenskom raji. Líniovo usporiadané krasové jamy na dne senilných dolín, ležiacich na náhorných plošinách, prehlbujú ich dno a vytvárajú osobitý typ uval (napr. na Galmuse). Polja - sú formou, ktorá je nielen zriedkavá, ale aj dimenziou a genézou odlišná od klasických poljí Dinárskeho krasu. Okrajové polja priliehajú k južným úpätiam Slovenského krasu. Na náhorných plošinách Slovenského krasu, Muránskeho krasu ide skôr o paleopolja s morfologickými, ale nie s hydrologickými znakmi. Aktívnym je polje Pôlč náhornej plošiny Ponického krasu. Kužeľové vrchy vystupujú zo stredohorského zarovnaného povrchu. Ich poloha v absolútnej nadmorskej výške je výsledkom diferencovaného neotektonického vyzdvihnutia jednotlivých tektonických hrástí (planín). Svojim tvarom nepripomínajú typické pozostatky tropického krasovatenia, ale sú skôr výsledkom premodelovania vyzdvihnutých blokov alebo sa viažu na odolnejšie vápence. Také sú najmä kužele Slovenského krasu a Slovenského raja. Nápadnejšie znaky korozívneho podrezávania nesú formy kôp ležiacich na krasových okrajových rovinách, napr. v Plaveckom krase Malých Karpát. Pri našej analýze sa potvrdila klimaticky podmienená zonálnosť tvorby škráp vo vertikálnom smere, pri ostatných, najmä uzavretých dutých formách zohrali podstatnú úlohu morfologické predispozície, hlavne sklonitosť a štruktúrno-geologické vlastnosti územia. Tento príspevok bol spracovaný v rámci riešenia projektu 2/7049/20, ktorému bol udelený grant na základe odporúčania Vedeckej grantovej agentúry VEGA, MŠ SR a SAV. Literatúra JAKÁL, J. (1993): Karst Geomorphology of Slovakia. Typology. Map on the scale 1: Geographia Slovaka, 4. Bratislava, Geografický ústav SAV. KVITKOVIČ, J. (1980): Sklonitosť územia. Mapa 1:1 mil. Atlas SSR, p. 53. LUKNIŠ, M. (1972): Reliéf. In Slovensko - Príroda. Obzor. Bratislava, p.117. LUKNIŠ, M. (1973): Reliéf Vysokých Tatier a ich predpolia. Vydavateľstvo SAV, Bratislava, p MAZÚR, E. (1962): Príspevok k formám vysokohorského krasu v Červených vrchoch. Geografický časopis, 14, 2, RATHJENS, C. (1954): Karsterscheinungen in der klimatisch-morphologischen Vertikalgliederung des Gebirges. Erdkunde, 8, p.120. TARÁBEK, K. (1980): Klimatickogeografické typy. Mapa 1:1 mil. Atlas SSR, p. 64. TINTILOZOV, Z. K. (1976): Karstovye peščery Gruzii. Izdateľstvo Mecniereba. Tbilisi, p Summary Karstic Forms and their Relation to the Characteristics of Relief and Climate in the Western Carpathians Karstic territories of the Western Carpathians lye in the altitude from 200 m above sea level and reach as high as the area of the high-mountain karst at 2,100 m above sea level.

4 Distribution of the karstic morphological forms in vertical and horizontal directions in the area of the Western Carpathians is influenced by climate, relief characteristics, above all, and also by dissection, relief inclination, and geological structure of the area (fig. 1). The properties of the contemporary climate and its changes in vertical direction determine the intensity of dissolution of limestone, as well as the frequency and perfection of the morphological forms. The typologically most varied scale of lapies in the high-mountain area between the natural upper timber line and the snow line are to be found in the area of the Western and Belianske Tatry Mts. and partially also in the Nízke Tatry Mts. In the area of the Slovak middle-mountains in dissected type of karst the occurrence of the typical lapies is rare. However, they are most widely represented in the middle-mountain plateau karst (the Slovenský kras, Muránska planina plateau, Slovenský raj Mts.). The main stage of their formation took place in the Atlantic era in optimal climatic conditions. Now they are subject to partial destruction by frost weathering. The closed hollow forms of karst, dolines, uvalas, and poljes are linked to the plateau type of karst and they are concentrated at high plains with suitable relief for their origin. Representation of dolines in the wide morphogenetic scale is comparable to their occurrence in the Dinársky kras karst. Jozef Jakál, Geografický ústav SAV, Štefánikova 49, Bratislava, Slovensko

5 Obr. 1