Vplyv Európskej únie na legislatívu Slovenskej republiky

Transcription

1 Bankovní institut vysoká škola Praha zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra práva a spoločenských vied Vplyv Európskej únie na legislatívu Slovenskej republiky Influence of European Union on legislation of the Slovak Republic Bakalárska práca Autor: Martin Fukas, Mgr Právna administratíva v podnikateľskej sfére Vedúca práce: JUDr. Petra Andorová Banská Bystrica Apríl 2011

2 Čestné vyhlásenie: Čestne vyhlasujem, že som bakalársku prácu napísal samostatne a všetky autority, z ktorých som čerpal, uvádzam podľa zvyklostí. Svojím podpisom potvrdzujem, že odovzdaná elektronická verzia práce je identická s jej tlačenou verziou a som oboznámený so skutočnosťou, že sa práca bude archivovať v knižnici BIVŠ a ďalej bude sprístupnená tretím osobám prostredníctvom internej databázy elektronických vysokoškolských prác V Bratislave 3. apríla Mgr. Martin Fukas

3 Anotácia FUKAS, Martin, Mgr: Vplyv Európskej únie na legislatívu Slovenskej republiky. (Bakalárska práca). Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica, Katedra práva a spoločenských vied. Školiteľ: JUDr. Petra Andorová, 2012, 51 strán Predkladaná práca sa zaoberá vplyvom Európskej únie na Slovenskú republiku v oblasti legislatívy, pričom skúma a analyzuje právnu podstatu supranacionality Únie a jej dopad na právne poriadky členských štátov. Zameriava sa na systém prameňov práva EÚ, ktoré prešli historickým vývojom a jeho chápanie vo vzťahu k prameňom práva Slovenskej republiky. Všíma si právne úpravy, ktoré bolo nevyhnutné urobiť v slovenskej legislatíve pre vstup do štruktúr Európskej únie. Vstupom do EÚ sa Slovenská republika vzdáva časti svojich právomocí v prospech Únie a teda je potrebné jasné rozdelenie právomocí medzi EÚ a SR. Základnými princípmi pre pochopenie vplyvu Európskej únie na členské štáty a teda aj Slovenskú republiku sú supranacionalita a subsidiarita, ktoré našli svoje vyjadrenie aj v zakladajúcich zmluvách. So supranacionalitou súvisí prednosť európskeho práva pred právom Slovenskej republiky a so subsidiaritou proporcionalita rozdelenia právomocí.

4 Annotation FUKAS, Martin, Mgr: Influence of European Union on the legislation of Slovak Republic. (Bakalárska práca). Bankovní institut vysoká škola Praha, zahraničná vysoká škola Banská Bystrica, Katedra práva a spoločenských vied. Under lead of: JUDr. Petra Andorová, 2012, 51 pages This thesis is dealing with the influence of the European Union on the Slovak Republic in area of the legislation, while studying and analyzing legal fundaments of the suprananationalism of the Union and its impact on legal systems of the member states. It is focusing on the system of the legal sources of EU, which undertook the historical evolution and its understanding concerning its relation to legal sources of the Slovak Republic. The thesis is noticing changes in the legal system of Slovak Republic indispensable for qualifying for admission to political structures of the European Union. With admission to EU Slovak Republic hands over a part of its competences in favor of the Union and therefore a clear splitting of the competences between EU and SR is required. The basic principles for understanding of the influence of EU on member states including Slovak Republic are supranationalism and subsidiarity, where both have their fundaments in the founding treaties of the Union. Supranationality is connected with the supremacy of the European law and subsidiarity with the proportionality of the division of competences.

5 Obsah Anotácia... 3 Annotation... 4 Obsah... 5 Použité skratky:... 6 Úvod Európska únia Európske spoločenstvá ESUO, EHS a EURATOM Zmluva o EÚ od Maastrichtu cez Amsterdam k Nice Lisabonská reformná zmluva Právne základy Európskej únie Ciele a hodnoty Európskej únie Legislatíva Európskej únie Pramene práva EÚ Právne zásady Európskej únie Druhy a oblasti právomocí Európskej únie Vplyv členstva v EÚ na legislatívu Slovenskej republiky Vstup Slovenskej republiky do Európskej únie Podmienky členstva v Európskej únii Prístupový proces Slovenskej republiky Negociačné prístupové kapitoly Národná rada Slovenskej republiky vo vzťahu k EÚ Národná rada a integrácia do štruktúr Európskej únie Korelácia národných a úniových normotvorných orgánov Výhody a riziká vplyvu EÚ na legislatívu SR Záver Použitá literatúra Použité dokumenty a internetové zdroje

6 Použité skratky: ČSFR Česká a Slovenská federatívna republika ECB Európska centrálna banka EHS Európske hospodárske spoločenstvo EK Európska komisia EP Európsky parlament ES Európske spoločenstvá ESD Európsky súdny dvor ESUO Európske spoločenstvo uhlia a ocele EÚ Európska únia EURATOM - Európske spoločenstvo pre atómovú energiu NPAA Národný program pre prijatie acquis communautaire NRSR Národná rada Slovenskej republiky SR Slovenská republika SZBP Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika ZEÚ Zmluva o Európskej únii ZFEÚ Zmluva o fungovaní Európskej únie 6

7 Úvod 1. mája 2004 sa k Európskej únii pripojilo desať nových krajín vrátane Slovenskej republiky. Jednalo sa z väčšej časti o štáty z bývalého východného bloku, ktoré pádom železnej opony dostali možnosť otvoriť sa trhovému systému a zdemokratizovať svoj právny systém. Slovenská republika vtedy ešte v štátnom federatívnom zväzku s Českou republikou hneď po nežnej revolúcii nastúpila cestu nevyhnutných legislatívnych zmien, ktoré zaručovali slobodu, demokraciu a z ekonomického hľadiska prechod z centrálneho plánovania na trhové hospodárstvo. Aj po osamostatnení sa v roku 1993 tento proces pokračoval. Kým však prvé a najvážnejšie legislatívne zmeny boli inšpirované základnými myšlienkami demokracie a ako také boli nevyhnutnými predpokladmi pre celý reformačný proces, neskoršie úpravy právneho poriadku, ktoré aplikovali do praxe princípy demokracie a trhového hospodárstva, sa logicky inšpirovali právnymi poriadkami krajín s dlhou tradíciou demokracie a vyspelým trhovým hospodárstvom. Pri existujúcej pluralite a variabilite demokratických systémov z globálneho hľadiska sa z pohľadu systematickosti úprav legislatívy zdalo nevyhnutným nechať sa inšpirovať jednotným systémom, ktorý by bol blízky našej právnej tradícii. Týmto systémom, ktorý nielen inšpiroval, ale aktívne ovplyvňoval a ovplyvňuje slovenskú legislatívu je Európska únia. Slovenská republika sa svojím rozhodnutím včleniť sa do tohto spoločenstva demokratických krajín s jednotným hospodárskym priestorom zaviazala zharmonizovať svoju legislatívu s legislatívou Európskej únie. Táto práca si kladie za cieľ zanalyzovať vplyv Európskej únie a práva Európskej únie na právny systém Slovenskej republiky, pričom sa nejedná o enumeratívny výpočet oblastí a zákonov, ktoré sa menili pod vplyvom a na žiadosť Únie, ale skôr sa zameriava na spôsob akým Únia ovplyvňuje legislatívu Slovenskej republiky, na akých základoch stojí jej vplyv a čo je cieľom tohto vplývania. Určujúcimi otázkami, na ktoré táto analýza chce poskytnúť odpoveď, sú: aký je vplyv Únie na slovenskú legislatívu z materiálneho hľadiska; aká je miera vplyvu Únie na slovenský právny poriadok a aká je diferenciácia stupňov vplyvu vzhľadom na rôzne oblasti legislatívy; a nakoniec v čom spočíva jej autorita, ktorá jej umožňuje vplyv na legislatívu Slovenskej republiky. Nevyhnutnou témou, ktorej sa v tejto súvislosti teda treba venovať, je rozdelenie právomocí medzi Úniou a Slovenskou republikou, ich zmluvný vzťah a vzťah medzi prameňmi práva EÚ a SR. 7

8 Nakoľko proces sebaurčovania Európskej únie je do dnešných dní nesmierne dynamický a podlieha historickému vývinu, je nutné pre plnšie pochopenie jej úlohy voči členským štátom vrátane Slovenska všimnúť si jej začiatky a historický vývoj s akcentom na prvotné ciele, pre ktoré vznikla, na vzťahy medzi štátmi v tejto únii až po vzťah Únie k jej štátom. V určitom stupni jej vývoja nastávajú interakcie so štátmi bývalého východného bloku, ktoré prejavili záujem o členstvo, pričom základnou podmienkou je aproximácia národného práva s právom Európskej únie a v tom čase aj Európskeho spoločenstva. Aby bolo možné porozumieť zmenám v legislatíve Slovenskej republiky ako kandidátskej krajiny na členstvo a neskôr ako plnoprávneho člena Únie, táto práca stručne analyzuje právne základy Európskej únie s dôrazom na pramene práva. Zameriava sa na právne úpravy v slovenskej legislatíve, ktoré umožnili vstup do Únie tak z pohľadu vnútroštátneho práva ako aj splnenia prístupových podmienok zo strany EÚ. Jednou z rozhodujúcich tém tejto práce je korelácia normotvorných orgánov na úrovni Slovenskej republiky a na úrovni Európskej únie, čiže najmä vzťah medzi Národnou radou Slovenskej republiky ako jediným zákonodarným orgánom Slovenskej republiky a Európskou úniou s jej právomocami v oblasti tvorby práva. Podkladom pre túto analýzu sú diela a príspevky najmä slovenských a českých odborníkov v oblasti európskeho práva, so zameraním na vzťahy štátov strednej Európy bývalého Sovietskeho bloku s Európskou úniou. Vzhľadom na aktuálnosť a dynamickosť témy je mnoho autorov citovaných z ich nedávnych príspevkov na vedeckých konferenciách, čím sa chce dosiahnuť čo najväčšia aktuálnosť, vyváženosť a variabilita vedeckých právnych názorov na určenú tému. Rozsah práce neumožňuje hĺbkovú teoretickú analýzu príčin a následkov vplyvu Únie z pohľadu viacerých významných autorov, avšak sa snaží predstaviť spektrum akademických názorov doplnený informáciami z oficiálnych informačných zdrojov Európskej komisie, Európskej únie a vlády Slovenskej republiky. 8

9 1. Európska únia Z pohľadu dlhodobých dejín Európy je vznik a formovanie Európskej únie záležitosťou novodobej histórie. Myšlienka zjednocovania Európy, ktorú formuloval francúzsky minister zahraničných vecí Róbert Schuman 9.mája 1950 vo svojom vyhlásení ako základ svetového mieru 1, nebola síce nová, ale konkrétnejšie kontúry začala naberať až realizáciou ekonomicko-integračného zoskupenia Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ. Významným faktorom pri nadväzovaní hospodárskych kontaktov v rámci Európy bola snaha o urovnanie sporov medzi Francúzskom a Nemeckom po druhej svetovej vojne, kde zavedenie spoločnej výroby uhlia a ocele malo byť základom ekonomického rozvoja a prvou etapou európskej integrácie Európske spoločenstvá ESUO, EHS a EURATOM Do tohto modelu ekonomickej spolupráce boli prizvané aj ďalšie štáty Európy: Belgicko, Taliansko, Holandsko a Luxembursko, ktoré spolu s Francúzskom a Nemeckou spolkovou republikou podpísali v Paríži 18.apríla 1951 dohodu, čím položili základný kameň novej formy partnerstva krajín rovnocenne spolupracujúcich prostredníctvom spoločných inštitúcií. 3 ESUO (Európske spoločenstvo uhlia a ocele) podriadilo celú produkciu uhlia a ocele spoločnej nadnárodnej inštitúcii, čím dostalo pod kontrolu kľúčové priemyselné odvetvie z pohľadu vojenskej výroby. Založením supranacionálneho Vysokého úradu pre kontrolu, riadenie a plánovanie celého odvetvia, členské štáty prvýkrát presúvajú časť svojich kompetencií na zjednocujúci inštitút. Zmluva vstúpila do platnosti 23.júla 1952 a stala sa tak prvou integrujúcou zmluvou budúcej Európskej únie. 4 Práve touto zmluvou sa položil budúci základ princípu fungovania zjednotenej Európy, pretože sa uprednostnila koncepcia nadnárodnej kontrolnej inštitúcie pred kooperatívnou, na ktorú zmluvné strany preniesli časť svojich právomocí, ako to aj charakterizuje autorka JUDr. Nováčkova špecializujúca sa na otázku europeizácie: Ak by sme mali stručne 1 Por. Nováčková, Daniela: Európska únia a Európske spoločenstvá, in: Čorba, Juraj (ed.): Európske právo na Slovensku. Právny rozmer členstva Slovenskej republiky v Európskej únii, Nadácia kalligram, 2003, str tamtiež 3 Por Por

10 charakterizovať Európske spoločenstvo pre uhlie a oceľ, tak by sme mohli hovoriť o organizácii, ktorá nie je založená na princípe vzájomnej kooperácie, ale ktorá uprednostnila princíp supranacionality. Z právneho hľadiska sa supranacionalitou (nadnárodnosťou) rozumie právo medzinárodnej organizácie zaväzovať členské štáty v určitých oblastiach, ktoré boli pôvodne vo zvrchovanej právomoci (suverenite) členských štátov, a to i bez ich výslovného súhlasu, väčšinovým uznášaním sa nezávislých nadnárodných orgánov. 5 Úspešnosť projektu ESUO podnietila integračné snahy vo všetkých oblastiach hospodárstva a viedla v roku 1957 k podpísaniu tzv. Rímskych zmlúv, ktoré založili Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (EURATOM) s platnosťou od 1.januára Ambíciou podpísanej dohody o EHS bolo vytvorenie spoločného trhu s voľným pohybom osôb, služieb a kapitálu pod autoritou spoločnej inštitúcie vytvárajúcej na to nevyhnutné podmienky. Parlamentné zhromaždenie ESUO a súdny dvor, ktoré mali spoločenstvá spoločné, nahradili v roku 1958 Európsky súdny dvor a Európsky parlament. 6 Cesta od Rímskych zmlúv k vzniku samotnej Európskej únii Maastrichtskou zmluvou bola poznačená politickými a ekonomickými stretmi v náhľadoch na fungovanie jednotného hospodárskeho priestoru aj vzhľadom ku geopolitickému rozloženiu v Európe a vo svete (najmä studená vojna či rozdelené Nemecko) a preto obdobie od roku 1957 až po 1992 nebolo v integračných snahách natoľko úspešné. Colná únia z roku 1968, rozširovanie členskej základne či Jednotný európsky pakt z 1986 však vyjadrovali snahu predstaviteľov o naplnenie cieľov zakladajúcich zmlúv, no ucelenejšie a hlavne kvalitatívne hlbšie integračné kroky sa nedarilo realizovať. Vhodná politická klíma a vytvorenie podmienok pre zrýchlenie integračného procesu po všetkých stránkach však prichádza najmä s rozpadom Sovietskeho zväzu a znovuzjednotením Nemecka, čím po dlhých desaťročiach už nebolo nutné koncentrovať značnú časť ekonomických a politických síl na ochranu pred potenciálnym vojenským nebezpečenstvom a tak sa 5 Nováčková, Daniela: Európska únia a Európske spoločenstvá, in: Čorba, Juraj (ed.): Európske právo na Slovensku. Právny rozmer členstva Slovenskej republiky v Európskej únii, Nadácia kalligram, 2003, str Por. tamtiež 10

11 vytvoril spoločensky a politicky prijateľný rámec pre vyvrcholenie európskych jednotiacich tendencií v členských krajinách Zmluva o EÚ od Maastrichtu cez Amsterdam k Nice Významným medzníkom v histórii Európskej únie sa stáva zmluva o Európskej únii z Maastrichtu v roku 1992, kde v nadväznosti na ďalší dynamický vývoj v oblasti zmluvnej základne sa Zmluva o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva mení na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva. Zmenou sa zvýrazňuje položenie základov pre integrovanú Európu, kde síce prioritnou úlohou spoločenstva zostáva vytvorenie spoločného trhu a jednotnej hospodárskej a menovej únie, ale aj vykonávanie spoločných politík či deklarovanie sociálnej súdržnosti a solidarity medzi členskými štátmi. Zmluva o Európskej únii výrazne rozširuje chápanie integrácie z výsostne hospodárskej platformy aj na politickú, pričom predpokladá aj zjednotenie v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Táto tendencia vytvára rámec pre užšie spolužitie národov. 8 Európske spoločenstvá sa tak vyvinuli ďalej od supranacionálnych inštitúcií k Európskej únii, ktorá k už platným spoločenstvám ESUO, EURATOM a EHS (ES) ako prvému pilieru, voči ktorému sa členské štáty zaviazali preniesť svoje právomoci, pridružuje aj druhý pilier, čiže spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a tretí v oblasti spolupráce v justícii a vnútorných záležitostiach. Významným faktorom fungovania druhého a tretieho piliera je kooperatívna koncepcia spolupráce založená na intergouvernementálnom dialógu. Právomoci jednotlivých členov v tejto oblasti nie sú zmluvne prevedené na spoločné nadnárodné inštitúty, ale v rámci svojich právomocí sa spolupodieľajú na vytváraní podmienok pre fungovanie a vykonávanie zmluvných bodov. 9 Predpokladom týchto zmien a doplnení je zjednocovanie a kooperácia takmer vo všetkých oblastiach hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho života, s cieľom užšieho spojenia národov Európy a zmenšovaním rozdielov medzi jednotlivými regiónmi, aby sa tak 7 Por. z a tiež z Por. Nováčková, Daniela: Európska únia a Európske spoločenstvá, in: Čorba, Juraj (ed.): Európske právo na Slovensku. Právny rozmer členstva Slovenskej republiky v Európskej únii, Nadácia kalligram, 2003, str Por. z

12 z pohľadu Maastrichtskej zmluvy dosiahol najvyšší stupeň integrácie: vnútorný trh a vytvorenie hospodárskej a menovej únie. 10 Vo vecnej podstate ide o multilaterálnu spoluprácu členských štátov za účelom plnenia cieľov uvedených v zmluve. Keďže únia v hospodárskej oblasti nie je homogénna, jednotlivé zúčastnené štáty musia v rámci procesu hospodárskeho zjednotenia zavádzať spoločné opatrenia často aj v tom istom časovom horizonte, čo nevyhnutne vyžaduje prehĺbenie prepojenia medzi členmi Európskej únie. Spoločné pozitívne opatrenia cez mnohostranné priame účinky sú prostriedkom dopredu cielenej integrácie, ktorej skutočná realizácia je podmienená objektívnym prístupom zavádzania komplexného systému harmonizačných opatrení. 11 Avšak napriek prelomovým zmenám a doplnkom v Zmluve o Európskej únii, sa vlastná právna subjektivita únii nepriznáva. V pozadí stále rezonujú prvotné motívy zjednocovania, viditeľné od založenia ESUO a to prevencia vnútroeurópskych vojen hospodárskou integráciou Európy. 12 Vzhľadom k tomuto motívu a snahe vyhnúť sa federalistickým chápaniam Európskej únie, sa javia všetky nesporné snahy o prehĺbenie politickej integrácie ako nedokončené. 13 Je totiž zrejmé, že Európska únia v ponímaní Maastrichtskej zmluvy nie je len programovým cieľom integračného procesu, ale ide o medzinárodnú organizáciu sui generis ako konštatuje aj Reichbauer: EÚ nepredstavuje tradičnú medzinárodnú organizáciu a ani federálny štát. Samotná EÚ nie je hotovým útvarom, ale je systémom vo výstavbe, pre ktorý sa používa pojem supranárodná organizácia. 14 Fungovanie Európskej únie v nových podmienkach upravuje ďalšia veľká zmluva z Amsterdamu podpísaná v roku 1997 s platnosťou od 1.mája Znamená určitý pokrok v oblasti európskej integrácie, pretože rozvíja politickú tendenciu zjednocovania načrtnutú v Maastrichte, nakoľko sa zameriava okrem ekonomickej integrácie európskeho 10 Hlava 1, Článok B Zmluvy o Európskej únii z Maastrichtu 1992: Únia si kladie nasledujúce ciele: podporovať hospodársky a sociálny pokrok, jeho vyrovnanosť a stabilitu, predovšetkým utvorením priestoru bez vnútorných hraníc, posilnením hospodárskej a sociálnej súdržnosti, uskutočnením hospodárskej a menovej únie a napokon zavedením jednotnej meny v súlade s ustanoveniami tejto zmluvy..." 11 Por. Nováčková, Daniela: Európska únia a Európske spoločenstvá, in: Čorba, Juraj (ed.): Európske právo na Slovensku. Právny rozmer členstva Slovenskej republiky v Európskej únii, Nadácia kalligram, 2003, str Por. Reichbauer, Ondrej: Európska únia pre každého, Eurolitera, Bratislava 2004, str Por. Ondruš, Ján: Zbližovanie slovenského a európskeho práva. Rigorózna práca, Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2010, str Reichbauer, Ondrej: Európska únia pre každého, Eurolitera, Bratislava 2004, str

13 kontintentu aj na občiansku 15. Občianstvo únie bolo definované v Zmluve o Európskej únii už v roku 1992 s cieľom podporiť európsku identitu, ale až Amsterdamská zmluva tieto práva rozširuje a objasňuje vzťah medzi občianstvom únie a štátnou príslušnosťou, konštatujúc, že občianstvo únie nenahrádza, ale dopĺňa štátnu príslušnosť jednotlivca 16. Dôraz na občianstvo únie nachádza odraz aj v úprave v oblasti spravodlivosti a vnútorných záležitostiach, kde sa spolupráca medzi členmi rozšírila a zintenzívnila. Kým Maastricht hovoril o medzivládnej kooperácii v treťom pilieri, občianstvo únie nevyhnutne súvisí s voľným pohybom osôb a teda aj kontrolou vonkajších hraníc, právom azylu, prisťahovalectvom a súdnou spoluprácou v občianskoprávnych záležitostiach a aj z tohto dôvodu sa tieto oblasti spolupráce presúvajú z tretieho piliera do prvého politického, čo znamená, že boli prevzaté zo zmluvy o Európskej únii do zmluvy o Európskych spoločenstvách. Je to ďalšia sféra, ktorá prechádza z intergouvernementálnej koncepcie spolupráce na supranacionálnu a nachádza sa preto v právomoci európskych inštitúcií. 17 V súvislosti s plánovaným najväčším rozšírením Európskej únie sa uskutočnila medzivládna konferencia, ktorá viedla k podpísaniu Zmluvy z Nice z roku 2001 s platnosťou od 1.februára Najvýznamnejším aktom z tohto obdobia je vyhlásenie Charty základných práv EÚ, v ktorej sú zakotvené občianske, politické, hospodárske, sociálne a spoločenské práva. Jej obsahovým východiskom bol Európsky dohovor o ochrane ľudských práv, ako aj úpravy v zakladajúcich zmluvách a ústavné tradície členských štátov. 18 Vzhľadom k svojmu charakteru a nezáväznej právnej povahe je možno tento dokument označiť za deklaráciu, keďže kodifikuje základné práva občanov Európskej únie. Úloha charty je vytvorenie právneho základu na ochranu základných práv občanov v rámci európskeho priestoru. 19 Tento krok naznačoval ambíciu europolitikov pokračovať v integrácii, ktorá sa pomaly oslobodila od strachu z možného federalistického princípu fungovania Európskej únie. Jasným signálom je usporiadanie Konventu o budúcnosti EÚ, kde jednou z najzákladnejších cieľov je vypracovanie návrhu ústavy pre občanov Európy. 15 Zmluva o Európskej unii v znení Amsterdamskej zmluvy, Hlava I, Článok 1: Táto zmluva predstavuje novú etapu v procese utvárania čoraz užšieho spojenectva medzi národmi Európy, v ktorom sa prijímajú rozhodnutia čo najotvorenejšie a čo najbližšie k občanovi. 16 Zmluva o založení Európskeho spoločenstva v znení Amsterdamskej zmluvy, Časť II, článok Por. z Por. Reichbauer, Ondrej: Európska únia pre každého, Eurolitera, Bratislava 2004, str Por. Nováčková, Daniela: Európska únia a Európske spoločenstvá, in: Čorba, Juraj (ed.): Európske právo na Slovensku. Právny rozmer členstva Slovenskej republiky v Európskej únii, Nadácia kalligram, 2003, str.48 13

14 Do júla 2003 vypracovali členovia konventu návrh ústavnej zmluvy, ktorá spojila doterajšie tri zmluvy, zmluvu ES, zmluvu o EÚ a zmluvu EUROATOM do jednej konsolidovanej verzie zmluvy o Ústave pre Európu. Návrh ústavy je podľa obsahu ústavou, ale podľa právneho chápania plnil funkciu medzinárodnej zmluvy júna 2004 medzivládna konferencia prijala tento text konventu a 29.októbra bol podpísaný predstaviteľmi členských štátov. Po referendách vo Francúzsku a Holandsku, ktoré európsku ústavu odmietli, tento dokument nevstúpil do platnosti Lisabonská reformná zmluva Po neúspechu ústavnej zmluvy, začali členské štáty hľadať spôsob nového reformného usporiadania Európskej únie, ktoré by dokázalo vyriešiť problémy s fungovaním inštitúcií v nových podmienkach súvisiacich najmä s rozšírenou členskou základňou a potenciálnym vytváraním dualizmu medzi EÚ a ES. Medzivládna konferencia v roku 2007 našla kompromis medzi textom prijatej, ale neratifikovanej európskej ústavy a skeptickými krajinami, ktoré chceli otvoriť kľúčové otázky a takisto najmä požiadavkou zo strán Holandska a Francúzska, ktoré chceli úplne nový text zmluvy. 22 Lisabonská zmluva bola podpísaná v decembri 2007 a po jej ratifikácii vo všetkých členských štátoch začala platiť od 1.decembra Kým ústavná zmluva mala za cieľ zlúčiť Zmluvu o Európskej únii a Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, Lisabonská zmluva ich iba reformuje a dopĺňa. V jej znení EÚ získava právnu subjektivitu a stáva sa nástupcom Európskeho spoločenstva. Zmluva o založení ES sa mení na Zmluvu o fungovaní Európskej únie. Reformou prešiel text obidvoch zmlúv, avšak nedotknutá zostala Zmluva o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu, takže podľa Lisabonu popri EÚ existuje samostatné spoločenstvo EURATOM. Medzi najvýraznejšie zmeny môžme zaradiť zmeny vo vzťahu k právnej subjektivite, kde Lisabon formálne a materiálne integruje Európske spoločenstvo do Európskej únie; zrušenie trojpilierovej štruktúry najmä zjednotením hmotnoprávnych pravidiel policajnej 20 Por. z Por. z Por. z

15 a súdnej právomoci v trestných veciach a spoločnej zahraničnej politiky do Zmluvy o fungovaní Európskej únie; nové vymedzenie výlučných právomocí EÚ; zmena pravidiel rozhodovania v Rade EÚ; rozšírenie právomocí Európskeho parlamentu; zmeny v súdnom systéme EÚ; ako aj posilnenie spoločnej zahraničnej politiky osobou nového vysokého predstaviteľa Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. Charta základných práv Európskej únie sa stáva právne záväzným dokumentom 23, čoho dôsledkom je ochrana základných práv v členských štátoch Európskej únie nielen vnútroštátnymi súdmi a Európskym súdom pre ľudské práva, ale aj Súdnym dvorom Európskej únie. 24 Z právneho pohľadu je Lisabonská zmluva vlastne aktualizáciou zmluvy z Nice, ktorá inkorporuje a načrtáva mnohé ciele neratifikovanej ústavnej zmluvy, bez toho však, aby mala ambíciu stať sa dokumentom ústavnej hodnoty. I keď prišlo k presunu tretieho piliera Maastrichtskej zmluvy do Zmluvy o fungovaní EÚ čiže bývalej Zmluvy o založení ES a teda opätovný príklon k supranacionálnej inštitúcii 25, stále de fakto zostáva dvojpilierové členenie z dôvodu, že sa celkom neodstránil medzinárodnoprávny charakter druhého piliera. Ambivalencia únijného a komunitárneho práva, ktoré zároveň predstavovalo dva druhy koncepcií spolupráce a integrácie únijné ako medzivládna kooperácia a komunitárne ako integrujúca supranacionálna inštitúcia sa Lisabonom jednoznačne prekonáva tým, že Európska únia sa v plnom rozsahu stáva právnym nástupcom Európskych spoločenstiev, takže o Únii už nie je možné viac hovoriť ako o politickej únii založenej na princípe intergouvernementálnej spolupráce, ale naopak ako o supranacionálnej integrujúcej inštitúcii. Maastrichtská predstava voľnej politickej únie založenej na druhom a treťom pilieri sa cez Amsterdam, Nice a najmä Lisabon dostáva k politickej únii v sile záväznosti zmlúv bývalého komunitárneho práva. 26 Cesta koncepcie supranacionálnych inštitúcií nastúpená už ESUOm sa postupom času a jednotlivými zmluvami rozširovala a mala mať svoje vyvrcholenie v Ústave pre Európu. Odmietnutie Ústavy pre Európu v referendách preukázalo stále prítomnú averziu 23 Výnimku tvoria Poľsko, Veľká Británia a Česká republika, ktoré si vyrokovali právo nepristúpiť k Charte. 24 Por. Rohaľ, Peter: Čo prináša a čo znamená Lisabonská zmluva, EPI, 2009, publikované na: 25 Výnimky v tejto oblasti si vyrokovali Británia, Dánsko a Írsko por Por. Tichý, Lubos a kol.: Európske právo, C.H.Beck, Praha, 2004, str a Kunová, Vlasta: Lisabonská zmluva Nová reforma Európskej únie, Jean Monnet Chair University, Ústav Medzinárodných vzťahov a aproximácie práva, Bratislava, 2008, str

16 Európanov na federatívne a supranacionálne tendencie v EÚ 27, čo zrejme malo za následok aj opatrné vyjadrovanie sa Lisabonu ohľadom nadradenosti únijného práva nad národným. Na rozdiel od ústavnej zmluvy tento princíp v Lisabonskej reformnej zmluve nie je všeobecne deklarovaný, a prenecháva právomoc Európskemu súdnemu dvoru, aby určoval daný princíp. Predsa však obdobie reflexie 28 po odmietnutí ústavnej zmluvy prinieslo svoje ovocie vo forme jasnejšieho definovania vzťahu medzi členskými štátmi a supranacionálnymi inštitúciami, kde sa veľký dôraz kladie na princíp subsidiarity a zreteľne sa vymedzujú princípy prenesených právomocí na tri druhy kompetencií EÚ: výlučné, spoločné a podporné. V Lisabonskej zmluve sa pre každú oblasť činnosti stanovuje, či je v nej oprávnená konať Únia alebo členské štáty. 29 Reformná zmluva z Lisabonu zásadným spôsobom zmenila dovtedy platné členenie európskeho práva zrušením trojpilierovej štruktúry. Určitá ambivalencia v podobe reliktu Maastrichtského druhého piliera zachovaním koncepcie medzivládnej spolupráce v tejto oblasti je znakom prítomných tenzií medzi presadzujúcou sa koncepciou supranacionálnych inštitúcií a politicky voľnejšej intergouvernementálnej spolupráce, ktoré sa markantne prejavili v neratifikovaní Ústavy pre Európu. Zdá sa tak, že Lisabonská zmluva môže byť iba kompromisom, ktorý preklenie obdobie do prijatia ďalšej zmluvy, prípadne do prijatia novej Ústavy pre Európu Vo Francúzsku táto téma bola silne prítomná už pri diskusii o Maastrichte, kde referendum skončilo veľmi tesným výsledkom v prospech zmluvy o EU, por Por Por. a 30 Por.Kunová, Vlasta: Lisabonská zmluva Nová reforma Európskej únie, Jean Monnet Chair University, Ústav Medzinárodných vzťahov a aproximácie práva, Bratislava, 2008, str

17 2. Právne základy Európskej únie Európska únia je tvorená členmi, ktorých história je poznačená vzájomnými interakciami nie vždy mierovej povahy a nie rovnakého náhľadu na dejiny. Aby bolo možné vybudovať jednotné spoločenstvo, bolo nevyhnutné nájsť styčné body spoločné pre všetky členské národy buď vychádzajúce z histórie, právnych tradícií a hodnôt alebo na druhej strane cieľov zjednocujúcich rozmanité národy do spoločného úsilia o lepšiu budúcnosť. Jednotlivé zakladajúce zmluvy obsahujú formulácie, ktoré majú ambíciu vytvoriť spoločnú platformu pre členské štáty Európskej únie definovaním cieľov, hodnôt a právnych zásad akceptovateľných pre celú Úniu. Nakoľko suverenita EÚ je derivovaná zo suverenít jednotlivých štátov, je iba prirodzené, že právne usporiadanie je zrkadlom a vzájomným kompromisom členských krajín vychádzajúcich z európskej právnej kultúry. 2.1 Ciele a hodnoty Európskej únie Zmluva o Európskej únii v znení Lisabonskej reformnej zmluvy definuje ciele Únie v článku 3 nasledovným spôsobom: Cieľom Únie je presadzovať mier, svoje hodnoty a blaho národov. V stanovení cieľov sa zreteľne prejavuje základný motív, ktorý sprevádza európsky integračný proces od počiatku a to prevencia vnútroeurópskych vojen zjednotením Európy. 31 Je to zrejmé aj z akcentu, ktorý sa dáva na mier ako prvotný cieľ a zároveň nevyhnutný predpoklad zachovania spoločných hodnôt, ktoré vytvárajú kultúrnocivilizačný rámec pre blaho národov. Taxatívne vymenovanie hodnôt v článku 2 Lisabonskej zmluvy o EÚ odráža historické korene západoeurópskej civilizácie založené na rímskom práve, kultúrnom a filozofickom dedičstve Grékov a hodnotách kresťanstva 32 : Únia je založená na hodnotách úcty k ľudskej dôstojnosti, slobody, demokracie, rovnosti, 31 Por. Reichbauer, Ondrej: Európska únia pre každého, Eurolitera, Bratislava 2004, str Preambula Lisabonskej zmluvy hovorí o čerpaní inšpirácie z kultúrneho, náboženského a humanistického dedičstva Európy, z ktorého sa vyvinuli univerzálne hodnoty nezrušiteľných a nescudziteľných práv ľudskej bytosti, slobody, demokracie, rovnosti a právneho štátu. Pre porovnanie Konvent pri návrhu euroústavy včlenil do preambuly formuláciu o európskom dedičstve založenom na gréckorímskej kultúre a prínose osvietenstva. O pilieroch európskej kultúry pozri Hečková, Janka: Základy európskej civilizácie, in: Slovenský učiteľ, Slovdidac, 09/2007, str

18 právneho štátu a rešpektovania ľudských práv vrátane práv osôb patriacich k menšinám. Tieto hodnoty sú spoločné členským štátom v spoločnosti, v ktorej prevláda pluralizmus, nediskriminácia, tolerancia, spravodlivosť, solidarita a rovnosť medzi ženami a mužmi. Z uvedeného vyplýva, že základom možného spolužitia národov sú zdieľané hodnoty a zároveň, že rešpektovanie týchto hodnôt je nevyhnutnou podmienkou pre členské krajiny, pričom Únia je ich garantom a strážcom. Tento morálny a eticko-kultúrny základ má mať svoj odraz v legislatívach členských krajín minimálne v miere nepoškodzovania týchto zásad a v pozitívnom vyjadrení v ich ochrane. Vytvára tak fundament jednoty, ktorá má ambíciu stať sa jednotiacim prvkom a v určitej miere nahradiť osvietenské názory o vytváraní politických útvarov založených na reči a národnosti. V tejto súvislosti je otázne, akým prvkom v tejto politickej scéne bude silnejúca moslimská komunita, odchovaná na odlišných kultúrno-etických základoch a takisto veľmi diskutované úsilie Turecka o včlenenie do štruktúr Európskej únie. 33 Z článku 3 sa teda dá vyvodiť niekoľko najvážnejších čiastkových cieľov smerujúcich k métam mieru, zachovania spoločných hodnôt a blaha národov: 1. Zlepšovanie životných a pracovných podmienok obyvateľov EÚ, spolupráca v sociálnej oblasti 2. Podpora ekonomického rozvoja nástrojmi hospodárskej únie bez hraníc a menovej únie, vrátane zavedenia jednotnej meny 3. Smerovať k stabilným a vyváženým obchodným vzťahom medzi členskými krajinami EÚ a zaručiť im na spoločnom trhu voľnú súťaž 4. Postupne vyrovnávať ekonomickú rovnováhu medzi členskými štátmi a ich regiónmi 5. Ochrana práv a záujmov členských štátov zavedením ručenia Únie 6. Spolupráca v oblasti práva a vnútornej politiky 7. Rozširovanie EÚ o nových členov, predovšetkým o štáty strednej a východnej Európy, ktoré opätovne umožnila ratifikovaná Lisabonská reformná zmluva 8. Pomoc EÚ rozvojovým štátom 33 Por. Busch, Arno: Islam and law, in: Harmonization and unification of law in the european context. Security priorities of today and new views on the development of international law. Collection of Papers from the International Scholastic Conference: Law as a unifying factor of Europe jurisprudence and practice., Comenius University of Bratislava, Faculty of Law, 2011, str

19 9. Prispieť k zachovaniu mieru a slobody jednotnou obrannou politikou Únie 34 Lisabonská zmluva tak prijala a novelizovala už dávnejšie definované ciele a stratégie Európskej únie, s citeľnou akcentáciou sociálneho cítenia, ktoré sa prejavilo aj doložkou o solidarite medzi členskými štátmi, či zdôraznením obmedzenia a odstránenia chudoby ako hlavného cieľa v oblasti rozvojovej spolupráce. Medzi nové priority sa zaraďuje sloboda, spravodlivosť a bezpečnosť, čo sa prejavuje aj včlenením bývalého tretieho piliera do inštitucionálneho rámca Európskej únie. 2.2 Legislatíva Európskej únie Európsku úniu je potrebné chápať ako právne spoločenstvo, ktoré vzniklo na základe práva, a ktoré právo aj tvorí. Poukazuje na to účinnosť primárneho práva, čiže zmlúv, a z neho vychádzajúceho sekundárneho práva Únie a jeho vzťah k národnému právu členských štátov. Francúzskym odborným termínom acquis communautaire sa do platnosti Lisabonskej zmluvy označoval súhrn zmluvného práva a sekundárneho práva Európskych spoločenstiev vytvoreného počas jeho existencie. Od Lisabonu sa plnoprávnym dedičom ES stáva Európska únia, čím sa maže ambiguita medzi unijným a komunitárnym právom a preto môžme označiť sumu všetkých právnych aktov aj právne nezáväzných, ktoré vytvorili EÚ, ako acquis européen alebo aj EU acquis alebo jednoducho acquis. 35 Najvýznamnejšou časťou európskeho práva sú jeho pramene ako právne normy obsahujúce objektívne právo. Jedná sa predovšetkým o právne normy so všeobecne záväznými pravidlami správania sa, avšak do určitej miery sú prameňmi aj akty aplikácie práva, ktoré majú zaväzný charakter len voči subjektom, ktorým sú určené. Z tohto dôvodu možno považovať za prameň práva i dotváranie práva súdnymi a správnymi rozhodnutiami Terminológia pre nástupcu pojmu acquis communautaire nie je po zmenách v Lisabonskej zmluve ešte ustálená, preto sa autor tejto práce rozhodol pre tento účel používať názvy európskeho práva podľa citovaných autorov a referenčných autorov v odstavcoch, na ktorých sa daný text odvoláva. 36 Por. Reichbauer, Ondrej: Európska únia pre každého, Eurolitera, Bratislava 2004, str

20 2.2.1 Pramene práva EÚ Európska únia odvodzuje všetky svoje činnosti zo zakladajúcich zmlúv, ktoré sú dobrovoľne a demokraticky dohodované so všetkými členskými krajinami. Zakladajúce zmluvy tvoria takzvané primárne právo Európskej únie, ktoré je porovnateľné s ústavou na štátnej úrovni v hierarchickom chápaní prameňov práva. 37 Od svojho vzniku v roku 1993 na základe Zmluvy o Európskej únii v Maastrichte bola Únia vystavaná na troch pilieroch, čo bolo vlastne označením pre tri hlavné okruhy pôsobnosti Únie. Do začiatku platnosti Lisabonskej zmluvy jej existencia bola závislá na Európskych spoločenstvách, ktoré jediné boli subjektami medzinárodného práva spoločnými pre toto zoskupenie. Tým tvorili prvý pilier, v ktorom boli činné spoločné orgány Spoločenstiev v koncepte supranacionálnych inštitúcií. Za druhý pilier sa považovala spoločná zahraničná a bezpečnostná politika, a tretím v architektúre EÚ bola policajná a súdna spolupráca v trestných veciach. Druhý a tretí okruh politík bol založený na intergouvernementálnej spolupráci. Úspešne zavŕšená ratifikácia Lisabonskej zmluvy a jej vstup do platnosti od 1.decembra 2009 vniesli do obsahu kľúčových politík Európskej únie dôležité zmeny. Tým, že EÚ sa stala subjektom medzinárodného práva, prišlo k zvýšeniu počtu oblastí politík Európskej únie a k ich rozšíreniu. 38 Touto významnou úpravou prevzala všetky práva a povinnosti Európskych spoločenstiev a tým aj postavenie v rámci prameňov práva. Kým EÚ nemala vlastnú právnu medzinárodnú subjektivitu, jedine právo ES malo prednosť pred právom členského štátu a zároveň priamy účinok v práve členského štátu. Od Lisabonskej reformnej zmluvy sa do primárneho práva zarátava aj väčšia časť bývalého tretieho piliera a sú nanovo jasne vymenované a stanovené oblasti, v ktorých má EÚ výlučnú právomoc. Pre tieto všetky etapy integrácie prejavujúce sa novelizáciami zakladajúcich zmlúv s pozmeňovacími a prístupovými aktami, ako aj záväznými protokolmi a dodatkami rovnocenného významu, je jednotným znakom spoločne prejavená vôľa členských štátov preniesť časť svojich právomocí na supranacionálne inštitúcie, ktoré vytvárajú právny poriadok záväzný tak pre členské štáty ako aj fyzické a právnické osoby týchto štátov z Por. taktiež a taktiež 39 Por. Reichbauer, Ondrej: Európska únia pre každého, Eurolitera, Bratislava 2004, str

21 Druhým prameňom práva EÚ sú medzinárodné zmluvy, ktoré umožňujú Únii rozvíjať hospodárske, sociálne a politické vzťahy so svetom. Jednou z politík, v ktorých prišlo k najzávažnejším zmenám po Lisabone je oblasť Spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Funkciu reprezentanta do začiatku platnosti Lisabonskej zmluvy plnil vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku. So získaním medzinárodnej právnej subjektivity, Európska únia spriehľadnila a zjednotila komplikovanú štruktúru vo vzťahu k zahraničiu mimo EÚ odstránením dualizmu medzi Európskou úniou a Európskymi spoločenstvami. 40 S cieľom zviditeľniť sa a získať slovo v medzinárodnej diplomacii vytvorila Únia funkciu vysokého splnomocenca pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku, ktorý koordinuje členské štáty EÚ pri formovaní a uplatňovaní zahraničnej politiky. Tento post spojil dve existujúce funkcie: vysokého predstaviteľa pre Spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a funkciu komisára pre vonkajšie vzťahy. Zahraničná a bezpečnostná politika predstavuje oblasť, kde si základné právomoci ponechali členské štáty EÚ. 41 Časťou tohto prameňa sú aj vnútro únijné zmluvy medzi jednotlivými členskými štátmi, ktoré môžu v rámci vymedzených právomocí nadštandardne spolupracovať a uzatvárať dohody. Táto úprava spolupráce môže byť predmetom medzinárodnej zmluvy medzi Úniou a zainteresovanými stranami a podľa svojho obsahu zostávajú tiež prameňom medzinárodného práva verejného, a to pre zmluvného partnera. 42 Tretím prameňom práva je takzvané sekundárne právo. Môže byť definované ako celok normatívnych aktov, ktoré boli prijaté európskymi inštitúciami ako prevádzajúce ustanovenia zmlúv. Do Lisabonu mali formu všeobecných usmernení, zásad, spoločenských stratégií, spoločných stanovísk alebo rozhodnutí v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, alebo právne akty, ktoré majú formu spoločných stanovísk, rámcových rozhodnutí alebo rozhodnutí v oblasti policajnej a justičnej spolupráce v trestných veciach. Od Lisabonu, kde sa zjednocuje únijné právo a právo ES, sa však k týmto normatívnym aktom priraďujú nariadenia, smernice, rozhodnutia a odporúčania. 40 Do platnosti Lisabonu síce SZBP uzatváralo medzinárodné dohody o otázkach týkajúcich sa SZBP aj s tretími krajinami, kde vedením rokovaní zvyčajne bola poverená predsednícka krajina EÚ. Na jej odporúčanie uzatvárala Rada medzinárodné dohody v mene EÚ i napriek tomu, že nikde v Amsterdamskej zmluve nebola definovaná právna subjektivita EÚ nutná k uzatváraniu takýchto zmlúv pozri 41 Por. taktiež a taktiež 42 Por. Reichbauer, Ondrej: Európska únia pre každého, Eurolitera, Bratislava 2004, str

22 Nariadenie je nástrojom právneho poriadku EÚ a je to legislatívny akt sekundárneho práva. Má všeobecnú platnosť, je záväzné vo všetkých svojich častiach a platí priamo v každom členskom štáte. Je teda súčasťou právneho poriadku každého členského štátu a nevyžaduje si schválenie alebo inú transformáciu do národného práva, len sa skúma, aké implementačné opatrenia treba vykonať. Znamená to, že má tzv. priamy účinok. Povinne je publikované v Úradnom vestníku EÚ. Nariadenia majú priamy ako aj horizontálny účinok. Súkromné osoby sa teda môžu obrátiť aj na vnútroštátne súdy, aby sa dovolali ustanovenia nariadenia a to tak vzhľadom na spory so súkromnými osobami ako aj voči štátu. Predmetom nariadenia nie sú iba konkrétne normy a ustanovenia, ale aj jeho všeobecné ciele a zámery. Dôsledkom je nutnosť aplikácie noriem správnymi orgánmi a vnútroštátnymi súdmi, pričom legislatívna moc nemôže prijať legislatívny akt, ktorý by bol v rozpore s ustanovaniami nariadenia. Rozhodnutie je legislatívny akt zaradený do sekundárneho práva EÚ. Rozhodnutie je záväzné ako celok pre subjekty, ktorým je určené. Je to právny akt na doriešenie konkrétnych prípadov, a preto sa aplikuje priamo a bezprostredne na adresáta. Smernice sú nástrojom právneho systému EÚ. V zásade nie sú bezprostredne vnútroštátne účinné. Pre členské krajiny EÚ sú záväzné len ako ciele, ktoré bude nevyhnutné dosiahnuť v určených lehotách, v rámci ktorých musí byť implementovaný obsah smernice do právneho poriadku jednotlivých členských krajín EÚ. Smernica má zachovať mnohotvárnosť národných zvláštností. Jej cieľom je prispôsobenie práva a nie zjednotenie. Musí ísť však o záväzný predpis, nestačí, ak sa transponuje smernica zavedením určitej administratívnej praxe alebo internými administratívnymi inštrukicami, nakoľko tieto opatrenia nezabezpečujú dostatočnú publicitu ani právnu istotu. Transpozícia nie je nutná v prípade, ak v legislatíve členského štátu už sú prítomné predpisy zabezpečujúce naplnenie cieľa smernice. Len za určitých podmienok je možné, aby sa ustanovenia smerníc stali aj bezprostredne vnútroštátne účinnými v členskej krajine. Odporúčanie alebo Stanovisko je nástrojom právneho system, ktorý vypracúvajú predovšetkým poradné subjekty EÚ. Nie je záväzné a neukladá nikomu právnu povinnosť. Odporúča postup alebo správanie v danej záležitosti. Obvykle se týka určitej špecifickej konkrétnej témy (problému) Por. a tiež Reichbauer, Ondrej: Európska únia pre každého, Eurolitera, Bratislava 2004, str

23 Medzi sekundárne právne akty možno aj zaradiť právne akty Európskej centrálnej banky, ktorá na základe zmlúv disponuje obdobným, iba o smernice zúženým katalógom právnych aktov. Za nesplnenie záväzkov vyplývajúcich z nariadení a rozhodnutí podnikom v priestore eurozóny môže ukladať pokuty alebo penále. 44 Ďalším prameňom práva sú rozhodnutia Európskeho súdneho dvora, ktorý je súdnym orgánom Európskej únie. Jeho úlohou je zabezpečiť dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv. Preto preskúmava zákonnosť aktov inštitúcií Európskej únie; dohliada, aby členské štáty dodržiavali povinnosti, ktoré vyplývajú zo zmlúv; a vykladá právo Únie na návrh vnútroštátnych súdov. Od nadobudnutia účinnosti Lisabonskej zmluvy uplatňuje a vykladá Chartu základných práv Európskej únie, ktorej Lisabon priznáva rovnakú hodnotu ako zmluvám. Naďalej však zostáva bez kompetencií v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky EÚ. Rozhodnutia ESD sa vydávajú v týchto konaniach: Konanie o predbežnej otázke podľa zakladajúcich zmlúv Konanie o neplatnosti právneho aktu podľa zakladajúcich zmlúv Konanie pre nesplnenie povinností vyplývajúcich zo zakladajúcich zmlúv Konanie o neaplikovateľnosti nariadenia podľa zakladajúcich zmlúv Konanie pre neplnenie záväzkov vyplývajúcich zo štatútu Európskej investičnej banky Konanie pre neplnenie povinností, ktoré vyplývajú zo štatútu Európskeho systému ústredných bánk 45 Piatym prameňom práva je všeobecná právna zásada. Je to pravidlo správania vyplývajúce z ustanovení zakladajúcich zmlúv alebo z rozhodovacej praxe ESD, ako aj pravidlo správania prijaté vo forme zaužívaného postupu alebo rozhodnutia právneho charakteru, ktoré predpokladá dlhé obdobie používania a presvedčenie o právnej záväznosti. Môžme ho nazvať aj zvykovým právom, keďže sa skladá aj z nepísaných zásad, ktoré Súdny dvor prevzal z vnútroštátnych právnych poriadkov a zo zásad medzinárodného práva a ďalej rozvinul. Pred Lisabonom jednou z najvýznamnejších oblastí tohto zvykového práva bola platnosť ľudských a základných práv v práve 44 Por. Colotka,Peter: Systém inštitúcií EÚ a prameňov európskeho práva., in: Čorba, Juraj (ed.): Európske právo na Slovensku. Právny rozmer členstva Slovenskej republiky v Európskej únii, Nadácia kalligram, 2003, str Reichbauer, Ondrej: Európska únia pre každého, Eurolitera, Bratislava 2004, str

24 Spoločenstiev. Začlenením Charty základných práv EÚ do Lisabonskej reformnej zmluvy sa táto oblasť stala časťou písaného primárneho práva Právne zásady Európskej únie a) Systémové zásady: zásada prednosti európskeho práva a zásada priameho účinku 47. Prednosť sa dá chápať aj ako nadradenosť európskeho práva, pretože má vyššiu právnu silu ako národný právny predpis. Táto zásada sa uplatňuje najmä preto, aby neprišlo ku kolízii národných a európskych právnych noriem. I keď Lisabon priamo nedefinuje nadradenosť práva Európskej únie, predsa rozhodnutím Európskeho súdneho dvora táto zásada je všeobecne platná a rešpektovaná v systéme EÚ. Znamená nemožnosť prijímať nové právne predpisy zo strany členských štátov, ktoré nie sú v súlade s právom EÚ a zároveň národné súdy sú povinné neaplikovať vnútroštátny predpis, ktorý je v rozpore s právom EÚ bez ohľadu na to, či boli prijaté pred alebo po prijatí právnej normy Únie. 48 Priamy účinok spočíva v priznaní práv a ukladaní povinností, a to priamo a samostatne, bez pomoci iného právneho predpisu, pričom fyzická osoba alebo právnická osoba sa môže následne dovolať konkrétneho právneho aktu priamo pred súdom. K aplikácii normy prichádza bez pomoci vnútroštátnych zákonov. 49 ESD tiež uznal zásadu zodpovednosti členských štátov za porušenie práva Únie, ktorá jednak rozhodujúcim spôsobom posilňuje práva, ktoré jednotlivcom priznávajú právne normy Únie, a jednak pôsobí ako faktor, ktorý môže prispieť k starostlivejšiemu vykonávaniu týchto noriem členskými štátmi. 50 b) Inštitucionálne zásady: proporcionalita a subsidiarita 51. Subsidiarita je hlavnou zásadou pri vymedzovaní oblastí zodpovednosti členského štátu a oblastí 46 a tiež Por. Reichbauer, Ondrej: Európska únia pre každého, Eurolitera, Bratislava 2004, str Por. Čorba, Klučka, Prochádzka, Vávrová: Uplatňovanie európskeho práva na Slovensku, in: Čorba, Juraj (ed.): Európske právo na Slovensku. Právny rozmer členstva Slovenskej republiky v Európskej únii, Nadácia kalligram, 2003, str Por Reichbauer, Ondrej: Európska únia pre každého, Eurolitera, Bratislava 2004, str Por Princíp subsidiarity pochádza z katolíckej sociálnej náuky formulovanej v encyklike Quadragesimo anno z roku 1931: Nie je dovolené odňať jednotlivcom a zveriť spoločenstvu to, čo môže vykonať vlastnými silami a vlastnou usilovnosťou. Súčasne je nesprávne preniesť na vyššie a väčšie spoločenstvá to, čo sa dá realizovať v menších a nižšie postavených spoločenstvách. Všetko toto znamená škodu a narúša spoločenský poriadok. Akákoľvek činnosť každej spoločnosti je svojou povahou subsidiárna: má napomáhať členom spoločenského združenia, a nie ich zničiť a pohltiť. 24