Folia venatoria, 38 39, 2009 Vlk (Canis lupus L., 1758) na juhu Zápandej Sibíri: potrava a vzájomné vzťahy s domácimi kopytníkmi Wolf (Canis lupus L., 1758) in the south of West Siberia: Food and interrelations with domestic ungulates A. Ya. Bondarev 1. Úvod Kopytníky predstavujú základnú zložku potravy vlka. Vzájomné vzťahy vlka a kopytníkov sú známe dávno, sústavne sa menia v súlade so zmenami počtu, druhového zloženia, areálov a podmienok výskytu, tak kopytníkov ako aj samotného vlka. Z tohto dôvodu výskum problematiky dravec korisť na príklade vlk kopytníky má mnohostranný teoretický ako aj praktický význam, napr. umožňuje zhodnotiť selektívny význam šeliem, upresniť rozsah a príčiny škôd, načrtnúť spôsoby minimalizácie škôd spôsobených vlkom a následne odhaliť perspektívy jeho vnútrodruhovej diverzity. 2. Materiál a metodika Zber materiálu z rozsiahlych oblastí bol možný len vďaka pomoci špecialistov, pracujúcich v krajských a oblastných zariadeniach poľovného hospodárstva. Využili sme dotazníkovú metódu, ktorá sa často používa tiež v zahraničí. Na rozdiel od všetkých mäsožravcov, vlk je najlepším objektom pre výskum z nasledovných dôvodov: je to buď teritoriálny a v mnohých prípadoch stály druh, alebo zriedkavý a napokon ako jeden z ďalších druhov poľovnej zveri je pod stálou kontrolou poľovníckych hospodárov, profesionálnych lovcov a poľovníkov. Služobnou povinnosťou poľovníckych hospodárov bolo v posledných rokoch zníženie početnosti vlkov a zníženie škôd spôsobených vlkmi. V rokoch 1981 1983 sme získali vyplnené dotazníky z každého kraja Kemerovskej, Novosibírskej, Omskej oblasti a z väčšej časti Tjumenskej oblasti a tiež z Altajského kraja a Hornoaltajskej autonómnej oblasti (celkom 921 dotazníkov). Potravu vlkov sme skúmali počas 12 rokov buď vlastnými pozorovaniami, alebo prostredníctvom dotazníkovej akcie (512 dotazníkov). Údaje o zmenách početnosti vlka a základných zdrojov jeho potravy sa získali z publikácií Pallasa (1786), Middendor fa (1869), Dmitr ieva (1938), Lapteva (1968), Gubar ja, Lomano - va, Mir utnenka, Na zarova, Pa zhnova (1992, 1996, 2000), ďalej zo štatistických výkazov o vzájomných vzťahoch početnosti vlkov a dobytka Ruska a západnej Sibíri a od mnohých spolupracovníkov a terénnych pracovníkov. 3. Oblasť výskumu K juhu Západnej Sibíri bola pričlenená časť so severnou hranicou prechádzajúcou po severnej hranici lesov južnej tajgy (približne 59 60 severnej zemepisnej šírky). Táto oblasť zahŕňa Altajský kraj, republiku Altaj, ďalej Kemerovskú, Novosibírsku, Omskú oblasť, osobitne Tjumenskú 105
a časť Tomskej oblasti siahajúcu na sever až po rieky Vasjugan a Ket. V minulosti sa k západnej Sibíri radila aj Kurganská oblasť, na základe prírodných podmienok veľmi podobná vyššie uvedeným oblastiam (Pomus a i. 1963). Celková výmera oblasti, ktorá bola predmetom výskumu predstavovala 113 mil.ha, t. j. 6,6 % výmery Ruska. Približne 85 % výmery skúmanej oblasti predstavovala časť Západosibírskej nížiny. Na juhovýchode nížiny prechádzajú do hôr južnej Sibíre (Altaj) lesy južnej tajgy (asi 39 mil. ha). Približne 40 % výmery celej oblasti predstavujú močiare a zamokrené územia. Výmera poľnohospodárskej pôdy predstavuje v jednotlivých častiach celej skúmanej oblasti 5 až 20 25 %. Na juhu lesnej zóny sa vyskytuje úzky pás osikovo-brezových lesov (asi 15 mil. ha), v tejto oblasti je široko rozvinutý chov dobytka. Lesostepná zóna (okolo 23 mil. ha) sa rozprestiera od predhorí Urala až po Salair. Lesy v tejto oblasti zaberajú len 4 25 % a približne 20 80 % teritória predstavujú pasienky. Takmer celý juh Západosibírskej nížiny stepná zóna (okolo 20 mil. ha) je orná pôda. V tejto oblasti predstavujú borovicové lesy s ostrovčekovitým výskytom (asi 1 mil. ha) vhodné stanovištia pre výskyt vlka. Horské oblasti zaberajú okolo 16 mil. ha. Na Altaji sú vylíšené tri základné pásma: stepné, lesné a vysokohorské. Viac než polovica hôr Altaju je pokrytá lesmi. Horská tajga sa vyskytuje na severovýchode a západe Altaja v oblastiach s vyššími zrážkami a dostatočne vysokou snehovou pokrývkou. 4. Zmeny početnosti kopytníkov a vlka od 17. do 21. storočia Juh Západnej Sibíri je jednou z dávnych oblastí chovu dobytka, ktorého počiatky siahajú do obdobia pred 4000 rokmi. Do 17. storočia sa dobytok choval predovšetkým v oblastiach s malým výskytom snehových zrážok, s výskytom paše aj počas zimného obdobia (Trošin 1969). Táto skutočnosť bola v značnej miere predpokladom sezónneho kočovania stád dobytka. Vlky sa tiež 106
premiestňovali do oblastí s malým výskytom snehu, alebo do oblastí s malou výškou snehovej pokrývky, ktorá nespôsobovala prekážky v pohybe (Sabane e v 1877, L apte v 1958). Počet obyvateľov Sibíre, až do pripojenia k Rusku, bol pomerne nízky a rozsiahle teritória boli považované za neobývané (História Sibíre, 1968; Kolesnikov 1973). Vyskytovalo sa to mnoho druhov zveri a ešte Pallas (1786) a Middendor f (1869) na juhu Kurganskej oblasti zdokumentovali výskyt jeleňov, losov, pri Omsku sajgy a diviakov a v celej oblasti stepí a lesostepí výskyt srncov sibírskych. Na rozdiel od európskej časti Ruska, kde sa poľnohospodárstvo a chov dobytka šírili do lesnej oblasti z juhu, na západnú Sibír prenikalo obyvateľstvo cez oblasť tajgy. Oveľa neskoršie osídľovali oblasť stepí, lesostepí a hory. Rozsiahle ťažby lesov, rozoranie stepí a tiež požiare spôsobili zmeny krajinného rázu. Lov divej zveri sa zintenzívňoval a v 19. storočí v stepiach a lesostepiach, presídlenci vyhubili losy, maraly, srnce, diviaky, sajgy, kulany a dzerena a podobne aj v oblastiach tajgy a horských lesov zostalo veľmi málo zveri (Zalsk ij 1934, Bylav in 1934, Dmitr ie v 1938, Jegorov 1955, Geptner a i. 1961, K ir i kov 1966). Počas tohto obdobia sa rýchlo zvyšovali počty dobytka a začiatkom 20. storočia jeho úloha, ako zdroja potravy vlka, dosiahla očividne maximum. V tejto súvislosti Sabane e v (1877) písal, že pri znížení počtu voľne žijúcich živočíchov úloha domácich živočíchov v potrave vlka narastá. Vplyv človeka na prírodu sa zosilnil v 20. storočí. Vďaka opatreniam prijatým v období Sovietskeho zväzu sa podarilo stabilizovať počty a areál losov, maralov a srncov sibírskych. Ďalší rozvoj poľnohospodárstva, najmä rozoranie celín v polovici päťdesiatych rokov, zúžil životný priestor vlka v poľnohospodárskej krajine a vlk sa stal dostupnejšou korisťou technicky lepšie vybaveným poľovníkom. Zlepšenie chovu dobytka, jeho koncentrácia v súčasných komplexoch živočíšnej výroby, likvidácia mnohých dedín a osád obmedzili dostupnosť hospodárskych zvierat pre vlka a prinútili ho loviť voľne žijúcu zver. V súčasnosti v dôsledku zlého hospodárenia v živočíšnej výrobe, celý úhyn hospodárskych zvierat prispieva k zlepšeniu potravnej základne synantropnej skupiny vlkov. Výskyt divých kopytníkov v lesoch spôsobil návrat vlka a obnovenie v minulosti prerušených trofických väzieb šelmy s losmi, maralmi a srncami. Z tohto dôvodu došlo k návratu vlka do lesných oblastí, kde sa už dlhšie nezdržiaval. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa počet losov v celej oblasti rapídne znížil z dôvodu pytliactva. V súčasnosti je počet losov v celom Altajskom kraji približne 6-krát menší než tomu bolo skôr (5 000 jedincov). Podobne aj v Ťumenskej oblasti sa znížila početnosť losov. Začiatkom 21. storočia bolo v celej oblasti okolo 70 000 losov, z ktorých sa 31 000 nachádzalo v Tomskej oblasti. Početnosť srncov narástla od roku 1990 do 2000 zo 115 000 na 185 000. Na Altaji sa ďalej vyskytuje maral, kozorožec sibírsky a kabarga. Ich početnosť narastala od konca 80. rokov, no neskôr sa u marala znížila na polovicu (8 000 jedincov), u kabargy 4 až 5-krát na 6 000 7 000 jedincov a u kozorožca sibírskeho na 3 000 5 000 jedincov. Početnosť sobov neprevyšuje 10 000 jedincov, z toho 5 000 sa vyskytuje v Tjumenskej a 3 000 v Tomskej oblasti. Spomedzi voľne žijúcej zveri najpočetnejšie sú zastúpené losy a srnce sibírske. Minimálna početnosť vlkov sa zaznamenala na konci 60. a začiatkom 70. rokov priemerne 1 500 1 600 jedincov. Neskôr početnosť začala narastať a na začiatku 21. storočia dosiahla okolo 2 500 vlkov. V priemere na jedného vlka pripadá 28 losov a viac než 70 srncov, to znamená, že zabezpečenie prirodzenou potravou je pomerne vysoké. 4.2. Zloženie potravy na základe zvyškov koristi pri brlohoch Celkom sa vyhodnotilo 420 zvyškov potravy (pri brlohoch 311, v ich okolí 109) z toho 393 cicavcov (214 divých a 179 domácich a 27 vtákov). 107
Tabuľka 1. Zvyšky koristi vlkov nájdené pri brlohoch Table 1. Rest of the prey of wolves found near their dens. Najčastejšia obeť vlka Počet zistení 2) % Los 3) 58, z toho 5 novonarodených losíčat 4) 27 Srnec 5) 54 25 Zajac 6) 50 23 Jazvec 7) 15 7 Svišť 8) 15 7 Maral 9) 11 5 Kabarga 10) 7 3 Syseľ 1 4 2 Most frequent prey of wolf, 2) Number found, 3) Moose (elk), 4) 58 of that 5 newly born ones, 5) Roebuck, 6) Hare, 7) Badger, 8) Marmot, 9) Maral deer, 10) Kabarga, 1 Ground squirrel (Suslik) V zvyškoch potravy boli domáce zvieratá zastúpené v 179 prípadoch, z toho 13 koní, 14 žriebät, 32 teliat, 99 kôz a 3 svine a 3 psy. Pomer divých a domácich zvierat bol 130 : 176. V nížinných borovicových lesoch na ľavom brehu rieky Ob na hraniciach s Kazachstanom sa zistil pomer divých a domácich zvierat a vtákov v zvyškoch potravy vlka 103 : 55 : 9, z toho u kopytníkov 66 : 52. Pri brlohoch sa najčastejšie vyskytovali pozostatky srncov, losov, oviec a zajacov (36 : 30 : 36 : 3, pričom teliat hovädzieho dobytka bolo 10 a ešte menej koní, žriebät a kráv po dve, svine 3, jazvecov 5 prípadov. Pravobrežná časť rieky Ob a Salajskej horskej oblasti sa vyznačuje mozaikovitosťou lesnej krajiny s početnými riekami a potokmi. Vzhľadom na dobré podmienky je i početnosť divej zveri bohatšia. V jarnom období bol pomer divých a domácich zvierat a vtákov je 42 : 9 : 11, t. j. narastá pomer divej zveri, pričom viac ako polovicu predstavujú losy (24) a okolo 20 % zajace. Pomerne častejšie sa vyskytujú zvyšky jazvecov, sysľov a svišťov. A naopak srnce vzhľadom na ich nízku početnosť sú zriedkavou korisťou. Pri brlohoch sa nachádza veľa zvyškov vtákov, najmä tetrovovitých. Iný pomer zvierat sa ani v koristi nerozmnožujúcich sa vlkov sa nezistil. Zabili 8 losov, z toho 5 teliat (62 %), 22 zajacov, 8 jazvecov, 6 oviec a 1 teľa. Pomer divých a domácich cicavcov bol 38 : 7 t. j. blízky k tomu, ktorý sa zistil u rozmnožujúcich sa vlčích svoriek. Avšak voľne žijúce zvieratá sa objavovali v potrave napr. 3 razy častejšie sa vyskytovali zajace (58 %) a jazvece len 2 razy častejšie a z losov bolo významne viac teliat. V potrave vlka v predhoriach Altaju pomer divých a domácich cicavcov sa mení v prospech domácich 22 : 33. Spomedzi divých dominuje srnec (36 %), los (14 %), čo je priamo úmerné k počtom kopytníkov v predhoriach. V koristi majú pomerne rovnaké zastúpenie jazvece a zajace 14 18 %, o niečo menej svište a sysle, zriedka sa vyskytujú pozostatky psov. Domáce kopytníky sú zastúpené domácimi a mladými jedincami veľkého rohatého dobytka, koňmi, avšak častejšie sa vyskytujú mladé jedince. Ovce sa vyskytujú v potrave vlka zriedkavejšie, pretože sa ich tu chová pomerne málo a základ stáda domácich zvierat predstavuje veľký rohatý dobytok 80 90 % a viac. Na Altaji v Republike Altaj, ako aj predhoriach vo zvyškoch vlčej potravy prevládajú domáce kopytníky a ich pomer s divými zvieratami je 82 : 45. Vo väčšine krajov, s výnimkou severných sa dobytok pasie po celý rok, čo spôsobuje jeho častejší výskyt v potrave vlka. Ovce a kozy predstavujú v stáde 60 65 % a viac a takto dominujú v potrave vlka spomedzi domácich kopytníkov (66 %). Divé kopytníky Alta- 108
ja sú zastúpené 9 druhmi, na rozdiel od troch druhov žijúcich v predhoriach Altajského kraja. V horách sú početné srnce, kabarga, maral, pomiestne diviak a kozorožec sibírsky. Vo zvyškoch potravy sa vyskytuje 5 druhov kopytníkov, avšak los a kozorožec len ojedinele. Los je tu málo početný, kozorožec sa vyskytuje v strednom a juhovýchodnom Altaji a argal len na hraniciach s Mongolskom. Takmer narovnako je v potrave zastúpený maral (22 %), srnec (20 %), kabarga (16 %), zajace (18 %), svište (20 %); v potrave nie sú zastúpené jazvece a sysle. Získané výsledky nám dovoľujú urobiť záver, že na západe Altajského kraja sa vlk vyskytuje v borovicových lesoch a živí sa divými aj domácimi zvieratami, zatiaľ čo na pravobrežnej časti rieky Ob a na Salaire sa živí hlavne divými zvieratami spomedzi ktorých prevláda los. V predhoriach Altaja v potrave vlka dominujú domáce zvieratá a na Altaji sa tieto vyskytujú v potrave vlka 2-krát častejšie než divé. V jarnom období najčastejšou korisťou vlkov sa stávajú mladé domáce zvieratá bez dostatočnej skúsenosti. V základnom stáde teľatá a žriebätá predstavujú 1/4, avšak v koristi sú zastúpené 3-krát častejšie (70 %). Zistilo sa, že ovce a kozy, hoci sú najľahšou korisťou vlka, nevyskytujú sa tak často, ako by sa očakávalo. 4.3. Rozsah škôd na dobytku spôsobených vlkom V časopise Príroda a poľovníctvo zo septembra 1901 sú uvedené údaje o škodách zapríčinených šelmami a dravcami v Rusku v roku 1897. V Tomskej a Topolskej gubernii bolo len z malých domácich zvierat (svine, ovce, kozy a psy) zabitých spolu 29 612 a 5809 jedincov. Malé množstvo oviec a kôz mohlo padnúť za korisť rysom, avšak vo väčšine prípadov sa stali korisťou vlkov. V susedných takmer bezlesných oblastiach Kazachstanu (Semipalatinsk a Akmolinsk), v ktorých bol vlk takmer jediným nepriateľom malých domácich zvierat ich padlo za obeť 64 834 a 6 674. V tomto období bolo v Tomskej a Topoľskej gubernii 1 970 tisíc oviec, kôz a svíň (Trošin 1969), t. j. v priemere sa stalo korisťou vlkov 1,8 % z celkového počtu dobytka. Organizovaný boj voči vlkom sa vtedy ešte neviedol, avšak jeho počty boli očividne vysoké. V materiáloch o poľnohospodárskom výskume v Tomskom okruhu (diel 2, zväzok 3, Barnaul, 1990) sa píše, že žiadne opatrenia v boji proti šelmám a dravcom obyvateľstvo neuskutočňuje, pretože sa cíti pred nimi úplne bezmocné. Vzhľadom na riedku hustotu obyvateľstva sú straty niekoľko desiatok jedincov domácich zvierat hlavne žriebät a teliat, spôsobených dravcami už neznesiteľné (s. 140). V 1925 roku padlo na Sibíri za obeť šelmám 1,6 % z celkového počtu dobytka (K r asi lnikov 1926), alebo na Západnej Sibíri 225 000 jedincov. V 1933 roku v Západosibírskom kraji len v socialistickom sektore padlo vlkom za obeť 100 000 jedincov dobytka a z dôvodu chorôb 43,2 tisíc jedincov t. j. 2-krát menej (Belišev 1934). V 70. 80. rokoch 20. storočia v Hornoaltajskej autonómnej oblasti (teraz Republika Altaj) padlo za obeť 1 500 jedincov, v Altajskom kraji 460 jedincov a v zostávajúcich oblastiach Západnej Sibíri po 100 000 jedincov. V porovnaní s 20. a 30. rokmi a v povojnovom období sa potravná báza vlkov zmenšila niekoľkonásobne. 4.4. Škody vlkom na hospodárskych zvieratách Táto problematika sa doposiaľ podrobne nikde neskúmala. Vedeckí pracovníci poukazovali len na počty zvierat, ktoré vlky lovili najčastejšie, bez ohľadu na druhovú štruktúre stáda. Sabane e v (1877) a Bask in (1976) zistili, že žrebce trvalo sa zdržujúce v stepi úspešne chránia svoj výbeh pred vlkmi, ale tie, ktoré boli vychované v maštaliach strácajú túto vlastnosť. Podľa zistenia Čerkasova (1867) vlky obývajúce lesy nenapádali kone ponechané bez dozoru, lebo vďaka dostatku divých kopytníkov boli sýte a neriskovali napádať nepotrebné zvieratá. Naopak vlky žijúce v stepi, ktoré boli stále hladné sústavne napádali kone. Na základe tohto javu môžme konštatovať, že existuje trofická špecializácia lesných a stepných vlkov. V tomto zmysle už Middendor f 109
(1869) poukázal, že na Ďalekom východe a v severnej Amerike sa vlky počas mnohých rokov báli napádať privezené ovce. Prieberčivosť v love vlka spomedzi domácich zvierat sa dá zistiť porovnávaním štruktúry stáda zvierat a vzťahmi k druhovej štruktúre. Aby sme vyhodnotili stupeň škôd spôsobených vlkom je potrebné porovnávať podiel (%) zabitých zvierat v závislosti od štruktúry každého druhu. Analýza je možná dvoma smermi: porovnať podiel (%) obetí vlkov rôznych druhov ako aj zmeny týchto podielov v priebehu rozdielnych rokov a podľa jednotlivých oblastí. Zmena koristi závisí od podmienok a od kolísania početnosti jednotlivých druhov. Napríklad v Hornoaltajskej autonómnej oblasti v rokoch 1924 1925 vlky zabili 25 597 domácich zvierat, z toho 6 % koní, 2,5 % dobytka (hovädzieho), 8,5 % maralov. Pre porovnanie v roku 1982 1983 0,255, 0,087 a 0,190. V tomto období sa škody zmenšili 24-násobne u koní, 28-násobne u kráv a 45-násobne u maralov a jeleňov sika. Kone v 20. 80. rokoch sa stávali oveľa častejšie korisťou vlka, čo pravdepodobne súviselo so špecifikami ich chovu a pasenia. K r asi ľnikov (1926) napísal, že v roku 1925 v Rusku a tiež v Uzbekistane, Ukrajine, a Kazachstane padlo za obeť vlkom 864 995 jedincov domácich zvierat. Hlavným nepriateľom bol vlk, ktorý sa rýchlo rozmnožil počas prvej svetovej a občianskej vojny. Do tohto obdobia boli známe informácie o početnosti dobytka i štruktúre stáda (Šmeman 1926). Porovnanie týchto údajov nám dovoľuje hodnotiť výberovosť dravosti vlka (tab. 2). Tabuľka 2. Štruktúra stáda domácich kopytníkov v Rusku (RSFSR) ich zastúpenie v koristi vlka a pomer zabitých zvierat k celkovému počtu 1925 (%) Table 2. Structure of the herd of domestic ungulates in Russia, their proportions in the prey of wolf and ratio of killed animals and total number of animals 1925 (%). RSFSR, rok 1925 Kone 3) Veľký rožný dobytok 4) Charakteristika 2) Podiel v štruktúre stáda 13) Podiel v potrave vlka 14) Podiel zabitých z celkového počtu 15) mladé do pracovného veku 5) dospelé 6) 3,5 11,2 1,875 10,1 4,8 0,275 mladé do veku dospelé6) ovce8) 7) roka 1,5 kozy9) svine10) ťavy1 spolu12) 11,3 11,3 0,575 17,2 6,8 0,238 47,1 52,6 0,644 Spolu 12) 0,683 0,366 0,677 * ostatné zvieratá other animals 2,6 5,8 1,263 RSFSR (Russia), year 1925, 2) Characteristic, 3) Horses, 4) Big horn livestock, 5) Young ones to the work age, 6) Adult, 7) Young to work age 1.5 year, 8) Sheep, 9) Goats, 10) Pigs, 1 Camels, 12) Together 7,8 7,2 0,533 0,4 * 0,3 Tabuľka 3. Štruktúra stáda domácich kopytníkov v Hornoaltajskej autonómnej oblasti (teraz Republika Altaj) ich zastúpenie v koristi vlka a pomer zabitých zvierat k celkovému počtu v rokoch 1924 1925 (%) Table 3. Structure of the herd of domestic ungulates in Gorno-Altaisk Autonomous Region (at present Altai Republic), their proportions in the prey of wolf and ratio of killed animals and total number of animals in the years 1924 1925 (%). Hornoaltajská autonómna oblasť, roky 1924 1925 Charakteristika, % 2) Kone 3) Kravy 4) Ovce 5) Kozy 6) Svine 7) Maraly 8) Spolu 9) Podiel v štruktúre stáda 10) Podiel v potrave vlka 1 Podiel zabitých z celkového počtu 12) 20,7 38,4 6,04 28,2 21,3 2,47 39,6 35,7 2,94 7,6 2,6 1,11 3,4 1,0 0,91 0,5 1,0 8,43 Gorno-Altaisk Autonomous Region, years 1924 1925, 2) Characteristics, 3) Horses, 4) Cows, 5) Sheep, 6) Goats, 7) Pigs, 8) Maral, 9) Together, 10) Proportion in the herd structure, 1 Proportion in the food of wolf, 12) Ratio of killed animals and total number of animals in the herd 110
Z celkového počtu domácich zvierat zabitých vlkom predstavovali mladé jedince veľkého rohatého dobytka 23 % pri 15 % z celého počtu, dospelé kone a kravy predstavovali spolu 12 % pri 27 % z celkového počtu. To znamená, že vlk úspešne zabíjal mladé, veľké domáce zvieratá pričom žriebätá 6,7-krát častejšie než kone. Podiel oviec a kôz predstavoval z celkového počtu 50 % avšak spomedzi zabitých zvierat 58 %. Svine a ostatné zvieratá sa stávali korisťou podstatne zriedkavejšie. Kraseľnikov (1926) poukázal, že z celého počtu uhynutých zvierat počas pastevného obdobia padlo za vlkom obeť 70 % a počas ustajnenia 30 %. Počas zimy zriedkavejšie padli za obeť ovce, teľatá a kone. Tieto údaje možno porovnať uvedenými údajmi z Hornoaltajskej autonómnej oblasti (teraz Republika Altaj) za roky 1924 1925, kedy vlci zabili 25 597 zvierat (Machot k in 1926). V porovnaní so štruktúrou stáda domácich zvierat (kopytníkov) v Rusku charakteristiky poukazujú na narastajúci podiel zabitých zvierat vlkom v podmienkach živočíšnej výroby v horských oblastiach. V koristi vlka viac než tretinu predstavovali kone (1,9-násobne viac, ako bol ich podiel spomedzi domácich hospodárskych zvierat). Domáce zvieratá sa na Altaji stávali častejšou obeťou vlkov než tomu bolo v Rusku; z toho kone 9-krát, kravy 7-krát, ovce len 5-krát, svine len 2 razy. Osobitné postavenie mali kozy, ktoré v horských oblastiach mali v potrave vlka o 13 % menšie zastúpenie. Tento jav súvisel s osobitosťami živočíšnej výroby v horských oblastiach. Obyvateľstvo chovalo počas zimy na suchom sene len dojnice, ovce, kozy a kone. Počas celého roka na pastvinách vzdialených od sídiel (40 80 km) pod dozorom pastierov prezimovali nepracujúce kone (žrebce, matky so žriebätami); obyvateľstvo žijúce v dedinách nechávalo prezimovať veľkú časť dobytka na paši, pričom na suchej potrave prezimovali len kone na jazdu. Pracujúce kone vo všetkých hospodárstvach predstavovali len tretinu, zostávajúce boli nepracujúce kone (44 000 a 90 000). Počas leta sa dobytok pásol v blízkosti dedín (dojnice a nepracujúce kone) (Šve cov 1900). Využili sme tento opis, pretože z neskoršieho obdobia sa nám nepodarilo získať detailnejšie charakteristiky týkajúce sa štruktúry dobytka na Altaji, a tiež preto, že do kolektivizácie v 1927. Roku nedošlo k zmenám v štruktúre živočíšnej výroby. Počas nasledujúcich rokov si zasluhujú pozornosť údaje z rokov 1982 1983, kedy sa každý prípad napadnutia domácich zvierat vlkmi detailne preveroval. Vlky strhli celkom 2 890 zvierat, alebo 1 500 za rok. Tabuľka 4. Štruktúra stáda domácich kopytníkov v Hornoaltajskej autonómnej oblasti, zastúpenie druhov v potrave vlka a podiel zabitých zvierat vlkom z celkovej veľkosti stáda v rokoch 1982 1983 Table 4. Structure of the herd of domestic ungulates in Gorno-Altaisk Autonomous Region, proportions of ungulates in the food of wolf and ratio of killed animals and total number of animals in the herd in the years 1982 1983. Hornoaltajská autonómna oblasť, roky 1982 1983 Charakteristiky, % 2) Kone 3) Veľký rožný statok 4) Ovce, kozy 5) Jelene maraly 6) Spolu 7) Podiel v štruktúre stáda 8) Podiel v potrave vlka 9) Podiel zabitých z celkového počtu 10) 4,2 9,1 0,255 10,5 7,6 0,087 83,2 79,6 0,112 2,1 3,5 0,190 Gorno-Altaisk Autonomous region, years 1982 1983, 2) Characteristics, 3) Horses, 4) Big horn livestock, 5) Sheep, goats, 6) Red deer maral deer, 7) Together, 8) Proportion in herd structure, 9) Proportion in wolf food, 10) Proportion of killed of the total number V priemere sa kone stávali najčastejšou korisťou vlkov 3 razy častejšie než kravy, 2,2 razy častejšie než kozy a ovce a 1,3 razy častejšie než maraly a jelene sika. V porovnaní s rokmi 1924 1925 kone, kozy a ovce sa stali korisťou vlka 24-krát, kravy 28-krát a jelene 44-krát zriedkavejšie. Očividne sa výrazne lepšie chránil pred vlkmi veľký rohatý dobytok a jelene. V 20. rokoch súkromní hospodári chovali maralov vo zverniciach s malými výmerami a až po kolektivizácii boli výmery oplotených priestorov podstatne väčšie a oplotenie bolo z kovového pletiva. Pre vlkov bolo 111
prekážkou dostať sa do oploteného priestoru cez dobré a vysoké oplotenie a strhnúť jelene vo zverniciach s veľkou výmerou. Kone mali najhoršiu ochranu zo všetkých domácich zvierat. Počet koní v porovnaní s 20. rokmi sa v 80. rokoch 20. storočia zmenšil na 37 % na 51,6 tisíc a ich podiel spomedzi všetkých domácich zvierat sa znížil 5-násobne v pomere s mnohonásobným zvýšením počtu kôz a oviec a rovnako počty maralov a jeleňov sika vo zverniciach (od 1 500 do 26 000). Počty veľkého rohatého dobytka sa zvýšili len nepatrne. Celkový počet domácich kopytníkov sa zvýšil 3-násobne. Veľký rohatý dobytok podobne ako v 20. rokoch predstavoval v koristi vlka menší podiel než bolo jeho zastúpenie v celkovom stáde, no jeho zastúpenie sa v ukazovateľoch zmenšilo (v 20. rokoch bol rozdiel 7 %, a v 80. rokoch 3 %). Najpravdepodobnejšie príčiny tohto javu sú pastva veľkého rohatého dobytka v lesných oblastiach a zastúpenie časti teliat spolu s kravami, ktoré sa nedoja. Takéto pozemky sa spásajú vo vzdialených oblastiach, kde sa stádo aj horšie chráni. Porovnanie podielu domácich zvierat zabitých vlkmi a ich celkového podielu Hornoaltajskej autonómnej oblasti v 20. a 80. rokoch ukázalo, že táto šelma začala ničiť domáce zvieratá významne zriedkavejšie, ale pomer veličín sa menil v menšom rozsahu. Podiel zabitých koní a veľkého rohatého dobytka bol v 20. rokoch rovný hodnote 2,5 : 1 a v 80. rokoch 2,9 : 1, t. z. podiel zabitých koní sa zvýšil. Pomer ukázaných veličín medzi koňmi a ovcami a kozami bol 2,3 : 1, neskôr 1,9 : 1 a to pri mnohonásobnom (5,5) náraste počtov oviec a kôz pri súčasnom znížení počtov koní. V dôsledku toho sa zmenilo zastúpenie od 2 19 : 1 v prospech malého rohatého dobytka. V rokoch 1978 1982 a 1925 počty dobytka boli v Rusku pomerne rovnaké (národné hospodárstvo RSFSR v roku 1980, financie a štatistika, 198 jednako druhové zastúpenie domácich zvierat sa významne zmenilo v prvom rade na účet takmer 10-násobného zníženia počtov koní. Ich podiel sa znížil z 13,5 na 1,9 %. Počty veľkého rohatého dobytka sa zvýšili z 28,5 na 39,2 % a u ošípaných sa zvýšili 3-násobne. Okrem týchto zmien sa uskutočnili významné zmeny v teritoriálnom rozmiestnení a zložení dobytka. Namiesto súkromného hospodárstva sa dobytok začal obhospodarovať na veľkých špecializovaných farmách v ťažko dostupných zariadeniach. Začalo sa rozvíjať celoročné ustajnenie hospodárskych zvierat. Výberovosť koristi vlka na konci 20. storočia ilustruje tabuľka 5. Tabuľka 5. Štruktúra stáda domácich kopytníkov v Rusku (ich zastúpenie v koristi vlka a podiel zvierat zabitých vlkom v rokoch 1978 1982) Table 5. Structure of the herd of domestic ungulates in Russia (their proportions regarding the prey of wolf and proportion of animals killed by wolf in the years 1978 1982). Podiel v štruktúre stáda 7) Podiel v potrave vlka 8) Podiel zabitých z celkového počtu 9) * bez sobov without elk Kone 1,8 8,5 0,059 Veľký rožný dobytok 2) 37,2 17,0 0,006 Ovce, Spolu Ošípané 5) kozy 4) 3) % 41,1 73,3 0,023 20,0 1,2 0,004 Celkový počet dobytka (abs.)* 6) 152,9 mil. 19,6 tisíc v priemere za rok 10) Characteristic, 2) Horses, 3) Big horn livestock, 4) Sheep, goats, 5) Pigs, 6) Together %, 7) Total number of livestock (abs.), 8) Proportion in the herd structure, 9) Proportion in the food of wolf, 10) Ratio of killed animals and total animals in the herd Najčastejší úhyn zapríčinený vlkmi bol zaznamenaný u koní. Podmienky ich štruktúry sa nezmenili (skôr ochudobnili) v porovnaní s 20. rokmi. Podiel napadnítí koní vlkom predstavoval 0,59 % (každoročne 6 koní z 10 000), ale 10-krát viac než v prípade hovädzieho dobytka, čo súvisí s rozličnými spôsobmi pastvy a štruktúry stáda. V rovinatej časti Altajského kraja kone a kravy sú častou korisťou vlka, zatiaľ čo v Hornoaltajskej autonómnej oblasti sú korisťou 3 razy častejšie. Pomerne 4-krát intenzívnejšie než veľký rohatý dobytok hynú v dôsledku napadnutia vlkmi ovce a kozy 0,023 %, pomerne zriedka sa stávajú obeťou vlka svine (0,004 %). V 20. rokoch vlk 112
významnejšie redukoval stádo kôz a oviec (0,677 a svíň 0,533 %). V 80. rokoch preferoval ovce a kozy, ktoré v porovnaní so sviňami sa stávali korisťou 5,8-krát častejšie. Stalo sa tak v dôsledku zmien chovu ošípaných. Ulovenie veľkých domácich zvierat predstavuje pre šelmy veľkú náročnosť. V horách závisí úspech lovu od toho, či sa vlkom podarí zahnať obeť na prudký svah, kde táto padá a stáva sa obeťou šeliem. Tak napr. tri vlky ulovili štvorročného samca jaka a 7 8 vlkov dohnalo čriedu koní na strmý svah, kde zahynuli 2 dospelé kobyly a jedno žriebä. Výsledky napadnutí malých domácich zvierat vlkmi sú podstatne vyššie než v prípade koní a kráv, avšak v prípade oviec sú celkovo nižšie než tomu bolo v prípade dobre chránených zvierat koní. Preferencia dravosti priamo závisí od hustoty stretnutí dravca s korisťou. Napr. ovce sa najčastejšie vyskytujú nechránené. Jednako nevyskytujú sa vo veľkých ohradách a preto pravdepodobnosť stretnutia sa s vlkom a jej zabitie je u každej ovce nižšie, než tomu bolo u kôz a svíň. Kravy sa obyčajne pasú v stádach a pracujúce kone sa pasú samotné a naviac so sputanými nohami. Nepracujúcich koní je v Rusku málo, len okolo 25 %. Teľatá sa pasú v skupinách a žriebätá so svojimi matkami. Pravdepodobnosť stretnutia vlka so žriebäťom sa zvýšila. Okrem toho sa kone pasú počas nocí, zostávajúce zvieratá počas dňa a vlk je predátorom súmraku a noci. Potvrdíme to materiálmi z 20. rokov. Najčastejšou obeťou vlkov boli žriebätá, 1,87 % z celého stáda, teľatá veľkého rohatého dobytka sa stávali obeťou 3,3-krát zriedkavejšie (tab.. Neočakávane veľa kôz bolo strhnutých vlkmi (1,26 %). V priemere toľko padlo za obeť aj svíň, hoci sa tieto nesústreďovali do ohrád, čo sťažovalo ich ulovenie. Dospelé kone a veľký rohatý dobytok sa stávali zriedkavejšou korisťou (0,275 0,28 %). Kone všetkých vekových kategórií sa stávali korisťou v 0,68 % a z celého stáda veľký rohatý dobytok v 0,366 %. V týchto rokoch v Hornoaltajskej autonómnej oblasti zaznamenal podiel zabitých hospodárskych zvierat vlkmi v celej veľkosti stáda, tú istú tendenciu pričom zastúpenie oviec a kôz bolo v protirečení z celoruskými údajmi. Je to zapríčinené tým, že v horách sa kozy a ovce pasú vo veľkých čriedach. Kozy sú pohyblivejšie než ovce a lepšie sa pohybujú v skalných terénoch. Vo všeobecnosti vlk zabíja domáce zvieratá výberovo, neproporcionálne k ich zastúpeniu v celom stáde. Podiel zabitých domácich hospodárskych zvierat z ich celkového zastúpenia je výraznejší než porovnanie štruktúry stáda a koristi. Analýza osobitností domácich kopytníkov, foriem doby a miesta ich pasenia nám umožnili objasniť príčiny výberovosti. V štruktúre stáda hospodárskych zvierat sa uskutočnili následné zmeny. Počty koní a ich podiel sa niekoľkonásobne znížil a preto prirodzene sa stávali zriedkavejšie korisťou vlkov. Zvýšili sa počty svíň a rohatého dobytka. Menšie zmeny sa zaznamenali v chove oviec a koní. Významne stúpli počty a rozšírili sa areály divých kopytníkov, ktoré sa stali korisťou vlkov. Toto sa odrazilo na pomere veličín koristi jednotlivých druhov. V období 1925 1978 1982 sa v Rusku podiel napadnutí vlkom znížil z 0,5 na 0,02 % pri započítaní sobov a do 0,1 % bez započítania sobov, ale 50-násobne z toho z koňmi 11,6-krát, veľkému rohatému dobytku 63-krát, kozám 29,4-krát a sviniam 133-krát. Tabuľka 6. Počet vlkov a počet obetí v jednotlivých oblastiach (osemdesiate roky 20. storočia) Table 6. Number of wolves and number of preys in particular regions (the 80s of the 20th century). Názov kraja, oblasti Altajský kraj Kemerovská oblasť Omská oblasť Novosibírska oblasť Kurganská oblasť Spolu 5) Republika Altaj Početnosť vlkov 2) 475 300 195 150 35 1 155 200 300 Počet domácich zvierat zabitých vlkmi za rok 3) Zabitých 1 vlkom 4) 463 98 134 126 89 910 1 712 0,97 0,33 0,69 0,84 2,54 0,79 5,7 8,6 Gorno-Altaisk Autonomous region, years 1982 1983, 2) Characteristics, 3) Horses, 4) Big horn livestock, 5) Sheep, goats, 6) Red deer maral deer, 7) Together, 8) Proportion in herd structure, 9) Proportion in wolf food, 10) Proportion of killed of the total number 113
4.5. Význam domácich kopytníkov vo potrave vlka Na konci 20. storočia domáce kopytníky celoplošne bez vylúčenia republiky Altaj nepredstavovali významnú súčasť v celoročnej potrave vlka. Vidno to z porovnania počtov vlkov a nimi zabitých hospodárskych zvierat (tab. 6). V potrave dominovali ovce 78 88 %. Každý vlk v priemere za rok zabil menej než jedno zviera. Na výživu vlka je toto množstvo malé, napr. v zoologických záhradách vlkovi predkladajú každodenne 2 3 kg mäsa (Mičko, Šupkina 1980), čo predstavuje 750 1 095 kg za rok. Umožňuje nám to utvoriť záver o dominancii divých zvierat vo výžive vlka v juhozápadnej Sibíri na konci 20. storočia, najmä kopytníkov. Len v republike Altaj podstatnú časť výživy vlkom predstavovali domáce zvieratá 5,9 na jedinca za rok. Hnedých medveďov bolo 10-násobne viac než medveďov 2 000 3 000 (Sobanskij 1982) avšak škôd na domácich zvieratách spôsobených medveďmi bolo podstatne menej. V roku 1982 v dôsledku neúrody rastlinných produktov slúžiacich ako potrava medveďom zabili 1 051 domácich zvierat (200 300 vlkov zabilo 1 712 jedincov dobytka). V súvislosti so zvýšením početnosti vlka na Altaji sa zvýšili k roku 2000 škody 4-násobne 7 240 jedincov. V posledných rokoch škody vlkom naďalej rástli ale presné údaje chýbajú. Úlovky vlkov v rokoch 2000 2007 v Republike Altaj predstavovali 400 500 jedincov, čo bolo 2-krát viac než početnosť tohto dravca v roku 1980. Došlo 15. 5. 2007 Lektoroval doc. Ing. J. Konôpka, CSc. Z ruštiny preložil a upravil prof. Ing. L. Paule, PhD. Literatúra Бас кин Л.М., 1976: По ве де ние ко пыт ных жи вот ных. Мoskva, На у ка, 1976, 296 с. Бе лы шев Б.Ф., 1934: Рас п ро с т ра не ние ко су ли в За пад ной Си би ри. Охот ник Си би ри, 11 12, c. 2. Бер гер Н. М., 1946: Про мыс ло вые зве ри Зап ад ной Си би ри. Но вос бирск, 77 с. Бо ло гов В. П., 1981: Волк и ста до. Охо та и охот ничье хоз-во. 1, c. 3. Бондарев А. Я., 1986: Волк (Сanis lupus L.) и лось (Alces alces E.) в опромышляемых популяциях Вернего Приобья. Охотничье промысловые ресурсы Сибири. Новосибирск, Наука, c. 108 118. Бу ла вин А., 1934: О не ко то рых ко пыт ных в Кош-Агач с ком ай ма ке. Охот ник Си би ри, 3, c. 24 25. Чер ка сов А. А., 1958: За пис ки охот ни ка Во с точ ной Си би ри (1856 1863). Чи та, 352 с. Дмитриев В. В., 1938: Копытные звери Алтайского заповедника и прилегающих мест (восточного Алтая и западных Саян). Тр. Алтайского гос. Заповедника. М., Вып. 1. c. 171 262. Его ров Н. Н., 1934: К фа у не по з во ноч ных лен точ ных бо ров. Тр. Ле бя жен с кой ЗОН ЛОС. Свер д ловск М., Вып. 1., c. 199 218. Его ров Н. Н., 1955: Пар но ко пыт ные в лен точ ных бо рах Запад ной Си би ри. При ро да 1., c. 111 112. Fritts S.H., Mech L.D., 1881: Dynamics movements, and feeding ecology of a newly protected wolf population in Northwestern Minnesota. Wildlife Manage, 80, 77 c. Ки ри ков С. В., 1966: Про мыс ло вые жи вот ные, при род ная сре да и че ло век. На у ка, 348 с. Ко лес ни ков А. Д., 1973: Из ме не ния в раз ме ще нии и чис лен ном со с та ве рус ско го на се ле ния За пад ной Си би ри в 18 на ча ле 19 вв. Томск, 52 с. Кра силь ни ков Ж., 1926: Ги бель ско та от хищ ных зве рей. Бюл. Центр. стат. упр. СССР, 116, c. 119 129. Ла вов М., 1980: При чи ны ги бе ли ко пыт ных. Охо та и охот ничье хоз-во, 7, c. 16 17. 114
Ла за рев с кий В. М., 1876: Об ис т реб ле нии вол ка ми до маш не го ско та и ди чи и об ис т реб лении вол ка. СПб., 71 с. Лап тев И. П., 1958: Мле ко пи та ю щие та еж ной зо ны Зап щ ной Си би ри. Томск: Изд-во ТГУ, 258 с. Ма хот кин Г. Д., 1926: К во п ро су об упо ря до че нии охот ничь е го про мыс ла. Кн. 5 6. Север ная Азия, 1926, c. 50 62. Мид де н дорф А. Ф. Пу те ше с т вие на се вер и во с ток Си би ри. Ч. 11. Отд. 5: Си бир с кая фа у- на. СПб., 1869, c. 618. Мычко Б.Е., Шубкина А.В., 1980: О пищевом поведении волков в неволе / Поведение волка, c. 164 170. На у мов Н. П., 1967: Волк (Би о ло гия, прак ти чес кое зна че ние). Мле ко пи та ю щие Со вет с ко го Со ю за. Т. 2., Ч. 1: Мор с кие ко ро вы и хищ ные. М.: Высш. шк., c. 146 193. Ок лад ни ко ва А. П., Шун ко ва В. И., 1968: История Сибири с древнейших времен до наших дней: в 5-и т. Л.: На у ка, 538 с. Пав лов М. П., 1990: Волк. ВО «Аг ро п ро миз дат», c. 351. Пал лас П. С., 1786: Пу те ше с т вие по раз ным ме с там рос си й с ко го го су дар с т ва. c. 37 140. По мус М. И., Рих тер Г. Д., 1963: Вве де ние. За пад ная Си бирь. При род ные ус ло вия и природ ные ре сур сы. Изд-во АН СССР, c. 7 16. Са ба не ев Л. П., 1877: Волк. Природа, кн. 2, c. 227 331. Свеш н нков Н. А., 1975: Эко но ми ка Си би ри в пе ри од им пе ри а лиз ма. 240 с. Собанский Г.Г., 1982: Звери в горах. Барнаул: Алт.кн. изд-во, 192 с. Тро шин И. П., 1969: Ис то рия ра з ви тия ско то вод с т ва Зап ад ной Си би ри. Тр. Но во си бирск. Но во си бирск, Т. ХХХV, 207 с. Шве цов С. П., 1900: Гор ный Ал тай и его на се ле ние. T. I: Ко чев ни ки Бий с ко го уез да. Барна ул, 360 с. Шме ман Н. Н., 1926: Пред ва ри тель ные ито ги ве сен не го вы бо роч но го об с ле до ва ния 1925 го да. Бюл. Центр. стат. упр. СССР, 116, c. 42 92. Шу хов И.Н., 1925: Как ис т ре бить вол ков. Крас но ярск, 1925, 9 с. За ле с ский П. М., 1934: Прош лое и сов ре мен ное рас п ро с т ра не ние ко пыт ных в За пад но-сибир с ком крае, Охот ник Си би ри, 7 8, c. 26 28. Summary Analysis of interrelations of wolf with domestic ungulates on an example of West Siberia is presented. First period (the beginning of the 20th century) is evaluated according to literary sources; the second period (the end of the 20 th century) is evaluated with help of the results of own research and the results of questionnaire. At the end of the 20th century domestic ungulates had not been a significant part in whole-year food of wolf regarding the whole geographic area, not excluding Altai Mts. region, but in particular periods damage by wolf depended significantly on the size of a herd, way of management of domestic ungulates and the size of wolf population. Key words: Canis lupus L., West Siberia, damage by wolf Adresa / Address A. Ya. Bondarev Altajská štátna poľnohospodárska univerzita, Celinaja 94, 656922 Barnaul, Rusko 115