Vznik a vývoj prvej Československej republiky

Bankovní institut vysoká škola Praha zahraničná vysoká škola Banská Bystrica Katedra ekonómie a financií Vznik a vývoj prvej Československej republiky Bakalárska práca Autor: Jaroslav Uram Právna administratíva v podnikateľskej sfére Vedúci práce: JUDr. et Mgr. Phil. Róbert Jáger Banská Bystrica apríl, 2010 1

Prehlásenie Prehlasujem, ţe som bakalársku prácu o vzniku a vývoji prvej Československej republiky spracoval sám a s pouţitím uvedenej literatúry. V Ţiline dňa 10. apríla 2010 Jaroslav Uram 2

ANOTÁCIA PRÁCE URAM, Jaroslav: Vznik a vývoj Československej republiky (Bakalárska práca) Bankovní institut vysoká škola Praha. Študijný program: Bankovníctvo, študijný odbor: Právna administratíva v podnikateľskej sfére, - Vedúci: JUDr. et Mgr. Phil. Róbert Jáger, - Stupeň odbornej kvalifikácie: Bakalár, - Liptovský Mikuláš, 2010, 40 s. Cieľom mojej bakalárskej práce bolo poukázať na vznik samostatnej Československej republiky 28.októbra 1918. Priblíţiť udalosti, ktoré predchádzali vzniku samostatného štátu Čechov a Slovákov. Zaoberal som sa vznikom domáceho a zahraničného odboja, formovaním československej vlády, vytváraním hraníc republiky. Samostatne som sa venoval Slovensku, hlavne po 30.októbri 1918 a politickým stranám na Slovensku, v prvej kapitole. Pozornosť som venoval zahraničnej politike Československa a hlavne na zoskupeniu Malá Dohoda. V druhej časti som sa sústredil na vývoj v ČSR, hlavne na hospodárstvo, svetovú hospodársku krízu a priblíţil som aj dve najzaujímavejšie reformy tohto obdobia a to finančnú a pozemkovú reformu. V ďalšej časti som chcel priblíţiť štátne symboly vtedajšej republiky a to štátny znak a štátnu vlajku. V poslednej časti som sa venoval zániku ČSR, od nástupu Hitlera k moci aţ po vznik Slovenského štátu a Protektorátu Čechy a Morava. ANNOTATION WORK URAM, Jaroslav: Vznik a vývoj Československej republiky (Bakalárska práca) Bankovní institut vysoká škola Praha. Študijný program: Bankovníctvo, študijný odbor: Právna administratíva v podnikateľskej sfére, - Vedúci: JUDr. et Mgr. Phil. Róbert Jáger, - Stupeň odbornej kvalifikácie: Bakalár, - Liptovský Mikuláš, 2010, 40 s. The aim of my bachelor work was to separate the creation of the Czechoslovak Republic 28 October 1918. Bringing the events that preceded the emergence of independent state of Czechs and Slovaks. I dealt with the emergence of domestic and foreign resistance, formed the Czechoslovak government, creating borders of the Republic. Separately, I focused on Slovakia, especially after 30 October 1918 and political parties in Slovakia, in the first chapter. I have devoted attention to foreign policy of Czechoslovakia and the grouping of 3

mainly Small Agreement. In the second part I will focus on developments in Czechoslovakia, especially in economy, global economic crisis, and I approached the two most interesting periods of reform and the financial and land reform. In the next section, I wanted to bring the state symbols of the Republic and then the national emblem and national flag. In the last part, I focused on the disappearance of Czechoslovakia, after Hitler came to power after the creation of the Slovak State and Protectorate of Bohemia and Moravia. 4

OBSAH Úvod... 6 1 Vznik ČSR... 8 1. 1 Vznik samostatného Československa... 8 1. 1. 1 Domáci odboj... 9 1. 1. 2 Zahraničný odboj... 11 1. 2 Vytváranie nového štátu... 14 1. 2. 1 Slovensko po 30. októbri 1918... 14 1. 2. 2 Hranice ČSR...16 1. 2. 3 Politický systém... 17 1. 2. 4 Politické strany na Slovensku v medzivojnovom období... 19 1. 3 Zahraničná politika ČSR... 21 1.3.1 Vznik a zánik Malej dohody... 21 2 Vývoj ČSR... 25 2. 1 Hospodárstvo ČSR... 25 2. 1. 1 Svetová hospodárska kríza v Československu... 28 2. 2 Reformy v ČSR... 29 2. 2. 1 Finančná reforma... 29 2. 2. 2 Pozemková reforma... 30 2. 3 Štátne symboly... 31 2. 3. 1 Štátny znak ČSR... 31 2. 3. 2 Štátna vlajka..... 32 3 Zánik ČSR... 33 3. 1 Československo v 30. rokoch..... 33 3. 2 Mníchov 1938... 35 3. 3 Situácia na Slovensku počas roka 1938... 37 Záver...40 Bibliografia... 42 5

ÚVOD Vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov nebolo jednoduché. Oba národy mali k sebe vţdy veľmi blízko. Celé tisícročie ţili vedľa seba, no za celé to obdobie sa im nepodarilo sa zjednotiť. Prvé náznaky zjednotenia, ktoré mohlo spojiť tieto národy sa začali formovať uţ v 19. storočí. No pre silnú maďarizáciu na Slovensku a to, ţe Česi boli pod neustálim nátlakom zo strany Nemecka sa to jednoducho nepodarilo uskutočniť. Všetko sa začalo meniť na začiatku 20. storočia. Uhorská vláda nedokázala zabrániť postupnému zjednocovaniu. Postupne sa začal formovať domáci a zahraničný odboj. Český a Slovenský aktivisti začali vyvíjať aktivitu, a takisto postupovali aj krajania ţijúci v zahraničí, na vytvorenie spoločného štátu. V mnohom pomohla aj prvá svetová vojna, pretoţe Uhorsko porazené v tejto vojne uţ nemalo takú silu a ani vôľu, aby dokázalo zabrániť vzniku Československa. Tak sa aj stalo a 28. októbra 1918 bola vyhlásená Československá republika. Po prvý krát za svoju existenciu boli oba národy slobodné. Cesta k vytvoreniu ideálneho štátu bola však ešte veľmi dlhá. V prvom rade Český a Slovenský predstavitelia museli vytvoriť fungujúci štát, ktorý by bol plnohodnotným štátom uznávaným vo svete.. Boli vytvorené hranice, ktoré boli v dejinách našich národov prvé. Aj za ne však museli československý predstavitelia tvrdo bojovať. Nakoniec sa podarilo vytvoriť versailleský systém, ktorým boli vytýčene hranice ČSR. Po pár rokoch fungovania štátu sa ukázalo, ţe sa podarilo vytvoriť fungujúci systém, ktorý bol zaloţený na demokratických zásadách. Politici začali budovať politický systém, ktorý sa v mnohom líšil od starého. Výsledkom bolo schválenie Ústavy Československej republiky 29. februára 1920. Bola vytvorená koruna československá, boli prevedené viaceré reformy. V oblasti zahraničnej politiky sa Československo orientovalo na západ na Francúzsko. Republika sa dostala do zoskupenia pomenované Malá Dohoda. Počas dvadsiatich rokov dvadsiateho storočia prišla hospodárska kríza a nevyhlo sa jej ani Československo. Po ustálení problémov v hospodárstve nastali problém na politickom poli. Mocenským snahám Nemecka sa nevyhlo ani Československo. Politický predstavitelia sa bránili a snaţili, aby štát ostal jednotný. No proti mocnostiam ako Anglicko, Francúzsko alebo Nemecko nemali šancu. Západné krajiny nechceli ďalšiu vojnu a tak ustúpili Nemeckej rozpínavosti a pre zachovanie mieru obetovali Československú republiku. Výsledkom toho ustupovania bola Mníchovská dohoda podpísaná 29. septembra 1938. Predstavitelia ľudovej strany na Slovensku sa po Mníchove 6

snaţili o autonómiu Slovenska. Praţská vláda, aby zachovala Československo ako tak jednotné, pristúpila na autonómiu Slovenska. O pár mesiacov došlo k rozdeleniu republiky a Československo v podstate zmizlo z mapy Európy. Tému bakalárskej práce Vznik a vývoj prvej Československej republiky som si vybral, z dôvodu, ţe ma zaujíma história nášho štátu. Cieľom práce bolo podrobnejšie sa oboznámiť s problematikou vzniku spoločného štátu s Čechmi. V práci sa budem viac venovať situácii na Slovensku, ako sa formoval politický systém na Slovensku a aké politické strany tu pôsobili. V poslednej kapitole sa budem venovať situácii na Slovensku počas zániku Československej republiky. 7

1 Vznik prvej Československej republiky 1. 1 Vznik samostatného Československa Vypuknutie prvej svetovej vojny dramaticky rozhýbalo politickú hladinu v Európe. Vojna začala mohutným Nemeckým náporom a jeho spojencov. Spočiatku sa zdalo, ţe sa vojna skončí rýchlym nemeckým víťazstvom. Nemecká armáda bola dobre vyzbrojená a organizovaná. No blesková vojna neskončila bleskovým víťazstvom. Spojenec z Trojspolku Taliansko, ostalo neutrálne a začalo sa prikláňať k dohodovému bloku. To isté urobil a ďalší spojenec Rumunsko. Rakúsko Uhorská armáda sa ukázala ako slabý článok vo vojenských plánoch Nemecka. Črtala sa moţnosť, ţe vojna sa skončí kompromisom alebo poráţkou Nemecka. Na začiatku vojny T. G. Masaryk predpokladal víťazstvo Dohody a v takom prípade sa črtala nádej pre Čechov a Slovákov 1. Česi mali síce zabezpečené jazykové a kultúrne práva, mali svoje školstvo i hospodársku základňu, avšak nedarilo sa im uskutočniť nič z politického programu, ktorý smeroval k obnoveniu českej štátnosti. Slováci museli čeliť potupujúcej maďarizácii a ich politický program slovenská autonómia v Uhorsku zostával formálne v platnosti, ale bez moţnosti na úspech. Po vypuknutí vojny sa zrodila nádej, ţe by sa český a slovenský politický program mohol nastoliť. Ukazovali sa aj slabé stránky. Česká štátnosť v podmienkach nemeckého obkľúčenia a s kaţdým tretím občanom nemeckej národnosti nebolo riešením s veľkou perspektívou. Po skúsenostiach s maďarskou politikou posledných desaťročí, ani Slováci nemohli rátať s plánom slovenskej autonómie v Uhorsku. Boli tú určité úvahy spojiť sa s Ruskom, či vytvoriť akúsi trojúniu Poľsko-české krajiny a Slovensko, no najperspektívnejšie riešenie bolo spojiť sa s českými krajinami, teda riešenie česko slovenské. Pripojenie Slovenska k obnovenému českému štátu bolo aj pre českú politiku optimálnym riešením. Znamenalo by to vymanenie z nemeckého obkľúčenia, otvoriť si cestu na východ a Slováci mohli súčasne vytvoriť protiváhu Nemcom v českých krajinách. Tak sa uţ na začiatku vojny, teda aspoň v rovine úvah a projektov, stretávajú český a slovenský politický program a začína sa formovať myšlienka česko-slovenskej štátnosti. 1 Pozri bliţšie: Kováč Dušan. Slováci Česi Dejiny. Bratislava: AEP, 1997. s. 63 8

1. 1. 1 Domáci odboj Uhorská vláda sa na začiatku 20. storočia dostala do hlbokej krízy. Musela robiť neustále kompromisy, v praxi robiť dualistickú politiku a tým sa kompromitovala v očiach svojich stúpencov. Ukazovalo sa, ţe nie je moţné zladiť hospodárske a politické záujmy burţoázie a šľachty. Tieto mocenské skupiny sa dokázali zjednotiť ale iba nakrátko zo strachu pred narastajúcim demokratickým a národným hnutím. Pre slovenskú politiku bolo po krvavých udalostiach v Černovej charakteristické úsilie hľadať oporu vo svete, mimo Uhorska. Najúspešnejšie sa rozvíjala česko-slovenská spolupráca. Aktívnym činiteľom a organizátorom tejto spolupráce bola hlavne Českoslovanská jednota. Od roku 1908 sa začali v moravskom kúpeľnom mestečku Luhačovice konať kaţdoročne česko-slovenské porady, ktoré dostali názov československé snemy. Tu sa stretali českí a slovenskí politici, kultúrni a hospodárski pracovníci, aby hľadali moţnosti prehĺbenia spolupráce, nové cesty a moţnosti vzájomného zblíţenia Čechov a Slovákov 2. Na jar roku 1914 sa začal proces zjednocovania. Predseda Slovenskej národnej rady Matúš Dula vyzval, aby sa Slováci zjednotili a vytvorili si celonárodný reprezentačný orgán. S cieľom zjednotenia hnutia sa konala 26. mája 1914 v Budapešti porada, na ktorej sa zišli zástupcovia všetkých smerov. Na porade sa účastníci uzniesli vytvoriť Slovenskú národnú radu, ktorá by usmerňovala a koordinovala slovenské národné hnutie. Súčasne sa pripravovali do Martina na tradičné národné slávnosti, ktoré sa mali konať v auguste, kde sa mal takýto orgán ustanoviť. Slávnosti mali byť aktom zmierenia a spolupráce. Vypuknutie vojny 28. júla 1914 znemoţnilo uskutočniť tento program 3. Slovenskí politickí predstavitelia si uvedomovali, ţe vojna bude rozhodovať o budúcich osudoch sveta a teda aj o osude Slovenska. Slovenská národná strana vyhlásila po dobu vojny politickú pasivitu. Chcela sa tak uchrániť pred zásahmi vládnej moci 4. Ruská armáda vstúpila do vojny skôr, ako Nemci predpokladali. Táto ruská ofenzíva vzbudila v slovenskom a českom ľude nádej na skorú poráţku Rakúsko-Uhorska. Časť slovenskej inteligencie s oslobodením Slovenska počítala a snovala plány na vytvorenie 2 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1992. s. 190-191 3 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1992. s. 193 4 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, 1992. s. 195 9

spoločného česko-slovenského štátu. Predseda Českoslovanskej jednoty Jozef Rotnágl vypracoval memorandum o slovenskej otázke a pripravil tieţ mapu samostatného československého štátu. Slovenskí politici sa navonok neprejavovali a oficiálne zachovávali politickú pasivitu vyhlásenú Slovenskou národnou stranou. Sledovali však pozorne vývoj udalostí a podarilo sa im dobre rozloţiť sily. Okrem vedenia Slovenskej národnej rady v Martine na čele s Matúšom Dulom sa vytvorilo ďalšie centrum v Ruţomberku, kde pôsobil lekár Vavro Šrobár. V Bratislave pôsobil sociálny demokrat Emanuel Lehocký, v Budapešti ďalší politik Emil Stodola. Do Budapešti dochádzal aj slovenský poslanec na Uhorskom sneme Ferdiš Juriga. Najvýznamnejšie však do vývoja udalostí zasahovala skupina slovenských politikov vo Viedni Milan Hodţa, Kornel Stodola, Ivan Dérer, ktorí udrţiavali styky s tajnou organizáciou, pracujúcou za samostatný československý štát 5 Mafiou 6. České politické strany zdruţené v Českom zväze vydali ešte v januári 1917 lojálne prorakúske vyhlásenie. Ale uţ v polovici mája 1917 uverejnili českí spisovatelia manifest, ktorý bol výzvou k nastoleniu radikálnych národných zmien. Na prvom zasadnutí Ríšskeho snemu od vypuknutia vojny 30. mája 1917, predniesol predseda Českého zväzu František Staněk vyhlásenie, v ktorom poţadoval demokratický štát s pripojením Slovenska. Toto vyhlásenie poţadovalo federalizáciu celého Rakúsko - Uhorska. Uţ na začiatku roku 1918 sa českí politici v tzv. Trojkráľovej deklarácii prihlásili k zásade samo určovania národov a k vytvoreniu samostatného a demokratického štátu. Rovnaká poţiadavka odznela na aj na prvomájovej manifestácii zásluhou Vavra Šrobára. Celkom otvorene však zaznela na martinskej porade slovenských politikov 24. mája 1918, kde ju formuloval Andrej Hlinka. 13. júla 1918 sa v Prahe vytvoril revolučný Národný výbor československý ako vrcholný orgán domáceho odboja. Slovenský poslanec F. Juriga vystúpil 19. októbra na uhorskom sneme a vyhlásil, ţe právo zastupovať záujmy na mierovej konferencii nemá Uhorský snem, ale iba Slovenská národná rada. Cisár Karol sa ešte pokúsil zachrániť rúcajúcu sa monarchiu a 16. októbra vydal Manifest o federácii Predlitavska. Manifest však prišiel neskoro a bol uţ vývojom prekonaný. Vzťahoval sa totiţ iba na Predlitavsko a Uhorsko malo ostať nedotknuté. Lenţe vývin v domácom odboji smeruje k poţiadavke 5 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1992. s. 199 6 Maffia bol orgán tvorený predstaviteľmi českého domáceho odboja počas prvej svetovej vojny. Riadil spravodajské a konšpiračné činnosť, odovzdávanie informácií a udrţiaval spojenie so zahraničnou sekciou. 10

uplatnenia práva na sebaurčenie a vzniku samostatného štátu. Na 30. októbra zvolala Slovenská národná rada poradu slovenských politických predstaviteľov do Turčianskeho Sv. Martina. Na zasadnutí bola oficiálne ustanovená Slovenská národná rada, ktorá prijala Deklaráciu slovenského národa, ktorou sa Slovensko pripojilo k samostatnému československému štátu 7. 1. 1. 2 Zahraničný odboj Prvým, ktorý myšlienku česko-slovenskej štátnosti sformuloval a začal ju propagovať bol T. G. Masaryk. Na jeseň roku 1914 ju predostrel R. W. Setonovi - Watsonovi 8. V máji 1915 sformuloval Masaryk svoj projekt v memorande pre britské ministerstvo zahraničia, ktoré nazval Nezávislé Čechy (Independent Bohemia). Bol to plán budúceho československého štátu, teda vrátane Slovenska. Masarykov plán nachádzal medzi Čechmi a Slovákmi ţijúcimi v zahraničí čoraz väčší ohlas. Významní bol postoj Čechov a Slovákov ţijúcich v USA, najmä preto, lebo Slováci v USA, vedení Slovenskou ligou boli mimoriadne aktívni a iniciatívny. Podpísanie Clevelandskej dohody 22. októbra 1915 medzi Čechmi a Slovákmi v USA bolo veľmi dôleţité. Ide o prvý dokument o spoločnom postupe Čechov a Slovákov v boji za národné oslobodenie. U amerických krajanov postupne začala prevládať mienka, ţe najlepšie pre Slovákov bude štátne spojenie s Čechmi. Dohoda hovorila o spolupráci medzi Čechmi a Slovákmi pri plnení päťbodového programu 9 : 1. Samostatnosť českých zemí a Slovenska. 2. Spojenie Českého a Slovenského národa vo federatívnom zväzku štátov s úplnou národnou autonómiou Slovenska, s vlastným snemom, s vlastnou štátnou správou, úplnou kultúrnou slobodou, teda i s úplným pouţívaním jazyka slovenského, vlastnou správou finančnou a politickou, so štátnym jazykom slovenským. 3. Volebné právo: všeobecné, tajné a priame. 4. Formy vlády: personálna únia s demokratickým zriadením štátu, podobne ako v Anglicku. 7 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1992. s. 205 8 Známy ako Scotus Viator, bol britský publicista, historik zaoberajúci sa ku koncu svojho ţivota dejinami slovanských národov. 9 Pozri bliţšie: Kováč Dušan. Slováci Česi Dejiny. Bratislava: AEP, 1997. s. 64-65 11

5. Tieto body tvoria základ dohody a môţu byť doplnené, poprípade rozšírené len na základe dorozumenia sa oboch strán. Medzníkom v dejinách česko-slovenského odboja je začiatok spolupráce M. R. Štefánika, E. Beneša a T. G. Masaryka. Počas pobytu v Paríţi, vo februári 1916, sa Štefánik, Masaryk a Beneš rozhodli vytvoriť Československú národnú radu Conseil National des payes Tschéques ktorá sa stala najvyšším orgánom česko-slovenského zahraničného odboja. Jej predsedom sa stal Masaryk, podpredsedami Josef Dürich a Štefánik, generálnym tajomníkom Beneš 10. Hlavnou úlohou Československej národnej rady bolo vybudovať vlastnú armádu légie, ktoré by bojovali po boku Dohody. Najväčšie moţnosti pre nábor dobrovoľníkov sa rysovali v USA a Rusku. Organizáciou v Rusku bol poverený J. Dürich. Ten však riadil odboj proti zámerom Československej národnej rady. Preto v lete 1916 odišiel do Ruska Štefánik, ktorému sa podarilo dosiahnuť zhodu medzi všetkými organizáciami, ktorá bola potvrdená v Kyjeve koncom augusta 1916 (Kyjevská dohoda). Štefánik začiatkom roka 1917 Düricha z Československej národnej rady vylúčil, s čím súhlasili aj Masaryk a Beneš. V krátkom čase vzniklo v Rusku československé vojsko, ktoré sa vyznamenalo hlavne v júli 1917 v boji pri ukrajinskej dedine Zborov. Légie vznikali aj vo Francúzsku a v Taliansku a do konca roku 1917 dosiahol ich počet 40 tisíc. Po vstupe USA do vojny však museli americkí Česi a Slováci rukovať do americkej armády a do československého vojska mohli vstupovať iba tí, ktorí nepodliehali mobilizácii 11. Masaryk potreboval dohodovým politikom dokázať, ţe za ním stoja krajania v zahraničí ale aj domáci politici. Keď sa Masaryk koncom apríla 1918 vybral do USA, šiel tam s jasným zámerom pokúsiť sa prekonať nedôveru prezidenta Wilsona k plánu rozbitia Rakúsko- Uhorska. Masaryk sa usiloval mobilizovať českých a slovenských krajanov, dosiahnuť ich jednotu, aby tak mohli účinnejšie podporiť česko-slovenské hnutie. S týmto cieľom podpísal Masaryk novú dohodu medzi českými a slovenskými organizáciami. Táto dohoda je známa ako Pittsburská dohoda. Bola podpísaná 30.mája 1918 v Pittsburgu 12. Schvaľovala spojenie Slovákov a Čechov v samostatnom štáte, v ktorom malo mať Slovensko vlastnú administratívu a snem. Hoci zo slovenského hľadiska znamenala ústup od hlavných poţiadaviek Clevelandskej dohody, zaručovala Slovákom 10 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1992. s. 198 11 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1992. s. 199 12 Pozri bliţšie: Kováč Dušan. Slováci Česi Dejiny. Bratislava: AEP, 1997. s. 66 12

širokú samosprávu a slovenčinu ako úradný jazyk na školách, v úradoch a vo verejnom ţivote. Na rozdiel od Clevelandskej dohody nemalo ísť o federatívne usporiadanie štátu a forma štátu mala byť republikánska. Masaryk sa súčasne usiloval vplývať na americkú vládu a špeciálne na prezidenta Wilsona, aby vystúpil v prospech samostatného Česko- Slovenska. Ďalším významným úspechom zahraničného odboja bolo vypracovanie a uverejnenie Vyhlásenia československej samostatnosti 18. októbra 1918 známe ako Washingtonská deklarácia 13. Odmietla snahy o obnovu a federalizáciu Rakúsko - Uhorska a vyhlasovala samostatný česko-slovenský štát, zásady zaloţené na ideáloch modernej demokracie. Načrtla vznikajúci štát ako republiku zaručujúcu úplnú slobodu svedomia, vyznania, slova, tlače, zhromaţďovania a petičného práva. Cirkev mala byť odlúčená od štátu. Deklarácia zaručovala rovné volebné právo obom pohlaviam, pomerné zastúpenie menšín na riadení štátu, definuje zásady parlamentnej demokracie, nahradenie stáleho vojska milíciou, a deklaruje plán podniknúť prenikavé sociálne a hospodárske reformy, včítane zrušenia šľachtických titulov. Deklarácia pouţíva termín národ československý, čím sa odkláňa od predchádzajúcich formulácií Clevelandskej a Pittsburskej dohody, v ktorých boli definované dva samostatné národy, Česi a Slováci. Deklaráciu podpísali Tomáš G. Masaryk (ako predseda vlády a minister financií), Milan Rastislav Štefánik (ako minister národnej obrany) a Eduard Beneš (ako minister zahraničných vecí a vnútra). Deklarácia sa stretla s veľkou odozvou u americkej verejnosti a to napokon pohlo aj prezidenta Wilsona, aby Rakúsko- Uhorsku na jeho ţiadosť o prímerie odpovedal, ţe o osudoch Rakúsko- Uhorska rozhodnú samy jeho národy. Bola to poţiadavka bezpodmienečnej kapitulácie Rakúsko - Uhorska. Koncom októbra 1918 uţ bola viedenská vláda natoľko povoľná, ţe dala súhlas popredným predstaviteľom Národného výboru na cestu do Ţenevy na stretnutie s predstaviteľmi zahraničného odboja. Na rokovaniach v Ţeneve, kde delegáciu zahraničného odboja viedol E. Beneš, došlo k definitívnemu programovému zjednoteniu zahraničného a domáceho odboja a utvorila sa česko-slovenská vláda. Delegácie sa dohodli, ţe T. G. Masaryk bude prezidentom novej republiky, predsedom vlády K. Kramář, ministrom zahraničia E. Beneš a ministrom vojny M. R. Štefánik. Odchádzajúc do Ţenevy predstavitelia Národného výboru predpokladali, ţe vojna potrvá ešte do budúcej 13 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1992. s.204 13

jari. Zhodou okolností však práve v čase ich rokovaní prijal rakúsko-uhorský minister zahraničia Gyula Andrássy Wilsonovo rozhodnutie a Rakúsko-Uhorsko bezpodmienečne kapitulovalo. Keď sa správa o tom dostala na verejnosť, praţský ľud vyšiel do ulíc. 28. októbra 1918. Národný výbor prevzal moc a prijal prvý zákon, ktorým bola vyhlásená Československá republika 14. 1. 2 Vytváranie nového štátu Vytvoriť nový štát nebolo jednoduché, no nie nemoţné. Slovenská politická scéna sa snaţila oboznámiť a vysvetliť slovenskému ľudu, čo sa vlastne v posledných dňoch udialo. Nebolo to však jednoduché. Jednak preto, lebo pri moci boli stále Maďari a aj preto lebo ľudia uţ mali sľubov o slobodnom Slovensku dosť. Ďalším neľahkým krokom bolo vytýčiť hranice. Dôvodom bolo, ţe budapeštianska vláda si to nevedela predstaviť, pretoţe by prišla o veľkú časť svojho územia. No aj to sa uţ Československým politickým predstaviteľom podarilo. A nakoniec tu bola úloha vytvoriť fungujúci štátny aparát, ktorý by zaručoval demokraciu všetkým občanom ţijúcim na území uţ existujúcej Československej republiky. 1. 2. 1 Slovensko po 30. októbri 1918 Roky prvej republiky boli pre český a slovenský národ rokmi vzostupu. Ak by sme vychádzali zo stavu pred rokom 1918, bol tento vzostup pre Slovensko závratný. Vznik Československej republiky znamenal, ţe Slovensko sa po prvý krát vo svojich dejinách stalo samostatnou jednotkou s vlastnou administratívou a medzinárodne akceptovanými hranicami. Nevídaný rozmach zaznamenalo Slovensko v oblasti školstva a kultúry. V pomerne krátkom čase sa na vybudovali školy s vyučovacím jazykom slovenským od ľudových škôl aţ po univerzitu. Slovenčina sa stala úradným a vyučovacím jazykom. Oficiálne podľa ústavy bol z roku 1920 bol úradným jazykom jazyk československý no uznávali sa jeho dve znenia české a slovenské 15. Tento vzostup by Slovensko nebolo mohlo dosiahnuť bez výraznej pomoci z Čiech. To si Slováci uvedomovali. Uţ počas rokovaní v odboji sa hovorilo o tom, ţe na to aby sa 14 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1992. s. 204 15 Pozri bliţšie: Kováč Dušan. Slováci Česi Dejiny. Bratislava: AEP, 1997. s. 68 14

Slovensko vymanilo spod uhorskej administratívy a neblahého uhorského dedičstva potrebuje určitý čas. Ten sa odhadoval na pribliţne desať rokov. Problémom bola málopočetná stredná vrstva obyvateľstva v štátnej správe, v doprave, administratíva, školstve. Túto medzeru sa vďaka českej pomoci a rýchlemu vyškoleniu vlastných ľudí podarilo rýchlo napraviť. Martinská deklarácia a vyhlásenie Československého národného výboru sú základnými dokumentmi vytvárania nového štátu. Keď sa však martinský deklaranti rozchádzali domov s poverením oboznámiť ľud na celom Slovensku s deklaráciou a uviesť ju do ţivota, dobre vedeli aká ťaţká práca ich čaká. Monarchia síce padla ale stará vládna moc sa drţala. Úrady, vojsko, ţandári boli v rukách budapeštianskej vlády. Dňa 31. Októbra 1918 prišla v Budapešti k moci nová vláda pod vedením Károlyiho, ktorá sa demokratickými heslami snaţila udrţať celistvosť Uhorska. Rozpútal sa dlhý zápas o politickú moc na Slovensku a jeho štátne začlenenie. V prvých novembrových dňoch otriaslo celým Slovenskom radikálne ľudové hnutie, ktoré bolo reakciou ma všetko utrpenie a strádanie vojny. Toto hnutie podstatne oslabilo a niekde celkom zlikvidovalo starú uhorskú politickú moc. Na mnohých miestach občania nahradili staré vedenie novými výbormi a radami, ktoré sa hneď ujali udrţiavania poriadku. Po mestách sa vytvárali národné rady avšak dvojakého typu. Na výzvu z Budapešti sa tvorili maďarské národné rady, ktoré mali zabezpečiť celistvosť krajiny. Proti nim sa vytvárali slovenské národné rady, počúvajúce Slovenskú národnú radu z Martina a neskôr aj Československú vládu z Prahy 16. Budapeštianska vláda vyvíjala veľké úsilie, aby Slovensko ostalo v rámci Uhorska. Sľubovali Slovákom autonómiu, odstránenie útlaku a krívd z minulosti. Nové zákony, ktoré maďarská vláda prijala mali upokojiť nepokoje. Záplava letákov a maďarskí rečníci strašili Slovákov, ţe Česi ich odnárodnia. No Praţská vláda mala solídnu základňu pre demokratickú politiku a pre Slovákov znamenala perspektívu odstránenia nacionálneho útlaku, kým maďarská vláda uţ dávno stratila dôveru. Koncom roku 1918 malo Slovensko dosť síl na to, aby jasne prejavilo svoju vôľu nezotrvať v Uhorsku. Nemalo však dosť síl, aby zlomilo moc úradov, vojska a ţandárov, ktorá bola budovaná po desaťročia. Od 14. novembra pracovalo v Prahe aj Dočasné národné zhromaţdenie. Jeho členmi sa za Slovensko stali P. Blaho, F. Juriga a ďalších 38 menovaných členov. Od 6. novembra v Skalici pracovala dočasná vláda na čele s V. Šrobárom. Vojaci z Moravy prenikli na 16 Pozri bliţšie: Tibenský Ján a kolektív. Slovensko dejiny. Bratislava: Obzor, 1971. s. 645 15

západné Slovensko aţ k Váhu. 7. decembra 1918 praţská vláda menoval V. Šrobára za ministra s plnou mocou pre správu Slovenska. Sídlom sa stala Ţilina. Československé vojsko rýchlo oslobodzovalo územie Slovenska. Dňa 4. februára sa Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska presťahovalo zo Ţiliny do Prešporka, ktoré bolo najväčším mestom na území Slovenska. Mesto bolo premenované na Bratislavu a stalo sa tak natrvalo hlavným mestom Slovenska 17. Boje o Slovensko sa obnovili na jar roku 1919. V Budapešti bola pri moci komunistická vláda. Maďarská červená armáda obsadila značnú časť Slovenska. Na východe prenikla skoro aţ k poľskej hranici, kde sa mala stretnúť so sovietskou Červenou armádou postupujúcou na západ. 16. júna 1919 bola v Prešove vyhlásená Slovenská republika rád 18. Nemala však dlhé trvanie a po ústupe maďarskej Červenej armády zo Slovenska prešla vláda tejto republiky a jednotky jej armády na maďarské územie. Slovenská republika rád prestala existovať a oblasti, ktoré dovtedy kontrolovala, boli 7. júla 1919 obsadené československým vojskom. 1. 2. 2 Hranice ČSR Ani niekoľko mesiacov po vzniku republiky nebol medzinárodne vymedzený rozsah jej územia a neboli teda určené ani štátne hranice. Pre ich určenie neexistoval ani jednoznačný a spoľahlivý návod. V súvislosti so vznikom nových štátov v strednej Európe bol propagovaný postulát 19 sebaurčenia národov. V komplikovaných stredoeurópskych národnostných pomeroch však ako určujúce kritérium pre stanovenie konkrétnej hraničnej čiary zlyhával. Nemohol byť pouţiteľný ani historický princíp, ktorý odvodzoval nároky na určité územia z minulosti. Československo argumentovalo tým, ţe jeho územie bolo súčasťou bývalého českého kráľovstva. To však naráţalo na obdobné argumenty susedných štátov, prípadne tieţ na dôvody etnické, ale aj na poţiadavky vojenské, strategické a hospodárske 20. Hneď po vzniku republiky sa museli československé orgány vysporiadať so snahou o odtrhnutie nemeckých pohraničných oblastí. V posedných dňoch 17 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1992. s. 222 18 Slovenská republika rád bol štát diktatúry proletariátu na väčšej časti územia východného a juţného Slovenska od 16. júna do 7. júla 1919 19 Postulát - poţiadavka; predpoklad prijímaný bez dôkazu, ktorý akceptovali vlády víťazných západných mocností. 20 Pozri bliţšie: Malý Karel a kolektív. Dějiny Českého a Československého práva do roku 1945. Praha: Linde, 2005. s. 336 16

existencie Rakúsko - Uhorska nemecky hovoriaci poslanci viedenského parlamentu začali pripravovať zjednotenie rakúskych Nemcov do jedného štátneho celku za podpory viedenskej vlády. Dňa 30. Októbra 1918 viedenský parlament vyhlásil vytvorenie dvoch nemeckých provincií na historickom území českého štátu, Deutschböhmen (Liberec) a Sudetenland (Ústí nad Labem). Krátko nato boli vyhlásené ďalšie dva celky, Böhmerwaldgau v Pošumaví a časť juţných Čiech a Deutschsüdmähren na juţnej Morave (Znojmo). Tieto tzv. provincie zostavili svoje miestne snemy a vlády. Začali sa prehlasovať za súčasť Rakúska. Pri jednaniach predstaviteľov Národného výboru s nemeckými zástupcami z Čiech o uznaní provincií za súčasť československého štátu nemecká strana české poţiadavky kategoricky odmietla. Počas decembra 1918 obsadilo územie pohraničných provincií československí vojsko a miestny úradníci zloţili sľub vernosti praţskej vlády. Historická Česko - Nemecká hranica a Česko - Rakúska hranica uţ po týchto akciách nebola spochybňovaná a stala sa východiskom pre stanovenie odpovedajúcich častí hraníc ČSR. O povojnovom usporiadaní Európy sa rozhodovalo na mierovej konferencii, ktorá bola zvolaná na začiatku roka 1919 do Paríţa Medzi dvadsiatimi siedmimi štátmi mali rozhodujúce slovo víťazné mocnosti, teda USA, Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko a Japonsko. Výsledkom konferencie bolo podpísanie mierových zmlúv s porazenými štátmi, ktoré sa stali základom pre usporiadanie Európy po vojne. Išlo o tzv. versailleský systém, ktorý mal byt zárukou ďalšieho mierového vývoja v celej Európe 21. Československé hranice boli potvrdené mierovými zmluvami uzatvorenými vo Versailles, Saint-Germain a Trianone. Sústavou týchto mierových zmlúv boli určené hranice Československej republiky. S Nemeckom a to Versailleskou zmluvou z 28. júna 1919, ktorú podpísali za Československo K. Kramář a E. Beneš. S Rakúskom bola zmluva podpísaná 10. septembra 1919 v Saint-Germain en Laye Hranice. Hranice tu boli stanovené s odkazom na staré hranice medzi Dolným a Horným Rakúskom na strane jednej a Čechami a Moravou na strane druhej. Historická hranica bola upravená v prospech ČSR v oblasti severného Vitorazska a Valticka. A nakoniec s Maďarskom Trianonskou zmluvou zo 4. júla 1920. Pre hranicu na juhu s Maďarskom nebol ţiaden historický precedens, preto československá delegácia musela o ňu tvrdo bojovať. Maďarsko sa však s odtrhnutím Slovenska a súpravou hraníc nikdy nezmierilo, pričom vyuţívalo kaţdú príleţitosť na vyvolávanie rozporov o týchto otázkach a cieľavedome sa usilovalo o revíziu Trianonskej 21 Pozri bliţšie: Malý Karel a kolektív: Dějiny Českého a Československého práva do roku 1945. Praha: Linde, 2005. s. 337 17

zmluvy, čo sa mu napokon za podpory Nemecka podarilo, ale aţ v roku 1938. Poţiadavky Československej vlády na Kladsko a Tešínsko neboli akceptované naopak Poľsku musel ustúpiť niektoré územia v Sliezsku. Zo Slovenska to bola časť Oravy a Spiša. Na mierovej konferencii neprešiel ani kuriózna nápad Československej vlády o koridore do Juhoslávie pozdĺţ maďarsko-rakúskej hranice. Na východe susedilo Československo s Podkarpatskou Rusou, ktorá sa tieţ stal súčasťou republiky 22. 1. 2. 3 Politický systém Na medzinárodne uznanom priestore sa začal budovať politický systém, ktorý sa v mnohom líšil od starého Uhorska. Pomerne rýchlo, uţ 29. februára 1920 bola schválená ústava Československej republiky a s malými doplnkami platila aţ do konca republiky 23. Vytvorila sa za zatvorenými dverami. V podstate bola demokratická, aj keď nespĺňala mnohé z prísľubov z obdobia národnooslobodzovacieho obdobia. Vypracovaná bola na základe francúzskej ústavy z roku 1875 a preberala aj prvky iných ústav, napríklad americkej. Bola v nej uplatnená zásada rozdelenia moci na zákonodarnú, výkonnú, a súdnu. Parlament bol volený vo všeobecných, priamych, tajných a rovných voľbách. Voľby do snemu sa konali v rokoch 1920, 1925, 1929 a 1935. Skladal sa z dvoch komôr a to poslaneckej snemovne a senátu. Tristo poslancov prvej komory, snemovne, mohli byť volení od 30 rokov 24. Poslanci volení do druhej komory, teda senátu mohli byť aţ od 45 rokov. Snemovňa sa mala voliť na 6 rokov a senát na 8 rokov. Senát mal byť podľa plánu autorov ústavy akýmsi konzervatívnejším korektorom snemu, avšak v skutočnosti nemal väčší význam. Poslanci boli pomerne slušne platení. Činnosť parlamentu podliehala kontrole ústavného súdu, ktorý mal právo rozhodovať o ústavnosti prijatých zákonov. V dôleţitých politických a hospodárskych záleţitostiach sa mohli prijať opatrenia iba zákonom. Len zvláštnym zmocnením (ako sa stalo napr. počas hospodárskej krízy v rokoch 1929-1933) mohol snem 22 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1992. s. 222 23 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny, Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1992. s. 223 24 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny, Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1992. s. 224 18

na čas postúpiť právo, prijímať neodkladné opatrenia v určenej a vymedzenej oblasti vláde 25. Parlament volil prezidenta. Volil ho na základe zákona č.161/1920 Zb. z. 26. Hlava štátu bola volená minimálne trojpätinovou väčšinou Národného zhromaţdenia. Funkčné obdobie bolo sedem rokov. Podľa Zákona o voľbe prezidenta nikto nemohol byť volení viac ako dvakrát. Výnimka bola udelená len prvému prezidentovi Masarykovi. Ten bol zvolený za prezidenta aţ štyrikrát. Prvýkrát to bolo 14.novembra 1918. Po druhýkrát to bolo 27.mája 1920. Tretie voľby prezidenta sa uskutočnili 27. mája 1927. Posledný krát bol zvolený Masaryk do funkcie prezidenta v roku 1934, no po roku z funkcie abdikoval a nahradil ho jeho spolupracovník zo zahraničného odboja a dlhoročný minister zahraničných vecí E. Beneš. V zákone boli určené aj právomoci prezidenta. Mal zastupovať štát navonok, dohadovať a ratifikovať medzinárodné zmluvy. Do jeho právomoci patrilo aj vypovedanie vojny, či vyjednávanie mierového stavu. Prezident mohol zvolať, rozpustiť, odročiť Národné zhromaţdenie. Musel mu podávať správy o stave republiky, podpisoval zákony, vymenúval vysokoškolských profesorov, sudcov, udeľoval milosť a mal aj právo veta. Nebol zodpovedný za výkon svojej funkcie, za jeho prejavy súvisiace s jeho úradom zodpovedala vláda. Prezident mohol byť trestne stíhaný za velezradu. Vládu vymenúval prezident, musela však mať nadpolovičnú väčšinu v parlamente. S výnimkou krátkych období tzv. úradníckych vlád boli v Československu aţ po Mníchov koaličné vlády. Tieto vlády boli zloţené z politických strán, ktoré mali v posledných parlamentných voľbách nadpolovičnú väčšinu. Najsilnejšie koaličné strany si delili aj najvplyvnejšie ministerstvá, ako ministerstvo vnútra, národnej obrany, financií a pod. Po zvolení skladali členovia vlády pred prezidentom sľub na svoju česť a svedomie. Vláda mala predsedu, ktorý ju zastupoval. Stal sa ním väčšinou predseda najsilnejšej strany. Vláda bola podriadená poslaneckej snemovni, ktorá jej mohla vysloviť nedôveru. Pri hlasovaní o vyslovení nedôvery vláde muselo byť prítomných nadpolovičná väčšina poslancov. Ak sa by sa stalo, ţe Národné zhromaţdenie nedôveru vyhlásilo, musela vláda podať demisiu do rúk prezidenta. Prezident potom vymenoval, kým bude zvolená nová vláda, niekoho kto bude vykonávať jej funkcie 27. 19 Súdna moc bola upravená v štvrtej hlave ústavy. Obsahovala demokratické zásady nezávislosti a činnosti súdov. Súdy sa 25 Pozri bliţšie: Malý Karel a kolektív. Dějiny českého a československého práva do roku 1945. Praha: Linde, 2005. s. 346 26 Pozri bliţšie: Zákon č. 121/1920, 58 ods. 4, zo dňa 29. februára 1920, Ústavný zákon, ktorým sa prijíma ústavná listina Československej republiky 27 Pozri bliţšie: Malý Karel a kolektív. Dějiny Českého a Československého práva do roku 1945. Praha: Linde, 2005. s. 349

rozlišovali na riadne, mimoriadne a rozhodcovské pre civilnoprávne veci. Pre trestnoprávne veci boli určené občianske trestné súdy, ďalej vojenské a výnimočné súdy. Ústava zakotvovala pre všetky oddelenia súdnictva od správy, nezávislosť sudcov, ktorí boli menovaný do funkcie natrvalo, ţe nemohli zastávať ţiadne iné platené funkcie. Súdy boli verejné a ústne. V trestnom konaní platila zásada obţalovacia, rozsudky mali byť vyhlasované Jménem republiky 28. 1. 2. 4 Politické strany na Slovensku v medzivojnovom období Slovenský politický ţivot bol oproti predvojnovým rokom oveľa rušnejší a dynamickejší. Politické strany, ktoré pred rokom 1918 existovali iba v zárodkoch boli budované ako pevné organizované zoskupenia. Slovník politických strán bol agresívny, konfrontačný, verejné zhromaţdenia búrlivé. Najpočetnejšou stranou medzivojnového obdobia bola Slovenská ľudová strana. V prvých voľbách roku 1920 dostala 17% hlasov. V roku 1925 uţ tretinu hlasov a nad 30% hlasov si udrţala aj v rokoch 1929 a 1935. Ľudová strana ťaţila z predvojnovej popularity svojho vodcu Andreja Hlinku. Dokonca ju v roku 1925 premenovali na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu. Strana mal jasné a odmietavé stanovisko k čechoslovakizmu. Ako prvá vyšla s poţiadavkou autonómie Slovenska. Bola to strana skôr dedinská ako mestská a patrila k politickému stredu. Strana často spolupracovala s českými stranami, no bola proti centralizmu Prahy 29. Menej početnou bola Republikánska strana poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu, známejšia ako Agrárna strana. Bola súčasťou celoštátnej strany, jej vznik na Slovensku bol výsledkom neúspešných pokusov vo vojne vytvoriť jednotnú občiansku stranu. Do tejto strany vstúpil aj Vavro Šrobá, no do čela Slovenských agrárnikov sa rýchlo prepracoval Milan Hodţa. Bol ministrom viacerých vlád a od roku 1935 ministerským predsedom, prvým Slovákom, ktorý dosiahol takúto funkciu. Prekáţkou, ktorá bránila stať sa najväčšou stranou na Slovensku bola závislosť od Prahy. Povinne museli všetci vyznávať ideou čechoslovakizmu. 28 Pozri bliţšie: Malý Karel a kolektív. Dějiny českého a československého práva do roku 1945. Praha: Linde, 2005. s. 351 29 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenkej, 1992. s. 232 20

Slovenská národná strana, ktorá sa odvolávala na predvojnovú tradíciu, nedokázala prekonať svoju náboţenskú základňu, ktorá bola obmedzená prevaţne na evanjelikov. Tých bolo na Slovensku iba okolo 15% a navyše volili aj agrárnu stranu. Početnejšie boli strany menšín ako maďarská Krajinská kresťanstvo socialistická strana a Maďarská národná strana. Obidve poli politicky usmerňované z Budapešti. V roku 1935 sa zlúčili a vznikla Maďarská zjednotená strana. Ďalšími stranami národnostných menšín boli nemecké strany ako Spišská nemecká strana alebo Karpatendeutsche Partei. Vo všetkých voľbách dominovali občianske strany. Vrcholom vplyvu ľavice boli prvé povojnové roky. V roku 1920 dostali socialisti 46% hlasov ale v roku 1925 uţ len 22% hlasov. V roku 1921 sa od sociálnej demokracie oddelila komunistická strana, ktorá dostávala 10-12% hlasov. Komunistická strana mala veľa prívrţencov medzi Nemcami, Maďarmi a Rusínmi. V postoji k štátu prešla radom náhlych a krkolomných zvratov od odsudzovania republiky ako versaillského basdarda aţ po výzvy na jej obranu v druhej polovici tridsiatych rokov. Od pôvodného čechoslovakizmu prešla KSČ do ďalšej krajnosti a to k hlásaniu boja proti českému koloniazmu s radikálnou poţiadavkou vypracte Slovensko! Ideálom bola príslušnosť k Zväzu sovietskych republík, pričom sa objavuje aj heslo sovietske Slovensko. Politický vývoj na Slovensku smeroval k stabilizácii, k riešeniu základných otázok spoločnosti parlamentnou cestou. V činnosti i programoch politických strán je nesporná tendencia k väčšej umiernenosti. Verejné zhromaţďovania, šírenie ideí a politických myšlienok sú pokojnejšie a civilizovanejšie. Zdalo sa, ţe Slovensko smeruje k dlhodobému, sociálnemu a národnému vývoju a opúšťa cestu radikálnych a skratových riešení 30. 1. 3 Zahraničná politika ČSR Zahraničnopolitická orientácia Československa po prvej svetovej vojne bola smerom na západ. Z víťazných veľmocí si v Československu najväčší vplyv zabezpečilo Francúzsko. To sa prejavilo nielen v zahraničnej politike ale aj napríklad v armáde, ktorá bola budovaná podľa francúzskeho vzoru a za dozoru francúzskej vojenskej komisie. Francúzsky kapitál získaval významné pozície v kľúčových podnikoch ťaţkého priemyslu v baníctve a hutníctve, v koncerne Škodových závodov a v bankách. Francúzština bola 30 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1992. s. 232-235 21

popri nemčine najpreferovanejším jazykom a Paríţ bol pólom príťaţlivosti pre českú a slovenskú kultúru. 1. 3. 1 Vznik a zánik Malej dohody Československá zahraničná politika sa neobmedzovala len na spojenectvo s Francúzskom. Usilovala tieţ o vytvorenie zoskupenia s tými štátmi, s ktorými ju spájali rovnaké záujmy. Koncom vojny vznikol z iniciatívy Masaryka a rumunského politika Taka Jonesca plán na vytvorenie bloku piatich štátov Poľska, Rumunska, Juhoslávie, Československa a Grécka. Tento plán však stroskotal uţ na samom začiatku. Zostala iba uţšia spolupráca Československa, Rumunska, Juhoslávie. Z tejto spolupráce nakoniec v lete roku 1920 vznikla Malá dohoda. Po podpise Malej dohody nadviazala ČSR úzke vzťahy so štátom, ktorý jej bol čo do hospodárskej štruktúry a politickej orientácie najbliţšie v Strednej Európe s Rakúskom. V januári 1920 bola podpísaná spolupráca medzi obidvoma republikami, ktorá zahajovala na niekoľko ďalších rokov obdobie spolupráce. Naďalej však trvalo napätie medzi ČSR a Poľskom. Zo zaharnično - politických problémov republiky slovenskú politiku i verejnosť najväčšmi zaujímal vzťah k Maďarsku. Maďarská vláda sa svojich nárokov na Slovensko nevzdala a ani sa tým príliš netajila. Vyhnaný habsburský kráľ Karol sa pokúsil v roku 1921 dvakrát, v marci a októbri, obsadiť Budapešť, čo malo byť východiskom k obnove monarchie. Československo vyhlásilo mobilizáciu a štáty Malej dohody spoločným protestom dosiahli, ţe veľmoci prinútili Maďarsko puč zlikvidovať a oficiálne zbaviť Karola jeho práva na trón. Maďarská vláda sa však stále pokúšala o likvidáciu versailleského systému. Československo sa spoluprácou s Francúzskom a zahraničnými zmluvami snaţilo upevniť svoje postavenie v rámci versailleského systému tým súčasne prispieť aj k jeho upevňovaniu. Malá dohoda bola nástrojom francúzskej politiky voči ZSSR ako súčasť tzv. zdravotného koridoru, ktorý mal brániť prenikaniu boľševizmu zo ZSSR na západ. Malá dohoda však bola predovšetkým zmluvou, ktorá mala chrániť existenciu nástupníckych štátov a celistvosť ich územia, hlavne proti nebezpečenstvu z Maďarska. Československo neuznávalo Sovietsky zväz a všemoţne podporovalo rôzne proti sovietske emigrantské organizácie 31. Francúzsko nepovaţovalo Versaillskú zmluvu za dostatočnú záruku bezpečnosti proti prípadnej agresii Nemecka. Povojnový vývin utvrdzoval tieto tvrdenia. Francúzsko sa 31 Pozri bliţšie: Tibenský Ján a kolektív. Slovensko dejiny. Bratislava: Obzor, 1971. s. 661 22

usilovalo vyuţiť Spoločnosť národov a získať formou garančného paktu ďalšie záruky bezpečnosti. Hlavnými poţiadavkami sa stali arbitráţ, bezpečnosť a odzbrojenie. Tieto zásady obsahoval Ţenevský protokol. Jeho princípom bol zákaz útočnej vojny, arbitráţne prerokovanie sporov a uplatnenie hospodárskych a vojenských sankcií proti útočníkovi. Pre odpor Veľkej Británie sa Ţenevský protokol nerealizoval a nahradil ho Rýnsky garančný pakt. Na rokovaniach v Locarne v októbri 1925 podpísali európske veľmoci a niektoré malé štáty garančný pakt, ktorým dávali medzinárodné záruky na Versaillskou zmluvou určené hranice Nemecka s Francúzskom a Belgickom. Veľká Británia a Taliansko sa stali ručiteľmi proti porušeniu Versaillskej zmluvy z oboch strán. Súčasťou dohôd bolo podpísanie arbitráţnych zmlúv medzi Nemeckom a Francúzskom, Nemeckom a Belgickom, Nemeckom a Poľskom a Nemeckom a Československom. Týmito dohodami sa zmluvné strany zaväzovali riešiť spory mierovou cestou. Do sústavy locarnských dohôd patrili aj garančné zmluvy medzi Francúzskom a Poľskom a Francúzskom a Československom. Rýnsky garančný pakt potvrdil oslabenie Francúzska v Európe a ukončil jeho hegemónne postavenie. Garantoval len západné hranice Nemecka 32. Tým usmernil expanziu Nemecka proti Poľsku a Československu. Mocenské preskupenie síl ovplyvnilo aj medzinárodné postavenie Československa. V povojnovom období sa darilo pevnejšie zaradiť štát so sústavy medzinárodných vzťahov ale v nových podmienkach v Európe bolo postavenie republiky labilnejšie. V polovici dvadsiatych rokoch sa postupne ukazovalo, ţe pôvodné utváranie bezpečnosti, vybudovanie pevného a vplyvného postavenia v strednej Európe a celkového upevnenia prestíţe a postavenia štátu sa nepodarilo realizovať. Prejavovala sa jednostranná zahraničnopolitická orientácia, pretoţe úpadkom Francúzskeho vplyvu narastali pred zahraničnou politikou problémy. V druhej polovici dvadsiatich rokoch všetci susedia Československa s výnimkou Rumunska zaujímali negatívny postoj. U niektorých sa prejavoval nezáujmom o bezpečnosť a integritu ČSR, u ďalších nastoľovaním poţiadavky zmeny hraníc. Všetko toto malo viesť k rozbitiu a rozdeleniu Československa. Vývin v Locarne, zmeny vplyvu veľmocí a rast agresivity talianskeho fašizmu posilnili Maďarsko proti celistvosti republiky. Na zasadnutí Malej dohody v Ţeneve 14-16. februára 1933 bol prijatý nový organizačný štatút. Hlavným cieľom bolo poloţiť základy na pretvorenie 32 Pozri bliţšie: Kropilák M. Dejiny Slovenska. Veda - Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1985. s. 209 23

Malej dohody na vyššiu medzinárodnú jednotku. Uvaţovalo sa o jednotnej zahraničnej politike hlavne voči veľmociam. Organizačný pakt mal utvoriť podmienky na rozhodujúce postavenie jej členov v strednej Európe, vybudovať prekáţky prenikaniu talianskeho a nemeckého vplyvu a premeniť Malú dohodu v určitom zmysle na veľmoc. Predstavy sa však nepodarilo uskutočniť a Malá dohoda nehrala podstatnú úlohu pri utváraní záruk bezpečností svojich členov ani v tridsiatych rokoch. Jej význam sa naďalej obmedzoval len na záväzok vzájomnej pomoci proti teritoriálnym poţiadavkám Maďarska. Malá dohoda a spojenectvo s Francúzskom bola aţ do roku 1935 základom bezpečnosti Československa. V roku 1933 štáty Malej dohody podpísali so ZSSR a Tureckom dohodu o definícii agresie. Francúzsko a západné mocnosti sa odklonili od politiky kolektívnej bezpečnosti a ich politika ústupkov voči Nemecku videla k oslabeniu Malej dohody. Juhoslávia začala uzatvárať zmluvy s Bulharskom(juhoslovansko-bulharská zmluva o večnom priateľstve z 24. januára 1937) a Talianskom(juhoslovansko-talianska zmluva o neutralite z 25. marca 1937). V auguste 1937 Malá dohoda priznala Maďarsku práva v oblasti zbrojenia. Štáty Malej dohody naposledy zasadali 21. augusta 1938 33. 33 Pozri bliţšie: Kropilák M. Dejiny Slovenska. Veda- Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1985. s. 219 24

2 Vývoj ČSR 2. 1 Hospodárstvo ČSR Vývoj hospodárstva v medzivojnovom období patrí k najzloţitejším v moderných dejinách. Hospodárstvo ČSR postihli tri krízy a to v rokoch 1921-1923, 193-1934 a posledná v roku 1937. Všetky mali medzinárodné pozadie a so svetovými trhom tesne spojená ekonomika štátu sa im sotva mohla vyhnúť. Ak prirátame roky obnovy vojnou vyčerpaného hospodárstva, sotva polovicu z celého dvadsaťročia moţno označiť za normálnu. K tomu pristupovali početné, zväčša nepriaznivé dôsledky rozpadu Rakúsko Uhorska. ČSR síce zdedila značnú časť priemyslu habsburskej monarchie, ale po vojne export naráţal na rastúce clá, rôzne obmedzenia, na ochranné bariéry, za ktorými si nové štáty budovali priemysel. Hlavní konkurenti ČSR na Balkáne a na ďalších trhoch Anglicko, Nemecko, Francúzsko mali výhody veľkého domáceho trhu, prímorskej polohy, väčšie kapitálové zdroje i obchodné tradície 34. Republika síce mala oproti Maďarsku, Juhoslávii, Poľsku, Rumunsku, Rusku viac priemyslu, vyspelejšie poľnohospodárstvo, kvalifikovanú pracovnú silu, ale presne o taký stupeň ako vynikalo nad východom, ustupovalo svojím západným konkurentom. Tieto rozdiely v produktivite, v ţivotnej úrovni oproti západnej Európe sa za celé medzivojnové obdobie podarilo zmeniť len nepatrne. Je to však ťaţko hodnotiť ako neúspech vzhľadom na krátke obdobie dvadsiatich rokov trvania republiky. V kaţdom prípade medzivojnová československá ekonomika nemala takú dynamiku, rozmach, nevytvorila si také prebytky a rezervy, aby mohla účinne a v potrebnom tempe riešiť hospodárske problémy, ktoré mali očividný politický náboj. Rozdiely medzi východnou a západnou časťou štátu boli značné. V českých krajoch bolo oproti Slovensku oveľa viac priemyslu a zamestnaných ľudí v ňom, intenzívnejšie a výnosnejšie poľnohospodárstvo, lepšia dopravná infraštruktúra, viac bánk, úspor, kapitálu, kvalifikovaných ľudí, výhodnejšia poloha voči západoeurópskym i zámorským trhom. Podstata problému nespočívala v samotnej existencii týchto rozdielov, ale v tom, ţe neboli dostatočné brané na vedomie v štátnej hospodárskej politike hlavne pri určovaní 34 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1992. s. 229 25

daní, ciel, poplatkov, pri stanovení ţelezničných taríf, pri objednávkach pre štát, armádu, ţeleznice, pri umiestňovaní štátnych investícii. Uhorské zákony na podporu priemyslu prestali platiť. Republika bola v podstate aţ do tridsiatich rokov, keď si isté korektúry vynútila kríza a zahraničné ohrozenie štátu, spravovaná podľa zásad klasického liberalizmu. To automaticky zvýhodňovalo najsilnejšie praţské kapitálové centrá a ich zahraničných spoluúčastníkov. Hospodársky liberalizmus a centralizmus mal najmä v prvých obdobiach republiky pre Slovensko katastrofálne dôsledky 35. V prvom desaťročí republiky zanikli na Slovensku desiatky veľkých tovární napríklad ţeleziarne, valcovne, smaltovne, nábytkárske a chemické továrne. Niektoré rušné priemyselné oblasti najmä v hornatých krajoch sa zmenili doslova na doliny hladu 36. Na odbúravanie priemyslu, v pozadí ktorého neboli iba zmeny odbytíšť, ale aj záujmy praţských kapitálových skupín, ktoré nastupovali na miesto budapeštianskych bánk a koncernov, nadviazala ihneď katastrofa hospodárskej krízy z rokov 1930-1934, ktorá dočasne alebo natrvalo zavrela brány ďalších podnikov. Bez práce ostalo do 300 000 ľudí 37. Aţ od polovice tridsiatych rokov moţno pozorovať istý obrat, keď investičné práce na stavbe ciest, ţelezníc, zbrojoviek a náhradných tovární pre niektoré české vojensky dôleţité podniky začali oţivovať slovenskú ekonomiku. Avšak i tak ešte v roku 1937 slovenský priemysel sotva badateľne prekročil zamestnanosť z roku 1913. Teda z časov, keď trpelo Slovensko nedostatkom pracovných príleţitostí. Dezindustrializácia 38 obmedzovala odbytištia pre poľnohospodárstvo, ochromovala remeslá, obchod, základ ţivota miest. Povojnový vývoj sťaţil tradičné podchytávanie populačných prebytkov pomocou vysťahovalectva a sezónnych prác. Juţná hranica od roku 1918 obmedzila pohyb sezónnych robotníkov na územie Maďarska, USA zaviedli po vojne prísne prisťahovalecké kvóty. Smer vysťahovalcov sa obrátil do Kanady, Argentíny, Francúzska a Belgicka. V medzivojnovom období opustilo Slovensko 204 000 vysťahovalcov 39. 35 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1992. s. 229 36 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1992. s. 230 37 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1992. s. 231 38 Dezindustrializácia - demontáţ priemyslu 39 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1992. s. 231 26

Nádejou pre zamestnanie ľudí bola pozemková reforma. Záborovým zákonom č. 215 z roku 1919 bola zabraná vlastníkom poľnohospodárska pôda nad 150 ha ostatná nad 250 ha 40. Pôvodne radikálny zákon sa však postupne v praxi oslaboval, bola z neho vypustená cirkevná pôda i ďalšie kategórie. Pozemková reforma nebola bez významu. Mnohým ľudom pomohla ale aj oslabila moc maďarských statkárov. Väčšina obyvateľov Slovenska hodnotila hospodárske výsledky medzivojnového Československa skôr negatívne. Skutočnosťou je, ţe pozitíva sa neprejavovali tak dramaticky, i keď nesporne existovali a perspektívne boli veľmi významné. Doplnila sa a rozvinula hospodárska infraštruktúra, boli dobudované spoje západ - východ. Zlepšila sa cestná sieť, spoje, rozšírila sa sieť peňaţných ústavou, sporiteľní, poisťovní a rôznych hospodárskych druţstiev. Najplodnejšou hospodárskou investíciou a ziskom medzivojnového obdobia bol rozvoj hlavného hýbateľa ekonomiky človeka. Bola uzákonená osemhodinová pracovná doba, podpory v nezamestnanosti, nemocenské a starobné poistenie. Sociálne zákonodarstvo znieslo aj v európskom meradle najprísnejšie zrovnávanie. Vzdelávanie v materinskom jazyku umoţnilo otvoriť aspoň obmedzene prístup k vzdelaniu aj menej majetným vrstvám.počet ţiakov stredných škôl z rodín roľníkov, remeselníkov, robotníkov oproti predvojnovým rokom podstatne vzrástol 41. Začala sa formovať slovenská stredná vrstva. Rástol počet slovenských bankárov, podnikateľov a obchodníkov. Slovenský kapitál bol najmä v najvýnosnejších odvetviach ešte stále slabší ako český, nemecký, ţidovský a zahraničný ale v porovnaní s Uhorskom to bol obrovský skok. Dôleţité bolo, ţe na rozdiel od pomerov pred rokom 1918 pre Slováka odhodlanie stať sa ţivnostníkom alebo lekárom uţ neznamenalo voľbu medzi odnárodnením a pomaďarčením. Slováci sa stali ministrami, profesormi alebo ţupanmi bez toho, aby museli tajiť svoj pôvod. Z obyvateľov Československa sa stávali čoraz zreteľnejšie občania. Stým museli počítať všetci, ktorí vstupovali v medzivojnovom období do politiky 42. 40 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1992. s. 231 41 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1992. s. 230 42 Pozri bliţšie: Marsina R., Čičaj V., Kováč D., Lipták Ľ. Slovenské dejiny. Martin: Vydavateľstvo Matice Slovenskej, 1992. s. 230 27

2. 1. 1 Svetová hospodárska kríza v Československu Nástup svetovej hospodárskej krízy bol hlboký zásah do vývoja prvej republiky. Uţ v roku 1929 sa prejavili prvé známky poklesu výroby. V plnej miere sa kríza začala prejavovať v roku 1930 a svojho vrcholu dosiahla v roku 1932. Zasiahla nie len priemyselnú výrobu ale prejavila sa aj ako kríza finančná, úverová a agrárna. Ťarcha a hĺbka krízy mali príčiny v samotnom charakteru československej ekonomiky, v zloţení priemyselnej výroby a v jej relatívne technologickej zaostalosti. Československo bolo pre svoju široko rozvinutú a do istej miery aj predimenzovanú výrobu odkázané v značnej miere na zahraničné trhy. Vzhľadom k tomu, ţe išlo o krízu, ktorá pôsobila v medzinárodnom meradle a viedla vo všetkých štátoch k hospodárskej autarchii 43 došlo všeobecne k zrúteniu medzinárodného obchodu. Okrem toho československý zahraničný obchod uţ dlhšiu dobu naráţal na silnú konkurenciu najmä nemeckých výrobkov a to na relatívne blízkych a tím aj výhodných európskych trhoch. Tieto skutočnosti a premietli do priebehu krízy. Od začiatku sa dotkla vo väčšej miere ľahkého priemyslu, ktorý bol rozmiestnení predovšetkým v pohraničných oblastiach českých zemí osídlených prevaţne nemeckým obyvateľstvom. Týmto nadobudli hospodárske a sociálne problémy i svoj národnostní rozmer. Pokles zamestnanosti v nemeckých oblastiach bol hlbší a nedostatočné moţnosti riešiť disproporcie za prispení štátu vytvárali pôdu pre rast nemeckého nacionalizmu 44. Zniţovanie spotreby potravín vyvolalo úpadok cien poľnohospodárskych výrobkov. To viedlo ku zniţovaniu príjmov poľnohospodárov, k obmedzovaniu investícii do poľnohospodárstva a k úpadku poľnohospodárskej výroby. Najhorším dôsledkom krízy bol rast nezamestnanosti. Počet nezamestnaných, podľa oficiálnych údajov, dosiahol v roku 1933 jeden milión osôb. V skutočnosti bolo toto číslo vyššie asi o tristotisíc. Všeobecne klesla spotreba a to ešte viac prehlbovalo problémy výroby. Štátny rozpočet, ktorý bol postihnutí zníţením príjmov, nestačil reagovať na zvýšené nároky v sociálnej oblasti. Nezamestnanosť, bieda a hlad zvyšovali radikálne nálady obyvateľstva, mnoţili sa najrôznejšie formy protestov a odporov proti existujúcej situácii: od polemiky v tlači a v parlamente, cez hladové pochody a demonštrácie aţ po stávky. Mocenské orgány štátu, ktoré nemali dostatok prostriedkov riešiť sociálne 43 Autorchia je sebestačnosť, úsilie o hospodársku politiku nezávislú na iných krajinách; vyrovnanosť, duševný pokoj 44 Pozri bliţšie: Kavka František, Fučíková Jarmila. České s Československé dejiny. Fortuna, 1991. s. 75 28

problémy, postupovali proti akciám nespokojných ľudí aj násilím. Zásahy proti demonštrujúcim a stávkujúcim viedli vo veľa prípadoch aj ku stratám na ţivotoch. To však vyvolávalo len ďalšie protesty. Kríza začala ustupovať v roku 1934, kedy však československú spoločnosť začali trápiť nové politické problémy 45. 2. 2 Reformy v ČSR Štátne financie boli od začiatku republiky výrazne zaťaţené vojenskými reparáciami, ktoré bola ČSR nútená splácať na základe mierových jednaní. Išlo napr. o náhradu nákladov spojených s vyzbrojením a vydrţovaním légií, náhradu za prevzatý majetok patriaci rakúskej vláde a na štát pripadla aj značná časť predvojnového rakúsko-uhorského dlhu i vojenských pôţičiek. Vedľa vnútroštátnych pôţičiek uzatvorila republika i rôzne zahraničné pôţičky, ktoré mali slúţiť k preklenutiu hospodárskych problémov. Významným krokom k uzdraveniu ekonomiky a upevneniu jej prestíţe vo vzťahu k zahraničiu bolo prevedenie menovej reformy. Menová reforma prebehla hneď po vymedzení štátnych hraníc. Autorom reformy bol minister financií A. Rašin a budúci guvernér Národnej banky V. Pospíšil. 2. 2. 1 Menová reforma V noci z 25. na 26. Februára 1919 boli uzatvorené hranice, zastavená osobná a nákladná doprava, prerušený bol poštový styk s cudzinou. Následne potom bolo v dňoch 3. aţ 9. Marca 1919, na Slovensku do 12. Marca prevedené okolkovanie rakúsko-uhorských bankoviek. Mince kolkované neboli a tak boli importované kovové mince zo zahraničia. Nedokonalosť grafického prevedenia kolkov viedla k tomu, ţe sa čoskoro stali predmetom falšovania, ktoré postupne dosiahlo taký rozsah, ţe bolo pristúpené v roku 1920 k emisii nového obeţiva. Ďalším cieľom bolo posilnenie meny, jej zhodnotenie stiahnutím veľkej časti obeţiva. Okolkovaných bolo iba 50% bankoviek, zvyšok bol stiahnutý z obehu. Ďalej bol urobený súpis vojenských pôţičiek a pokladničných poukáţok Rakúsko-uhorskej banky, vkladov, cenných papierov, beţných účtov a majetku v rôznych formách vrátane 45 Pozri bliţšie: Kavka František, Fučíková Jarmila. České s Československé dejiny. Fortuna, 1991. s. 75 29

vzácnych kovov. Predpokladalo sa, ţe tieto opatrenia budú mať vplyv na pokles drahoty a oţiví hospodárske vzťahy. I keď bolo vytvorenie samostatnej meny prijaté pozitívne, vyvolávalo sťahovanie bankoviek a mincí z obehu značné rozpaky. Verejnosť sa často stotoţňovala s názorom, ţe zadrţaná časť platidiel uţ nebude nikdy vrátená 46. Vytvorenie novej meny bolo špecifikované zákonom č. 187/ 1919 Zbierky zákonov o úprave obehu a správy platidiel 47. V tomto zákone bolo ďalej spresnené, ţe za zákonné platidlá sú povaţované iba okolkované bankovky (obrázok č. 1) a bolo ustanovené, ţe menová jednotka bude označovaná ako koruna československá. Obrázok č. 1 Československá bankovka Zdroj: http://www.numizmatik.eu/product/5000-kc1920-seria-a-perforovana-4329/ 46 Pozri bliţšie: Malý Karel a kolektív. Dějiny Českého a Československého práva do roku 1945. Praha: Linde, 2005. s. 423-425 47 Pozri bliţšie: Malý Karel a kolektív. Dějiny Českého a Československého práva do roku 1945. Praha: Linde, 2005. s. 425 30

2. 2. 2 Pozemková reforma Ďalším krokom v hospodárskej oblasti bolo prevedenie pozemkovej reformy. Táto reforma predstavovala výrazný zásah do pozemkového vlastníctva ľudí. Reforma smerovala k presunu vlastníctva veľkej časti pôdy do rúk domácich, teda českých a slovenských vlastníkov. Uskutočňovala sa od novembra 1918 aţ do roku 1936, kedy bola zastavená z nedostatku štátnych prostriedkov a záujemcov o pôdu zo strany obyvateľstva. Prvým krokom bolo vydanie zákona č.32/1918 Zbierky zákonov o zablokovaní veľkostatkov, ktorý znemoţňoval vlastníkom akúkoľvek dispozíciu s nimi aj keď vlastnícke právo nerušil. To sa stalo na jar 1919 zákonom č. 215/1919 Zbierky zákonov o zabraní pozemkového majetku. Pre účely tohto zákona sa pod pojmom pozemkový majetok rozumeli nehnuteľnosti, vrátane práv, ktoré s nimi boli spojené. Vylúčené boli tie objekty, ktoré neslúţili na hospodárenie, potom majetok krajský, okresný a obecný. Vyvlastnený majetok mohol štát ponechať na obecne prospešné účely alebo ho mohol prideliť malým poľnohospodárom, ţivnostníkom, bezzemkom, bytovým, spotrebným a poľnohospodárskym druţstvám. Realizácia reformy bola zverená Pozemkovému úradu. Ten reprezentoval záujmy štátu vo všetkých záleţitostiach reformy. Z hľadiska finančného krytia bola celá reforma koncipovaná na princípu sebestačnosti, t. z. výnos za prevod pôdy pokryl aj nevyhnutné administratívne poplatky 48. 2. 3 Štátne symboly Štátne symboly reprezentujú krajinu, odzrkadľujú históriu a hodnoty, ktoré republika uznáva. Dôleţitú úlohu majú pri stretnutiach najvyšších predstaviteľov štátov a sú aj súčasťou mnohých ustanovení. So vznikom samostatnej Československej republiky nastala aj potreba vytvoriť nové štátne symboly. Štátny znak mal vyjadrovať zmenu štátoprávnych pomerov, ale tieţ historický vývoj republiky. Štátna vlajka vznikla hneď po vzniku republiky, ale aţ o rok neskôr dostal podobu, ktorú ČSR pouţívala aţ do roku 1992. Po rozdelení republiky si ju ponechala Česká republika. 48 Pozri bliţšie: Malý Karel a kolektív. Dějiny Českého a Československého práva do roku 1945. Praha: Linde, 2005. s. 427 31

2. 3. 1 Štátny znak ČSR Po vzniku republiky bolo nutné vyriešiť otázku nového štátneho znaku. Prezídium ministerskej rady ustanovilo komisiu, ktorá mala posudzovať jednotlivé návrhy. Komisia poverila vytvorením dočasného znaku Jaroslava Kursa 49. Znak sa skladal zo strieborného dvoj chvostového leva na červenom poly. Konečná úprava štátneho znaku bola pripravená aţ v roku 1920 a bola zakotvené zákonom č. 252/1920 50. Zákon počítal s veľkým, stredným a malým znakom. Upravoval tieţ štátnu pečať a štandardu prezidenta republiky. Tri formy štátneho znaku Československej republiky stvárnil podľa Kursových návrhov prof. F. Kysela. V praxi bol najčastejšie pouţívaní malý znak (obr. 2), ktorý bol tvorený českým levom, na ktorého hruď bol poloţený malý štítok so znakom Slovenska. Strední znak (obr. 3) bol zloţený z dvoch štítov, predného a zadného. V prednom bol znak českého leva, zadný bol rozštvrtený a v jeho hornom pravom poli bol znak Slovenska, v hornom ľavom poli bol znak Podkarpatskej Rusi, v pravom spodnom poli bol znak Moravy a v ľavom znak Sliezska. Veľký znak (obr. 4) sa skladal z predného a zadného štítu. Na prednom bol znak Čiech, na zadnom štíte, ktorý bol rozdelený na sedem polí, boli umiestené historické znaky a znaky pripojených území. Zadní štít drţali po oboch stranách zlatí korunovaní levy ako štítonosiči na lipových vetvách a pod štítom sa vinula stuha s heslom Pravda vítězí. Obr. 2 Malý znak Obr. 3 Stredný znak Obr. 4 Veľký znak Zdroj: http://sk.wikipedia.org/wiki/%c4%8cesko-slovensko#.c5.a0t.c3.a1tne_symboly 49 Jaroslava Kursa heraldik v Archíve ministra vnútra 50 Pozri bliţšie: Malý Karel a kolektív. Dějiny Českého a Československého práva do roku 1945. Praha: Linde, 2005. s. 428 32