PREDBEŽNÉ VÝSLEDKY VÝSKUMU KOSCOV (OPILIONES) V RÔZNE OBHOSPODAROVANÝCH AGROEKOSYSTÉMOCH OKOLIA OČOVEJ

Transcription

1 PREDBEŽNÉ VÝSLEDKY VÝSKUMU KOSCOV (OPILIONES) V RÔZNE OBHOSPODAROVANÝCH AGROEKOSYSTÉMOCH OKOLIA OČOVEJ Lucia UHORSKAIOVÁ, Slavomír STAŠIOV Katedra biológie a všeobecnej ekológie, Fakulty ekológie a environmentalistiky, Technickej univerzity vo Zvolene, T. G. Masaryka 24, Zvolen ABSTRACT Uhorskaiová, L., Stašiov, S.: The influence of different agricultural land nanagement on the hatvestman communities (Opiliones) in the surroundings of Očová village: preliminary results In the work are presented results of research which deals with the impact of conventional and alternative form of agricultural management on the harvestman communities. The research was conducted at the south-western Podpoľanie region, within the area of Očová co-operative farm in In total, 47 individuals of harvestmen belonging to 5 species (Phalangium opilio Linnaeus, 1761; Lophopilio palpinalis (Herbst, 1799); Zacheus crista (Brullé, 1832); Lacinius ephippiatus (C. L. Koch, 1835); Astrobunus laevipes (Canestrini, 1872)) were recorded. The record of rare species Zacheus crista (Brullé, 1832) is most important. The north border of its areal is situated in Slovakia. Key words: harvestmen, ecology, Opiliones, pedobiology, agriculture, Slovakia ÚVOD Kosce plnia v ekosystémoch viacero funkcií. Konzumáciou mŕtvej organickej hmoty, rastlinného alebo živočíšneho pôvodu prispievajú k tvorbe humusu a urýchľujú tým kolobeh látok v prírode. Živia sa tiež rôznymi drobnými článkonožcami a ich vývinovými štádiami, hlístovcami a ulitníkmi. Zohrávajú preto dôležitú úlohu pri udržiavaní biologickej rovnováhy v prírodných, ale aj umelých ekosystémoch. Kosce sú vhodnou skupinou na monitorovanie stavu a zmien prostredia. V agroekosystémoch sú potenciálnymi bioindikátormi nielen pestovaných 85

2 plodín, ale aj formy ich pestovania. Práca je zameraná na posúdenie vplyvu dvoch rôznych foriem obhospodarovania poľnohospodárskej krajiny (konvenčnej a agroenvironmentálnej) na štruktúru a dynamiku spoločenstiev koscov (Opiliones) vo vzťahu k optimalizácii využívania krajiny, a to na príklade modelového územia poľnohospodárskeho družstva (PD) Očová. CHARAKTERISTIKA SKÚMANÉHO ÚZEMIA Územie PD Očová leží v okrese Zvolen a spadá do katastrov obcí Detva, Dúbravy, Očová, Vígľaš a Zolná. Má tvar nepravidelného lichobežníka. Zasahuje do geomorfologických celkov Poľana a Zvolenská kotlina. Geologické podložie je reprezentované horninami neogénu a kvartéru uloženými na paleozoických a mezozoických horninách Veporského rudohoria. Nachádza sa na heterogénnych pôdach, ktoré vznikli na základe pôsobenia rôznorodých geologických a geomorfologických podmienok. Preto sú tu zastúpené až 4 skupiny pôd zahŕňajúce nivné pôdy, ilimerické pôdy, hnedé pôdy a hydromorfné pôdy. Oblasť patrí do povodia Hrona. Územím preteká Očovský, Želobudský a Dúbravský potok a je tvorené eróznymi ryhami, rozvetvujúcimi sa a končiacimi v lesnatých a pasienkových svahoch Detvianskeho pohoria alebo na zvlnenom reliéfe Zvolenskej kotliny. Pôdy v nivách boli a sú často zaplavované v dôsledku nepatrného sklonu spádového územia. Priemerná ročná teplota záujmového územia je 7,8 ºC, priemerný mesačný úhrn zrážok tu dosahuje 669 mm. Územie PD Očová hraničí s veľkoplošným územím štátnej ochrany prírody CHKO BR Poľana, ktorá má osobitné postavenie v sieti veľkoplošných chránených území Slovenska. Výskum bol realizovaný na štyroch dvojiciach plôch (spolu 8 plôch: Zahájniková, Galiby očovské, Jazarisko, JHR-Kalinovec, Nadhájniková, Kotelnice, Skalice, Graničky), pričom na jednotlivých dvojiciach bola pestovaná rovnaká plodina (pšenica, jačmeň, lucerna, trvalý trávny porast), ale používali sa dva odlišné spôsoby obhospodarovania poľnohospodárskej krajiny (konvenčný a tzv. trvaloudržateľný - agroenvironmentálny). Plochy sa rozprestierajú v rozpätí nadmorských výšok m. METODIKA Výskum bol realizovaný od 14. apríla do 14. októbra Kosce boli chytané metódou zemných pascí. Ako pasce boli použité PVC fľaše s výškou 11 cm, s priemerom ústia 10 cm a s objemom 0,75 l, v ktorých bol použitý ako fixačná tekutina 10 %-ný formaldehyd. Na každej lokalite bolo umiestnených po 5 pascí. Získaný materiál bol z pascí vyberaný v približne mesačných intervaloch. 86

3 Získaný materiál bol v laboratóriu roztriedený do radov, podtried, resp. tried a konzervovaný v 4%-nom formaldehyde. Kosce boli konzervované v 70 %- nom etylalkohole a uložené do skúmaviek označených údajmi o dátume zberu a lokalite. Následne boli determinované na druhovú úroveň pomocou binokulárnej lupy, a to podľa prác MARTENS (1978) a ŠILHAVÝ (1956, 1971). U každého jedinca bolo podľa možností zistené pohlavie a veková trieda (juvenil, subadult, adult). Dokladový materiál je deponovaný na Katedre biológie a všeobecnej ekológie Fakulty ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene. VÝSLEDKY Celkovo bolo počas výskumu odchytených 47 jedincov koscov patriacich do 1 čeľade a 5 druhov. Tento počet predstavuje len nepatrnú časť doposiaľ získaného materiálu, ktorý je zatiaľ v štádiu spracovávania. Najpočetnejším druhom bol Z. crista (20 ex.). Naopak, najmenej početným bol druh L. palpinalis (2 ex.) Faunistický prehľad: Sublassis: OPILIONES Familia: Phalangiidae 1. Phalangium opilio Linnaeus, 1761 P. opilio je holarktickým druhom rozšíreným v celej Európe, Severnej Amerike a v Ázii. Patrí medzi veľmi početné druhy koscov. Rozšírený je na celom území nášho štátu. U nás bol zaznamenaný na 155 lokalitách v rámci 35 geomorfologických celkov spadajúcich do 66 kvadrátov DFS. Je to heliofilný, eurytopný druh. Nemá užší vzťah k typu biotopu, vlhkosti, nadmorskej výške, ani k expozícii. Žije v nížinách i vo vysokých polohách, na miestach suchých aj vlhkých, zatienených aj osvetlených priamym slnečným svetlom. Patrí k jedným z mála európskych druhov, ktoré počas dennej aktivity uprednostňujú otvorené biotopy intenzívne vystavené slnečným lúčom. Osídľuje všetky typy prírodnej i kultúrnej otvorenej krajiny (parky, záhrady, cintoríny, polia, lúky, rašeliniská, skalné steny i ľudské obydlia). Nevyhýba sa ani zatieneným biotopom (krovinám, lesostepiam, hájom, presvetlenejším lesným porastom, remízkom a pod.) s výnimkou rozsiahlejších hustých lesov s podrastom. Na Slovensku preferuje otvorené biotopy, predovšetkým rôzne typy trávnych porastov, rašeliniská a lesostepi. Bežne ho možno nájsť v extravilánoch aj v intravilánoch obcí a miest. Nevyhýba sa redším lesným porastom s rôznym drevinovým zložením a obľubuje tiež ich ekotony s otvorenými biotopmi. Zdržiava sa na zemi alebo na bylinnej vegetácii a často vylieza aj na vyššie predmety (stromy, stĺpy, steny budov, skalné steny a pod.). 87

4 Tento druh je známy tým, že samičky niekedy napádajú aj samčekov svojho druhu (STAŠIOV, 2004). 2. Lophopilio palpinalis (Herbst, 1799) Druh L. palpinalis sa vyskytuje na Britských ostrovoch (okrem Írska a severného Škótska), vo Francúzsku, v Dánsku, Švédsku, Nemecku, Rakúsku, Poľsku, Čechách, na Slovensku, západnej Ukrajine, v Litve, Lotyšsku, západnom Bielorusku, Rumunsku, Maďarsku, Bosne a Hercegovine, Čiernej Hore, Macedónsku, Bulharsku, severnom Taliansku a vo Švajčiarsku. Východná hranica jeho areálu leží medzi Rižským zálivom (pri meste Riga v Lotyšsku) a pobrežím Čierneho mora. Doposiaľ nebol nájdený v Grécku a na Pyrenejskom polostrove. Na Slovensku je hojný. Rozšírený je na celom území našej krajiny. Doteraz bol u nás nájdený na 107 lokalitách v rámci 28 geomorfologických celkov spadajúcich do 53 kvadrátov DFS. Preferuje vlhké lesy s rôznou drevinovou sladbou (čisté i zmiešané bučiny, smrečiny a pod.). Vhodné podmienky nachádza pri potokoch, prameniskách a v terénnych depresiách. Vyskytuje sa tiež na okrajoch lesných porastov, v hájoch, na lúkach, v močiaroch a na rašeliniskách. Na Slovensku výrazne preferuje bučiny, jedľo-bučiny a jedľo-smrekové bučiny. Možno ho u nás nájsť aj v brehových porastoch, lužných lesoch, smrečinách, bukových smrečinách a v dubinách. Bežný je tiež v ekotonoch týchto porastov. Nevyhýba sa ani dostatočne vlhkým otvoreným biotopom (vlhkým lúkam, rašeliniskám, slatinám, prameniskám a pod.). Zriedkavo sa u nás vyskytuje aj na suchších stanovištiach (napr. v lesostepiach, záhradách, na poliach, xerotermných lúkach). Žije v detrite, machu, pod kameňmi, spadnutým drevom a na vlhkejších stanovištiach tiež na bylinnej vegetácií. Možno ho nájsť na plodniciach húb, často spolu s druhom N. lugubre. Uprednostňuje južne orientované (JZ, J a JV) stanovištia, resp. stanovištia bez expozície (STAŠIOV, 2004). 3. Zacheus crista (Brullé, 1832) Centrum areálu kosca Z. crista leží v panónskej panve. Na juhu zasahuje na Balkán, na východe k západnému pobrežiu Turecka a jeho najzápadnejšie hranice ležia v Apúlii v Taliansku. Najsevernejšiu hranicu jeho rozšírenia vymedzuje vnútorný oblúk Západných Karpát. Územím Slovenska teda prechádza severná hranica jeho areálu. Na Slovensku je na vhodných stanovištiach stredne hojným koscom. Rozšírený je predovšetkým v južnej a východnej časti nášho štátu. Vyhýba sa vyšším pohoriam. Doposiaľ bol u nás zaznamenaný na 80 lokalitách v rámci 21 geomorfologických celkov spadajúcich do 40 kvadrátov DFS. Termofilný druh. Osídľuje široké spektrum biotopov, bez väčších nárokov na vlhkosť prostredia. V mediteránnom pásme sa vyskytuje rovnako v zapojených listnatých lesoch, ako aj v macchii, či na otvorených nížinných plochách s riedkou vegetáciou. Na ostrovoch Egejského mora obýva dokonca 88

5 piesčité pláže. Nevyhýba sa ani antropizovanej krajine, na oráčinách však chýba. Na našom území uprednostňuje predovšetkým presvetlené svahy (lúky, pasienky s krovinami, lesostepi a pod., zriedkavejšie aj cintoríny a intravilány). Možno ho nájsť tiež v lesných porastoch nižších polôh, obľubuje najmä ich ekotony. Otázny ostáva vzťah tohoto kosca k otvoreným biotopom v rozsiahlejšej rovinatej krajine na našom území. Týka sa to najmä našich rozsiahlych rovín (Podunajská a Východoslovenská rovina). Žije v detrite, na pôdnom povrchu, prípadne na bylinnej vegetácii (STAŠIOV, 2004). 4. Lacinius ephippiatus (C. L. Koch, 1835) L. ephippiatus je európsky druh. Rozšírený je takmer v celej Európe s výnimkou jej najjužnejších častí. Nevyskytuje sa napr. na Pyrenejskom polostrove, v južnom Taliansku, Albánsku Grécku a Turecku. Východná hranica jeho areálu nie je známa, pravdepodobne leží v európskej časti Ruska. U nás je hojný, rozšírený na celom území nášho štátu. Doteraz bol u nás nájdený na 116 lokalitách v rámci 34 geomorfologických celkov spadajúcich do 63 kvadrátov DFS (STAŠIOV, 2004). Preferuje vlhké a tienisté biotopy. Vyskytuje sa najmä v listnatých a zmiešaných lesoch s hustým podrastom, v pobrežnej vegetácii, remízkoch, krovinách a v ich ekotonoch. Možno ho nájsť tiež na otvorených vlhkejších stanovištiach (podmáčaných lúkach, slatinách a rašeliniskách). Zriedkavo sa vyskytuje aj na antropicky ovplyvnených stanovištiach (napr. v parkoch). Vyhýba sa presvetleným lesom s preschnutou pôdou. Na Slovensku žije vo veľmi rozmanitých biotopoch, predovšetkým v lesných porastoch s rôznou drevinovou skladbou. Najčastejšie bol u nás nájdený v bučinách, brehových porastoch, na rašeliniskách a v jedľo-smrekových a v jedľových bučinách. Obľubuje tiež ekotony týchto porastov. Nevyhýba sa ani otvoreným, dostatočne vlhkým biotopom, vrátane intravilánov. Okrem vlhkých stanovíšť bol však u nás nájdený aj v lesostepiach a na xerotermných lúkach, čo naznačuje, že dokáže do istej miery tolerovať aj takéto prostredie. Žije v detrite, machu, pod spadnutým drevom a kameňmi, príležitostne vylieza na bylinnú vegetáciu. Je aktívny v noci (MARTENS, 1978). 5. Astrobunus laevipes (Canestrini, 1872) A. laevipes je juhovýchodoeurópsky druh, ktorého areál sa rozprestiera na území severovýchodného Talianska, východného Rakúska, východných a severných Čiech, jeho hranica zasahuje do východného Nemecka popri údolí rieky Labe až po mesto Wittenberg, severná hranica jeho areálu ďalej prechádza územím Slovenska, pokračuje územím severozápadnej Ukrajiny až po Čierne more, ktorého západné pobrežie tvorí najvýchodnejšiu hranicu jeho areálu a južná doposiaľ známa hranica areálu tohto druhu kopíruje rieku Dunaj až po srbské mesto Prahovo a pokračuje cez Bosnu a Hercegovinu a Chorvátsko na západ až do severovýchodného Talianska pozdĺž pobrežia Tertského zálivu. Juhovýchodná a severozápadná časť hraníc areálu tohto 89

6 druhu nie je doposiaľ spoľahlivo preskúmaná. Dokumentuje to napríklad objavenie lokálnej populácie A. laevipes v Nemecku až pri meste Mainz (MARTENS, 1978). Je však otázne, či ide iba o izolovaný reliktný výskyt tohto druhu v uvedenej oblasti alebo či sem zasahuje jeho súvislý areál. Jeho nálezy v severovýchodnej časti Slovenska naznačujú, že sa pravdepodobne vyskytuje aj v juhovýchodnom cípe Poľska, kde doposiaľ nebol zistený. Patrí medzi naše stredne hojné druhy koscov. Je rozšírený najmä v južnej a východnej časti nášho štátu. U nás bol zaznamenaný na 59 lokalitách v rámci 14 geomorfologických celkov, ktoré spadajú do 31 kvadrátov DFS. Preferuje vlhkejšie a teplejšie stanovištia. Vyskytuje sa v zmiešaných listnatých lesoch nížin a pahorkatín, na lesných okrajoch, v krovinách, na lúkach, v záhradách, v parkoch a tiež v lesostepných biotopoch. Vhodné životné podmienky nachádza tiež v lužných lesoch, na ich okrajoch a v brehových porastoch. Lesom s hustejším zápojom (napr. bučinám) a horským lesom sa vyhýba. Na Slovensku bol najčastejšie nájdený v lužných lesoch a v brehových porastoch. Vyskytuje sa u nás tiež v teplejších listnatých porastoch s rôznou drevinovou skladbou a v ich ekotonoch. Nevyhýba sa ani otvoreným biotopom (lúky, hradné zrúcaniny, parky a pod.) a intravilánom. Úkryty si hľadá v detrite, pod spadnutým a rozkladajúcim sa drevom, opadanou kôrou a pod. Na Slovensku uprednostňuje stanovištia bez expozície, prípadne s južnou, resp. juhozápadnou expozíciou (STAŠIOV, 2004). DISKUSIA Výskum zameraný na optimalizáciu využívania a obhospodarovania poľnohospodárskej krajiny, do ktorého sa zapojilo aj PD Očová bude pokračovalo aj v rokoch 2006 a Kompletné spracovanie získaného materiálu umožní doplniť poznatky o druhovom spektre opiliofauny predmetného územia, vrátane výskytu vzácnych a ohrozených druhov koscov. Umožní tiež rozšíriť poznatky o vplyve dvoch rôznych foriem obhospodarovania poľnohospodárskej krajiny na štruktúru a dynamiku taxocenóz koscov a odhaliť bioindikačne významné druhy, ktoré sú citlivé na agrotechnické opatrenia uplatňované v rámci týchto foriem obhospodarovania. Tieto poznatky budú využiteľné pri navrhovaní optimálnych foriem obhospodarovania poľnohospodárskej krajiny a agroenvironmentálnych opatrení z hľadiska zachovania a ochrany biodiverzity taxocenóz koscov. Poďakovanie: Výskum bol realizovaný z finančných prostriedkov grantovej úlohy VEGA č. V Za pomoc pri zbere a triedení materiálu ďakujeme doc. Ing. Karolovi Kočíkovi, PhD., Ing. Vladimírovi Vicianovi PhD., Ing. Adele Wiezikovej, Ing. Lenke Hazuchovej a Mgr. Jánovi Beňovi z FEE TU vo Zvolene. 90

7 Použitá literatúra MAZÚR, E., LUKNIŠ, M., 1980: Geomorfologické členenie SSR, Atlas SSR. SAV a SÚKaG, Bratislava. MARTENS, J., 1978: Die Tierwelt Deutschland. Weberknechte, Opiliones, VEB G. F. Verlag, Jena: 464 pp. STAŠIOV, S., 2004: Kosce (Opiliones) Slovenska. Vedecké štúdie. Technická univerzita vo Zvolene, Zvolen, 119 pp. ŠILHAVÝ, V., 1956: Sekáči - Opilionidea. Fauna ČSR 7. Nakladatelství ČSAV, Praha, 274 pp. ŠILHAVÝ, V., 1971: Sekáči - Opilionidea. In: DANIEL, M., ČERNÝ, V. (eds.), Klíč zvířeny ČSR IV. Academia, Praha, p Ing. Lucia Uhorskaiová 1, doc. Ing. Slavomír Stašiov, PhD. 2 Katedra biológie a všeobecnej ekológie Fakulta ekológie a environmentalistiky Technická univerzita vo Zvolene T. G. Masaryka Zvolen tel.: (591) 2 uhorskaiova@vsld.tuzvo.sk 1 stasiov@vsld.tuzvo.sk 2 91