Školský časopis číslo 2, v školskom roku 2014/2015
O šikovnom zajačikovi Raz sa zajačik Ušiačik vybral do lesa. Stretol sa so svojim kamarátom jeţkom Pichliačkom. Rozmýšľali, čo budú robiť a jeţkovi Pichliačkovi napadlo, ţe budú pomáhať nielen rodičom, ale aj zvieratkám. Tak išli rýchlo domov a zajko Uško vyvešal bielizeň, umyl riady a išiel po kamaráta. Keď mama a oco Uškovci prišli domov, nebol nikto doma. Bol tam však krásny poriadok. Jeţko Pichliačik zatiaľ upratal izby, poumýval okná, utrel prach. Zajačik išiel po jeţka, no keď uvidel, ţe ide s malým bratom oproti, tak sa k nim rozbehol. Pichliačik mal bračeka veľmi rád, tak ho so sebou zobral. Jeţkov braček sa volal Deţko. Išli teda do lesa. Zametali lístie a upratovali spadnuté ihličie. Po práci sa všetci traja rozbehli domov. Cestou stretli rodičov a zvítali sa. Rodičia pochválili oboch svojich synov. Doma ich čakala sladká odmena a jedna veľká novinka. Narodila sa im sestrička. Dostala meno Hryzka. Keď vyrástla, rada sa hrávala s veveričkou Červienkou. Vyhadzovali si šišky horedolu. To bola obľúbená hra. Zajačikovou obľúbenou hrou bolo čistenie lesa. Jeţko zase rád šil a Deţko mal kamaráta papagája, spolu robievali z kamienkov hrady a farebné obrazy. A keď Hryzka vyrástla, rada upratovala les, jeţko Deţko rád šil. Presne ako ich starší súrodenci. Lilianka Rudlová z 3. triedy Zázračná krajina Boli raz dve kamarátky Kristína a Simonka. Boli celkom obyčajné dievčatá. Bývali na sídlisku. A preto, aby sa nenudili vymýšľali si rôzne šibalstvá. Chodili sa hrávať do lesa za sídliskom. V lese si postavili svoju skrýšu, kde si nanosili aj svoje hračky, s ktorými sa hrávali. Raz sa rozhodli, ţe vojdú ďalej hlbšie do lesa a preskúmajú ho. Ako tak chodili, zrazu našli opustenú chalúpku. Chalúpka bola uţ rozpadnutá. Boli veľmi zvedavé, preto vošli dnu. Trochu sa aj báli. V rohu stála stará skriňa. Pomaly ju otvorili. Zo skrine zrazu vychádzala silná ţiara. A hoci sa báli, chytili sa za ruky a vošli do skrine. Pred sebou videli ďalšie dvere a tak ich otvorili. Objavil sa úplne nový svet. Na ich veľké prekvapenie zistili, ţe to nie je obyčajný svet, aký poznali, ale všetko bolo z čokolády. Kristínka a Simonka nemohli uveriť vlastným očiam. Stromy popri ceste boli celé z čokolády a na nich rástli všelijaké cukríky a lízatká. Ako sa tak prechádzali, trhali si cukríky a jedli ich. Bolo to skutočné, nebol to sen, veď sa predsa rozprávali a videli to obe naraz. Ďalej pokojne kráčali a natrafili na rieku. Boli veru smädné. No zistili, ţe to nie je obyčajná voda, ale pomarančová limonáda. A tak sa z nej napili. Bola výborná. Dievčatá boli nadšené. Škoda, ţe to nevidia aj naše spoluţiačky. Oproti zbadali postavu. Vystrašili sa a začali utekať. Aţ keď na nich zavolala, aby sa nebáli, dievčatá sa zastavili. Bola to starenka, ktorá bola celá z perníka. Spýtala sa ich, čo tu robia a ako sa sem dostali. Starenka im vysvetlila, ţe toto je čokoládová krajina a nikto z ľudí sa sem ešte nedostal. Keďţe boli unavené a začali ich bolieť brušká z toľkých sladkostí, poprosili starenku, aby im ukázala cestu späť, do sveta ľudí. A tak ich starenka zaviedla späť ku dverám, ktorými vošli. Dievčatá sa pekne poďakovali. Keď vyšli von a obzerali sa, chalúpka uţ tam nebola. Pomaly sa stmievalo, tak sa rýchlo rozbehli domov. Na druhý deň išli spolu do školy a dohodli sa, ţe to, čo sa im stalo, zostane iba ich tajomstvom. Aj tak by im to nik neuveril. Po návrate zo školy, vybrali sa znova hľadať tú zázračnú chalúpku. No
nikde ju nemohli níjsť. Ktovie, moţno sa im to nakoniec predsa len snívalo. Terezka Janigová z 3. triedy Plávajúca žirafa V jednej africkej stepi ţilo mláďa ţirafy menom Tara. Bolo to veľmi hravé mláďa, ktoré trávilo všetok svoj čas so svojimi rodičmi. Spolu sa hrali, objedali listy zo stromov aj hľadali vhodný ôkryt pred nepriateľom. Nepriateľom im však neboli len divé šelmy, ale aj zlí ľudia. Tara poslúchala svojich rodičov. Nikdy sa nevzďaľovala od nich. V jeden deň sa však malá Tara sama vybrala k jazeru, lebo bola veľmi smädná. Rodičia boli pohrúţení do rozhovoru a ani si nevšimli, ţe sa im Tara vzdialila. Tara si vykračuje popri jazere a zrazu sa za ňou zjavilo auto. V aute sedeli muţi, ktorí mali prichystané siete na lov. Tara nechápala čo sa robí, aţ keď ju chytili do siete, pochopila ţe je v nebezpečenstve. Po nejakom čase si Tarini rodičia všimli, ţe Tara im zmizla, ale uţ bolo neskoro... Taru v tom čase uţ preváţala loď do Ameriky. Tara nevedela kde je, pretoţe bola zavretá v tmavej debne. Bola veľmi vyplašená a navyše jej chýbali rodičia. Po dlhom čase sa Tara ocitla na pevnine, kde ju neznámi ľudia dali do ohrady. Tare trochu pripomínala africkú step, ale bola veľmi malá a ohradená. Tara bola smutná, chýbali jej rodičia. Tara to nevedela, ale ocitla sa v New Yorku v ZOO. Mala sa tam celkom dobre, mala stále dostatok potravy, nikto ju neohrozoval, ale čím ďalej tým viac jej chýbali rodičia. Rozhodla sa, ţe v jazere, ktoré mala v ohrade, sa naučí plávať. Prešlo desať rokov a z Tary sa stala ţirafia slečna, ale stále trénovala plávanie. V jeden deň sa Tara rozhodla, ţe ujde zo ZOO. Podarilo sa jej to a nepozorovane prešla aţ k oceánu. Tara sa rozhodla, ţe určite ide plávať do Afriky. Plávala uţ dlhší čas, zrazu jej začalo ubúdať síl. Myslela si, ţe sa utopí, keď sa zrazu objavili štyri delfíny, ktoré jej pomohli doplávať aţ k africkým brehom. Poďakovala sa delfínom za ich pomoc a napokon veľmi vyčerpaná hľadala rodičov. Nebolo to ľahké, ale Tara bola silná a nakoniec svojich rodičov predsa len našla. Rodičia boli šťastní, ţe sa im vrátila ich milovaná dcéra. Iba návštevníci ZOO v New Yorku boli veľmi sklamaní, pretoţe im veľmi chýbala najkrajšia ţirafa. Kristínka Babalová z 3. triedy Lietajúci kôň Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami, za siedmimi dolinami, na vysokom kopci ţil zázračný lietajúci koník. Ten koník sa volal Dúha. Dúha preto, lebo mal na sebe všetky farby. Bol farebný ako dúcha. Na krídlach mal rôzne trblietky, aj sedlo sa mu celé trblietalo. Kopýtka mal čierne ako uhoľ. Zlatú hrivu mal dlhú po kopýtka. Na čele mal roh. Jedného dňa letel ponad rozkvitnutú lúku. Zbadal plačúce dievčatko. Pristál na lúke a opýtal sa: Prečo plačeš dievčatko? Preto, lebo na lúke rastú len jednofarebné kvietky. Ja by som chcela, aby kvitli rôznymi farbami a nielen jednou! Chcem kyticu pre mamičku, ktorá bude mať všetky farby, povedalo dievčatko. Máš šťastie, lebo ja nie som obyčajný koník, potešil koník dievčatko. Dotkol sa svojim rohom kvetov a všetky sa zafarbili krásnymi farbami. Boli červené, zelené, fialové a ruţové. Ďakujem, povedalo dievčatko. Koník sa dievčatka spýtal: Ako sa voláš? Ja sa volám Zuzka, odpovedala Zuzka. Nepôjdeš so mnou do zázračnej krajiny? spýtal sa kôň. Áno, povedala Zuzka. Zuzka, nasadni! zavolal koník. Prileteli do zázračnej krajiny. V tej krajine sa diali čudné veci. Čaruje sa tam, veci lietajú a všetko je obrátené naopak. 2
Dúha sa spýtal Zuzky: Páči sa ti tu? Zuzka povedala: Nie! Chcem sa vrátiť k svojej mamičke. Koník Dúha ju odviedol domov k rodičom. Zuzka sa radovala, ţe je doma a môţe sa hrať s kamarátkami a kamarátmi. Lietajúci koník Dúha odletel späť do zázračnej krajiny. Frederika Zara Flochová z 3. triedy Safari Jedna zebra, druhá zebra, to sú dve zebry. Na Safari v Afrike som, sú tu aj kobry. Bol tu aj jeden lev, hodil na mňa svoj zubatý úsmev. Na Safari človek vidí samé veľké divy. Na Safari v Austrálii, videl som zas zvieratko kiwi. Martin Šnauko zo 4. triedy Prípad detektíva Roberta Hrušku Robert Hruška si pil svoju rannú kávičku, keď mu zazvonil jeho pobil pevná linka. Zdvihol slúchadlo, z ktorého konca sa ozval hrubý muţský hlas. Robert odhadoval, ţe je to s veľkou pravdepodobnosťou tenor. V podstate na tom však nezáleţí. Hrubý hlas povedal: Je tam detektív Robert Hruška? Áno, som to ja. Ó, váţený detektív! Ukradli mi auto. Boli by ste taký láskavý a vypátrali by ste ho? Dobre vám zaplatím, nebojte sa o to. Nuţ dobre, prečo nie. Teraz mi nadiktujte číslo a ďalšie informácie o vašom aute. Náš detektív prišiel o chvíľu na miesto činu. Slušne sa pozdravil a opýtal sa, ako to všetko vlastne bolo. Výpoveď poškodeného si zapísal do notesu. Výpoveď chlapa: Bolo to takto. Keď som prišiel večer domov z práce, bol som unavený. Ako inak. Zamkol som auto a išiel som dnu. Navečeral som sa, umyl, postlal posteľ a ešte som si oholil bradu, lebo som mal mať schôdzku. Potom som si išiel ľahnúť. Zobudil som sa na húkanie sirény. Rýchlo som pribehol k oknu, lebo som si myslel, ţe mi kradnú auto. Ale to sa susedom pokazil bojler. Ešte mi to cez cestu kričali, lenţe cez hluk som nepočul, a tak mi zavolali na pobil. Potom som si išiel znovu ľahnúť. O niekoľko okamihov zvonila siréna opäť. A to bolo moje auto, ale to vysvitlo aţ teraz, keď nám je to na nič. Vtedy som si myslel, ţe to susedovci špekulujú s bojlerom, tak som nevstával. Po dôkladnom zapísaní odišiel detektív domov. Ale cestou mu znova zazvonil pobil a on sa dozvedel, ţe ďalšiemu pánovi ukradli auto. Výpoveď bola veľmi podobná. Pánovi sa pokazil alarm, keď šiel domov. Povedal si, ţe auto zanesie zajtra do opravy. Náš detektív si opäť všetko pozorne zapísal. Cestou domov mu zazvonil pobil aj druhýkrát. Znova krádeţ auta a znova podobná výpoveď. Tretí pánko nemal vôbec alarm, niet divu, ţe mu to auto ukradli. Ako si tak detektív vykračoval po ceste domov s vypnutým pobilom, vtom mu niečo udrelo do očí. Najskôr nevedel presne, čo to je, ale neskôr to zistil. Zbystril zrak na animovaný obrázok časopisu. Na obrázku bola séria starých áut. To ho donútilo si to číslo časopisu kúpiť. Mohlo by to totiţ nejako súvisieť s tými troma krádeţami áut. Ako príloha k časopisu bola vstupenka do múzea, kde prebiehala výstava aj tých troch modelov ukradnutých áut. Robert si ten časopis doma podrobne prezrel. Keď nastal štvrtok deň výstavy, pouţil Robert na dopravu radšej autobus. V múzeu sa pri pokladni preukázal voľnou vstupenkou, dostal program a pustil sa do prehliadky celého múzea. Pri prehliadke vedúci výstavy o tých autách veľa rozprával. To vyuţil Robert na dôkladné preskúmanie áut zblízka. Zistil, ţe majú nový náter, falošnú značku a ţe je veľa vecí dorobených na poslednú chvíľu. Z vrecka si vytiahol poznámkový blok z 3
číslami ukradnutých áut, podišiel bliţšie k exponátu a odtrhol falošné značky. Neváhal ani chvíľu, preukázal sa ako detektív, zabavil autá a vrátil ich majiteľom. Aj zlodeji sa rýchlo našli, boli to totiţ tí, ktorí predali autá majiteľovi múzea a výstavy. Prípad sa rýchlo vyriešil a Robert si opäť hovie vo svojom kresle v kancelárií a čaká na novú záhadu. Ondrej Papčo zo 4. triedy Siete Pavúk si uplietol sieť, kým nepríde mucha, bude pri nej bdieť. Človek má sieť veľmi rád, ale naopak bude v nej spať. Ryba pláva vo vode, rybár spustí sieť, uţ je ryba v komore uvarená hneď. Martin, Juraj, Petra a Milan zo 4. triedy Chata Kaţdý rok sa teším na dovolenku, ktorú strávim spoločne s rodičmi a sestrami. Uţ týţdeň vopred som bol netrpezlivý a nevedel som sa dočkať dňa D. V piatok som pomáhal mamine baliť kufre a samozrejme nesmeli chýbať plavky. Večer som ani nemohol zaspať, tak som sa tešil na nasledujúce ráno. Na druhý deň sme všetci vstali skôr ako zazvonil budík. Vstali sme o tretej a o štvrtej sme uţ sedeli vo vlaku. Hor sa na Margitu Ilonu pri Leviciach! O niekoľko hodín sme uţ vybaľovali kufre na chate a tešili sme sa na spoločné záţitky. Chodili sme kaţdý deň plávať, bývali sme totiţ priamo v areáli kúpaliska. Kaţdý deň sme s ocinom chodili na tobogany jednoducho zábava ako sa patrí. Hrávali sme pingpong, tenis, golf a pláţový volejbal. Nechýbali ani diskotéky. Peknými záţitkami a oddychom sme načerpali síl do ďalších dní a spoločne sme strávili krásne chvíle v kruhu rodiny. Mário Krajčovič z 5.triedy Moje prázdniny Často sme sa chodievali kúpať na Liptovskú Maru, do Lúčok alebo do Dolného Kubína. Potom som chodievala ku starkej a von s kamarátkami. Niekedy som si šla zajazdiť na Ranč do Černovej a do Liptovského Michala. Hlavne v nedeľu sme chodili fandiť Černovej na futbal. S otcom sme chodili na huby. Občas sme doniesli aj plný košík, ale dosť ich bolo červavých. Posledný týţdeň prázdnin som mala smutný, lebo mi zomrel psík. Mala som ho uţ ako šteniatko. Dostala som ho, keď som mala tri roky. Karin Gromová z 5.triedy Viedenské dobrodružstvo Na konci prázdnin sme sa rozhodli navštíviť Viedenské prírodopisné múzeum. Cesta vlakom bola dlhá a nudná. V metre sme videli ľudí rôznych národností. Najprv sme skúsili navštíviť Dom mora, ale do večera by sme sa dnu nedostali. Všade boli nádherné historické budovy. Aj múzeum vyzeralo ako palác. Vo vnútri som videla dinosaury, vypchané zvieratá vtáky, jaštery. Boli tam aj minerály a oddelenie vesmíru. V kaţdom oddelení bola moţnosť pomocou počítačovej techniky sa lepšie oboznámiť napríklad s vesmírom, prírodnými úkazmi, vedeckými pokusmi alebo ţivotom ţivočíchov. Cestou domov sme aj zablúdili, zmeškali sme vlak do Ruţomberka a kus cesty sme museli ísť taxíkom. Rebeka Bačkorová z 5.triedy 4
Moje prázdniny Prázdniny som trávil u mojej starkej na Bielom Potoku. Mal som tam veľa kamarátov, s ktorými som mohol tráviť čas. Spolu s mojou rodinou sme sa boli kúpať na Liptovskej Mare a v Šútove. Nakoľko bolo upršané leto, nemal som iné moţnosti ísť sa častejšie kúpať. So svojim kamarátom som sa zúčastnil letného tábora v Liptovskej Štiavnici. Adam Hatala z 5. triedy Hady Môj záţitok z prázdnin sa začína takto: V lete sme boli na Veľkom Borovom. Je to pekná a tichá dedina. Boli sme tam celý víkend. Bývali sme v malej drevenici. Keďţe sme tam nemali vodu, chodili sme ju naberať do studne. Studňa bola neďaleko chaty. Išiel som s ockom po vodu, keď zrazu zvolal: Pozor had! Zastali sme. Na chodníku sa na slnku vyhrievala veľká vretenica. Našli sme palicu a odohnali sme ju do trávy. Ocko mi povedal, ţe tu ţije veľa hadov. Potom sme si uţ dávali väčší pozor. Nabrali sme vodu a vrátili sme sa do chatky. Chodili sme na prechádzky do okolia. Videli sme obrovskú borovicu, ktorá bola v roku 2004 vyhlásená za Strom roka. Veľmi sa mi na chate páčilo. Rád sa sem budem vracať a pri prechádzkach budem veľmi opatrný. Samuel Magula z 5.triedy 25. februára v Černovej Milý Šimon, na úvod svojho listu by sa Ťa chcel pozdraviť a poďakovať Ti, ţe si mi pomohol, keď som to potreboval. Chcel by som Ti niečo napísať. Tento svet je nudný, a preto by som chcel ţiť v takom svete, kde to naozaj ţije. Chcel by som ţiť vo svete hudby, kde sa kaţdý usmieva, má veľmi dobrú náladu a je šťastný. Všetci by tam hrali iným pre radosť a zábavu. Kaţdý má v srdci Pána Boha a On mu pomáha. Nikto tam nie je bohatý a lakomý, ale pohodový a radostný. Kaţdý má rád hudbu a pre ňu aj ţije. Všetci sa dokáţu dohodnúť a spoločne hrať iným pre radosť. Áno, to je ten pravý svet, v ktorom by som chcel ţiť. Napíš mi, v akom svete by si chcel ţiť Ty. S pozdravom Adam Hatala z 5. triedy 23. februára v Černovej Milá Kaja, Chcela by som Ti napísať, v akom svete by som chcela ţiť. Moje mesto by sa volalo Ţeltínov. Bývala by som na Jelly Road 4 vo veľkom dome zo ţelatíny. Vieš, čo je na dome zo ţelatíny najlepšie? Najlepšie je to, ţe môţeš v dome skákať koľko chceš a pokojne sa do nej aj zahryznúť. V záhrade by sme mali veľký bazén s modrou malinovkou. Jedinou jeho nevýhodou by bolo, ţe by sme ho museli často dopúšťať, pretoţe by sme si pri plávaní z neho aj poriadne odpíjali. Vedľa domu by sme mali garáţ a v nej krásne nové perníkové Ferrari. Nové by bolo preto, lebo to staré sme uţ zjedli. Pred domom by sme mali malý rybníček, v ktorom by plávali dúhové marcipánové rybky. Všetky deti v Ţelatínove by sa tešili na zimu. Pýtaš sa prečo? Odpoveď je veľmi ľahká. V Ţelatínove by v zime nepadali obyčajné vločky, ale zmrzlinové. Deti by stavali zmrzlinových snehuliakov, guľovali by sa a sánkovali na vanilkových svahoch. Napíš mi, čo si o tom myslíš. Aký je svet, v ktorom by si chcela ţiť Ty? S pozdravom Ninka Nováková z 5.triedy 5
23. februára v Černovej Milá Valnetínka, práve sa nám skončili prázdniny, ktoré sme strávili v Tatrách. Bolo nám fajn. Keď sme večer sedeli s kamarátmi, tak nám napadla téma, ţe v akom svete by sme chceli ţiť. Keď prišiel rad na mňa, začala som rozprávať. Mne by sa páčilo ţiť v svete plnom kúziel. Všetci by sme mali lietajúce metly a na telesnej by sme hrali metlobal. Do školy by sme si okrem kníh nosili povinne aj čarovné prútiky. Bývala by som v dome, ktorý by mal tvar gule. Na som vrchole domu by som mala záhradku. V nej by som mala nasadené samé čarovné bylinky. Lusknutím prstov by som sa ocitla na mieste, kde by som si pomyslela. V školskej jedálni by sme mávali okrem obyčajného jedla aj všelijaké zvláštne jedlá, hlavne sladkosti. ma Tvoj názor. Nabudúce mi, prosím, o ňom napíš. Som zvedavá, či sa bude podobať tomu môjmu. Tvoja kamarátka Miška Kuniaková z 5.triedy Otec a syn Jedného dňa sa vybrali syn s otcom stanovať. Za slnečného dňa si pobalili veci a išli. Keď prišli na lúku, vybalili si veci a stan, aby mali kde prespať. Keď sa uţ stmievalo, spravili si oheň, aby nezamrzli. Keď ráno vyšlo slniečko, rozhodli sa prejsť do lesa na huby. Cestou stretli medveďa. Ten im zrazu vraví: Choďte doľava, tam rastie najviac húb. No medveď ich okabátil, oni to však netušili. Vybrali sa teda doľava. Tam stretli veveričku. Ona im vraví: Vráťte sa tam, odkiaľ ste prišli. Otec so synom boli sklamaní a nevedeli, čo majú robiť. Tak sa rozhodli vrátiť so stanu. Na druhý deň, keď svitlo slniečko, sa vybrali znova do lesa na huby. Ako tak išli, stretli býka. Býk bol priateľský. Povedal im: Ak chcete zbierať huby, poďte so mnou. Sny a otec súhlasili. A naozaj. Miesto, kam ich býk zaviedol bolo plné húb. S býkom sa skamarátili a chvíľu sa rozprávali. Povedal im, ţe medveď a veverička sú klamári a kaţdého chcú len vyhnať z lesa. Tak si povedali, ţe medveďa a veveričku vystrašia. Podarilo sa im to. Medveď a veverička sa tak zľakli, ţe ušli z lesa preč. Syn a otec sa poďakovali býkovi a šli späť k stanu. Na ďalší deň sa pobalili a kráčali domov šťastní a s pocitom, ţe si našli nového kamaráta. Martina Ferenčíková z 5.triedy Malý dinosaurus Pred miliónmi rokov ţil jeden dinosaurus. Nakládol vajcia a čakal, kým sa vyliahnu. Prišlo zemetrasenie a vajce sa skotúľalo z hniezda. Spadlo do vody. Vyplávalo na pláţ. Uvidel to pterodaktyl. Chytil vajce a vyletel s ním do vzduchu. Zaútočil naňho druhý pterodaktyl. Pri zráţke mu vajce vypadlo z pazúrov. Dopadlo na mäkučkú trávu a tam sa vyliahlo. Bol to maličký brontosaurus. Zbadal stádo triceraptorov a pomyslel si, ţe je to jeho stádo. Keď sa k nim však priblíţil, tak ho vyhnali. Malý brontosaurus si kráčal teda vlastnou cestou. Zbadal ďalšie stádo a rozbehol sa k nemu. Bolo to stádo brontosaurov. Veľmi sa potešil. Do cesty mu však prišla veľká rieka. Nazbieral odvahu a veľkú rieku preplával. sa malý brontosaurus dostal naspäť k svojmu stádu. Martin Brna z 5. triedy Puto Ahojte. Volám sa Romana a porozprávam vám, čo sa mi stalo minulé leto na Slnečnom ranči u strýka Jozefa. Bol prvý prázdninový deň, čiţe 1.7.2014. Odchádzala som na prázdniny k strýkovi Jozefovi. Bola som nadšená. Hneď ako sme prišli, som sa vrhla k psíkovi Luckymu, ktorého najviac ľúbim. Teda aţ po mojej kobylke Lune. Luna je biela s krásne rovnou hrivou a lesklými kopýtkami. Keď som ju 6
zbadala, spadla mi sánka. Vedľa Luny stál malý koník. Bola to tieţ kobylka. Chvíľu som sa na ňu pozerala a vykríkla som: Stacy! Áno, bol to môj nový koník. Keď prišiel večer, šla som uţ spať. Na druhý deň ráno som šla vymeniť Lune a Stacy vodu. Keď som vošla do stajne, vedro si spadlo na zem a ja som vykríkla: Nie! Luna, nie! Luna leţala nehybne na zemi. Našťastie sa Stacy nič nestalo. Bolo mi čudné, ţe je stajňa otvorená. Čo najrýchlejšie som beţala za strýkom. Strýko mi povedal: Je mi to veľmi ľúto...vieš... zabili ju vlci. Stacy sa na mňa smutne pozerala ako keby mi naznačovala. Kde je mama? Prečo tak dlho spí? Po tejto strašnej udalosti som vôbec nemohla zaspať. Stacy rástla kaţdým dňom. Jedného dňa mi strýko dal do ruky sedlo a povedal: Prevetraj ju! Je predsa tvoja či nie? Kývla som hlavou a Stacy som poloţila na chrbát sedlo. Nohy som dala do strmeňov a v tej chvíli som pocítila lásku a silu, ktorú Stacy vyţarovala. Strýko ma chvíľu vodil po dvore a potom mi podal uzdu. Oči sa mi ligotali viac ako vianočný stromček. So Stacy sme sa vybrali na lúky za Slnečným rančom. Dala som jej povel na klusanie a ona hneď zareagovala. Cítila som sa ako v najlepšom sne Vietor vo vlasoch, dupot kopýt a puto. Puto jazdca a koňa. Potom sme sa so Stacy vrátili späť na Slnečný ranč. Večer som sa musela vrátiť domov. Na Slnečný ranč sa vraciam kaţdý rok. Aj tento rok sa naň chystám. Všetkým prajem, aby zaţili to jedinečné puto, to, čo preţívam ja so Stacy. Je to liek na všetky bolesti. Romana Selešiová z 5. triedy Medvedík Na poličke v detskej izbe sedel malý medvedík, ktorý patril malej Emme. Dostala ho od svojho ocka, keď si zlomila ruku. Kaţdý večer pred spaním sa s ním hrávala a rozprávala. No on nebol len takým obyčajným medvedíkom. Noc pred Štedrým dňom oţíval aj spolu s ostatnými hračkami v Emminej izbe. Tento rok nebol výnimkou. Keď hodiny odbili polnoc, emmka uţ spala a medvedík sa začal prebúdzať. Zatriasol uškom, natiahol labky a otvoril oči. Sedel na polici na Emmkinou posteľou. Aby mu nebolo smutno a nenudil sa, vybral sa medzi ostatné hračky. Z poličky zoskočil na niţšiu poličku, kde sedeli bábiky. Z tmavého kúta sa ozvalo: Hľadáš niekoho? Medvedík sa otočil, aby uvidel toho, kto sa mu prihováral. Bol prekvapený, ţe bábika v modrých šatách sa ho odváţila osloviť ako prvá. Nie tak celkom, len sa chcem s niekým porozprávať. Tam hore sa sám uţ nudím. Tak ty sa nudíš? spýtala sa bábika. Je na tom niečo zlé? čudoval sa medvedík. Nie, nie je. Ty sa s nami nikdy nechceš rozprávať, lebo si príliš namyslený, začala kričať bábika a strčila do medvedíka. Medvedík stratil rovnováhu a spadol rovno do postele. Emmka sa zobudila a chytila macka do ruky. Všimla si, ţe mu chýba labka a počula tiché vzlykanie. Emmka sa zľakla a odhodila macka do kúta. Áuuu, ozvalo sa. Emmka nemohla uveriť vlastným ušiam a podišla k medvedíkovi. Ty rozprávaš? spýtala sa ho nesmelo. Áno, odvetil medvedík, ale teraz potrebuje m prišiť labku. Emmka zobrala medvedíka aj jeho odtrhnutú labku a išla za mamou. Zišla dole schodmi a zaklopala na spálňu. Mami, prišila by si medvedíkovi labku? pýtala sa potichu. Teraz nie, veď je noc! odpovedala mama v polospánku. Prosíííím, naliehala Emmka. No dobre. Dones šitie a počkaj ma v kuchyni. Emmka zbehla do kuchyne a počkala tam mamu. Keď mama prišila medvedíkovi labku, odprevadil Emmku do postele a išla si ľahnúť. Emmka sa aţ do rána rozprávala s medvedíkom. Potom s ním zaspala v náručí. 7
Keď sa znova zobudila, bola prekvapená, ţe medvedík uţ nerozpráva. Rozbehla sa za mamou a všetko jej vyrozprávala. Aj mama, aj ocko sa ju snaţili presvedčiť, ţe to bol len sen. Emmka však vedela, aká je pravda. Odvtedy kaţdú noc pred Štedrým dňom nespí, aby sa celú noc mohla hrať a rozprávať so svojím plyšovým kamarátom. Nina Nováková z 5. triedy Palacinky Dňa 5. 11. 2014 sme boli bez seba celí, lebo sme sa neučili. Nuţ aj to niekedy treba, nielen na desiatu chleba. Namiesto toho sme sa na chutnú výpravu vydali. Na autobus o 10:30 sme nastúpili. Keď sme sa tam dostali, Mňam vykríkli sme rovnako. Krásne palacinky sme videli. Pýtali sme sa: To ako? Môj ocko nás privítal pekne v rondone, palacinky ako v Londone. Tá chvíľa uţ je tu. Nie nebola to chvíľa na desiatu. Oči nám len zablyšťali. Lebo kaţdému z nás palacinku dali: prvú, druhú aj tretiu. Kde sú naše palacinky? Tá smutná chvíľa...ba najsmutnejšia. Nuţ s palacinkami ťaţko rozlúčili sme sa. Na školu Scota Viatora dlho nezabudne sa. Moţno jeden z nás tam ocitne sa. Ocino mi povedal: Pravda je taká, na budúci rok nás kaţdého palacinka čaká. Romana Selešiová z 5.triedy Mačka domáca (opis) Mačka je cicavec a stavovec. Pochádza z mačky divej. Chovali ju uţ Egypťania, ktorí mali mačky v úcte. Mačka môţe mať rôznu farbu tela, napríklad: čierna, biela, ryšavá, tigrovaná, sivá alebo aj viacfarebná. Mačka sa ţiví väčšinou myšami, jedáva aj granule alebo to, čo jej dá majiteľ. Mačiatka sa zvyknú s korisťou hrať. Sólovo loví, skočí na potravu a usmrtí ju. Pohybuje sa veľmi potichu, korisť ju zbadá neskoro a niekedy ju človek ani nepočuje prísť. Jej telo je prispôsobené lovu. Má dobrý zrak a sluch, ktorý zdedila po predkoch. Mačky starnú po 10 rokoch ţivota. Mačka je zviera, ktoré prespí väčšinu dňa a v noci behá a vystrája. Má rôzne povahy, napríklad: temperamentná, flegmatická, odváţna, bojazlivá alebo priateľská. Mačka je tolerantná k dospelým kocúrom, pretoţe sú väčší a agresívnejší. Keď mačka porodí mláďatá, stará sa o ne 3 mesiace a potom ich núti k samostatnosti. Vychováva ich a odháňa votrelcov, ktorí by chceli mláďatám ublíţiť. Karolína Sliačanová z 5.triedy Lacaune (opis) Lacaune je druh ovce. Pochádza z Francúzska. Ţije ich asi 31 druhov. Poznáme: kombinované, dojné, mäsové a plodné. Ovca váţi 6075 kilogramov a baran asi 8090 kilogramov. Lacaune meria 90110 centimetrov. Lacaune nemá na bruchu vlnu. Jej vlna je bielej farby. Má dlhé uši a krátku srsť. Je to dojná ovca. Za dojnú sezónu nadojí 330350 litrov mlieka. Ţiví sa senom, trávou, šupkami zo zemiakov, zeleninou a senáţou. Pije vodu. Ţije v maštali a na lúke. Chová sa aj na salaši. Keďţe je to dojná ovca, ľudia ju chovajú hlavne kvôli mlieku. Z jej mlieka sa vyrába syr, údený syr, ţinčica a bryndza. Lacaune má 13 jahňatá. Mláďatá čaká 5 mesiacov. Po ich narodení ich dojí asi 2 mesiace, potom sa ţivia uţ normálnou potravou. Michaela Kuniaková z 5. triedy 8
Bájka o kvetoch Predstavte si lúku. Krásnu lúku plnú kvetov na ktorej sa ale vyníma najkrajší z nich. Narcis. Sen kaţdej kvetinky a po jeho boku rastie Ľalia. Nádherná kvetinka a oddaná frajerka. Spoznali sa v kvetinárstve kde obaja chodili na školu. Bola to láska na prvý pohľad. Ľalia ho počarovala svojou čistotou a tak zavolali včielky aby ich prišli opeliť a tým navţdy spečatili svoju lásku, ktorá bola len z jednej strany. Narcis nevedel mať nič rád viac neţ seba. Priam sa zboţňoval, ale potreboval aj zázemie, starostlivosť a tak... A práve preto sa dal s Ľaliou dokopy. Veľmi ho milovala a snaţila sa aby bol spokojný a nič mu nechýbalo. On za ten čas trávil chvíle s inými dievčatami. O čom však jeho milá nemala ani tušenie. Vo všetkom sa mu snaţila vyjsť v ústrety a keď sa zmienil o tom, ţe by potreboval zmenu prostredia, urobila všetko preto aby mu vyhovela. Miláčik, zohnala som pobyt v krásnom ostrove. Si úţasná! Počkaj len sa upravím a môţeme ísť Onedlho uţ nastupovali do kvetináča, ktorý ich odviezol na letisko. Uţ boli na mieste. Je tu nádherne, povedal Narcis s pohľadom upretým na neznámu krásku, ktorá ho Taktieţ hypnotizovala pohľadom. Zaujala ho svojím Juţanským Temperamentom a vášňou, ktorú z nej cítil a vedel, ţe ani on jej Nie je ľahostajný. Ako inak zasmial sa a ţmurkol na seba v zrkadle. Môţem mať kaţdú a táto nebude výnimka Odvtedy si pravidelne vymýšľal výhovorky pred Ľaliou a tajne sa stretával s Ruţou ako sa táto kráska volala. Na výčitky svedomia ani nepomyslel a taktieţ ani na to, ţe na tomto očarujúcom ostrove sa nachádza práve kvôli svojej vernej láske Ľalii, ktorá sa zatiaľ stará o to, aby mala aj tu všetko čo potrebuje. Idem si kúpiť posilňujúci gél na stonku, aby som sa ti viacej páčila povedala Ľalia jedno ráno. Za dve hodiny sa vrátim Super! Aspoň sa zas stretnem s Ruţou. pomyslel si Narcis a uţ kul pikle. A tak aj bolo. Stretli sa pri jazierku, okolo ktorého však viedla cesta, ktorou sa vracala naspäť Ľalia. To čo uvidela jej trhalo srdce v stonke. V lupeňoch sa jej vynorili spomienky na ich Začiatky, ktoré ale vystriedali jeho večné poniţovania a neúcta. Aţ vtedy si uvedomila, ţe zaslepená láskou nevidela realitu. So slzami v očiach a s plánom v koreni sa vrátila do hotela ako by sa nič nestalo. Hrala divadlo aby si Narcis nič nevšimol a hneď ďalší Deň sa skontaktovala s Ruţou. Napriek hnevu jej všetko povedala a namiesto toho, aby si tie dve skočili do lupeňov, dôverne sa porozprávali, a vysvitlo, ţe klamal aj Ruţi. Povedal mi, ţe dievča nemá a keď som sa ho pýtala kto si ty, keďţe si stála po jeho boku, povedal mi, ţe si jeho sestra. Dohodnem si s ním stretnutie a prídeme tam obe. A tak sa aj stalo. Ja vám to vysvetlím. Je to inak neţ sa zdá. Ale dievčatá vedeli svoje. Povedali mu čo mali na srdci a nechali ho tam stáť samého. Láska, ktorá Ľaliu ťaţila na srdci sa pomaly vytrácala a keď si uvedomila ako ju celý čas vodil za lupene, začala ţiť aj sama pre seba a v Ruţi našla najlepšiu kamarátku. A Narcis? Ten si myslel, ţe ju svojím šarmom ľahko získa späť, no pochopil, ţe sa míli aţ keď sa vrátil domov a jej veci boli preč. Aţ teraz mu to všetko doplo. Jej prázdne miesto v ňom vyvolalo doteraz nepoznané pocity. Aţ teraz pocítil tlkot srdca a úzkosť v hornej časti stonky. Je preč. Uţ je navţdy preč. Uvedomil si a po napoly vysušených lupienkoch mu začali stekať slzy. To pri nej kvitol. Ona bola svetlom jeho ţivota, čo si doteraz neuvedomil. Miluje ju! Áno miluje ju a má chuť rozbehnúť sa za ňou a povedať jej čo cíti, ale ona tu viac preňho nieje. Ona odišla. Ponaučenie: Nikdy neber prítomnosť milovanej osoby ako samozrejmosť a nikdy ju nevymeň za pár dní túţby lebo to čo srdce nepochopí dnes, pochopí 9
moţno zajtra, ale zajtra uţ môţe byť neskoro. Lucia Fulová zo 6. triedy Tri Ruže Bola raz jedna opustená záhradka, o ktorú sa nikto nestaral. V jednu jar v nej zrazu začali rásť tri ruţe. Aj keď sa o ne nikto nestaral, samy krásne vykvitli a rozvoňali celú záhradu. Poučenie: Aj bez pomoci ľudí dokáţe príroda ukázať svoju silu. Sára Olosová zo 6. triedy O Čebrati a Tlstej Hore Na dolnom Liptove, neďaleko od Tatier vyrástla malá dedinka menom Černová. V nej ţil richtár so svojim synom ktorý mal meno Čebrať. Hneď vedľa mali susedu Annu, vdovu s dcérou Tlstou Marou. Mala to v priezvisku a bola trochu silnejšej postavy. A Čebrať bol do nej predsa len zaľúbený. I poprosili rodičov o poţehnanie a chystala sa svadba. No ale Mara zistila, ţe nemá črievice na svadbu a v celej dedine nebolo jediného obuvníka. Vzala dve zlatky a poď ho do Mikuláša. No nevráti sa ani o deň, ani o dva, ba ani o mesiac. Stratila sa. Čebrať sa s nikým viac nerozprával, nejedol, len spomínal na svoju nezvesút lásku. I rozkročil sa do Váhu a začal vyhadzovať rôzne veľké kamene. Jeden na ľavo, druhý na pravo. Do roka a do dňa vyhádzal všetky veľké kamene. A tam kam dopadli vyrástli obrovské hory. No a čo sa stalo s Čebraťom? Od únavy a smútku padol a utopil sa vo Váhu. Ľudia, ktorí ich poznali nazvali tie hory Čebrať a Tlstá Hora. Na pamiatku lásky, ktorá hory prenáša. Šimon Jirotka zo 6. triedy Zakliata Čebrať Jedného krásneho rána sa narodila obrovej dievčine dieťa, ktoré nazvala Čebrať. Obryňa po nej vţdy túţila. Malá Čebrať bola malá, ale za to veľmi nezbedná. Kam ju posadili odtiaľ vţdy po štvornoţky utiekla za mamou. Bola to nezbednica. Ale obriňa bola rada ţe ju má Ubehol skoro rok a mali krstiť malú Čebrať. Chystali sa stoly a pozvali sa obri z celého kraja. Aţ na obryňu Angeliku. Obryňa ju nechcela pozvať pretoţe jej od malička robila zle. Tak sa konala hostina a v tom prišla sestra obryne, Angelika. Obryňa ju vyhodila hneď, ako ju uvidela. Ale Angelika sa jej pýtala prečo jej nechce ukázať malú Čebrať. Ale ona povedala, ţe jej ju neukáţe, lebo by jej mohla ublíţiť. A ona povedala, ţe ak jej ju neukáţe stane sa niečo zlé. Ale obryňa jej ju napriek tomu neukázala. Angelika Čebrať zakliala. Keď budeš mať osemnásť rokov a pôjdeš do lesa z konára stromu padne kameň a ty sa premeníš na pohorie Čebrať. Potom hneď odišla. Ubehlo sedemnásť rokov a obryňa sa veľmi bála o svoju dcérku Čebrať. Čebrať mala osemnásť rokov a išla si do lesa natrhať jahody. A v tom spadla z konára zakliesnená skala a padla na Čebrať. Všetci obri ju hľadali, ale márne. Jej mamina uţ vedela, čo je s ňou. Spomenula si na to prekliatie. Utekala, čo jej nohy stačili, aby to povedala všetkým. Všetci plakali za Čebraťou, ale ona uţ bola zmenená na horu. Jej mama bola prosiť Angeliku aby ju odkliala. Ona najprv nechcela, ale potom povedala, ţe ju zbaví prekliatia, ale to kúzlo bolo tak silné, ţe sa nedalo vrátiť späť tak úplne. Obryňa súhlasila aspoň s touto moţnosťou. Potom sa jej poďakovala a odišla. A Čebrať sa stala slobodnou horou. Sára Olosová zo 6. triedy Opis okolia Černovej Masív je na severe zakončený Plieškov (je na nej dvoj kríţ), na juh prechádza vo Vtáčnik. Dedoň je názov návršia na začiatku trasy po červenej značke od Novej Černovej. Do doliny Čutkovo z Tlstej hory vbiehajú viaceré dolinky, ako Pálenica s vodopádmi a dolinka potoka Budkovica. Na Malom 10
jarku nás volá zurčiaci potok. Nad Starou Černovou je trávnaté návršie Sekaniny, kedysi tam bol vlek. Zelená značka zo Starej Černovej prechádza cez trávnaté návršie Lovisko s kríţom(pôvod názvu vzchádza zo starodávneho spôsobu obţivy bovom ) a cez Černovské lúky. Horné strmé lúčne svahy sa volajú Diely. Neďaleko západne je Suchá kôra. Východné svahy Tlstej hory strmo spadajú do doliny Bystré, je ľudový názov Bystrô. Terézia Fajtová zo 6. triedy O troch kamošoch Boli raz traja kamoši, narcis, ruţa a zvonček. Narcis a ruţa sa kaţdý deň do vody pozerali a mysleli si, akí sú krásni a zvonček si vôbec nevšímali, aj keď boli kamoši. V tej krajine bolo málo vody a vţdy, keď napršalo tak ruţa a narcis vodu vypili a zvončeku nič nenechali. Raz si všimli, ţe zvonček začína umierať, snaţili sa mu dať čo najviac vody, ale nemali. Zvonček sa v posledných hodinách svojim kamošom za to čo spolu preţili poďakoval a umrel. V tej chvíli začali plakať a uvedomili si, ţe urobili veľkú chybu. Ale zvonček ich samozrejme neopustil, bol stále s nimi a vţdy, keď si nevedeli poradiť zvonček im pomohol. A tak narcis a ruţa uţ sa vedeli rozdeliť a nevideli všade iba seba, ale aj ostatných. POUČENIE: V ţivote sa musíme aj s ostatnými vedieť rozdeliť, lebo dakedy to môţeme oľutovať! Natália Hatalová zo 6. triedy Moja škola Pod kostolom v miernom vŕšku, V kriţovatkách ulíc dvoch Budova tu veľká stojí Všetkým deťom pre radosť. Budova má okien mnoho A tieţ veľa komínov Striedajú sa na nej farby Ţltá aj so zelenou. Pri budove z jednej strany Deti šantia veselo. Majú chránič ba aj prilbu, By ich menej bolelo. Cez cestu pri tej budove Počuť veľký hluk aj krik. Nahraj, prihraj, podaj loptu, Kričí malý nezbedník. V triedach je zbor múdrych ľudí, Ktorých je presne tucet. Učí ľudí nedospelých, Čo je súčin i súčet. Z nedospelých niekto zíva A von oknom pozerá Väčšina však do kníh hľadí A pozorne počúva. Naši ţiaci všetci vedia, Kto tú školu postavil. Bol to rodák Andrej Hlinka, Čím Černovú pozdravil. Vďačíme mu za ňu všetci I za kostol, za faru, Nech ho v nebi Pán odmení Za tú veľkú námahu. V slávny deň nášho národa Nech k nemu do neba letí Horúci pozdrav lásky a vďaky Od všetkých slovenských detí. My mu tu tieţ poctu vzdáme, Naša škola bezmenná Dnes uţ nesie jeho meno, Čo akt vďaky znamená. Veronika Babalová zo 7. triedy Jesenná lúka Predstavujem si lúku so začínajúcou jeseňou. 11
Pred sebou mám konáre, na ktorých je ohnivé lístie. Cez listy presvitá ţiariace slnko. Lúka ţiari jeseňou a ţiariace slnko jej len pridáva na kráse. Odtiene farieb lúky sú ako z palety maliara. Jeseň nám ponúka svoje stromy ako dar. Lúka a stromy sa vyhrievajú na jesennom slniečku. Obloha si skrýva svoju tvár za biele oblaky. Vietor sa hrá s lístím a konármi stromov. Na lúke je cítiť začínajúcu jeseň. Je cítiť vôňu lístia, ktorú prenáša slabý vetrík po lúke. V diaľke vidno smutný zahmlený kopec, ktorý sa pozerá na krásnu jesennú lúku. A chcel by aby mohol byť bliţšie pri lúke. A rozdávať radosti ako jesenná lúka. Nikdy neprestanem myslieť na túto lúku ktorá je jedinečná a krásna kde je počuť ľubozvučný spev vtákov. Lenka Kudličková zo 7. triedy Rozprávková krajinka Krajina na obrázku pôsobí rozprávkovým dojmom, dýcha pokojom, lenivé jazero odráţa nádherné vrcholky hôr. Jazero ma upútalo na prvý pohľad, nepôsobí nebezpečne, skôr upokojujúco, je nádherne sfarbené od modrozelenej cez fialkavú farbu. Pri brehu jazera sú odstavené rybárske člny, ktoré sú rovnaké, rozdiel je len v prikrývkach, ktoré sú voľne prehodené akoby nás pozývali na rozprávkovú plavbu po tichom jazere. Ak by ste chceli len tak zastať a popremýšľať, na brehu rastie aj pár stromov, ako nemí stráţcovia ktorí chránia pred horúcim slnkom a zabezpečujú pocit pokoja. Tráva je zelená, láka poprechádzať sa bosými nohami a cítiť jej hebkosť, kde tu drobné kamienky nám pošteklia chodidlá. Nad vysokými vrcholami hôr sú nádherné mäkké obláčiky pary. Človek by si pomyslel, aké by to bolo vidieť túto nádheru ako vták. Obloha je zatiahnutá ako opona, kde tu vidno daţďové kvapky na jazere. Nebo plače, človeka obkľúči upokojujúci pocit. Cítime vôňu letného daţďa a jemný vietor sa nám pohráva s vlasmi. Krajinka na obrázku je čarokrásna, keby som sa len mohla na chvíľku do nej preniesť a zacítiť tú krásu na vlastnej koţi. Nina Zvadová zo 7.triedy Západ slnka Na dovolenke sa mi naskytol krásny pohľad. Oblaky sa pozerali na svoj odraz v rieke. Slnko plávalo na oblohe. Slnko chcelo ísť spať. Celá krajina pomaly ale isto zaspáva. Rieka je čistá ako kryštál. Počujem, ako sa voda hrá z vetrom o preteky.vôňa stromov sa šírila po krajine. Na stromoch spievali vtáčiky krásne zladení ako spevácky zbor. Všade cítiť pokoj. Oblaky sa skrývajú za seba navzájom, akoby sa báli dotknúť zeme. Hneď z vás opadne všetok stres. Tá dovolenka bola zatiaľ najkrajšia na akej som bola. Renáta Rojčeková zo 7.triedy Čarokrásne Tatry Neraz som bol vo Vysokých Tatrách na výlete a naskytol sa mi krásny pohľad. Stál som pred jazerom a sledoval vrch, ktorý sa vyhrieval na slnku. Sneh na ňom celý smutný, ţe uţ musí odísť. Na oblohe sa oblaky stratili, lebo tú krásu uţ nevydrţali. Ani len pršať sa im nechcelo. Čistá vôňa kvetov mi dobíjala energiu. Stromy šírili vôňu ihličia širokoďaleko. Jazero jak oko prírody nehybne ţilo. Sledoval som svoj odraz čistý ako zrkadlo. No videl som, ako sa na mňa pozerajú drobné rybky. Otvárali ústa akoby mi chceli niečo povedať. Chcel by som tú krásu zaţiť znova. Patrik Patrylák zo 7.triedy ZAČAROVANÝ STROM Raz som sa vybrala do lesa. Videla som tu uţ veľa stromov, ale ani jeden mi do očí neudrel ako tento. Strom 12
pripomínal nejakého zakliateho tanečníka. Nehýbal sa, no jeho ruky boli v tretej pozícii a s nohami urobil lastovičku. Podľa mňa tento strom je talentovaný a mala by som ho prihlásiť do talentovej súťaţe. keď som ho tam uţ dlhšiu chvíľu obzerala, videla som na jeho tvári, ţe sa mu to asi moc nepáči. No predsa som sa naňho musela prísť pozrieť aj z bliţšia. Po nejakom čase som si všimla ţe to musí byť roztlieskavač, veď sa pozrite čo má v rukách. Keď som sa vrátila domov skúšala som si dať taký postoj ako ten strom. Monika Cingelová zo 7.triedy Umelecký opis Je leto a slnečné lúče oţarujú krajinu, zatiaľ nedotknutú človekom. Vidím krištáľovo čistú rieku. Voda v nej steká dolu prúdom a obrusuje kamene v nej. Následne padá zo skál a vytvára krásny vodopád. Predstavujem si, ţe z nej vyskakujú ryby a ako akrobati sa stáčajú vo vzduchu a znova padajú do vody. Vedľa rieky stoja aj vysoké stromy. Veje tu tieţ vietor, a ako sa tak dotýka stromov vytvára ukľudňujúcu melódiu. Počujem tieţ akýsi spev. No jasné! To vtáky v korunách stromov spievajú tie očarujúce piesne. Nad celou touto skvelou krajinou si obloha skrýva tvár v snehovobielych oblakoch. Sebastián Furdek zo 7.triedy Príroda Zaspával som, uţ som mal hviezdičky v očiach, viečka sa mi kotúľali z jednej strany na druhú. Po dlhom čase som sa vyvalil do postele, zavrel oči a sníval. Snívalo sa mi o krajine, kde čierne mračná obkolesovali krásnu prírodu a nedali slnku dýchať. Jasné blesky búchali do pôdy, ako keby hrali boxový zápas. Všade bolo počuť ozveny padajúcich kvapiek daţďa, ako by nejaký teenageri hádzali petardy. Nikde nebol kľud. No po nejakých hodinách čakania sa na krajinu usmialo neţné slniečko. Jeho jasné lúče prenikali cez koruny stromov a hriali lesných obyvateľov. Na kraji lesa tiekol priezračne čistý potôčik. Jeho odraz bol ako zrkadlo čarovnej krajiny vôkol. Keď slniečko prišlo na koniec svojej cesty, utiahlo sa do hlbokého spánku a na zmenu ho vystriedal kráľ nočnej oblohy,,mesiac. Na oblohu si pozval aj pár kamarátov (hviezdy) s ktorými si vypil čaj a zahral poker. Anton Smieška zo 7.triedy Jar Dlhá zima odišla a všetko ţivé sa začalo pýtať na svet. Po dlhých, chladných a tmavých nociach prináša so sebou jar sladučké teplo, ktoré nahrádza teplo domáceho krbu. Jar prináša so sebou svet plných farieb. Vtáčiky sa vracajú do svojich domčekov. Všade počuť ten očarujúci spev lietajúcich muzikantov. Tie nádherné stvorenia poháňa jemný jarný vetrík. Kvietky sa zobúdzajú zo zimného spánku. Objavujú sa státisíce drobných sĺnc. Sú to púpavy,ktoré svetu ukazujú svoju ţiarivú tvár, od ktorej sa odráţajú zlatoţlté lúče slniečka. Popri kaţdej tancujú usilovné včielky a snaţia sa priniesť prvé dúšky nektáru do svojich úľov. Občas trochu spŕchne dáţď, ktoré napĺňa potôčik, ktoré si uţ pospevuje svoju pieseň. Príroda je uţ rozkvitnutá a uţ sa teší na ďalšie kvietky a rozkvitnutú lúku. Michaela Frolová zo 7.triedy 13
Krajinka Na kopci stojím a obdivujem obraz, ktorý sa mi práve naskytol. Je to západ slnka, čo svojimi poslednými zábleskami, osvietil čas krajiny, na ktorú pozerám. Zeleň lesa uţ prešla do tmavej farby a všetko okolo, akoby posmutnelo. Mohutné stromy zoskupené tesne vedľa seba pripomínajú vojsko, ktoré stráţi všetko ţivé v lese. Kľukatý chodník po ktorom som zišla do doliny je obklopený ovocnými stromami. Plody na nich rozvoniavajú a sľubujú sladkú a šťavnatú odmenu. Všade kde nerastú stromy sú lúky posiate malými kvietkami. Na ne ešte dopadá trochu svetla. Svoje ţlté hlávky otáčajú za slnkom. Ako je len krásne byť v lese. Je to taký zdroj ţivotnej sily. Erika Franceová zo 7.triedy Alpy Raz som sa vybral na túru do Álp. Šplhal som sa po skalách veľkých ako domy kým som sa nedostal na lúku. Videl som krásne kvety, sťa hviezdy na nočnej oblohe. Nad nimi stromy, vytýčené konáre mali ako vojaci pušky v boji. Vedľa stráţcovia Álp, štíty posypané snehom. Pretekali sa, ktorí je vyšší a ktorí krajší. Túţil som stáť aspoň na jednom z tých dominantných vrchov. Nad nimi sa pretekali oblaky. Hnali sa vpred z celých síl. Pripomínali mi deti hrajúce sa na ihrisku. Na ten pohľad nikdy nezabudnem. Chcel by som to zaţiť ešte raz. Dávid Rajnoha zo 7.triedy Prírodný kolotoč Príroda je ako kolotoč. Neustále sa niečo opakuje. Aj ročné obdobia sa krútia ako kolotoč. Zima sa končí a začína jar. Príroda uţ nemlčí a neskrýva svoju tvár. Pomaly sa všetky ľadovcové cencúle a ľady premieňajú na tečúcu vodu. V diaľke sa predierajú prvé slnečné lúče a osvetľujú krajinu. Široká tvár krajiny ponúka sivozelený koberec. Zajalo to aj lesnú zver srnky, jelene, líšky... Prvé jarné púpavy sa zobúdzajú zo zimného spánku. Jemný vánok sa pohráva s konármi a rastlinami. Rastliny, akoby sa tešili jemnému dotyku vetra a dodali vôňu celej jarnej prírode. Ako dobre, ţe tento kolotoč sa opakuje kaţdoročne a ukazuje svoju peknú a neopísateľnú tvár krajiny. Pre ľudí to znamená spokojnosť a radosť zo ţivota. Danka Smutniaková zo 7.triedy Jarná príroda Ponáram sa do sna a vidím jarnú lúku s rastúcimi kvetmi z rôznych farieb. Na lúku svieti slnko a tak slnko pohládza lúku slnečnými lúčmi. Videl som ţlté kvety, ktoré vyzerajú ako hviezdičky. V pozadí sú prikryté hory bielou pokrývkou. Hory sa prebúdzali prebúdzať zo zimného spánku. Kvety majú výraznú vôňu ako včelí med. V horách nám bola zima, pretoţe je tam studený sneh. V jarnej prírode počujem šuchotanie listov stromov a kvetov. V pozadí nám vtáci robia svoj koncert z ich spevu. Pomedzi kvety sa potulujú mravce, ktoré sú veľké ako zrniečka soli. Lúka nám ponúka svoju krásu a napĺňa nás Potom som sa prebudil zo sna a uvedomil som si aká bola tá príroda krásna. Eduard Ševčík zo 7.triedy Dovolenka Ja, brat, ocino, mamina a sestra sme sa ráno zobudili a išli na svätú omšu. Po svätej omši sme išli domov a vyrazili sme na dovolenku do Štúrova. Cesta nebola najdlhšia, ale ani najkratšia. Cestovali sme tri hodiny a medzitým sme museli zastaviť kvôli malej sestre, ale zvládla to. Konečne sme tam prišli. Hneď sme sa išli kúpať. Prvé tri dni bolo horúco, potom uţ aţ tak horúco nebolo. Dokonca aj pršalo, ale to nám nevadilo. Aj tak sme sa kúpali. Bolo super, ale strašne rýchlo to ubehlo. 14
Týţdeň prešiel rýchlo ako voda na tobogane a museli sme ísť domov. Nechcelo sa mi zase trčať v aute, ale zvládli sme to. Prišli sme šťastne domov a všetko sa dobre skončilo. Tamara Burošová z 8. triedy Huby Raz ráno, myslím, ţe to bolo na konci prázdnin, sme sa vybrali na huby. Najprv sme sa pobalili a vzali sme so sebou aj psa. Keď sme boli pripravení, vyrazili sme. Cesta netrvala veľmi dlho. Les bol veľmi tichý, vyzeral skoro rozprávkovo. Všade rástli huby. Muchotrávky mali obrovské červené klobúky s bielymi bodkami a pyšne tancovali pomedzi stromy. Boli tam hríby s takými veľkými hnedými klobúkmi ako majú pastieri. Našli sme aj vysoké bedle a malé ţlté kuriatka ticho sediace pod kríkmi. Bola to radosť zbierať. Asi o pol hodinu sme sa vracali s plnými košíkmi húb. Dostali sme sa aţ k chatke, pred ktorou behal veselý ovčiarsky pes Dunčo. Stráţil stádo oviec, ktoré behalo po lúke ako biele obláčiky preháňajúce sa po oblohe. Bol tam aj bača. Ponúkol nám fajný ovčí syr. Ukázal nám cestu späť a my sme išli spokojne domov po peknom vydarenom dni. Juraj Ševčík z 8.triedy Tábor v Žiline Škola sa skončila a prázdniny začali dosť dobre. Asi týţdeň po konci školského roka som išiel do tábora na jednu strednú školu v Ţiline. Keď som tam prišiel, pred vchodom do školy uţ čakal jeden vedúci a jeden organizátor. Zapísal som sa a vedúci ma zaviedol do spoločenskej miestnosti, kde sa hrali štyria chalani stolný futbal a ostatní sedeli na gaučoch. Asi o pol hodinu prišli vedúci, ţe si máme niečo z našich zásob zajesť. Potom sme šli do herne. Mali tam stolné futbaly, pingpongový stôl aj biliard. Sadli sme si do polkruhu a rozdelili nás do troch skupín. Potom sme si hrou vybojovali farbu rozlišovačiek. My sme vyhrali modrú. Asi o ôsmej večer sme sa išli ubytovať na internát. Spať sme šli asi aţ o polnoci. Na druhý deň sme šli do dielní a hrali sme sa von rôzne hry. Takto to pokračovalo kaţdý deň. Po suprovom tábore, som šiel domov, no nikdy na tento tábor nezabudnem. Damián Bačkor z 8. triedy Permanentka Tieto prázdniny boli zvláštne. Najprv sme boli v Čechách pri dedovi. Bolo tam krásne, slnečno. Kaţdý deň sme boli minimálne trikrát v bazéne. Keď sme prišli domov, tak stále pršalo, pršalo a pršalo. Ku koncu prázdnin mi rodičia zaplatili pernamentku dva týţdne na Ranči. To bolo na prázdninách najlepšie. Kaţdé ráno som vstávala o ôsmej s radosťou. Naraňajkovala som sa a išla som na Ranč. Očistili sme kone, osedlali a vyrazili na pol hodinu, teda ak nebolo veľa ľudí. Keď sem sa vrátili, tak sme sa s koníkmi hrali alebo ak prišli zákazníci, tak sme s nimi točili kolieska. Neskôr, keď zas nebolo veľa ľudí, sme si znovu vyrazili na pol hodinu. Potom sme sa rozprávali, čistili ohradu a upratovali, čo sa dalo. Predposledný deň bol smutný, aj keď sme jazdili viac ako inokedy. Museli sme sa rozlúčiť. Ani som nevedela, či sa ešte uvidíme. Posledný deň bol škaredý, stále pršalo a všetko sa balilo. Potom som sa rozlúčila s koňmi a s ľuďmi, čo tam boli. Šla som domov. Na ďalší deň sa išlo do školy. Hotový horor! Tak čo uţ. Ale aj tak, toto bol najkrajší koniec prázdnin. Júlia Jirotková z 8. triedy ZOO Bolo ráno a chystala som sa na vlak. Išli sme do ZOO v Ostrave. Keď som bola pripravená, ocino nás (mňa s tetou) 15
bol zaviezť na stanicu. Tam nás uţ čakal starký a ujo. Keď prišiel vlak, nasadli sme a urobili sme si pohodlie. Vo vlaku som si krátila cestu hrou na mobile a čítala som letáky. Po dvoch hodinách sme prišli do Ostravy. Na stanici teta kúpila lístky na električku. Tá nás zaviedla aţ do ZOO. Hneď pri vchode do ZOO stála tabuľa a na nej bolo také malé roztomilé sloníča. Tešila som sa, kedy ho uvidím. Videli sme tam krásne zvieratá, ale najviac ma zaujali dva papagáje, ktoré sa s nami rozprávali a smiali. Keď sme prešli celú ZOO, šli sme na obed a von zo ZOO. Naspäť sme sa viezli zase električkou na stanicu a potom sme nastúpili na vlak. Uţ som sa nemohla dočkať, kedy budem doma. Keď sme prišli do Ruţomberka, museli sme ísť peši aţ do Černovej. Doma som sa zvalila rovno do postele a zaspala som. Natália Nováková z 8. triedy Rakúsko Písal sa deň 6.8.2014. Konečne som išla tam, kam som chcela ísť uţ od začiatku prázdnin do Rakúska. Šli sme spolu so sestrou za bratom. To mestečko (alebo čo to bolo) sa volalo Kösen. Pôvodne sme tam mali byť dva týţdne, ale predĺţilo sa to na tri. Však nič proti :D. Prvý deň sme strávili prehliadkou mesta, druhý deň nákupmi a na tretí deň sme šli do Mníchova. Je tu podmorský svet, boli sme v ňom skoro celý deň. Potom sme boli pár dní doma. Na druhý týţdeň sme navštívili dom, v ktorom bolo všetko naopak. Bolo to super, aţ na to, ţe tam bolo veľa ľudí a trochu zle sa tam chodilo. Potom sme boli zas pár dní doma a raz večer nám brat doniesol psa. Mali sme ho stráţiť. Volal sa Beka. Vlastne to nebol pes, bola to psica alebo psina (ako chcete). Mali sme ju celý týţdeň. Chodievali sme sa s ňou prechádzať okolo jazera. Potom sme sa vrátili domov. Veronika Holdošová z 8. triedy Dolný Kubín S mojou kamoškou Alex sme sa rozhodli, ţe chceme ísť niekam spolu. Jedného dňa mi zavolala, ţe sa idú kúpať do Dolného Kubína. Ja som bola strašne rada, ţe ma volá a keď mi mamina dovolila ísť, no proste super. Prišli po mňa na aute. V aute uţ bola jej mamina, jej sestra a samozrejme Alex. Cestou sme sa zastavili u jej tety, vzali sme si pitie a vyrazili sme. Keď sme prišli do Kubína, prezliekli sme sa. Dosť dlho sme sa chystali, ale veď sme dievčatá. Upravili sme sa a išli sme do bazénov. Bolo tam veľa ľudí, ale nevadilo nám to. Spúšťali sme sa na toboganoch, bola to super sranda. Potom sme si dali hranolky. Neboli síce najlacnejšie, ale z vody sme veľmi vyhladli. Boli sme aj v tom víre. Zdalo sa mi, ţe sme tam len pol hodiny a uţ sme museli odísť domov. Nastúpili sme do auta a spomínali na záţitky. Onedlho sme boli doma. Tento výlet bol naozaj super. Barbora Habová z 8. triedy Giganti Dňa uţ neviemktorého sme sa rozhodli, ţe pôjdeme do Tatralandie na Gigantov. Bola to výstava veľkých sôch zvierat, ktoré ţili dávno. Bol tam mamut, obrovský jeleň, taktieţ pštros, bobry, gorila a veľa iných. Všetko bolo obrovské, ale najviac sa mi páčil taký podzemný leňochod, ktorý bol celý chlpatý a biely. Boli tam ešte hlavolamy a hádanky. Vyšantil som sa aj v zrkadlovom bludisku. Bola to sranda. Prešiel som ho asi desaťkrát a na jedenásty raz som ho prešiel aj so zatvorenými očami. Po štyroch hodinách sme odtiaľ odišli a šli sme sa pozrieť na Superfly. Je to taká veľká rúra, v ktorej je ventilátor. Simuluje pád z lietadla. Ten pán, ktorý tam pracoval, v tom bol strašne dobrý. Robil sa, ţe je Spiderman. Lietal dolu hlavou a ešte sa aj točil. Po celom dni sme sa vrátili domov s pocitom, ţe to bol super záţitok. Dávid Hatala z 8. triedy 16