O úlohe rebela v spoločnosti ( )

O úlohe rebela v spoločnosti (7.1.2017) Deň tradícii, stádovitosti, prikázanej pohody a šťastia, no najmä ideálny deň pre napísanie článku o úlohe rebela v spoločnosti - Štedrý deň. Veď aj tí rebeli potrebujú sviatky, tradície a dav. Inak by sa nebolo proti čomu búriť... Prečo sa však búria? Načo je to dobré? Je potrebné riešiť niečo, čo spoločnosť dávno vyriešila a v čom je jednotný postup? A nebol aj Ježiš rebel? Každého z nás formuje veľa vecí a veľmi dlho. Rebel sa ráno nezobudí a nepovie si: Doriti, od dnes som rebel! Nie, nie. Aj jeho, ako každú ovečku v stáde, formuje genetika, výchova, tráva, ktorú je, voda, ktorú pije, bača ktorý ho usmerňuje. Možno vás to ani nepoteší, ale každý z nás je tak trošku rebelom. Všetci máme nejaké slabosti, tajnosti, úchylky, prípadne aj myšlienky, ktoré tak úplne nezapadajú do normálneho sveta. Nie jedna tehotná občianka s úsmevom na perách si cestou do obchodu zapáli marlborku, nie jeden hip-hoper sa potajomky rozplýva nad songom Kate Bush. Hoci Kate Bush je všeobecne považovaná za dobrú speváčku, v hip-hopovej komunite jej počúvanie môže naozaj pôsobiť ako rebelanstvo. To, či ste rebel, je teda aj o uhle pohľadu a o prostredí, v ktorom sa pohybujete... Pussy Riot Toľko na uvedenie do problematiky, no stále sme sa nedostali k tomu čo nás zaujíma: Aké majú rebeli v spoločnosti úlohy? Nečakajte, že budú mať nejaké zadania. Nikto im nenapíše na papierik: 10:00 - sa zobuď, 10:05 si zapal cigaretu, 10:07 pusti si hip-hop s nadávkami, tak aby to počuli aj susedia, 10:30 pozri na mobil a odpíš šéfovi, že v práci končíš, 11:00 - na raňajky si daj dve pivá, 11:45 plechovky vyhoď von oknom, 12:00 napíš kontroverzný blog, 13:00 pod komenty napíš, že aj tak na názory čitateľov s...eš, 14:00 mama ti prikáže vyniesť smeti, ale ty iba buchni dverami a utekaj preč (nie si otrok!), 15:00 sadni si do prázdneho baru a flirtuj s vydatou čašníčkou, 16:00 opi sa pre neopätovanú lásku k čašníčke, 17:00 postav sa na most a pozeraj do rieky, zlož báseň v zmiešaných veršoch, 18:00 si hladný, choď navštíviť kamoša, 21:00 zaspi u neho na gauči. Takéto zadanie prirodzene neexistuje (aspoň doteraz neexistovalo). Mať nejaký TO DO list by bolo proti podstate rebelanstva... Ale zas nie tak úplne... Po svete chodí veľa programových rebelov, ktorí sa nesprávajú podľa vlastnej hlavy, ale iba kopírujú osvedčené vzory. Občas sa o nich hovorí ako o pózeroch a usvedčí ich väčšinou to, že v obdobných situáciách konajú rozporuplne, alebo svoje konanie nedokážu vysvetliť. Vedia, čo urobiť, no netušia prečo. Jednoducho to niekde videli a páčilo sa im to. 1

Rebel teda nemá úlohy v podobe pokynov, ale napriek tomu určitým spôsobom spoločnosť ovplyvňuje a plní v nej funkciu, ktorou ho nikto nepoveril (veď by skúsil!). Tým, že sa stavia do opozície voči zaužívaným normám, niekedy slúži ostatným ľuďom ako zdroj poučenia a potvrdenia týchto noriem. Napríklad keď vidíte alkoholika, tak aspoň zistíte, že takto skončiť nechcete. Rebeli sa občas vzbúria aj proti niečomu celkom nečakanému a nájdu celkom novú cestu, ktorá sa ukáže prevratná alebo veľmi výhodná aj pre obyčajných ľudí z davu. Niekedy prinášajú invenciu, či revolúciu, a inokedy len vyslovia to, čo vrie pod pokrývkou spoločnosti, v najtajnejších útrobách našej mysle alebo aj inde. Toto môže byť pre niektorých rebelov neskôr nepríjemné, pretože sa sami stanú mainstreamom. Nie každý burič sa s tým dokáže vyrovnať... Niektorí sa vzdajú rebelanstva, no iní radšej zmenia pole pôsobnosti a začnú sa búriť a "inovovať" niekde celkom inde. Také sú teda úlohy rebela v spoločnosti. Otázka z nadpisu je zodpovedaná a naše malé zamyslenie by sme tu mohli ukončiť. Tým by sme ale rebelantsky ignorovali pravidlo, podľa ktorého je na konci článku potrebné vec zhrnúť a dať čitateľovi poslednú šancu na pochopenie textu. Tak teda naposledy: Človek je tvor spoločenský a je mu viac prirodzené pravidlá spoločnosti rešpektovať, ako ich porušovať. Pravidlá však nesadnú každému rovnako, preto vždy budú jedinci, ktorí sa nesprávajú podľa noriem. A ako som sa snažil vysvetliť niekedy to nie je na škodu! Čo nájdete v skúšobni kapely... (17.12.2016) K tomu alkoholu Pavol Hammel raz vyhlásil, že ako mladí si nikdy nedovolili ísť na pódium triezvi (skupina Prúdy) - no áno, mnohým kapelám sa proste lepšie hrá pod vplyvom... Troška alkoholu niekedy pomáha gitaristovi alebo bubeníkovi zvýšiť tep a udržať rytmus, spevákovi to môže pomôcť uvoľniť hlasivky. Keď to však neodhadnete, môžete mať problém zistiť, ktorú skladbu to vlastne hráte... Opitý človek stráca sebareflexiu a s ňou často (nie vždy) aj publikum. Podľa mňa sa alkohol hodí skôr pri hraní pre radosť a pri utužovaní kolektívu, menej pri serióznom skúšaní. Konkrétne v našej skúšobni nie sú fľašky ani ako dekorácie, je totiž na kraji mesta a väčšinou tam dochádzame autami... Keď tak nad tým rozmýšľam, možno nejaká zabudnutá plechovka od piva by sa tam našla... Gauč, skriňa Stáť dve-tri hodiny na nohách nie je žiadna sranda, dokonca, ani keď je sranda. Niečo na sedenie a na ležanie sa zíde v každej skúšobni. Veď skúšobne nie sú využívané len na rozvíjanie hudobných zručností... Treba pamätať aj na iné aktivity - napríklad diskusie... A čo robí v skúšobni skriňa? Väčšinou je to dedičstvo po predošlých nájomníkoch a slúži ako podstavec pre reproduktory, na odkladanie oblečenia, textov a pod. 2

zdroj: http://www.vlna.sk/nylon-union-enjoy-the-silence/ Hudobné nástroje V neposlednom rade treba na niečo hrať. Nesmú chýbať bicie, nejaké tie reproboxy pre gitary a spev, mikrofóny, zosilovače, stojany, káble, predlžovačky, ladičky... Všade sa váľajú brnkátka, štuple do uší, texty... Gitary sa obvykle berú domov. Nie vždy je to preto, že by gitarista chcel doma cvičiť. Občas je len nepríjemné predstaviť si, že sa do skúšobne dorútia vaši kamaráti a začnú si hrať na vašom miláčikovi. Koberce Celkom dôležitá súčasť skúšobne. Pohlcujú hluk, udržujú bicie a prach na mieste, zútulňujú prostredie. Niekto si ich vešia aj na steny a pripína k nim preložky z vajec, ktoré tiež pohlcujú, resp. rozptyľujú hluk. Koberec často treba aj na koncert (pod bicie). Plagáty, "modelky" My napríklad v skúšobni žiadne modelky na plagátoch nemáme. Naozaj... Visia tam ale plagáty zo starých koncertov, asi dva plagáty kapiel, niekoľko vlajok a je tam menšia fotogaléria kapely. Dekorácie pre tvorivú činnosť asi veľký význam nemajú, snáď len tie fotky a plagáty z koncertov, ktoré slúžia ako pamiatka na dosiahnuté "úspechy" a dodávajú kapele určité sebavedomie. Prach, neporiadok Pri bubeníkovi to niekedy vyzerá ako na píle. Všade sú triesky a polámané paličky. Po celej miestnosti sú obaly z rôznych vecí (nápoje, struny, potraviny), ktoré sa v zásade nechávajú na mieste rozbalenia, a to až do "sanitárneho dňa"- ten raz určite príde, no nikto nevie kedy. V skúšobni sa obvykle nevyzúva, takže tam treba raz za čas aj povysávať. To sa samozrejme tiež nedeje. Takto má vyzerať hudobný klub Miesto 3

Underground tak sa nazýva časť hudobnej scény, ktorá existuje mimo hlavný prúd (mainstream). Je to odvodené od miesta, kde pôsobí väčšina hudobných skupín. Rovnako ako skúšobne, aj hudobné kluby je ideálne zriadiť v pivniciach, protilietadlových krytoch a v iných podzemných priestoroch. Tie sú lacnejšie a neprepúšťajú hluk. Odpadnú tak problémy so sťažnosťami susedov a s návštevami polície kvôli rušeniu nočného pokoja. A s tým má skúsenosti už aj naša kapela. Zákaz fajčenia? Dym z cigariet vyzerá dobre na fotkách a dotvára pekelnú atmosféru niektorých koncertov, ale dokáže tiež znepríjemniť pobyt hosťom aj členom kapely. I keď undergroundovej kultúre nie sú cudzie motívy sebadeštrukcie, predsa len sa nájdu návštevníci klubov, ktorý sa do tohto procesu zapojiť nechcú. Keďže čistý vzduch, na rozdiel od dymu, nikomu neprekáža, je voľba jasná, aj keď stále nie bežná. Som rád, že v Žiline už takéto hudobné kluby máme (Klub Kolečko, Smer Music Bar). Nevýhodou týchto klubov oproti zafajčeným barom je, že mávajú často nabité termíny a roztrieštenejšiu komunitu, preto býva pre kapely ľahšie naplniť koncert v zafajčenom bare kam zvyknú chodiť ich známi. foto: http://www.the-mm.photography Jukebox Keď práve nehrá živá hudba, je fajn mať v klube jukebox. Nielen preto, že je to zdroj príjmu, ale jednoducho preto, aby sa tam návštevníci cítili čo najlepšie a sami si hudbu vyberali. Hudba by však nemala hrať príliš nahlas, keďže väčšina ľudí si chodí do klubu aj pokecať. Výber v jukeboxe by mal byť v súlade s vkusom zákazníkov najmä s vkusom tých, ktorých chce majiteľ prilákať. Pódium Na hviezdy, ktoré prídu robiť do podniku show, musí byť vidieť. Je veľmi užitočné mať vyvýšenú časť podniku, odkiaľ sa pred koncertom odpracú stoly a rozloží sa tam kapela. Čím je klub väčší a čím väčšie hviezdy v ňom hrajú, tým by malo byť pódium vyššie. Naopak, menším koncertom pristane skôr nižšie pódium a bezprostrednejší kontakt s publikom. Do 4

priestoru pre kapelu by sa mali zmestiť bicie, dvaja gitaristi, jeden basák, spevák a ešte ku každej gitare jedna bedňa (t. j. mal by sa tam zmestiť Hoof Krikov :)). Najmenšie rozmery začínajú približne od 3 x 5 m. Interiér a nábytok Veľmi dobrým stavebným materiálom je drevo. Interiéry z dreva sú útulnejšie a majú dobré akustické vlastnosti. Farbu stien by som volil skôr tmavšiu. Nielen preto, že také steny netreba často maľovať, ale aj preto, že to pôsobí intímnejšie a undergroundovo. Na stenách sú vítané fotky z koncertov, podpisy významných osobností, obrazy, rekvizity... Proste veci s určitým príbehom, nad ktorým môžu návštevníci rozjímať. Lepší materiál ako drevo si neviem predstaviť ani pri voľbe podlahy. Drevo je odolné, príliš sa na ňom nešmýka a s tancovaním tiež nie je problém. Najhorším riešením pre podlahu sú podľa mňa kachličky - pôsobia chladne a majú zlé akustické vlastnosti. Často sa stretávam s podnikmi, kde sa na sedenie používajú kreslá, ale veľmi takémuto riešeniu nerozumiem. Ak chcem mať viac miest na sedenie, tak jednoznačne uprednostním spratnejšie stoličky a lavice. Asi jedinou výhodou kresiel je to, že sa ťažšie hádžu. Čo sa týka stolov, musím sa opakovať: drevené s vyrytými nápismi mi prídu veľmi štýlové... Obsluha Nemusí sa usmievať, ani vedieť zloženie kofoly, úplne stačí, keď mi nepokazí náladu. Tu musím spomenúť jeden zlozvyk, s ktorým sa stretávam v niektorých podnikoch u nás v Žiline. V sobotu alebo v piatok v noci (zhruba od 22:00 do rána bieleho) je problém pri objednaní kávy. Obsluhe sa jednoducho buď nechce s kávou zabíjať čas (veď za rovnaký čas predá 6 poldecákov!), alebo jednoducho kávovar už majú "odstavený"... S kamarátmi na to stále nadávame... A tam to, ako obvykle, aj končí. :) Nápoje a jedlá Na koncertoch sa pije najmä pivo. Dobrý klub však myslí aj na tých, čo si vystačia s minerálkou, kofolou, čajom alebo kávou. Prosto, ponuka sa má prispôsobovať hosťom. Ak si chcem zákazníka udržať po celú noc, v ponuke by malo byť aj dačo pod zub. Inak vybehne na kebab, stretne kamaráta a pristane niekde úplne inde. 5

Štýl, atmosféra Všetky vyššie uvedené veci vytvárajú v každom podniku osobitnú atmosféru. Na štýl hudobného klubu, a teda aj na jeho obľúbenosť, majú vplyv aj ďalšie faktory, ako napríklad ceny, kapely, ktoré tam hrávajú, hudba ktorú tam púšťajú, osvetlenie... Inak sa človek cíti v podniku, kde na stenách visia repliky strelných zbraní, a inak v podniku, kde visia hudobné nástroje. Inak v podniku kde vyhráva country kapela, a inak v podniku, kde sa pankáči v rytme gitár zvíjajú na zemi. Inak v podniku, kde pozná polovicu hostí, a inak v podniku, kde sa narýchlo skryl pred dažďom... Kto chce mať pravidelne navštevovaný klub, mal by nad týmito vecami premýšľať. Ako sa nahráva hudobný album... Tri mesiace vopred sme si dohodli 5 dní na nahrávanie v štúdiu v Jablunkove. Termín pripadol na jarné prázdniny. Jablunkov bol vybratý ako osvedčené miesto, kde nahrávali aj iné žilinské kapely. Aby sme nestratili zbytočne veľa času a peňazí, Tono jednotlivé skladby poskladal v počítači, a tak každý mohol podľa nich cvičiť ešte pred návštevou štúdia. Keď sme už boli v štúdiu, opýtal som sa, že aké najväčšie hviezdy tam robili svoj album a z odpovede mi tak nejak vyšlo, že sme to asi my...:) K veci: Nahrávanie možno rozdeliť na tri fázy- 1. nahrávanie zvukových stôp, 2. mix, 3. mastering. Nahrávanie nástrojov a spevu V štúdiu sa obvykle všetky nástroje nahrávajú ako samostatné zvukové stopy priamo do počítača a následne sa stopy pod seba ukladajú do skladby (ako to vidieť na monitore na obrázku). Začína sa väčšinou bicími a následne sa do nich nahrávajú ďalšie stopy - gitara, basgitara, spev. Druhou možnosťou je nahrávať všetky nástroje súčasne, teda niečo ako záznam živého koncertu. S takouto nahrávkou sa však ťažšie pracuje a je ťažšie na nej "doladiť" detaily. My sme, podobne ako väčšina iných začínajúcich kapiel, zvolili prvý spôsob. Preto do Jablunkova najprv cestovali bubeník Tomáš a Tono ako náš hlavný 6

skladateľ. Keďže štúdio sa nachádza v podzemí a nie je tam signál, o priebehu nahrávania som nemal informácie. Až večer mi Tono odpísal, že sa nahrávalo až do pol desiatej (od deviatej rána). Druhý deň nahrával Tono svoju gitaru. Viac o tomto dni neviem, ale v pripravovanom videu sa určite dozviete viac. Tretí deň. Pôvodne mal ísť do štúdia Ohmo s Evkou, ale keďže Ohmo potreboval ísť na mimoriadnu poradu v práci, musel som si zobrať dovolenku a s Evkou ísť ja. V štúdiu sme zistili, že Evkina basgitara sa pre špecifické nastavenie snímačov nedá použiť, a tak nakoniec hrala na base, ktorá bola pre takéto prípady v štúdiu. Ohmo došiel neskôr, ale nahrávanie jeho gitary sme nakoniec nestihli. Štvrtok patril opäť gitarám, teda Ohmovi a Tonovi. Obaja nahrávali tzv. čisté gitary, teda časti skladieb, kde znie gitara bez úprav efektami. To sme už boli v štúdiu všetci, no ja som si stále ešte neštekol. Opäť sme boli v štúdiu až do deviatej. Tí čo práve nenahrávali sa snažili nahrávací proces pripomienkovať, alebo si krátili čas čítaním časopisov, prípadne sa niečím napchávali. Ono sa to nezdá, ale stráviť pol dňa v jednej miestnosti vie byť dosť unavujúce. Piatok. Prišli na rad spevy. Zo začiatku to šlo pomalšie, no po obede som sa viac rozospieval a nakoniec sme stihli nahrať takmer všetky spevy a hovorené zložky albumu. Niektoré skladby mohli dopadnúť aj lepšie, ale čas sú peniaze, a ani jedného nebolo dostatok. Keďže sme sa rozhodli pre konceptuálny album, bolo potrebné medzi skladby povkladať rôzne zvuky (hovorené slovo v úvode, ruch kaviarne, zvuky lesa, vzdychy, opilci a pod.). O týždeň sme sa za týmto účelom do štúdia vrátili. Po opätovnom vypočutí som spev v Oukej Bejbe vyhodnotil ako to je hrozné a musel ešte niektoré pasáže tejto skladby prespievať. Pri nahrávaní albumu je veľmi užitočné dať si pár dní pauzu a opäť si pesničky prehrať. Takisto je dobré pustiť nahrávky niekomu mimo kapely, kto má od skladieb odstup a hodnotí ich podľa prvého dojmu, ktorý je, podľa mňa, najdôležitejší. Nahrávame opileckú verziu Slovenských mamičiek... Mixovanie Po dvoch týždňoch sme teda získali základnú surovinu, ktorú bolo treba ešte následne upraviť tak, aby bol zvuk vyvážený a mal požadované vlastnosti. Niektoré stopy bolo treba posunúť, iné vymazať, niekde bolo treba pridať nejaký efekt a podobne. Dolaďovanie vlastností zvuku 7

sme čiastočne riešili cez internet vymieňaním nahrávok so štúdiom. Na konečné úpravy sme išli znovu na jeden deň do štúdia (22. apríla). V štúdiu niektorí z nás zostali až do druhej ráno, ale nakoniec sa nám to podarilo dokončiť a získali sme výslednú nahrávku. Mastering Po mixe sa výsledný produkt ešte upravuje do finálnej podoby. Určité nástroje sa dávajú do popredia, iné sa tlmia, robia sa úpravy, aby všetky piesne na albume mali približne rovnaký zvuk, aby zvuk mal určitú atmosféru a pod. Niekedy sa počas masteringu zvuk nahrávky prispôsobuje podmienkam v akých bude skladba počúvaná iné vlastnosti potrebuje nahrávka prehrávaná cez slúchadlá a iné skladba prehrávaná na štadiónoch, inak znie nahrávka vo formáte mp3 a inak z gramofónovej platne. Všetky tieto veci sa dajú urobiť už počas mixovania a v našom prípade tomu aj tak bolo. Mastering má zmysel najmä vtedy, ak ho robí osoba odlišná od osoby, ktorá robila mix. Ideálne niekto, kto sa vyzná v trendoch a je aj viac špecializovaný na mastering. Všetky štádia vzniku nahrávky (nahrávanie, mix, mastering) sú veľmi subjektívne tvorivé činnosti a výsledná nahrávka závisí od hudobného sluchu, vkusu, skúseností a technických zručností všetkých zainteresovaných osôb (členov kapely, zvukového majstra, producenta). Po tomto procese máte nahrávku hotovú, no stále je na albume veľa práce súvisiacej s lisovaním CD, vyhotovením obalu, prezentáciou albumu... Pri albume je teda potrebné urobiť veľa rozhodnutí, čo je často spojené aj s konfliktmi. Ale o tom možno inokedy. Tu je výsledok nášho nahrávania: album Poď si po mňa. Kysucké pláže majú letný hit Celé to vzniklo keď sme robili upútavku, aby za nás ľudia hlasovali v Demovnici. Bolo to minulý rok v lete a napadlo nás spraviť krátke video z Kysuce - mám to tam rád, brehy riek majú zvláštnu atmosféru... Vtedy niekedy sme pracovali aj na našom songu Oukej Bejbe, a keď bol hotový, prišlo nám, že by mohol zabodovať aj u ľudí čo nepočúvajú tvrdšiu muziku. Je to song s pohodovou melódiou aký môžete počuť keď v lete ležíte niekde na deke a z diaľky sa ozýva rádio. Viac 8

menej z recesie sme pesničku začali na koncertoch predstavovať ako náš najväčší letný hit. Vlastne už na prvom koncerte som pred touto skladbou zahlásil, že sa bude ozývať celé leto na kysuckých plážach. Ľudí to celkom pobavilo, párkrát sme to takto ešte uviedli a nakoniec tá Kysuca tejto skladbe prischla. Kto chce vedieť ako vznikal text skladby, nech si prečíta starší článok. Singel Oukej Bejbe je súčasťou pripravovaného konceptuálneho albumu nahrávaného v Českej republike. Je to prvý song v novej zostave, v ktorej kapela funguje od leta 2015. Pesničku môžete stiahnuť tu:http://www.hoof.sk/download.htm. Načo je kapele imidž? Keď niekto rozpráva o svojej obľúbenej hudbe, občas nepovie celú pravdu. Doma si tajne vypeká Michala Davida, ale v bare medzi kamarátmi spomína len Metallicu, Iron Maiden alebo Ramstein Teda kapely, ktorých imidž je jasný a mnohými ľuďmi aj kopírovaný. Ľudia sa prirodzene združujú v komunitách, kde sa cítia dobre, a mnohí zistia, že keď sa správne oblečú a nevyčnievajú svojim exotickým vkusom, komunita ich prijíma akosi ľahšie. V takomto prostredí sa človek ľahko uvoľní a je mu tam dobre, pretože vie čo ho čaká a nemusí sa konfrontovať s novými názormi, hudbou... Je to taký malý svet, ktorý si každá komunita vytvára. S vlastnými názormi, vlastným oblečením, vlastnou hudbou. Komunita a subkultúra funguje ako každý iný človek na základe imidžu niektorých jedincov ľahšie prijíma a iných zas prirodzene ignoruje. Ak sa teda správne obliekate, počúvate správnu hudbu a máte správne názory, s komunitou ľahko splyniete a uspokojite vašu prirodzenú potrebu sociálneho vyžitia. Takto nefungujú len komunity hudobných fanúšikov, ale aj vegetariánov, komunistov, motorkárov, kotlebovcov, nákupných maniačok, katolíkov, advokátov a pod. Jeden z najväčších úspechov kapely je, keď sa jej podarí vytvoriť komunitu fanúšikov jasne identifikovateľnú už podľa oblečenia. Väčšinou takto vznikajú žánrové komunity (napr. hiphoperi, punkáči), skupinové komunity sú zriedkavejšie (napr. depešáci). Prečo tento úvod o imidži jednotlivcov a komunitách? Imidž kapely to je v podstate to isté oblečenie, hudba, názory. Fanúšik počúvaním hudby častokrát nahrádza potrebu sociálneho vyžitia v komunite. Namiesto futsalového tréningu alebo opekačky si zvolí youtube. Ak chce kapela získať fanúšika, mala by mu dať šancu stotožniť sa s ňou. Šancu získať ten 9

komunitný feeling spolupatričnosti a nájsť v chaose života pevný bod - oporu pre jeho názory, vkus, emócie. Výhodou preto je, ak je imidž čitateľný. "Tak buď počúvaš ten Iron Maiden, alebo toho Michala Davida. Ak obidvoch, tak si ťa neviem zaradiť a na exotov ja nemám čas." Ľudia nemusia kapelu vo všetkom nasledovať, niekto sa stotožní len s hudbou a oblečenie s názormi sú mu ukradnuté. Veľa ľudí si však na názory potrpí. Aj preto sa mnohí hudobníci neradi vyjadrujú k politike - uvedomujú si, že je v nej veľa negatívnych emócii a dostávajú sa na veľmi tenký ľad, kde sú názory ľudí pomerne vyprofilované a rozmanité. Môže sa im stať, že dopadnú ako Koňýk zo Zóny A, ktorý svojimi názormi, celkom pochopiteľne, odohnal veľa fanúšikov vlastnej kapely. Ako si vytvoriť imidž? Imidž to nie je len oblečenie, názory, hudba, ale aj každá prezentácia na internete, na nálepkách, v dennej tlači, v krčme, všade. Nie je to niečo čo treba od základu budovať, ste to jednoducho vy. Každý človek nejaký ten vlastný imidž má zhruba od 12 rokov, keď vám mama prestane kupovať krikľavé mikiny lebo ich odmietate nosiť. Treba teda začať od seba a zdôrazňovať veci čo sú 1. vám prirodzené a zároveň 2. osobité (t. j. nie bežné). Ak nosíte radi na hlave šatku, určite ju použite na koncertoch aj na fotkách! Nosíte radi modré džíny? Tak si ich nechajte doma, lebo také ma každý a nijako nevyniknú. Radi fotíte na film? Tak sa o to pravidelne podeľte s fanúšikmi. V záplave digitálnych fotiek určite ocenia starý pohľad na vec. Je vám imidž ukradnutý? V poriadku, ale aj takéto zmýšľanie sa na vás prejavuje ako váš imidž. Keď už raz nájdete svoju tvár, mali by ste sa jej dlhodobo držať - ľudia nemajú radi, keď sa kapely (a iní ľudia) príliš menia. K starým songom potrebujú starý imidž a staré názory. Ak zmeníte svoje postoje, nikto vám neuverí, že staré vypalovačky spievate úprimne, a že ste ten istý človek ktorého si zamlada 100x pustili cestou do školy/práce... Berte do úvahy aj vaše obmedzené finančné možnosti. Ak má byť váš imidž dlhodobo udržateľný a ľahko kopírovateľní fanúšikmi, nemali by byť jeho súčasťou kabelky Louis Vuitton. Avril Lavigne Ideálne je držať sa imidžu na všetkých frontoch - na webe, v oblečení, na fotkách, na facebooku. To samozrejme nevylučuje občasné vybočenie, napríklad zverejnením fotky vášho nedeľného obedu, ale ak to budete preháňať a medzi pentagramy a lebky postovať mačiatka, tak vás asi veľa fanúšikov opustí. O.k., možno sa tým len snažíte povedať, že aj death metalisti sú citlivé duše, ale takéto ťažko čitateľné posolstvá vaši fanúšikovia asi nebudú mať 10

chuť spracovávať. Každá zo zložiek vášho imidžu môže byť samostatná, ale oveľa efektívnejšie je všetky zložky prepojiť. Ste enviromentálne založený? Tak by ste mohli zvoliť kostýmy v odtieňoch zelenej a hnedej (všetko 100 % cotton samozrejme), ručne si vyrábať CD-čka zo starých obalov, hrať pri sviečkach, tlačiť palgáty na reckylovanom papieri a v textoch spievať o čiernočiernych skládkach odpadu... Ľudia sú všeliakí, určite niekoho oslovíte. Ak vašej kapele ide o masy, moc sa nesnažte o posolstvá, oblečte si niečo pekné, milo sa usmievajte a snažte sa pretlačiť. Keď sa vám to podarí, možno nebudete ľutovať. Retrorecenzia: IMT Smile - Klik-klak (1996) Rozhodol som sa napísať jednu retrorecenziu, možno ich časom bude aj viac. Účelom nie je povzdychnutie si nad starými dobrý časmi, ale pripomenutie toho kvalitného, čo v slovenskej hudbe vzniklo, a čo nás môže inšpirovať aj dnes. Neviem, či tento album bol niekedy na internete recenzovaný, každopádne cez Google som žiadnu recenziu nenašiel. Ale to je asi prirodzené, pretože v čase vydania Klik-klaku (10.10.1996) takmer nikto v SR ani netušil, že nejaký internet existuje. Tu treba priznať, že v tom čase som sa o slovenskú hudbu veľmi nezaujímal a trápili ma skôr zahraničné kapely a rock osemdesiatych rokov. K tomuto albumu som sa dostal až pred niekoľkými rokmi, pri samoštúdiu rokov 90-tych v slovenskej populárnej hudbe. Hit Nepoznám, ktorý poznajú všetci už od nepamäti bol práve na albume Klik-klak. Okrem Nepoznám sa do povedomia ľudí dostala ešte pesnička Nedá sa újsť, a to najmä v live verzii, ktorá bola umiestnená na nasledujúci album Valec Extra ako bonusová. Ja dávam prednosť pôvodnej rockovejšej verzii. Ak by ste sa ľudí spýtali na ostatné skladby, väčšina by odpovedala len nechápavým pohľadom. A práve to je dôvod prečo napísať túto recenziu. Možno nie každá skladba z Klik-klaku je výborná, ale je tu niekoľko skladieb, ktoré si zaslúžia, aby sa o nich vedelo omnoho viac. Je to hudba, ktorá je originálna a takej je v slovenskej populárnej hudbe málo. Aj súčasná tvorba IMT akoby sa už niesla v znamení akejsi dospeláckej korektnosti... Ktovie, možno o 10 rokov sa mi budú prihovárať práve súčasnými albumami, ale teraz si naozaj cením len prvé tri (Klik-klak, Valec, Nech sa páči). Našťastie, na koncertoch patria naďalej medzi slovenskú špičku, za čo ale vďačia najmä tým starým songom. To je osudom mnohých kapiel, že najlepšie veci vytvoria na začiatku, v mladosti, keď nie sú poznačení problémami dospelých a jazvami po myslení... (Aj toto pravidlo má svoje svetoznáme výnimky napr. album Nine lives od Aerosmithu, o ktorom by ste len ťažko povedali, že ho nahrali 50 roční dedkovia.) O Klik-klaku jednoducho treba napísať. Ak ste ho nepočuli, máte v histórii slovenského popu poriadnu medzeru. Nejaké Nepoznám nikoho neospravedlňuje. 11

www.imtsmile.com (Michaela Šimková) Tak poďme poporiadku. Na začiatku albumu je najznámejšia skladba a najväčší rokový nářez z albumu. V skladbe sa viac-menej ospevuje telesná láska, pričom svižná hudba naznačuje, že sa nespieva o vzťahu dvoch vegánov, ktorý sa po celodennej šichte v kancli vyvalili na štýlovú posteľ v modernom apartmáne... Skôr ide o začínajúci vzťah teenagerov, ktorý sa po letnom dni strávenom na kúpalisku znenazdajky ocitli vo vysokej tráve niekde na okraji mesta a v peňaženke nemajú ani fuka, vlastne nemajú ani peňaženku, ale pred sebou majú dve hodiny, ktoré by im každý normálny človek závidel. Okrem obyčajného textu je tu aj akýsi pomocný text, ktorým je Ivan Tásler známy ide o rôzne šibidibi daba douda. Zapája sa aj Katka Knechtová svojim ahaaha-aha..., výskaním a pod.. Skladba sa stupňuje do šialeného tempa, pribúdajú citoslovcia, vzdychy a každému dospelému poslucháčovi pri tom napadne len tá jediná vec: nočný prepad chladničky. Text Vlada Krauzsa je dobrý, ako autora ho koniec koncov uznáva aj Milan Lasica (raz ho niekde v telke pochválil). Nepoznám je hit. Album pokračuje skladbou Ráno. Začína sa brnkaním na gitare a nepozorný poslucháč, prechádzajúci cez prechod pre chodcov a nevnímajúci text, by mohol povedať, že je to odrhovačka. Stále len akési lakalajilajijééé. Treba počúvať a možno rýchlo zmeníte názor, ako ja. Pre mňa asi najsilnejšia skladba albumu. Cítiť z nej smútok mladého človeka, akúsi depresiu stredoškoláka (?), ktorý rieši vzťah s iným človekom. Taká krásno-smutná nostalgia. Spomienky sú skoro vždy smutné, ale tie na mladosť sú aj pekné. Smútok je odľahčený práve jednoduchosťou hudby a uvoľňujúcim popevkom lakalajiljijéé. Ďalšia skladba, čo stojí za zmienku je Možno si ma pomýliš. Opäť smutná, pekná, o vzťahu. Neviem, čo by som k nej viac napísal, preto pokračujem piesňou Vrany, ktorá (ako inak) rieši vzťah, či skôr krízu vzťahu. Vo Vranách mi hudba evokuje dážď, o ktorom sa aj spieva (mrholenie). K tejto skladbe existuje aj primerane depresívny klip - jediný z tohto albumu, o ktorom viem. Páči sa mi úvodná slovná hračka: Ka-ra-ra-rákajú vrany... Treba poznamenať, že podstatná časť Klik-klaku znie ako tvorivé vyústenie stredoškolských depresii jeho autora (Ivan Tásler mal v čase vydania 17) a podľa mňa práve svojou depresívnosťou oslovuje mladé publikum. Nedá sa újsť. Táto skladba v podstate zľudovela. Kto neverí, nech ide na koncert. Text s preukázaným potenciálom osloviť masy. Keď máme depky, svet sa nám zdá strašný a chce sa nám újsť. No bohužiaľ, podľa textára Vlada Krauzsa niet kam... Od básnika sa málokedy dočkáte riešenia. Je to proste poézia, od ktorej by sa mali očakávať skôr emócie. A tie táto skladba má. 12

Skladba Spím, posledná ktorú som vybral, je opäť o úniku z reality. Tentoraz však ponúka riešenie. Stačilo zmeniť autora textu a zrazu sa újsť dá! Celkom veselá pesnička. I. T. ju opísal v jednom staršom rozhovore takto: To bol detský text, pekný, príjemný. Pekná durová pesnička, ktorá sa ľahúčko spievala, tisíckrát použité akordy. Takže tak. Klik-klak. P.S.: Keďže v kapele práve riešime obal albumu, toto som našiel pri surfovaní medzi najhoršími juhoslovanskými obalmi. Klik-klak je názov pre detskú hračku, ktorú táto pani drží v ruke: Weby slovenských hudobníkov... Načo je hudobníkom web? Vlastná webová stránka dnes už nie je nevyhnutnosť, ale naďalej zostáva štandardnou súčasťou propagácie interpretov. Je veľa možností prezentácie cez sociálne siete, ale kto má vlastný web, má väčšiu kontrolu nad tým, ako komunikuje s fanúšikmi. Štruktúra stránok na facebooku je pevne daná a nie každému vyhovuje. Vlastný web ponúka omnoho viac možností. Môže uvítať návštevníka tým, že začne prehrávať najnovšiu skladbu, alebo hneď ponúkne možnosť kúpiť album. Na rozdiel od facebooku, na vlastnom webe je možné vytvoriť jedinečný vzhľad stránky, prehľadnejšie usporiadať obsah, a tým účinnejšie predať svoj imidž a tvorbu. Nevýhodou je, že doména a webhosting niečo stoja. Horkýže slíže - horkyzeslize.sk Nedbalo-elegantný dizajn (písmo v hlavnom menu) je v súlade s imidžom kapely. Na úvodnej stránke svietia staré plagáty z minulých akcií. Tu by sa asi viac hodilo propagovať budúce akcie. Klikám na koncerty, dozvedám sa, čo potrebujem. Kapela má naplánovaných niekoľko koncertov v Českej republike, v mojej blízkosti zatiaľ nič. Bio, Fórum, Albumy... Majú síce zverejnený kompletný zoznam vydaných cd-čiek, no potešili by ma aspoň kratučké ukážky a možnosť kúpiť album. Tento nedostatok trochu vyvažuje rubrika Video, kde nejaké tie ukážky sú. K textom sa dá dostať len pri niektorých pesničkách. Možno je to aj úmysel: texty sú základ ich tvorby, a tak si ich nechávajú na koncert... V kategórii Foto, podobne ako aj u iných kapiel, mi chýbajú staré fotky, z ktorých sa dá vyčítať ako sa vyvíjal imidž kapely. Na webe majú aj elektronický obchod, zdá sa že plne funkčný. Môžem si kúpiť napríklad tielko a ešte aj s červenou lebkou! No prosím. Štandardný web, kde nájdete to podstatné. The Paranoid - theparanoid.sk Takto to má byť: hneď na úvodnej stránke vidím zoznam plánovaných koncertov. V kategórii Novinky sú krátke články o najdôležitejších udalostiach koncert v Poľsku, turné v Čechách... V kategórii Hudba/Video nájdeme všetky albumy aj s textami. Hudobné ukážky chýbajú, ale možnosť kúpiť album tu je. Skúšam si kúpiť album Posledný Nádych, ale obnovuje sa mi stále rovnaká stránka. Proste to nejde. Fotogaléria je o. k., opäť by ma potešilo viac fotiek zo starých čias (2008-2012). Rovnako ako u Horkýže, aj tu ide o štandardný web, čo nesklame, ale nie je ani výnimočný. Katarína Knechtová - katarinaknechtova.com 13

Vítajú nás posledné novinky a fotka z obalu najnovšieho albumu. Novinky ma až tak netrápia, ale fotka poteší. V kategórii Albumy sú pri najnovšom počine dve hudobné ukážky a tak si môžem vypočuť, o čom to približne je. Už viem o čom to je, ale nemám možnosť si to kúpiť. Pri starších albumoch sú odkazy ako itunes, Bontonland, MusicJet, cez ktoré sa dá album asi kúpiť, ale je to trošku nejednoznačné. Ja napríklad netuším čo je Bontonland, alebo MusicJet. Je tu rubrika Multimédia, kde si môžete Katarínu stiahnuť do pozadia na pracovnú plochu. Sú tu aj dve demo nahrávky, obe v angličtine. V Galérii sú fotky až od roku 2008, čo ma opäť sklamalo. Osobne by ma zaujímali najmä fotky zo začiatkov s kapelou I.M.T. Smile. Web možno prezerať aj v angličtine, no biografia je preložená len do roku 2012. Viac-menej štandard. S peknými fotkami. Korben Dallas - korbenband.bandpage.com V súčasnosti im ide karta, tak som si ich vygooglil. Víta má úvodná fotografia a možnosť prehratia skladby Za sklom. Menu je v angličtine. Keďže spievajú po slovensky a koncertujú väčšinou na Slovensku, je to trochu od veci. V kategórii Music majú k dispozícii skladby, ktoré môžete prehrať, zdieľať, ale nie stiahnuť. Aj tak to poteší. Photos, Videos a položka s názvom Shows teda koncerty. Ak chcete vedieť niečo z histórie kapely, kliknite na About. E-shop s tričkami a čiapkami nemajú, ale nechýba mi. Možnosť kúpiť album? Žiadna. To je už ale trošku chyba... Webu by prospel jednoduchší názov. Adam Ďurica - adamdurica.com V rádiách masívne rotovaný spevák nás víta klipom, ktorý sa začne automaticky prehrávať. Prečo nie. Video je pekné. Na úvodnej stránke je zoznam minulých koncertov, odkaz na už prehraté video a na facebook. Rád by som o tomto spevákovi vedel viac, a tak klikám na položku Info (dosť netradičný názov). Je tu pár riadkov o ňom a možnosť stiahnuť si životopis, či playlist na koncert. Plánované koncerty žiadne. Možno je chorý, alebo pracuje na novom albume... Neviem. Idem na facebook. Tak nie je chorý - 5. apríla hrá v Košiciach. Na webe chýba odkaz na zakúpenie albumu. Opäť štandardný web. Zhrnutie Príliš veľké rozdiely medzi stránkami nie sú. Chýba mi jedinečný nápad v štruktúre webu, alebo v obsahu. Možno je to tým, že sa hudobníci boja experimentovať, aby niekoho neodradili. Snaha vyhovieť každému sa však často nevypláca... Majte nás radi! (dojmy z koncertov) Cez leto sme sa potili v skúšobni a v októbri prišli na rad koncerty. Nakoniec boli tri v Kysuckom Novom Meste, v Žiline a v Liptovskom Mikuláši. Ako sa dozviete ďalej, na každom koncerte niekomu niečo vypadlo... KNM Mamutko Na Kysuciach sme boli druhá kapela v poradí (z troch). V ďalšom znení účinkovali Haluzotvoristika a Baking Bread. Prišlo približne 50 ľudí, čo je štandardná návšteva na 14

podujatiach tohto typu. Prvýkrát som hral v neznámom podniku a asi sa to trošku podpísalo aj na mojom pohybovom prejave. Chýbal tam aj nejaký opitý pankáč, čo by pred nami pogoval a víril vzduch (tzv. frontfan). Všetci stáli, alebo sedeli dva metre od nás. Vtedy sa asi patrilo zahlásiť to klasické, čo často počúvam od iných frontmanov: Poďte bližšie k nám!, ale mne to pripadá asi také trápne ako kričať: Majte nás radi! 1, 2,3, teraz! Mamutko (foto: http://www.the-mm.photography) Hralo sa nám celkom dobre, len tomu chýbala tá uvoľnenejšia atmosféra. Zas som sa niečo naučil (napr. ako lepšie nasmerovať reproduktory) a o máličko viac si zvykol na publikum. Celkovo sa akcia vydarila (t. j. nevypadla elektrina, nikto sa nepobil a nič nám neukradli). Dokonca nám v podniku pripravili aj malé občerstvenie (milé). Videá sa veľmi použiť nedali pre ten môj statický prejav a aj pre horšie akustické vlastnosti podniku. Na žiadosť publika sme prvýkrát hovorili aj mená členov kapely. To asi niekto bez internetu chcel vedieť meno našej basáčky... Na koncertoch sú chyby bežné, tentokrát bolo asi najviac počuť moment, keď uprostred poslednej skladby bubeníkovi vypadla palička. Ale na to, že to bol jeho prvý koncert to dopadlo fajn. Po našom vystúpení prišiel za mnou jeden chalan, po pár neutrálnych vetách položil predo mňa fľašku so zaváranými paprikami a takéto niečo povedal: Daj si feferónku... Neodídem, kým si nedáš jednu feferónku. Prečo o tom vlastne píšem? Jáj, lebo to je pikantná príhoda... Žilina Migréna Opäť sme sa vrátili do domáceho prostredia, a to pri príležitosti krstu CD od spriatelenej skupiny Sektor 20. Nafajčené bolo statočne, ale pomohlo to fotkám a videu. Od začiatku nám pred pódiom víril vzduch jeden pankáč, čo pridalo na celkovej dynamike a asi to rozhýbalo aj mňa... Na zvučení ešte musíme popracovať - známi nám hovorili, že sme boli príliš hlasno a spev nebolo moc počuť. Tonovi na tomto koncerte pre zmenu vypadlo brnkátko a zaseklo sa medzi snímačom gitary a strunou. Diváci tak prišli o jedno podstatné gitarové sólo, no nikto sa nesťažoval. :) Z tejto akcie sme na youtube zavesili jeden klip cover Sweet dreams od Marylina Mansona. Celkovo mala naša show zas o niečo väčší úspech. Dokonca aj pár nekamarátov povedalo, že to bolo dobré, čo sa doteraz veľmi nestávalo. Fakt je, že sme boli o čosi zohratejší a aj ja som sa viac hýbal... Skrátim to: sme dobrí. :) Liptovský Mikuláš Kolotočovo 15

Za mnou bola dlhá piatková noc, basáčka vstávala ráno o druhej a bubeníka sme doviezli z dozvukov teda príprava na koncert ako z rocknrollovej učebnice... A v tomto rozpoložení sme išli do Mikuláša odovzdávať energiu publiku. Napodiv to dopadlo celkom dobre... Podnik bol útulný a pódium pomenšie. Novinkou pre mňa bolo vystupovať na akcii, kde je zvukár, svetelné efekty a ešte aj vstupné! Zvukár bol super, aj keď po koncerte mi bolo povedané, že mňa až tak super počuť nebolo. 2 x super. Reproduktory som mal pred sebou, odposluch ako obvykle žiadny, takže ani ja sám som sa veľmi nepočul a úplne nekontroloval, čo zo mňa vychádza... V jednej pesničke mi vypadla druhá sloha, a tak som zopakoval prvú slohu dvakrát. To si asi nikto nevšimol. Tonovi tiež vypadol nejaký text a Ohmovi sa v strede Masovky rozladila gitara, takže si spravil pauzu a zvyšok skladby sa ladil. :) Na akcii okrem nás vystupovala domáca kapela Trix a Košičania z Alternatiwe. V porovnaní s predošlými koncertmi sme si s kapelami viac pokecali a nadviazali nové kontakty. Možno spolu ešte urobíme nejaké akcie. Na kameru sa nič nenahrávalo (nemal kto), a tak spomienky zostanú len pekné. Cestovanie a nosenie aparatúry o polnoci do skúšobne bolo únavné, no pribudli skúsenosti, kontakty a ešte nás aj pochválili, takže všetko o. k. Kolotočovo A díky všetkým, čo nás prišli pozrieť, fotiť, točiť, alebo nás len tak lajkli... Ako sme zháňali bubeníka Keď kapelu opustí bubeník, nestačí len zohnať nového, ale treba s ním aj všetko odznova naskúšať. Počul som názory, že bubeníkov je veľa, a že by to nemalo trvať dlho, no nie je to vôbec také jednoduché. Je dosť málo ľudí, čo majú bicie (cena od 300 eur), môžu mesačne platiť pár eur na skúšobňu, dokážu chodiť pravidelne na skúšky a vedia ako tak hrať. Ako ste už asi vytušili, z cestovateľsko-štúdijných dôvodov nás v máji opustil bubeník. Dali sme teda inzerát do niekoľkých skupín na facebooku a aj na inzertné portály. Mne sa neozval nikto, tradične úspešnejšia však bola naša basáčka. Nádejní bubeníci sa o ňu živo zaujímali a jeden jej hneď navrhol, aby mu zavolala. Niektorí sa jej zas zdôverili, že by chceli s nami hrať, ale že nie sú zo Žiliny, a že aká je to škoda... 16

Pýtali sme sa aj známych. Jedna kamoška si málo verila, ďalší bubeník mal toho veľa a musel vypomáhať rodine so stavbou, iný si zas netrúfal bubnovať v dvoch kapelách... Nakoniec sme jedného človeka z inzerátu dostali na skúšku, ale bol až z Martina a po skúške sa vyjadril, že by chcel nastúpiť do kapely, ktorá je viac zabehnutá. Čo tým chcel naznačiť? Potom sa nám ozval jeden chalan, ktorý býval cca 15 km od Žiliny a bicie si chcel nechať doma s tým, že na skúške bude mať elektronické bicie. Už sme mesiac neskúšali, takže sme sa tvárili, že nám nevadí skúšať s elektronickými bicími. V tom čase som však mal na ruke ešte jedného nádejného adepta. V krčme (aké prekvapivé) som sa zoznámil s jedným chalanom a len tak medzi dvoma glgmi som sa ho spýtal, či nepozná nejakého bubeníka, lebo zháňame... A on, že pozná, a že sa ho spýta. Mal som pochybnosti, či to nebude jeden z tých, čo sa nám už ozvali - veď už celý facebook musel vedieť, že Hoof Krikov hľadá bubeníka... Celý facebook to nevedel. Dohodli sme si s nádejným adeptom stretko a o pár dní bol už nasťahovaný u nás v skúšobni. Zháňanie bubeníka nám teda zabralo približne jeden mesiac. Teraz už opäť skúšame a s našim novým členom Tomášom hľadíme do žiarivej budúcnosti plnej vypredaných štadiónov, luxusných limuzín, škandálov, konfliktov s novinármi... P. S.: Aktuálne máme jednu skladbu v súťaži Demovnica na Rádiu FM, tak za nás kľudne zahlasujte. Stačia na to tri kliky. (demovnica.sk) O čom sú najznámejšie hudobné texty? Tu je náhodný výber skladieb, ktoré v československých vodách niečo znamenajú, a nad ktorých textami stojí za to pozastaviť sa. Ukážeme si na nich, že písať sa dá o všeličom a všelijako... Sen Lucie Na tomto texte je zaujímavý jeho poetický jazyk. Máločo sa tu pomenuje priamo, je tu veľa metafor a slová skôr niečo asociujú ako oznamujú. Je teda dosť ťažké povedať o čom TO je, ale určite TO má poriadnu atmosféru a funguje TO (aspoň s hudbou). Keby sme chceli kritizovať, dalo by sa vytknúť, že sú tu rôzne otrepané slovíčka ako sen, měsíc, noc, ruky, stíny, hvězdy, oheň, atď., ale ťažko si predstaviť, že by ten text bez nich mohol vzniknúť. Veď kto iný by mohol vyplašit stíny, ak nie měsíc? Nie že by to slnko nedokázalo, ale to už by nemalo ten správny snový feeling... Ozaj, nepoznáte náhodou autora tohto textu? Ak hej, nech sa mi ozve. (nakoniec som to zistil, takže dopĺňam autorov: David Koller, Robert Kodym, Michal Dvořák. Mimichodom, vedeli ste, že autorom hudby nie je nikto zo skupiny Lucie?). Komáre O. B. D. Sú to komáre a nik ich nemá rád. Áno, vieme. Kto má rád podobné textíky, nech si pustí aj Želvu od Olympicu. Toto sú tie skladby, pri ktorých vzniku niekto potreboval text, no nemal v zásuvke citové výlevy vhodné do rockovej skladby, a tak napísal o niečom banálnom a každodennom. O otravnom hmyze. Pokojne to mohol byť aj text o žihľave, alebo o autách, veľa by sa nezmenilo. Chýbalo by však prepojenie na leto a to si od tohto hitu neviem odmyslieť. 17

Neviem byť sám - Elán Najviac textov je o tom, čo máme najradšej: o láske, o ženách, o sebe. Tento je z poslednej kategórie a autor tú dáva na známosť, že žiť asociálne, sám a sám sa v meste nemá. Je tu aj mesiac, aj hviezda, aj súmrak a aj sen, a stále je to dobrý text. Keď máte čo povedať, tých pár otrepaných slovíčok sa stratí. Autorom je Boris Filan a v jednej spomienkovej televíznej relácii mu tieto verše pochválil aj Milan Lasica. Discopříběh Michal David Typický feel-good song. Spieva sa tu o tom, aké je krásne mať niekoho rád a flákať sa s ním po meste. Text je ako šitý do filmu pre teenagerov sú tam problémy s otcom, prúšvihy, disko a veľká dávka mladíckej lehkosti bytí. Myslím že po Československu chodí veľké množstvo ľudí, ktorým táto vec zlepšila náladu. A o to predsa ide. Napísal Eduard Pergner. Horská chata Le payaco Žúrky na chatách sú v našich končinách súčasťou mladosti a postaviť na tom text je veľmi dobrý ťah. Chlapci z Le Payaca nám zhruba popísali, čo by na takej chate nemalo chýbať: alkohol, baby, cigarety, sneh, sánky, rádio, čaj a kráľovský pocit podčiarknutý energickou hudbou. To je ale nepríjemné, čítať o tom znudený niekde za počítačom, že? Otec Para Poznáme ich rady... Nastavujú nám zrkadlo v mladosti a aj potom... Rodičia. Väčšinou sme zvyknutí na to, že sa spevák vyplakáva maminke aké s ním má starosti a tá roní slzy mámy šedivý... Ale konečne dal niekto do nadpisu aj tatkov. Hm, čo asi prežívajú? Ťažko povedať, ale poučujú rovnako. Inak, zaujímalo by ma, že aké percento z tých rodičovských rád má želaný a koľko presne opačný účinok. Je tu použitý rovnaký rým ako v pesničke od Elánu: hviezda hniezdia Úspešne zapojení - Iné Kafé Tak ako sa Le Payaco zviezlo na obľúbenosti horských chát, tak sa Iné Kafé zviezlo na nástupe internetu a digitálnych technológii. Jednoducho, keď napíšete o tom, čo je trendy a popíšete pár súvisiacich pocitov a životných situácii, väčšinou neurobíte zle. Ľudia vedia o čom točíte a to sa im páči. No Iné Kafé nezostali len pri osvedčených názoroch, ale jemne sa dotkli aj citlivej témy hudobného pirátstva ( Napálené CD - načo sa tlačiť v teple niekde na koncerte? ), čo sa nemuselo pozdávať veľkej časti ich fanúšikov. Za odvahu majú u mňa malé +. Srdce jako kníže Rohan - Richard Muller Nie je až také dôležité, že Michal Horáček v tomto texte popisuje subkultúru hráčov hazardných hier, a že používa ich slang. Podstatné je iné: hudobnému hitu netreba rozumieť, ten si vystačí aj s dobrým rýmom a rytmom textu, s dobrou melódiou, s pevným hlasom speváka, s rotáciou v rádiách, s kvalitným nahraním v štúdiu a ešte pár drobností k tomu... Samozrejme, nemôže chýbať "měsíc". 18

Nedá sa újsť IMT Smile Moja obľúbená kategória texty o živote všeobecne. Životných múdier máme na fajcebookoch toľko, že je nám z toho zle. Keď to však niekto podmaže dobrou hudbou a pridá obstojnú melódiu... Vaše problémy to nevyrieši, ale dobre sa to počúva. Veď: Človek, človek ty si zvláštny, či máš dsať alebo násť. Darmo sa skrývaš do básní, svet si ťa stále vie nájsť. P.s.: venované našej basáčke Evke k narodeninám... :) Ako prebieha skúška kapely? Je 17:00, utorok. Termín skúšky kapely Hoof Krikov. V skúšobni je ticho, nič sa nehýbe - nikto tam nie je. Je 17:05, vchádza bubeník Tomáš a skúša si nejaké veci na bicích. 17:06. Od zastávky autobusu sa približujem k budove, v ktorej je viacero skúšobní, vrátane našej. Z diaľky počujem údery na bicie a dúfam, že je to od nás, že už niekto prišiel... Byť na skúšobni sám nie je bohviečo akurát zistíte, že sa nemôžete počúvať. Vojdem do skúšobne a sadnem na posteľ (k posteli sme prišli pri vypratávaní vedľajšej miestnosti, keď jej hrozilo, že ju vyhodia). Prehodím pár slov s bubeníkom a ten si ďalej udiera svoje. Nie vždy mu v tom hluku rozumiem, ale vždy prikývnem, alebo sa chápavo zatvárim... Empatia musí byť. Dvere sa otvárajú, prichádza Ohmo (el. gitara) a v krátkom slede za ním aj Tono (el. gitara) a Evka (basgitara). Je 17:20, a konečne sme všetci. To je ešte celkom dobrý čas, meškania bývajú aj dlhšie. Najprv si všetci pozapínajú aparatúru (najmä zosilovače), zapoja gitary a naladia ich. Gitaristi začnú pobrnkávať, bubnuje sa, vzniká hluk. Tu sa už pridám aj ja a snažíme sa naladiť na rovnakú hlasitosť. Po cca 5 minútach zoznamovania sa s nástrojmi niekto zavelí: Tak čo, začneme? No a vtedy obvykle začneme. Postupne skúšame zoznam skladieb, ktoré by sme mohli zahrať na koncerte (videoukážka). Do toho si hovoríme rôzne veci týkajúce sa našej súhry: Aké tam máš tempo?, Tam si bol nejako mimo..., To bolo celkom v pohode..., Musíš tam do toho viac je...ť!, Vyššie!, Slabo počujem gitary..., Zahrajme si to ešte raz..., Som prechladnutý teraz... Odohráme všetko, čo vieme a potom obvykle skúšame dotiahnuť nové skladby, prípadne to celé zahráme ešte raz. Cez pauzy kecáme o možných koncertoch, o propagácii, o iných kapelách, o aparatúre a vlastne o všeličom... 19

Keď je už všetko odohrané, unavení končíme. Je 19:57. V skúšobni je znova ticho. Pódiové gestá rockových hviezd Na omši, v divadle, v diskusnej relácii, ale aj na rockovom koncerte sa využívajú rôzne gestá. Môžu byť prejavom emócii, môžu diváka usmerňovať, hecovať alebo ich možno robiť len tak... Nájsť mieru ako nebyť trápny a afektovaný, to je už viac menej vecou osobnosti a hereckého talentu. Pódiová show sa dá vopred nacvičiť, ale väčšinou frontmani improvizujú a opakujú pohyby, ktoré sú im prirodzené. Gestá na pódiu sú záležitosťou najmä spevákov a gitaristov. Teraz sa zameriam na spevákov. Tu je pár svetoznámych príkladov: Liam Gallagher I am rocknroll star! Začneme mojou obľúbenou kapelou, nech to máme z krku. Liam Gallagher je síce na gestá veľmi skúpy, ale aj tým sa dá veľa vyjadriť. Zdá sa, že na to, aby vás milióny ľudí (ne)mali radi úplne postačuje zaujať správny postoj. Ukážka. Fredie Mercury We are the champions! Keby nebol spevák, asi by z neho bol dobrý boxér. Veľkú časť textu zdôrazňoval práve zatínaním päste a udieraním do vzduchu. Našťastie, nevydržal boxovať celý koncert, ale mal toho v zásobe viac. Názorné gestá (napr. pozeraj očami, počúvaj ušami), ženské prvky, hranie na gitare, dvíhanie tašky... Jeho postoj s naširoko rozkročenými nohami a s rukou hore sa stal symbolom rocku, ak nie hudby všeobecne... Ukážka. Mick Jagger Start me up!. Tento chlapec vyrastal v dobe rozsiahleho užívania psychotropných látok a zdá sa, že sa od ľudí na drogách veľa naučil. Najpohyblivejší z celej päťky. Pracuje celým telom vlní sa, predpažuje, rozpažuje, prešľapuje na mieste, nervózne chodí po pódiu a tak ďalééééj... Nechýbajú ani ženské prvky ruka vbok a pod. V poslednom storočí rád ukazuje ukazovákom. Ukážka. 20

Steven Tyler Pink gets me high as a kite! Tanečky so stojanom na mikrofón a čarovanie s rukami - to sú hlavné pohybové prvky frontmana Aerosmithu. Aj on občas použije nejaké ženské prvky a cudzia mu nie je ani sebahaptika ohmatávanie samého seba (vlasy, tvár). Ukážka. Ozzy Osbourne You are f*cking crazy! Z Ozzyho šialenstvo srší. Na pódium väčšinou pribehne, ako dieťa utekajúce ku preliezke. Po pódiu chodí, ako keby práve vstal z vozíka, pár krát spustí svoju hlavu pozdĺž stojana na mikrofón, potrasie ňou a show je na svete. Občas si zaskáče a rád otvára svoju náruč smerom k obecenstvu: C mon everybody! C mon! Ukážka. Ako organizuje koncert začínajúca kapela Kapely by nemuseli koncertovať. Vlastne by nemuseli ani hrať, veď všetko stačí naťukať v počítači... Lenže koncerty a kapela sú práve o tom, že sa veci dejú na živo. Je to zážitok tak pre diváka, ako aj pre členov kapely. Sú na jednej vlne a plný eufórie sa rútia koncertom až do totálneho vyčerpania a katarzie... V ideálnom prípade. Ak chce začínajúca kapela koncertovať, musí si to sama zorganizovať. 1. Priestor - hľadanie krčmy Väčšinou sa s koncertovaním začína v rodnom meste... Najlepšie je poznať šéfov miestnych podnikov. Cez osobnú známosť sa koncert vybavuje ľahšie, ale pokojne môžete osloviť aj krčmy, kde nikoho nepoznáte. Treba začať tými, ktoré majú s hudobnými podujatiami skúsenosť. Samozrejme, nič vám nebráni vybaviť si koncertovanie na námestí v strede mesta. Pri takomto koncerte však môže byť ťažšie nadviazať kontakt s publikom a môže sa vám stať, že budete hrať len pre vzdialených okoloidúcich, plus sú tu ďalšie komplikácie: ozvučenie, elektrina, počasie... 2. Pozvanie ďalších kapiel Kamoši z iných skupín väčšinou nie sú k dispozícii (nedávno hrali v rovnakom meste, hľadajú bubeníka a pod.). Tu prichádza na rad facebook, kde je ľahké rozšíriť výzvu, že hľadáte predkapelu (resp. pokapelu). Stačí inzerát zavesiť do pár muzikantských skupín (napr. Muzikanti a kapely Žilinský kraj) a takmer vždy sa niekto ozve, akurát nie vždy zapadá do predstáv a vkusu organizujúcej kapely... Usporiadať koncert s inou kapelou sa oplatí z viacerých dôvodov - môžete sa tešiť, že na vás príde aj časť ich fanúšikov a keďže kapely si zvyknú pozvania opätovať, nabudúce možno aj oni zavolajú vás. Mať predkapelu je výhodné aj z pohľadu rozohriatia publika. Na koncertoch sa väčšinou popíja alkohol, takže ak ste druhý v poradí, publikum sa už nachádza v počiatočnom štádiu nadšenia. 21

Pokiaľ je pozvaná skupina z iného mesta, domáca kapela jej zvykne preplatiť náklady na dopravu (tzv. cesťák). Obvykle tieto peniaze idú z vrecka majiteľa podniku, v ktorom sa koncert organizuje. 3. Honorár Bohužiaľ, dotiahnuť ľudí na neznámu kapelu je veľmi ťažké. Ešte ťažšie to je, ak vyberáte vstupné. To samozrejme neplatí, ak ovládate nejaké kúzelné marketingové taktiky, ktorými dokážete pritiahnuť davy ľudí... Okrem vstupného váš honorár závisí len od majiteľa podniku. Jemu prilákate nových zákazníkov (najmä kamošov) a naplníte podnik. Aj preto by mal prispieť aspoň na náklady cezpoľných kapiel. S nejakým zaujímavým honorárom v začiatkoch určite nerátajte. 4. Aparatúra Pozvané kapely si buď privezú vlastnú aparatúru (repráky, káble, mikrofón, bicie), alebo časť aparatúry poskytne organizujúca kapela. Všetko si kapely dohodnú pred koncertom. Domáca skupina obvykle zašle pozvaným zoznam vecí, ktoré im budú na pódiu k dispozícii. 5. SOZA, oznámenie obci Pred každým koncertom by mali kapely oznamovať SOZE zoznam skladieb ( 81 ods. 6 Autorského zákona) a v prípade, že hrajú prebraté skladby, mali by tiež uzavrieť so SOZOU licenčnú zmluvu a zaplatiť poplatok za použitie hudobného diela... Každé verejné podujatie by kapely tiež mali vopred oznámiť na obecnom (resp. mestskom) úrade ( 3 zákona č. 96/1991 Zb.). Vieme, že tieto veci začínajúce kapely obvykle neriešia... Koncert je aj dobrá príležitosť ako natočiť nejaký pekný videoklip, stačí pár foťákov alebo kamier: Ako vzniká text pesničky Hudobný text môže vzniknúť spontánne, ale aj premysleným vyberaním slov. Na skladbe Oukej Bejbe od našej kapely vám popíšem proces, ktorý bol kombináciou oboch postupov. Pôvodne refrén znel: O.k. baby, this is not rocknroll maybe, but tell me, what if it really could be?. Aspoň takto, asi nie príliš po anglicky, som si to raz napísal do mobilu v jednom žilinskom podniku v jeden piatkový večer v jednej slabej chvíli... Ťažko už presne povedať, čo som tým chcel vyjadriť. Možno to bola fáza večera, keď som sa prestával cítiť ako rocknrollová hviezda... Ten zvláštny moment som jednoducho musel zaznamenať a v mobile mi pribudla ďalšia blbosť. Tono (náš gitarista) mi raz poslal nahrávky, ktoré poskladal na PC, a spolu s ostatnými členmi sme sa mali vyjadriť, čo z toho sa dá použiť. Hodil som si nahrávky do mobilu a raz na ceste do obchodu mi v slúchadlách začala hrať hudba k Oukej Bejbe. Páčil sa mi jej rytmus a pripadalo mi, že sa rytmom triafa do mojej chôdze. Zaujal ma aj špinavý zvuk gitár. Pozrel som sa na mobil a prečítal jej názov vtedy mala pracovný názov Majestátna. Netuším prečo, ale dá sa s tým žiť. 22

V kapele sme sa rozhodli na pesničke popracovať. Bolo treba text. Chcel som svoj zážitok z prvého počutia skladby preniesť aj do textu, a preto som sa snažil, aby to bolo o nejakom chodení, kráčaní, niečom pravidelnom... Text som chcel spraviť jednoduchý, zrozumiteľný, melódiu spevu monotónnu ako chôdza. Najprv som pre slohu zložil tak trošku turistický text o stúpaní do kopca: Krok strieda krok, pulz hýbe telom, stúpanie hore zbaví ťa zlého Myseľ vo výškach bráni sa zvykom, chceš stále vyššie, nestačíš s dychom. Padáš - si zbavený zábran, stúpaš a nesieš balvan. Táto verzia mala názov Vrch. Kapele sa to moc nepáčilo - vraj máme dosť prírodných textov (Lúka, Túžba) a to slovo balvan... Text mi tiež neprišiel úžasný, navyše som nemal druhú slohu a ani ma nenapadalo nič, čo by sa tam mohol ďalej spievať (o páde zo skál? o turistickej ubytovni?). Refrén som rovnako nemal, dokonca ani melódiu v akej by sa mal spievať. Ľahol som si doma za notebook a skúšal vypotiť niečo iné. Napadlo ma, že siahnem po mobile, ktorý vždy ukrýva nejaké tajomné fotky, zvuky, čísla a texty... Našiel som tam blbosť z krčmy a zaspieval ju do refrénovej časti hudby. Super to sedelo. Slová O. k. bejbe mi prišli úplne skvelé. Je to také strašné klišé, že keď na tom postavím refrén, tak si to hneď každý zapamätá, myslel som si. Ešte bolo treba slohu. Odrazil som sa od refrénu a začal písať taký klasický rockový text o putovaní životom. Veď aj Mick Jagger v Satisfaction alebo Ozzy v Paranoidovi spievajú o niečom podobnom a čo som ja horší? Určite nie. A tak vzniklo: Deň strieda deň, vlečú sa s tebou, v každom z nich túžiš, zbaviť sa zlého. Zatneš sa, zlyháš a začneš inde, s vedomím, že ti to nikdy nevyjde. Stúpaš a všetko je nové, niektoré rady prídu ti choré. Klesáš a na ceste dolu, spoznávaš čo nemá už cenu. R: O.k. bejbe, this is not rocknroll maybe, but tell me what if it really could be? O.k. bejbe, this is not rocknroll maybe, but tell me what if it really could be? Beat strieda riff, takt hýbe telom hudba pomáha zbaviť ťa zlého. Chodíš s ňou ulicou, vezieš sa cestou, robí ti spoločnosť cez celé mesto. Kráčaš a všetko je iné, niektoré rady prídu ti divné Padáš a na ceste dolu, spoznávaš čo nemá už cenu R: Na skúške sa ostatným páčila melódia spevu, ale výhrady boli k tomu O. k. bejbe (Je to strašné klišé!) a k môjmu neanglickému prízvuku a vôbec čo tom tam spievaš za blbosti? Sranda, že keď anglicky spievam nejaký cover, tak prízvuk nikomu nevadí... Snažil som sa všetkých presvedčiť, že je strašne cool a ľahko zapamätateľné spievať O.k. baby, this is not rocknroll maybe, but tell me, what if it really could be?, ale okrem bubeníka sa to nikomu moc nepozdávalo, a tak som musel na refréne pracovať ďalej. Tono ešte tvrdil, že mám spievať v prvej osobe, že to bude presvedčivejšie, alebo tak nejak... Zas som bol za kompom a napadali ma samé depresívne refrény, z nich najlepší som doniesol na skúšku: 23

Dni sú šedé, noci sú prázdne a biele, len tiene kráčajú so mnou ďalej Snažil som sa hlavne pracovať s písmenom e, pretože sa mi dobre spievala časť refrénu, kde bol text but tell me a neskôr len tiene. V konečnej verzii je to časť isté je len. Nová, temnejšia verzia refrénu sa kapele páčila, ale mne sa zdala príliš smutná, negatívna. Chýbala mi šťava pôvodnej verzie v angličtine. A tak som dumal ďalej. Cez pomerne zdĺhavé vymieňanie a dosadzovanie slovíčok som sa dopracoval k finálnej (takmer) verzii. Slová O. k. Bejbe som v refréne ponechal a aj kapelu som nakoniec presvedčil, aby toto megaklišé zostalo. Na veľa vecí v kapele, ktoré človek spočiatku odmieta, si postupne zvykne a občas si ich aj obľúbi, preto sa oplatí niektoré nápady ostatným členom viackrát obúchať o hlavu. Konečná verzia refrénu znela: Oukej bejbe, možno ma to jedného dňa prejde, isté je len, že teraz to inak nejde. Oukej bejbe, asi ma to jedného dňa prejde, isté je len, že teraz to inak nejde. Súčasnej verzii textu chýbali už len dve slovíčka. Ako sme bejbe skúšali, stále viac som si uvedomoval nevyplnenú pauzu, ktorá v pesničke nastáva po prvom refréne a na jazyk sa mi stále tlačilo niečo veľkolepé, prelomové, magické a nespútané... Keď sme potom u Tona nahrávali demo a ja som ziapal na celú bytovku, to osudové, čo muselo prísť, prišlo a po prvom refréne zo mňa vypadlo nekonečne originálne: Ou jé!. 6 dôvodov prečo byť členom kapely Kedysi sme si mysleli, že keď si založíme skupinu, tak po nás pôjdu baby. Potom sme si hovorili, že asi ešte musíme zlepšiť tú hudbu... No takže ja hrám už 10 rokov a stále nič. Žiadna šialene zaľúbená fanynka alebo tak. Niečo v tomto duchu povedal nedávno môj kamoš z jednej žilinskej metalovej kapely. Podľa mňa veľa vysvetľuje ten metál, čo hrajú...:) Ale o inom som chcel. Z toho vyjadrenia je hlavne jasné, že nikto hudbu nerobí iba kvôli babám, pretože rovnako ako chodiť po obchodoch, ani hrať v kapele by nikto 10 rokov nevydržal. Občas ľudia iba chcú skúsiť niečo nové. V duchu hesla život je len jeden už nejeden kúpil gitaru, ďalší splodil dieťa a podaktorý sa aj predávkoval. Občas sám Ježiško daruje malému decku gitaru, ono si s ňou sadne na posteľ, otvorí spevník, podľa akordov pritlačí struny o pražec a už si brnká zvyšok života. Takýchto hráčov samotárov sú na Slovensku desaťtisíce, no členmi kapely sa nakoniec stanú len tisíce... Iba v Žiline za posledných 9 rokov pôsobilo cca 200 kapiel (podľa počtu registrovaných na bandzone.cz), pričom každá kapela má priemerne 3,8 člena (dôkaz odhadom). Samozrejme, niektorí hudobníci nemali len jednu skupinu, ale pôsobili vo viacerých a to aj súčasne... 24

Vzťah k hudbe sa teda môže začať rôzne, ale čo dokáže ľudí dostať až do hudobnej skupiny? Ako je možné, že v dobe keď je hudba tak ľahko dostupná má ešte niekto chuť trepať sa do skúšobne a vypúšťať do vesmírneho chaosu ďalšie nezmyselné dávky hluku? Mohol by som hovoriť za všetkých hudobníkov na svete, ale to by sa asi mnohí urazili, že čo si to dovoľujem, veď sú všetci jedineční a tak... Preto poviem len dôvody, pre ktoré som sa členom kapely stal ja: 1. je zábavné pracovať s kolektívom iných ľudí a vzájomne sa o-b-o-h-a-c-o-v-a-ť, 2. je zábavné robiť niečo rovnako ako hviezdy vo videoklipoch, 3. je skvelý pocit vytvoriť niečo, čo človeku zlepší náladu, spraví zimomriavky, roztancuje nohy, alebo ho prinúti rozmýšľať, 4. je zábavné objavovať svoje možnosti a zlepšovať sa v niečom, 5. je fajn sa občas vykričať, 6. je tiež zábavné hľadať ďalšie dôvody, ale myslím, že keby som ich všetky podrobne zo všetkých strán rozanalyzoval, väčšinou by som došiel k niekomu v sukni, s vlasmi do copu, s varechou v ruke... a teraz už aj s nasraným výrazom v tvári. Takže tak. 25