Zborník literárnych a výtvarných prác žiakov školy

Zborník literárnych a výtvarných prác žiakov školy 2012-2013

Vážení čitatelia, tvorivé písanie predstavuje súbor aktivít, ktoré menia žiaka z jednoduchého príjemcu na spoluautora textu. Tvorivým písaním, čiže aktívnou účasťou žiaka na vyučovacom procese, prežívaním vlastných tvorivých postupov, sa žiak vychováva ku flexibilite, k objavovaniu nových súvislostí, k originálnosti, k nezávislosti myslenia, k experimentovaniu, k iniciatíve. Vďaka tvorivému písaniu sa žiaci môžu zbaviť strachu a zábran pri vlastnom ústnom prejave, získavajú istotu a sebadôveru, strácajú obavy z neznáma, neboja sa vyjadriť svoj vlastný názor, strácajú zábrany prezentovať pred spolužiakmi výsledky svojich tvorivých pokusov. Či sa to našim mladým tvorcom podarilo, posúďte sami... Predstavujeme vám tretie číslo Zborníka literárnych a výtvarných prác žiakov našej školy, ktorí sa v školskom roku 2012/2013 zapojili do súťaží vo vlastnej literárnej a výtvarnej tvorbe. Veľká vďaka patrí aj pedagógom, ktorí ich správnym spôsobom motivujú. Príjemné čítanie vám prajú zostavovatelia zborníka.

literárny a výtvarný zborník 1 Cesta obojakých spoluhlások Vybrali sa svetom hlásky, obojaké spoluhlásky. Vraj sa bez nich učiť nedá, dokázať chcú, že ich treba. Pridala sa myška malá, ako by bez nich vyzerala? V našom byte v kuchyni leží kniha na zemi. Je to kniha s receptami, no v nej čosi nezdá sa mi. Slová zmysel nedávajú, obojaké spoluhlásky tam chýbajú. Veru sýty dnes nebude nik, keď z ryže rizoto má byť. Biť alebo hláskať ich mám, aby slovám vrátili význam? Vyznanie Slovensku Slovensko krásne, milované, ľúbim ťa z celej duše samej. Hory a doliny pretkané riekami, zdobia ťa Slovensko ako drahokamy. Si naším domovom, kde cítim bezpečie, skláňam sa pred tebou a tvojou krásou večne.

literárny a výtvarný zborník 2 Oči prírody Hora otvára sa zrána ako veľkolepá brána. Brána do srdca prírody, kde nájdeš kúsok pohody. Chráň si tie okamihy krásy, pokiaľ ti ich ona núka z lásky. Nadýchnuť sa zhlboka skús, vnímaj ten pocit dotykom rúk. Rukami hlaď a objímaj stromy, pocítiš splynutie, dotyk prírody. Dubový, bukový či brezový háj, vždy na pamäti maj, že chrániť ho musíš, nielen pre seba, ale i pre ďalšiu generáciu ho treba. Laura Lovasová, VI.B Alan Bodnár, VII.A

literárny a výtvarný zborník 3 Sníček Čimčarára čim,čim, čim, tak už za ním vykročím. Zobudil sa Matej ráno o pol piatej. Prešli raňajky, obed i večera a Matej stále nápad vyberá. Ľahol si na postieľku, ale chuť ísť spať mal veľkú. V noci sa mu prisnil sníček, ako jedol lahodný perníček. Vtedy ten nápad prišiel, no ráno aj odišiel. A tak náš milý Matej vtáva o pol piatej. Viktória Virasztóová, V.A Lego Keď som doma celkom sám, najradšej sa s legom hrám. Postavím si veľký dom, pri ňom garáž, auto v ňom. Ten dom bude pri lúke, bude mi mäkko ako v múke. Psíček nesmie pri ňom chýbať, bude sa mu dobre bývať. Timea Martonová, VI.A

literárny a výtvarný zborník 4 Zmrzlina Zmrzlinu si dám, tú ja rada mám. Stále lížem veľký kopček, až kým nezazvoní zvonček. Zmrzlináreň zatvára sa, zlé časy prídu zasa. Ja sa asi zbláznim preto, musím počkať až na leto. Zima-mrznem, stále čakám, kým dostanem, čo ma láka. Nechcem v čaji žiadny med. Zmrzlinu chcem, a to hneď! Natália Sojková, VI.B Samuel Pavlík, VII.B

literárny a výtvarný zborník 5 Domovina moja Slovenčina, jazyk môj rodný, si krásny, čarovný. Ľubozvučne šepkáš hláskami o divoch mojej domoviny. Potôčik žlnkoce o Dunaji, orol krúži nad Tatrami. Jaskyne, priepasti, lúky i lesy, to všetko sú čary mojej vlasti. S láskou vykričím do sveta, som hrdá, že som Slovenka. Margaréta Verebesová, VII.A Karin Kissová, VII.A Prečo mám rád slovenčinu, prečo mám rád Slovensko? Keď som babke oznámila, že cez letné prázdniny uprostred teplého júla ideme s mamkou do Londýna, nezmohla sa takmer na slovo. Až po chvíli ticha zareagovala otázkou, z ktorej som išla puknúť od smiechu: Hej? Do Londýna? To je niekde... na východe Talianska, nie? Okamžite som odtrhla zrak od televíznej obrazovky a vážne som sa na ňu pozrela. Mala som úplne zmiešané pocity. Smiať sa alebo ju opraviť? Rozhodla som sa, že začnem jemným úškrnom, ktorý mi babka hneď opätovala. Vyzeralo to veľmi komicky: veľké modré oči sa na mňa umievali, okuliare približne na špičke nosa (čakala som, že pri divnom prikývnutí spadnú, no nestalo sa). literárny a výtvarný zborník 6

Keďže je moja babka rodená Slovenka a pravdupovediac, nikdy nevidela more, nikdy neprekročila hranice nášho štátu, veľa toho o cudzom svete nevedela. Nepokladám to za zlé. Naopak, už dlho ma takto nepobavila. Okrem slovenského jazyka neovláda žiadny iný, takže aj keby niekam šla, nijako by sa nevedela dorozumieť. O pár dní sme už s mamkou boli pripravené na odchod. Všetky veci sme mali pobalené, boli sme (vďaka mamke) dokonale pripravené na teplé, ale aj zimné prostredie. Pred blokom nás vyzdvihol taxík, do ktorého mamka so svojím kamarátom ponakladali batožinu (našťastie, mňa do tejto činnosti vôbec nezapojili). Sadla som si na zadné sedadlo žlto-čierneho auta a už stačilo len odpovedať na otázku pána vodiča: Kam to bude? No skôr ako som stihla otvoriť ústa, odpovedala mamka, ktorá sa práve usadila na mieste predo mnou: Na letisko, prosím. Auto sa prudko pohlo a ja som sa nevedela dočkať, kedy sa ocitneme v lietadle. Hoci lietanie nemám v láske, nemala som v pláne terigať sa do Londýna autobusom, nebodaj autom... Po desiatich minútach sme vystúpili z taxíka ľahšie o päť eur. Počas letu, ktorý som prežila so slúchadlami na ušiach, som počúvala piesne a zároveň rozmýšľala nad tým, ako sa budeme v Londýne dorozumievať. Veď poznám len slovenčinu (aj keď sa učím po anglicky, moje znalosti nie sú také dokonalé)! Na otázku How are you? či What s your name? ešte odpovedať viem, ale väčší strach mám o mamku. V základnej škole sa učila len po nemecky a po rusky, takže po anglicky nevie povedať absulútne nič. Nasadli sme do lietadla, ako vždy, musela som sedieť pri okne, aby som mohla počas letu sledovať mraky. Keď som letela naposledy, bola som o dva roky mladšia. Stalo sa mi, že som sa pozerala na oblaky a ako som sa tak dívala, tak som na celé lietaldo skríkla: Mamí! Dívaj sa! Tu niekde by sa mal schovávať Ježiško! Celé lietadlo sa pučilo od smiechu a neviem, či to náhodou nepočul aj pilot. Odvtedy to mamka spomenie vždy, keď má šancu a ja som automaticky červená ako paradajka. Let do Londýna trval hodinu a tridsaťšesť minút, ktoré plynuli pomalšie ako inokedy. No aj tak som bola nesmierne rada, keď som cez malinké okienko v lietadle zbadala krásne osvetlenú zem. Vtom som začula, že si literárny a výtvarný zborník 7

mám pripnúť pás, tak som poslúchla. Vedela som, že o chvíľu budeme pristávať. Tlak pri ňom mi nikdy nerobí dobre a strašné turbulencie, ktoré najviac nenávidím, som mala po pristátí ešte asi tri dni... Na letisku nás čakal mamkin kamarát Peťo, ktorý nás po celý čas sprevádzal Londýnom. Cestou do ubytovne som obdivovala okolie a porovnávala som ho s Košicami. Veľa vecí tu bolo iných, ale keďže som nepočula angličtinu priamo z úst miestnych obyvateľov, skoro som zabudla, že nie som na Slovensku. No aj tak si myslím, že Slovensko má pre mňa najväčšie čaro. Na Slovensku som sa narodila, na Slovensku vyrastám, takže pre mňa bolo veľmi ťažké stotožniť sa s Londýnom a inými zvláštnymi zvykmi, aké my nemáme. Na ďalší deň sme sa vybrali k Londýnskemu oku. Bolo obrovské a jedno pretočenie trvalo 45 minút, takže sme nemali záujem sa na ňom zviesť. Druhou zastávkou bolo múzeum voskových figurín Madame Tussaud od výmyslu sveta. Tam sa mi asi najviac páčilo. Beyoncé Knowles, Rihanna, Lady GaGa, Princezná Diana, Michael Jackson, Usian Bolt, Johnny Depp, Orlando Bloom, Britney Spears, Andy Warhol, Marilyn Monroe, kráľovná Alžbeta, Albert Einstein, Amy Winehouse, Bob Marley, Elvis Presley, súčasťou múzea bol aj strašidelný dom Scream, čo znamená Výkrik Keď sme sa vrátili do ubytovne, bola som strašne unavená a hneď som zaspala. O pár dní sa návšteva Anglicka skončila a ja som sa veľmi tešila na návrat domov. Nebolo nič lepšie, než po dvoch týždňoch anglického jazyka znova počuť zvučnú slovenčinu. Musela som si odvyknúť hovoriť slovíčko Sorry, ktoré som vravela len v prípade, že som do niekoho neplánovane nabúrala. Keď sa malé kolesá lietadla znova dotkli slovenskej zeme, ako keby mi kameň spadol zo srdca. Mala som pocit úľavy. Užívala som si každé jedno slovenské slovíčko, keď som počula o niečom sa rozprávať iných ľudí. Najviac som sa tešila, keď som konečne začula hlas mojej babky... Aj keď som spoznala kúzlo Londýna, predsa musím povedať, že najúžasnejšie pre mňa bolo znova počuť svoj rodný jazyk naplno a naživo a vidieť svojich blízkych a najlepších priateľov. Nie nadarmo sa hovorí, že všade dobre, doma najlepšie. A ja som to skúsila na vlastnej koži. Krásu materinského jazyka nenahradí len tak niečo... literárny a výtvarný zborník 8

Slovák Samko Ohromná je krása nášho Slovenska, najvzácnejšia cena môjho rodiska. Pekná je slovenská reč, nezničí ju ostrý meč. Naše piesne, ľudia milí, hodnoty nám do nich skryli. Teším sa a hrdý som, že som chlapcom, Slovákom. Slovenčinu mám tiež rád, som s ňou dobrý kamarát. Hoci Slovensko je malé, v srdci si ho nosím stále. Samuel Sárossy, VI.C Alan Bodnár, VII.A Martin Šaššák, VII.A literárny a výtvarný zborník 9

Potulky slovenskou krajinou Tichou krajinou pomaly kráčam, tu zbadám laň, tam zase vtáča, nesmelé sŕňa hlávku otáča, vtom zbadá mňa - rýchlo odkráča... Vysoko nad hlavou jastrab krúži, zajko sa skrýva pod kríkom ruží... V bystrinke pláva malý hrúzik. Dolina pustá, dolina tichá, v zasnenej krajine jesť si pýta lesná zver hladom skrehnutá, zimou zahnaná do kúta. Prežijú zimu? To nik netuší... Človek zvieratkám pomôcť skúsi tak, že im prinesie potravy kúštik. Zuzana Vargovičová, VI.C literárny a výtvarný zborník 10

V knižnici V knižnici je plno kníh, prečítam si jednu z nich. Požičiam si na chvíľočku Maľovanú rozprávočku. Nemusím v nej čítať slová, knižôčka je obrázková. Položím ju do poličky a utekám do školičky. Timea Martonová, VI.A VYZNANIE Láska je veľmi hlboká, je krásne, keď dievča moje pije vodu z potoka. Srdce mi za ňou bije, keď v potoku sa myje. Nakŕmi doma mačky, uvarí kapustové fličky. Keď príde ku mne s tvárou mäkkou, chcem s ňou byť na veky vekov. Adrián Straka, VIII.A literárny a výtvarný zborník 11

SLOVENSKO Slovensko, kraj môj, od malička v srdci nosím. Slovák hrdý vo mne stále, hoci pre svet budem holým, bosým. Aj keď sme malá krajina, čo veľmi sa nerozpína, krásne miesta aj pamiatky naše Slovensko ukrýva. Milujem ten pohľad, keď stráca sa v hmlovom mori. A vždy keď práve potápa sa, cítim pokoj, pokoru. Slovensko dalo mi domov, lásku, podporu. Milan Mičko, VI.B Matúš Farbár, V.A Pavol Szentkeresty, V.A literárny a výtvarný zborník 12

Hokej Hokej, hokej, ten je naj, keď ho hrám, je mi fajn. Puky strieľam sem a tam, dobre mierim a gól dám. Brankár, dobrý pozor daj, na bránu sa zameraj! Len sa neboj, na to dbám, všetky góly vychytám. Len si nebuď taký istý, ja mám všetky góly v hrsti. Dominika Klembalová, V.C Ondrej Lukáčik, VI.C literárny a výtvarný zborník 13

Zuzana Vargovičová, VI.C Zlatá rybka Už tisíckrát som si niečo prial a stokrát som to vzdal. Tisíckrát som si zlatú rybku predstavoval. Sníval som o troch prianiach, ktoré by som si želať mal. Rád by som lietal ku hviezdam, však nadprirodzené schopnosti nemám. Preto sa ja radšej pri zemi držím, o zlatej rybke snívam len, fantáziu ale neudržím, snáď sa k hviezdam dostanem... Roland Vargovčák, VI.B

literárny a výtvarný zborník 14 Úkaz Dutý kameň v chráme skrytý. Nedopusťte sa osudovej chyby! Radšej ho nehľadajte! A hlavne nevyberajte! Katastrofa hrozí... Tento úkaz je mi známy. Dutá hlava pred písomkami. Mňa však učky vyťahujú pred tabuľu. Opäť schytám známu...guľu. Katastrofa hrozí doma... Vedomosti ukryté hľadajú. Nerovnomerný boj zvádzajú. Šťúrajú, snoria. Bohužiaľ! Nič neulovia. Nič neulovia. Nedopúšťajte sa osudovej chyby. Katastrofa hrozí vám... Bohužiaľ! Podstatné je, že stojí chrám. Príde čas, aj ja to dám! Matúš Horváth, VII.C Jakub Sikula, VI.C Ondrej Lukáčik, VI.C

literárny a výtvarný zborník 15 Trojčlenka Jedného dňa, takto zrána, rozbolela Európu hlava. Keď sa z toho spamätala, do kúpeľne utekala. Pozrela sa do zrkadla, odrazu jej sánka spadla. Členské štáty, únia, čo to vlastne znamená? Dvadsať sedmička to je, nad ňou víria hviezdne roje. Samé pikošky o nej počuť z telky, žasnú nad ňou aj hlásateľky. Spojenie je dobrá myšlienka ako na matike trojčlenka. Matikárka sa vytešuje a únia napreduje. Ja trojčlenku ovládam. V únii už miesto mám. Sedím, sedím, premýšľam. Budem predsa ombudsman. Samuel Sirotňák, VII.B

literárny a výtvarný zborník 16 Pátrač Mám ja údel veru ťažký. Písať verše, školu, lásky. Skladať rýmy, vety holé: Európa v škole! Márne hútam, slová skladám, Európu v škole hľadám. Našiel som, je v kabinete, na glóbuse, veď to viete. Veronika Uhrínová, VII.B Očarený jej krásami, modrou farbou, hviezdami. Ostáva mi iba dúfať, že ju zloba nerozfúka. Jakub Čerňák, VII.C Martin Čverčko, VI.C

literárny a výtvarný zborník 17 Rozmanitá roztomilá V mojej izbe slnko skacká od okna po zemi. Hneď pošteklí lúčom macka, hneď do dlaní vbehne mi. Na ulici pod oknami veselý svet pre chasu. My spievame vtáčky s nami a vetrík hrá na basu. Včielky bzučia v húšti stromov. Zdravia kvietok po kvete. Ako ľúbia kvietky rosičku, ako pstruhy vodičku ako vtáčik húštinu, tak človek miluje svoju úniu. Nad ňou veje zástava, trepotavá, blýskavá. Modrá so žltými hviezdami pod ňou únia s farbami. Hrdé hory, mestá, lúky usilovné ľudské ruky. Vetrom hnané muky. Dobrých ľudí nosí na chrbte, nikdy nedali zbohom dobrote. Človek človeku pozerá do očí, spoločnú budúcnosť zočí. Viktória Dvořáková, VII.C

literárny a výtvarný zborník 18 Môj hrdinský zápisník Veľmi som nechápala, prečo by som nemohla ísť znova trénovať. Veď keď chcem vyhrať, musím byť najlepšia, nie? Ale ako vidím, ostatným zrejme prekáža to, ako veľmi by sa mi do zbierky zišla nová medaila... To nie je fér! Všetci veľmi dobre vedia, že konkurencia je tento rok veľká; každý, kto sa na tieto preteky pripravuje, chodí plávať oveľa častejšie! A nakoniec som zlá vždy ja... Niekoľkometrový bazén predo mnou ma pomaly, ale účinne lákal. Bol celkom prázdny. Hm... Až sa mi zdalo podozrivé, že moja najväčšia rivalka Andrea v tento teplý deň netrénuje. A dosť! Už to dlhšie nevydržím! Otočila som sa na päte som a skočila dokonalú rybičku do číreho bazéna. Tlmeným hlasom som však počula kričať mamku moje meno: Michaelááá! A čo? Snáď si nemyslela, že vodný živel, ako som ja, vydrží tak dlho bez plávania. Čo som ti hovorila?! skríkla. Pomaly som vystrčila hlavu nad hladinu. Slnečné lúče pokryté žiarivými flitrami mi do očí vhodili nekonečnú radosť z takého slnečného dňa. Na vodnom prahu však stála hlava rodiny, od hlavy až po päty mokrá. Spoza jej chrbta sa na mňa vyškieral môj mladší brat Max a veselo si zahvízdal: Niekto tu bude mať problééém. Nemôžeš sa takto vypariť z raňajok! Nikto toľko netrénuje ako ty. Divím sa, že ešte nemáš istotu, že to vyhráš. Prestala nervózne klapkať nohou a hlboká vráska na čele jej zázračne zmizla. Včera si mi povedala, že mám cvičiť, aby mi nestuhlo svalstvo. protirečila som jej. Keby pohľad vedel vraždiť, tak som už dávno na onom svete... Ale to som ťa len chcela vytiahnuť od počítača... zamrmlala si popod nos a odišla. Za ňou, ako mamkin tieň, šiel Max. Porazeným pohľadom si sledoval špičky topánok, ktoré mal špinavé zo včerajšieho futbalu. Víťazoslávne som naňho vyplazila jazyk, samozrejme, keď sa nedíval. Ale, ale! A je to tu... Znova. To dievča si nedá pokoj! Ktože to prišiel... zatiahla svojím typickým vysokým tónom Andrea. Pehy jej na tvári provokačne vyskakovali a chvastali sa znamienkom krásy na pravej strane. Zelené oči na mne tvrdohlavo viseli a premerali si ma od hlavy až po päty, ako keby som mohla zmeniť svoj imidž z jedného dňa na druhý... Rukami si uhladila

literárny a výtvarný zborník 19 dlhé mokré gaštonovohnedé vlasy a znova sa na mňa pozrela. Brala som to ako jasný signál. Jej výzor dnes doslova kričal: Tak poď, Deinová! Toto gesto mi nemusela ukazovať dvakrát, priplávala som k rebríku na rohu bazéna a vyšplhala sa von. Pristúpila som k nej a neoblomne som sa na ňu dívala, keď som si uvedomila, že je, bohužiaľ, asi o tri centimetre vyššia. Ja a Andrea Wolfová sme odlišné ako oheň a voda, no predsa zdieľame spoločnú vášeň-plávanie. Keďže som minulý rok vyhrala súťaž Zlatá rybka, Andrea je presvedčená, že podvodom. Musím priznať, v ten deň sa mi podarilo posunúť latku môjho osobného rekordu dosť vysoko a doteraz som ho neprekonala. Trik bol prostý-káva. Poriadny hrniec kávy... Tento rok máš znova v pláne podvádzať? sklonila ku mne hlavu. Koľkokrát ti mám hovoriť, že som nepodvádzala?! Bola som z nej úplne na nervy. Stretnutie s ňou ma vždy postaví na nohy, no dnes som akosi nebola vo svojej forme. To hovor trénerovi, Deinová, nie mne. Nie som hlúpa! zvraštila čelo. Vtom sa otočila tak prudko, že mi tie jej ostré končeky vlasov totálne rozhádzali úsmev. Nemyslím si... potichu som sa zasmiala. Hovorila si niečo? Kdeže. Nejako som sa donútila milo usmiať. Uff, bože! Ako ju neznášam! Najradšej by som jej rozdriapala tú jej provokačnú tvár... Deň D. Konečne! Po ďalších piatich týždňoch trénovania som dúfala, že toto všetko nevýjde nazmar. Dnes musím potvrdiť vlaňajšie víťazstvo. Moja rodina sa musela nejako pretlačiť cez zástupy divákov, ktorí sa snažili nájsť si najlepšie miesta na tribúne, aby čo najlepšie videli na pódium, na ktorom bude stáť víťaz-ja. Na temene hlavy som mala v gumičke zapnuté dlhé blond vlasy, ktoré sa okamžite zježili, keď zacítili výraznú voňavku Andrei. Viem, že vždy sa ma snaží pred pretekmi rozhodiť z môjho denného rytmu. Ale, Deinová, Zase. Zase je to tu... Kráľovná provokácie tam stála celej svojej kráse s hrdo vypnutou hruďou a bradou zodvihnutou do neba. Jej tvár si doslova žiadala o jednu dve facky... Neviem, o čo ti ide, ale nejde ti to. zarazila som ju skôr, ako mi stihla niečo povedať. Hrdosť a pýcha, ktorú v sebe ukrývala v obrovskej veľkosti, mi vždy podrývala sebavedomie.

literárny a výtvarný zborník 20 Len si začínaj, Deinová, dnes to aj tak vyhrám ja. Nemusíš ani skákať do vody, ušetri si ten skok... povedala a jej neprístupné zelené oči na mňa hodili dlhý, ale prenikavý pohľad, ktorý skúmal každý môj pohyb. Vystreté ramená, vlhké vlasy a pery vyšpúlené, ako keby mi chcela vlepiť pusu. Ja som však už tretí deň zápasila s neprekonateľnou túžbou skrášliť jej výzor fialovým monoklom. Radšej som sa otočila a odišla, ako reagovať na poznámky takého primitívneho typu. O pár minút sa začínalo prvé kolo nižšieho ročníka. Čiže, na napínavý zápas s Andreou som si musela ešte počkať. Netrvalo to dlho. O chvíľu sa ozval prenikavý zvuk píšťaľky, ktorú náš tréner nosil vždy na krku. Z chrbta som zhodila uterák a pripravená na nástup na skokanský mostík, prezerala som si konkurenciu. Nech vyhrá ten najlepší, okolo pliec sa mi mihla Andreina hlava. To mám aj v pláne... Na miesta! začula som silný mužský hlas. Publikom sa ozval potlesk a pohľadom som zablúdila na mamku, ocka a Maxa s obrovským lízadlom v ústach, ktorý ma sledoval, ako im mávam. Pripraviť sa... Pozóóór... ŠTART! ŠPLECH! Na tele som zacítila vodu a okolo nôh sa mi mihali malé alebo veľké bublinky. Nestrácala som čas a rýchlo som sa vynorila. Vtom som začula vystrašený krik, zrejme mamky chlapca, ktorý skočil do vody, no ešte stále sa nevynoril. Pod hladinou, ani na hladine už nebolo napäté ticho, ale hluk a panika. Plavci však pokračovali. Možno som bola jediná, komu to napadlo - tomu chlapcovi predsa treba pomôcť! Všetci okolo mňa pokračovali, iba ja som sa otočila a plávala na miesto, kde som chlapca naposledy videla. Bol takmer na dne. Ryšavé vlasy mu vo vode viali ako v silnom vetre, oči mal polootvorené a z úst mu vychádzali bublinky s ubúdajúcim kyslíkom. Ajajaj! Schytila som ho a ťahala nad hladinu. Nemyslela som na nič iné, iba na to, aby sa prebral, keď ho dostatnem na breh. Na to som však už nebola sama. Do vody za mnou skočili ďalší traja muži, ktorí mi pomohli chalana vytiahnuť von. Michaela, Michaela! vrhla sa na mňa mamka. Si v poriadku? Ja áno! Ale on na tom nie je tak dobre. Cez ľudí, ktorí sa nahrnuli ku chlapcovi ležiacemu pri bazéne, pri ktorom som kľačala aj ja, sa odrazu ozval chlapík s okuliarmi na špičke nosa a začal kričať: Som doktor! Som dok- literárny a výtvarný zborník 21

tor! Chvalabohu! Priložil mu svoju hlavu k hrudníku a ja som napäto čakala na verdikt. Prvá pomoc! skríkol nahlas. Všetci sa odo mňa, od doktora a od chlapca odstúpili a ja som počula: Si pripravená? JA?! vyhŕkla som. Pravdupovediac, v tom momente som nebola pripravená na nič, nie ešte na dýchanie z úst do úst... A ide sa na to! Vedela som, že nemožno čakať, kým sa sám zobudí, alebo kým príde sanitka, takže som to vzala do svojich rúk. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla prilepená pri chlapcových ústach. Po pár pokusoch otvoril oči. Okamžite ho začala tuho objímať jeho mama, ktorá ale nebrala ohľad na to, že jej syn sa takmer v silnom objatí celej rodiny zadusil. Bola som neskutočne rada, že sa prebral a zároveň pobúrená, že ostatným tak veľmi záležalo na víťazstve. Veď jeden z nich takmer prišiel o život a ostatní sa neobťažovali ani otočiť. Včera by som ešte povedala, že ja k nim patrím... Dámi a páni, pozornosť všetkých divákov upútal muž stojaci na mieste víťaza, prosíme vás o pozornosť. Úprimne sa ospravedlňujeme za incident, ktorý sa stal, ale musíme pokračovať vo vyhlásení víťaza... Zhodli sme sa, že prvé miesto za hrdinský skutok udeľujeme Michaele Patrícii Deinovej. Keď vyslovil moje meno, spadla mi sánka. Vedela som, že to nebolo fér a veľmi dobre si to uvedomovala aj Andrea: ČOŽE?! Veď ja som do cieľa doplávala prvá! Ako je možné, že... Ja... Ja... Ja som bola... prvá... To je síce pravda, ale vaša priateľka si to zaslúži viac. Zachovala sa ako správna športovkyňa a nenechala sa uniesť slávou. Jej udeľujeme prvé miesto. Áno, jej, priateľka... Karin Kissová, VII.A

literárny a výtvarný zborník 22 Učiteľka v hlave Chytil som zlatú rybičku. Urobila však fatálnu chybičku. Akú? Porušila svoje poslanie. Nesplnila moje prianie. Aké? S učiteľkou ísť na rande. Alebo rozprávky kecajú? Klamstvá sa predsa trestajú. To je teda pecka, rybka hovorí. V šoku odplávala ticho do morí. Onemela dočista rybička. V mobile mi svieti od nej správička. To bola haluz! Prosby sú zbytočné. Plním len priania užitočné. Už si nemé rybky v mori plávu. A ja mám učiteľku,učiteľky plnú hlavu. A nielen ju... Aj celú školu... Vojtech Zeleňák, VII.B literárny a výtvarný zborník 23

Rata Kráčam si tak po chodníku, kľučka sem a kľučka tam. Skákaním si krátim chvíľku, domov sa neponáhľam. Skočím si hen do mláčky. Ďalšiu mláčku preskáčem. Potom spravím otočky, Snáď tu päťku vyskáčem. Celý deň som bez seba. Napadla mi prostá vec. Doma bude pohroma, zbehnem rýchlo na pokec. Ja som skromný, nič viac nechcem. Zbohom škola, domáce! Dospelým byť, to je lepšie. Robiť si, čo sa mi zachce. Ponáhľam sa do práce, neskôr periem, vysávam. To je teda legrace, rodičovské nestíham. Rata! kričím o pomoc. Dospelým je ťažké byť. Chcem to vrátiť, moc, moc, moc. Dospejem neskôr, no nie bez chýb. Pokecám so zlatou rybkou, Rybka, rybka, splň mi sen. Čo urobiť s dnešnou päťkou? Dnes a zaraz vyrásť chcem. Samuel Sirotňák, VII.B Šimon Schwarc. V. A literárny a výtvarný zborník 24

Sľubotechna Chytil som zlatú rybku. Otrepané? Never tomu. Tá rybka bola ako ja, ty či oni. V čom? Prídeš na to sám. Takže, chytil som zlatú rybku. Robila na mňa psie oči. Podobné, aké strúham na našich, keď žobrem o love. Prosíkala: Keď ma pustíš, splním ti tri želania. Bla,bla, bla...no... Keďže som kalkulačka, to mi hovorí mama, viem si spočítať tri plus tri, to mi naopak neverí matikárka, okamžite som zareagoval. Pridaj ešte jedno a je to tutovka. Pozrela na mňa akosi čudne, no už nie tými psími očami. Aj tento kukuč mi bol povedomý. Fajn, tak štyri, odvetila. Plácli sme si. Pustil som ju. A čakal som a čakal a nič... Obyčajná sľubotechna ako ja. Aj ja doma sľubujem hory-doly, aj v škole a výsledok... Aj psie oči robím, aj kalkulujem... Hneď kontrolujem, či mi náhodou nevyrástol rybí chvost alebo plutvy. Chvalabohu, nie! Narazila kosa na kameň. A čo z toho pre mňa vyplýva? Never všetkému, čo sa blyští... Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne... Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva. Jakub Köver, VIII.C literárny a výtvarný zborník 25

Žiadna sláva Ráno prídem do školy. A učka už žobroní: Ukáž nám svoju domácu. Vraj, či som si s tým dal prácu? Bolo veľmi skoro ráno, zmohol som sa len na áno. Hneď k písomke zavelila. Hlava sa mi zakrútila. Pero mi z ruky vypadlo, žalúdok poriadne stiahlo. Opäť som nič nevedel, učko som len preletel. Dumal som, ba premýšľal, pár viet som napísal. Učka mi ich vyškrtala, moja duša zaplakala. Doma mama vyšetruje, kádruje a preveruje. Velí, že sa mám ísť učiť. Naozaj ma chce umučiť? Žiadna pomoc, žiadna sláva. Aj vám sa to občas stáva? Dospeláci robia peklo. Už aby im srdce zmäklo! Veď prežiť boj s nimi, to sú hrdinské činy. Lukáš Pancurák, IX.A literárny a výtvarný zborník 26

Chytila som zlatú rybku Jarný deň je ako pre mňa stvorený, ťahá ma von do prírody raj otvorený. Slnka lúče pretínajú hustý les, za ním sa rieka vlní a má lesk. Bežím lúkou zelenou s nedočkavosťou, ryby chytám na udicu s veľkou radosťou. Nahodím a čakám, čakám, kedy zaberie, keď tu zrazu zlatá rybka návnadu berie. Prosila ma: Pusť ma, prosím, pusť ma na vodu, vyplním ti tri želania za tú slobodu. Želanie mám rybka moja jediné, ži si svoj život naďalej v tej tvojej bystrine. Laura Lovasová, VI.B Vrabec Sedí vrabec na strome, od zimy ho trasie, teší sa, že deti mu priniesli dnes šťastie. Do kŕmidla mu vsypali zopár zŕn a mak. Rád si na nich pochutí v zime každý vták. Daniela Semancová, VIII.A literárny a výtvarný zborník 27 Medový kôň

Na zaprášenom poli, čo ukrýva nie málo tajomstiev, stojí žrebec so srsťou svetlou ako med a rozpráva sa s duchom chladnej zimy. Odrazu vyskočí na rovnosť a zadupe kopytami hneď. Nedovolí jemným vločkám zasnežiť doliny. Má zdolávať biele roviny? Vietor rozfúka mu hrivu prostú, a jeho oči zablúdili k mostu. K mostu, kde stála jeho jazdkyňa, s rukami sladkými ako malina. Pricválal k nej žrebec, bez sedla, do stajne ho dievčina zaviedla. Cez špinavé okno pozoruje krajinu zasneženú, so snehuliakom na pastvine jazdkyňu natešenú. Slzu vyronil medový kôň, veď ako bude behať bez trávových tôň Viktória Virasztóová, V.A Viktória Alezárová, V.A literárny a výtvarný zborník 28

Lúka plná radosti Na lúke sa žije krásne, slnko svieti, nebo jasnie. Mravce si len pochodujú a vtáky si poletujú. Tráva krásne zelená a pšenica úrodná. Stebielko mám za uchom, skrývam sa pod klobúkom. Červený a žltý kvet, je to krásny pestrý svet. Hmyzík si tam pekne žije a včela kvet opeľuje. Je to taký život krásny, na tej lúke pod oblakmi. Ešte raz to opakujem, že na lúke sa radujem. Počul som už veľa slov, prečo mám žiť s prírodou. A teraz už zvoní zvonec, ale lúky nie je koniec. Róbert Medve, VI.C literárny a výtvarný zborník 29

Jarná lúka Boli sme raz na lúke veľkej ako Šírava. Všetko bolo poruke, doľava aj doprava. Slnko svieti na oblohe, lúka žiari farbami. Kvietky majú hlávky hore a tešia sa s vtáčkami. Včielky kvietky opeľujú a pritom si pospevujú. Sršeň zase podpichuje, čmeliak všetkých ochraňuje. Lúka na jar, to je zázrak našej matky prírody. Každé ráno sa ja teším, kedy pôjdem na huby. Matej Pálfy, VI.C literárny a výtvarný zborník 30

Zborník literárnych a výtvarných prác žiakov školy Zostavila: Mgr. Katarína Pristášová Vydala: ZŠ, Považská 12, Košice Foto na obálke: fotoarchív školy Miesto vydania: Košice Rok vydania: jún 2013 Počet strán: 32